Prijímam život so všetkým, čo k nemu patrí...
Ako gymnazistka recitovala na pohreboch a súcitila s pozostalými. Dnes berie život so všetkým, čo k nemu patrí. Ako herečka si zahrala v úspešnej bondovke Casino Royale, vo filmoch Ženy v pokušení, Fair play, či najnovšie v historickom seriáli Last Visa. Vlastina Svátková prežíva každý deň naplno a intenzívne, smrť ju zasahuje v rámci scenára len na filmovom plátne. Uvedomuje si pominuteľnosť vecí a vnímavo píše vlastné knihy. „Kedysi mi bolo ťažko z vecí, ktoré ma dnes nedostanú na kolená, lebo mi prídu nepodstatné. Človek sa posúva a mení. Absolútne verím, že po smrti niečo nasleduje. Že naše duše tu nie sú iba raz,“ prezrádza v rozhovore s pokorou v duši a úprimným zamyslením.
♦ Za školu herectva považujete detstvo, kedy ste recitovali na pohreboch. Ako ste sa k tomu dostali a čím bola pre vás táto skúsenosť zaujímavá?
Chodila som na gymnázium, mala som asi 15 rokov, keď jedného dňa prišiel do našej triedy človek z mestského úradu a spýtal sa, či by niekto nemal záujem recitovať na pohreboch v Myjave. Okamžite som sa prihlásila. Bez rozmýšľania. Určite preto, že som recitovanie a prednes mala rada, ale i preto, že som vedela, že sa ulejem zo školy. Dostala som dosky s niekoľkými básňami, ktoré som si vyberala sama podľa toho, ktorá bola na daného človeka vhodná a okamžite som začala bez nejakej prípravy alebo skúšania nanečisto.
♦ Za školu herectva považujete detstvo, kedy ste recitovali na pohreboch. Ako ste sa k tomu dostali a čím bola pre vás táto skúsenosť zaujímavá?
Chodila som na gymnázium, mala som asi 15 rokov, keď jedného dňa prišiel do našej triedy človek z mestského úradu a spýtal sa, či by niekto nemal záujem recitovať na pohreboch v Myjave. Okamžite som sa prihlásila. Bez rozmýšľania. Určite preto, že som recitovanie a prednes mala rada, ale i preto, že som vedela, že sa ulejem zo školy. Dostala som dosky s niekoľkými básňami, ktoré som si vyberala sama podľa toho, ktorá bola na daného človeka vhodná a okamžite som začala bez nejakej prípravy alebo skúšania nanečisto.
♦ Pred pohrebmi ste boli prítomná aj na úprave zosnulých... Dokážete vďaka tejto skúsenosti pozerať na takéto chvíle s nadhľadom, alebo vás to nejako ovplyvnilo?
Stála som vedľa a všetko pozorovala. Hrobári to robili tak stereotypne, akoby česali umelé figuríny. Rozprávali si vtipy, boli veselí a týmto prístupom, že ide o normálnu vec, ktorá sa deje neustále a nám všetkým, u mňa nastala pokora a zmierenie. Prijatie života so všetkým, čo k nemu patrí. Nebála som sa. Nemala som chuť plakať, aj keď som so zosnulými súcitila, musela som mať nadhľad a byť tam tá, ktorá sa nezrúti a neutečie plakať domov pod perinu.
♦ Ocitli ste sa niekedy, či už pred kamerou alebo v súkromí, na hranici života a smrti? O čo vlastne šlo?
Neocitla. Niekoľkokrát sa stalo, že som si povedala, že som mala šťastie, keď nám vbehol pod auto obrovský jeleň, ale rozbil iba auto. Hranica bola ešte ďaleko. Alebo, keď som rodila prvého syna a na konci som už omdlievala a dávali mi kyslík, na hranici života a smrti som nebola ja, ale môj syn. Vnímam, ako blízko smrť je, hlavne odkedy mám deti. Bojím sa o ne kamkoľvek idú. Ale pomáha len veriť, že všetko je tak ako má byť a stane sa to, čo sa má stať. V paralyzujúcom strachu svoj život akurát premárnime. Treba žiť naplno.
♦ Z čoho čerpáte silu v situáciách, keď je vám najviac ťažko? Prispeli k tomu nejaké životné lekcie?
