Ak niekomu na sklonku života dochádzajú sily, spravidla začína uvažovať nad tým, ako odíde z tohto pozemského sveta, alebo i nad tým, čo má odznieť na jeho poslednej rozlúčke, prípadne, kde a ako si želá byť pochovaný. Často tieto predstavy po jeho smrti zmaria jeho najbližší a pochovajú ho podľa svojich predstáv. Pritom až do roku 2005 v slovenskej legislatíve platilo, že treba podľa možností vyhovieť prianiu zosnulého. Až keď ten neurčil druh či spôsob svojho pohrebu, prišlo na rad rozhodnutie obstarávateľa. Ako prezrádza v rozhovore advokát Milan Ficek z advokátskej kancelárie JUDr. Ficek & Ficeková, ideálne by bolo, aby pozostalí, respektíve ten, kto obstará pohreb, rešpektoval ešte za života vyjadrené prianie svojho blízkeho.
Ktoré časté situácie môžu nastať pri organizácii pohrebu po zosnulom a bývajú zdrojom mnohých konfliktov? Predstavy príbuzných predsa bývajú rôzne...
Z praxe sú v prípade zomrelých osôb najčastejšie konflikty až o dedičstvo, ktoré sa prejavia práve v konaní o dedičstve. Spory o samotnú organizáciu pohrebu spravidla nebývajú v praxi až také časté, čo je do istej miery stále spojené s ustálenými postupmi, keď sa zomrelí pochovávajú na pohrebiskách, spravidla v miestach, kde žili a rodina sa zväčša aj dohodne na tom, kto pohreb obstará. Okrem uvedených sporov vznikajúcich v dedičskom konaní sú ale pomerne časté spory aj medzi blízkymi osobami zomrelého v prípade, ak časť blízkych osôb chce a požiada Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o nariadenie pitvy a časť blízkych osôb zomrelého to odmieta. Vtedy je na posúdení Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako danú situáciu posúdi a či pitvu nariadi. Práve z dôvodu, že predstavy príbuzných bývajú často rôzne, zákon o pohrebníctve zavádza inštitút obstarávateľa pohrebu, ktorý samostatne rieši mnohé otázky spojené s organizáciou pohrebu.
Ak žijú druh a družka spolu – ako je to s organizáciou a vybavovaním pohrebu?
Súčasná právna úprava pohrebníctva, vrátane organizovania pohrebu je primárne upravená v zákone č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve, doplnkovo aj v zákone 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Právna úprava vykonávania pitvy je následne upravená v zákone č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou v účinnom znení. Významným podzákonným právnym predpisom je potom metodické usmernenie Úradu pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou k vykonávaniu prehliadky mŕtveho tela č. 01/2014.
Súčasná právna úprava, najmä v oblasti organizovania pohrebu je len minimálna. Upravuje len najzákladnejšie aspekty a nepredvída vznik mnohých sporných situácií, ktoré môžu nastať. Zákon o pohrebníctve ani iný právny predpis neobsahujú žiadnu špecifickú úpravu organizovania pohrebu. Obstarávateľom pohrebu je osoba, ktorá sa preukáže listom o prehliadke mŕtveho a štatistickým hlásením o úmrtí a obstaráva pohreb. List o prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie o úmrtí vypĺňa lekár (ktorý má k tomuto úkonu oprávnenie vydané Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou), ktorý vykonal prehliadku mŕtveho tela. Tento list je lekár povinný vyhotoviť práve v štyroch rovnopisoch – dva je povinný odovzdať matrike, jeden založí do zdravotnej dokumentácie. Práve štvrtý rovnopis lekár vydá obstarávateľovi pohrebu.
Na čo sa v tomto prípade prihliada po právnej stránke?
Zákon o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ako aj zákon o pohrebníctve ustanovuje, že úmrtie sa bezodkladne oznamuje blízkym osobám zomrelej osoby. Blízkymi osobami je podľa paragrafu 116 Občianskeho zákonníka príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel a rovnako aj iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Teda, v súlade s touto definíciou môžu byť v závislosti od konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu považované za navzájom blízke osoby aj osoby v postavení druh – družka. Oznamovateľ úmrtia (spravidla poskytovateľ zdravotnej starostlivosti) však nemusí mať vždy vedomosť o tom, že zomrelý mal druha či družku. Úmrtie teda môže oznámiť napríklad len súrodencom, rodičom, deťom a podobne.