Záleží, z čoho je mi ťažko. Kedysi mi bolo ťažko z vecí, ktoré ma dnes nedostanú na kolená, lebo mi prídu nepodstatné. Napríklad, že som nedostala nejakú rolu, neobsadili ma do nejakého filmu. Človek sa posúva a mení. Dnes mi je ťažko, ak kývnem na projekt, ktorý ma nenapĺňa a pri ktorom sa iba trápim. Je mi ťažko, že som radšej nepovedala nie. A vtedy sa zahryznem, vydržím to, ale zároveň som poučená túto chybu už neopakovať. Dôležité je poznať svoju hodnotu. Nerobiť veci, ktoré nechcem. Nestýkať sa s ľuďmi, ktorí mi berú energiu a sú negatívni. Býva mi ťažko, keď vidím niekoho trpieť a nemôžem mu pomôcť. Navyše, keď ešte pomoc odmieta. Keď ešte nechápe, že sa dá z tohto bolestivého ego kruhu vystúpiť. Tiež sa učím. Neustále. Každý deň, ako byť lepším človekom.
Stála som vedľa a všetko pozorovala. Hrobári to robili tak stereotypne, akoby česali umelé figuríny. Rozprávali si vtipy, boli veselí a týmto prístupom, že ide o normálnu vec, ktorá sa deje neustále a nám všetkým, u mňa nastala pokora a zmierenie. Prijatie života so všetkým, čo k nemu patrí. Nebála som sa. Nemala som chuť plakať, aj keď som so zosnulými súcitila, musela som mať nadhľad a byť tam tá, ktorá sa nezrúti a neutečie plakať domov pod perinu.
♦ Ocitli ste sa niekedy, či už pred kamerou alebo v súkromí, na hranici života a smrti? O čo vlastne šlo?
Neocitla. Niekoľkokrát sa stalo, že som si povedala, že som mala šťastie, keď nám vbehol pod auto obrovský jeleň, ale rozbil iba auto. Hranica bola ešte ďaleko. Alebo, keď som rodila prvého syna a na konci som už omdlievala a dávali mi kyslík, na hranici života a smrti som nebola ja, ale môj syn. Vnímam, ako blízko smrť je, hlavne odkedy mám deti. Bojím sa o ne kamkoľvek idú. Ale pomáha len veriť, že všetko je tak ako má byť a stane sa to, čo sa má stať. V paralyzujúcom strachu svoj život akurát premárnime. Treba žiť naplno.
♦ Z čoho čerpáte silu v situáciách, keď je vám najviac ťažko? Prispeli k tomu nejaké životné lekcie?
Záleží, z čoho je mi ťažko. Kedysi mi bolo ťažko z vecí, ktoré ma dnes nedostanú na kolená, lebo mi prídu nepodstatné. Napríklad, že som nedostala nejakú rolu, neobsadili ma do nejakého filmu. Človek sa posúva a mení. Dnes mi je ťažko, ak kývnem na projekt, ktorý ma nenapĺňa a pri ktorom sa iba trápim. Je mi ťažko, že som radšej nepovedala nie. A vtedy sa zahryznem, vydržím to, ale zároveň som poučená túto chybu už neopakovať. Dôležité je poznať svoju hodnotu. Nerobiť veci, ktoré nechcem. Nestýkať sa s ľuďmi, ktorí mi berú energiu a sú negatívni. Býva mi ťažko, keď vidím niekoho trpieť a nemôžem mu pomôcť. Navyše, keď ešte pomoc odmieta. Keď ešte nechápe, že sa dá z tohto bolestivého ego kruhu vystúpiť. Tiež sa učím. Neustále. Každý deň, ako byť lepším človekom.
Narodila sa 9. marca 1982 v Myjave, žije v Prahe. Vyštudovala masmediálnu komunikáciu na univerzite v Trnave a pedagogiku na UK v Bratislave. Ako redaktorka pôsobila v magazínoch Infinity, Style, Elle. Medzi jej posledné tohtoročné filmové novinky patrí napríklad účinkovanie v historickom seriáli o tzv. čínskom Oscarovi Schindelovi – Last Visa. Zahrala si v bondovke Casino Royale, ale aj vo filmoch Ženy v pokušení, Fair play, Dieťa číslo 44, Hodinu nevieš. Účinkovala v českých televíznych seriáloch Poisťovňa šťastia, Prešľapy, Nevinné hry, Prvá republika, i v slovenskom seriáli Kukučka. Je tiež úspešnou autorkou. Vyšla jej kniha pod názvom „Moara – O čom všetkom je láska,“ kde popisuje vlastné zážitky niekoľkoročnej cesty životom s pozoruhodnými filozofickými zamysleniami, i kniha Sama sebou, kde ide o krátke autentické príbehy s osobnou výpoveďou.
♦ V minulosti ste účinkovali napríklad v bondovke Casino Royale, kde ste chceli otráviť agenta Jamesa Bonda. Stretávate sa so smrťou pred kamerou často? Ako sa vám hrajú takéto scény?
Áno, smrť predstavuje vo filmoch najpoužívanejší symbol. Zahráte čokoľvek, čo ste zažili na vlastnej koži, ale zahrať mŕtvu, to je dosť ťažké. Naposledy som sa „strelila do hlavy“ v čínskom historickom seriáli Last Visa. Musela som ležať nehybne na zemi v kaluži umelej krvi. Zo začiatku som túto scénu skúšala so zatvorenými očami, ale vždy keď ku mne pribehol môj seriálový manžel, reflexne som pohla od ľaku viečkami, lebo som ho nevidela. Tak som otvorila oči čo najviac dokorán, čo vyzeralo vraj desivejšie, ale zároveň som sa snažila nehýbať bránicou, aby nebolo vidieť že dýcham, a než povedali stop a natočili celý záber, začali mi tiecť slzy z toho, ako mi išiel vzduch do otvorených oči. Každopádne sa to natočilo a Číňania mi zatlieskali, že takto zahranú smrť ešte nikdy nevideli.
♦ Vo filmoch si musíte doslova niektoré chvíle odtrpieť. Prečo odmietate pri nakrúcaní nebezpečných scén dablérku? Nebojíte sa o svoj život?
Nie je to také dramatické ako to vyzerá. Realitu nafukujú bulvárne médiá, aby ich niekto čítal. Dablérka nebola potrebná. Scéna, kde ma vyhodili z auta na kolená, mi spôsobila maximálne pár modrín na kolenách, ktoré mám bežne aj pri iných činnostiach, lebo som ten typ, ktorý sa o všetko búcha a do všetkého naráža. Takže, rada nad zlato: neverte bulváru!
♦ V ktorých filmových či divadelných rolách sa cítite najlepšie, či naopak najhoršie, a prečo? Ktoré vaše roly patria k tým vašim najmilším?
Snažím sa typ rolí striedať. Aby som nehrala trikrát za sebou namyslenú mrchu alebo submisívnu manželku. Náš trh je malý a škatuľkovanie je tu typické. Takže, ak si vyberám z ponuky napríklad rolu, ktorú som ešte typovo nehrala, vyberiem si radšej menšiu ako veľkú, ktorú hrám stále. Baví ma byť iná, baví ma, keď ma nikto nepozná a čuduje sa, že aj toto som bola ja… Vlastne ma zo všetkého najviac baví, že som ešte stále v akej takej anonymite a nikto ma nepoznáva ani v bežnom živote. Málokto si uvedomuje, že slávou vlastne stratíte to, čo je vám najdrahšie: slobodu. Ale aby som sa vrátila k vašej otázke. Nemám najlepšie, najmilšie role. Vlastne ani neviem takto rýchlo z hlavy, kde som hrala, musela by som sa pozrieť na imdb.com. Neotáčam sa dozadu. Môj muž to nazýva, že „vytesňujem“ :). Ale to, čo bolo, bolo a mňa skôr zaujíma, čo bude...
♦ Každý z nás sa v živote stretáva aj s otázkami okolo smrti. Bojíte sa takejto poslednej chvíle, alebo ako ju vnímate? Veríte, že niečo bude po nej nasledovať?
Ja osobne sa nebojím. Keď sa predsa len otočím, žila som už doteraz naplno a intenzívne. Bláznivo a šialene. V ďalšej etape by bolo fajn sa zbaviť všetkých tých hlúpych strachov, a to sa bude potom skvele umierať. A absolútne verím, že po smrti niečo nasleduje. Že naše duše tu nie sú iba raz. Najlepšie to je vidieť na múdrosti niektorých detí, že už tu boli. Že vedia. A tak, ako v tomto živote žijeme, tak sa nám to všetko vráti v tom ďalšom. Môj syn raz povedal: ,,Mami a môže sa niekto narodiť aj ako záchodová rybička, keď bol v tomto živote zlý?!”