JUDr. Milan Ficek Nedochádza v takýchto prípadoch k náročnému dokazovaniu, kto je vlastne blízka osoba?
Keďže v objektívnych možnostiach poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nie je skúmať, ako sa blízke osoby dohodli na tom, ktorá z nich obstará pohreb, poskytovateľ spravidla vydá list o prehliadke mŕtveho a štatistickom hlásení o úmrtí prvej blízkej osobe, s ktorou sa za týmto účelom stretne a ktorá mu bude tvrdiť (hoci by ho aj klamala), že obstará pohreb. Tým sa táto blízka osoba dostáva do pozície obstarávateľa pohrebu a celá organizácia pohrebu je od tohto momentu v pôsobnosti tejto blízkej osoby. Ak by prvou blízkou osobou, ktorej bol odovzdaný list o prehliadke mŕtveho spolu so štatistickým hlásením o úmrtí bola družka, je postup rovnaký, ako keby bola obstarávateľom akákoľvek iná osoba. Zákon totiž danú situáciu nijakým spôsobom neupravuje, preto sa uplatňujú len tieto všeobecné ustanovenia. Toto je jedna z oblastí, ktoré by si vyžadovali novelizáciu a detailnejšiu úpravu. Súčasné právne vákuum v tejto oblasti totiž v praxi často môže vyvolať rôzne spory medzi druhom/družkou zomrelého a ostatnými blízkymi osobami zomrelej osoby.
Keď ide o manželov, z ktorých jeden zomrie, a jeho rodičia či deti si želajú pochovať ho inak – na inom mieste, nie do zeme, ale spopolniť – koho prianie sa bude v tomto prípade rešpektovať? Detí či manželky?
Aj v prípade takýchto sporov blízkych osôb zomrelého o tom, ako pochovať zomrelého (či do hrobu alebo spopolniť), alebo na akom mieste, rozhodujúce podľa súčasnej právnej úpravy je práve rozhodnutie obstarávateľa pohrebu. Ním je spravidla blízka osoba, to však nie je podmienkou. Podmienkou však je, že je to vždy ten, komu lekár vydal list o prehliadke mŕtveho a štatistickom hlásení o úmrtí – ten lekár vydá tomu, kto mu tvrdí, že obstaráva pohreb. Je výlučne na obstarávateľovi pohrebu, či zvolí pochovanie do hrobu či spopolnenie. Rozhodujúce je teda len to, kto bude obstarávateľom pohrebu. Ani v tejto časti však zákon neustanovuje bližšie žiadne kritériá. Je to vždy ten, kto tvrdí, že obstaráva pohreb a ktorému za týmto účelom vydal prehliadajúci lekár mŕtveho tela zomrelého vyššie spomenutý list. Z uvedených dôvodov by preto bolo žiaduce, aby zákon ustanovoval postup v prípade, ak sa pozostalí nedohodnú na tom, kto z nich obstará pohreb. Respektíve aby v prípade sporu jednoznačne definoval, kto obstarávateľom bude. Súčasné právne vákuum totiž predstavuje vysoký stupeň právnej neistoty a môže spôsobovať pozostalým veľmi nepríjemné problémy v rámci organizácie pohrebu.
K akým sporom v praxi často dochádza pri vybavovaní pohrebu či následnom mieste uloženia?
Vzhľadom na to, že zákon o pohrebníctve zveruje práve obstarávateľovi pohrebu široké oprávnenia spojené s právom určiť, ako bude zomrelý pochovaný, kde bude pochovaný a podobne, v praxi je tak vylúčený právny spor medzi obstarávateľom pohrebu a ostatnými pozostalými. Samozrejme, fakticky spor môže medzi obstarávateľom pohrebu a ostatnými pozostalými existovať, no tento nemá právnu relevanciu. Zákon o pohrebníctve totiž nedefinuje, že na prijatie určitého rozhodnutia týkajúceho sa organizácie pohrebu, napríklad aký druh pohrebu má byť zabezpečený, či a aká cirkev alebo náboženská spoločnosť sa má zúčastniť na záverečnom obrade, sa vyžaduje aj súhlas ostatných osôb – postačuje preto rozhodnutie obstarávateľa pohrebu. Spor môže vzniknúť medzi príbuznými práve pri vydávaní listu o prehliadke mŕtveho a štatistickom hlásení o úmrtí. Riešenie tohto sporu však nie je v právomoci lekára, ktorý spravidla tento list vydá prvej z blízkych osôb. Súdne spory o určenie obstarávateľa pohrebu sú v tomto smere vylúčené – ak by totiž do 96 hodín od úmrtia nikto pohreb nezabezpečil, táto povinnosť by priamo zo zákona, uplynutím tohto času, prešla na obec.