Vlastina Kounická Svátková (herečka a spisovateľka) dnes vychováva svojich troch synov s druhým manželom Jířím Kounickým, okrem týchto priorít sa venuje spolu s herečkou a fotografkou Zuzanou Šulajovou tvorbe šperkov pod značkou ADORE.
Aktualizované o informácie 03.2020
Áno, smrť predstavuje vo filmoch najpoužívanejší symbol. Zahráte čokoľvek, čo ste zažili na vlastnej koži, ale zahrať mŕtvu, to je dosť ťažké. Naposledy som sa „strelila do hlavy“ v čínskom historickom seriáli Last Visa. Musela som ležať nehybne na zemi v kaluži umelej krvi. Zo začiatku som túto scénu skúšala so zatvorenými očami, ale vždy keď ku mne pribehol môj seriálový manžel, reflexne som pohla od ľaku viečkami, lebo som ho nevidela. Tak som otvorila oči čo najviac dokorán, čo vyzeralo vraj desivejšie, ale zároveň som sa snažila nehýbať bránicou, aby nebolo vidieť že dýcham, a než povedali stop a natočili celý záber, začali mi tiecť slzy z toho, ako mi išiel vzduch do otvorených oči. Každopádne sa to natočilo a Číňania mi zatlieskali, že takto zahranú smrť ešte nikdy nevideli.
♦ Vo filmoch si musíte doslova niektoré chvíle odtrpieť. Prečo odmietate pri nakrúcaní nebezpečných scén dablérku? Nebojíte sa o svoj život?
Nie je to také dramatické ako to vyzerá. Realitu nafukujú bulvárne médiá, aby ich niekto čítal. Dablérka nebola potrebná. Scéna, kde ma vyhodili z auta na kolená, mi spôsobila maximálne pár modrín na kolenách, ktoré mám bežne aj pri iných činnostiach, lebo som ten typ, ktorý sa o všetko búcha a do všetkého naráža. Takže, rada nad zlato: neverte bulváru!
♦ V ktorých filmových či divadelných rolách sa cítite najlepšie, či naopak najhoršie, a prečo? Ktoré vaše roly patria k tým vašim najmilším?
Snažím sa typ rolí striedať. Aby som nehrala trikrát za sebou namyslenú mrchu alebo submisívnu manželku. Náš trh je malý a škatuľkovanie je tu typické. Takže, ak si vyberám z ponuky napríklad rolu, ktorú som ešte typovo nehrala, vyberiem si radšej menšiu ako veľkú, ktorú hrám stále. Baví ma byť iná, baví ma, keď ma nikto nepozná a čuduje sa, že aj toto som bola ja… Vlastne ma zo všetkého najviac baví, že som ešte stále v akej takej anonymite a nikto ma nepoznáva ani v bežnom živote. Málokto si uvedomuje, že slávou vlastne stratíte to, čo je vám najdrahšie: slobodu. Ale aby som sa vrátila k vašej otázke. Nemám najlepšie, najmilšie role. Vlastne ani neviem takto rýchlo z hlavy, kde som hrala, musela by som sa pozrieť na imdb.com. Neotáčam sa dozadu. Môj muž to nazýva, že „vytesňujem“ :). Ale to, čo bolo, bolo a mňa skôr zaujíma, čo bude...
♦ Každý z nás sa v živote stretáva aj s otázkami okolo smrti. Bojíte sa takejto poslednej chvíle, alebo ako ju vnímate? Veríte, že niečo bude po nej nasledovať?
Ja osobne sa nebojím. Keď sa predsa len otočím, žila som už doteraz naplno a intenzívne. Bláznivo a šialene. V ďalšej etape by bolo fajn sa zbaviť všetkých tých hlúpych strachov, a to sa bude potom skvele umierať. A absolútne verím, že po smrti niečo nasleduje. Že naše duše tu nie sú iba raz. Najlepšie to je vidieť na múdrosti niektorých detí, že už tu boli. Že vedia. A tak, ako v tomto živote žijeme, tak sa nám to všetko vráti v tom ďalšom. Môj syn raz povedal: ,,Mami a môže sa niekto narodiť aj ako záchodová rybička, keď bol v tomto živote zlý?!”
Vlastina Kounická Svátková (herečka a spisovateľka) dnes vychováva svojich troch synov s druhým manželom Jířím Kounickým, okrem týchto priorít sa venuje spolu s herečkou a fotografkou Zuzanou Šulajovou tvorbe šperkov pod značkou ADORE.
Aktualizované o informácie 03.2020