Pokiaľ, napríklad, nebožtíka rodina spopolní, ale nevie sa dohodnúť, u koho bude urna s popolom – ako to riešiť? Sú časté takéto prípady?
Aj v tomto prípade platí, že rozhodujúce postavenie má obstarávateľ pohrebu. Zákon o pohrebníctve totiž jednoznačne určuje, že v prípade spopolnenia je krematórium povinné vyzvať práve obstarávateľa pohrebu na prevzatie urny. Súčasne zákon o pohrebníctve explicitne ustanovuje povinnosť prevádzkovateľa krematória vydať urnu s popolom len obstarávateľovi pohrebu alebo ním písomne splnomocnenej osobe. Žiadnej inej osobe nemôže prevádzkovateľ krematória vydať urnu s popolom. Ak by to porušila, dopustila by sa protiprávneho konania, za ktoré by jej mohla byť uložená sankcia. Rovnako platí, že ak obstarávateľ pohrebu neprevzal urnu s popolom do 12 mesiacov odo dňa spopolnenia, prevádzkovateľ krematória je oprávnený urnu s popolom otvoriť a popol uložiť do spoločného hrobu na pohrebisku – ani keby teda nastala situácia, že obstarávateľ pohrebu nepreberie urnu s popolom do 12 mesiacov, prevádzkovateľ krematória nemôže vyzvať ani odovzdať urnu s popolom inej (hoci aj blízkej) osobe, môže ju len uložiť do spoločného hrobu na pohrebisku.
Do akej miery je potrebné brať do úvahy posledné prianie zosnulého, kde a ako má byť pochovaný? Do závetu sa takéto priania zvyčajne neuvádzajú. Čo ak rodina rozhodne inak...?
Veľkým nedostatkom súčasného zákona o pohrebníctve je, že všetky kľúčové oprávnenia rozhodnutia v rámci organizácie pohrebu zveruje výlučne jedinej osobe, a to obstarávateľovi pohrebu. V minulosti, až do roku 2005 platilo ustanovenie, že ak sú splnené všetky predpísané podmienky pohrebu, ktorý si mŕtvy zvolil, treba podľa možnosti jeho prianiu vyhovieť. Iba ak mŕtvy neurčil druh pohrebu, určoval ho ten, kto ho obstaráva. Toto ustanovenie od roku 2005 ale už nie je súčasťou právneho poriadku, čo možno hodnotiť ako určitý krok späť. Nie je totiž racionálny dôvod na to, aby sa nerešpektovalo v prvom rade prianie zomrelého.
V súčasnosti teda nie je z právneho hľadiska ustanovená žiadna povinnosť obstarávateľa pohrebu rešpektovať prianie zomrelého, hoci z hľadiska morálneho by tomu tak malo byť. Ideálne preto za súčasného stavu je skutočne to, aby pozostalí, respektíve ten, kto obstará pohreb, rešpektoval za života vyjadrené prianie zomrelého, hoc to nie je preňho právnou povinnosťou. Čo sa týka uvádzania prianí zomrelého o pohrebe do závetu, tieto ustanovenia z právneho hľadiska nezaväzujú dedičov a navyše, súd (prostredníctvom povereného notára ako súdneho komisára) oboznamuje účastníkov dedičského konania so závetom až v dedičskom konaní. Aj z tohto dôvodu je preto vhodné, aby zomrelý svoje prianie týkajúce sa organizácie pohrebu vyjadril svojim blízkym, prípadne iným osobám, aj priamo (nie len formou závetu) za života.
