Pri pohrebe je potrebné citlivo voliť biblický text
Väčšina pohrebných obradov na Slovensku prebieha dôstojne, no napriek tomu je priestor vo vzdelávaní duchovných, aby pohrebné kázne boli ešte kvalitnejšie. Upozorňuje na to doc. ThDr. Albín Masarik, PhD. z Katedry teológie a katechetiky Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, ktorý o uvedenej problematike vo svojej prednáške informoval aj na II. ročníku Medzinárodnej konferencie pohrebníctva štátov V4, ktorá sa tento rok konala v maďarskom Ostrihome.
Už niekoľko rokov sa venujete výskumu pohrebných kázní v Slovenskej republike. Ako by ste hodnotili súčasný stav smútočných prejavov u nás?
V prvom rade by som chcel vyjadriť obdiv úsiliu všetkých, ktorí pracujú na tom, aby rozlúčka so zosnulým prebehla čím dôstojnejšie. K tejto snahe sa pripájam svojou prácou aj ja ako teológ a kladiem si otázky, čo môžeme urobiť, aby pohreb, ktorý zabezpečuje kvalitná pohrebná služba v dôstojných priestoroch domu smútku, mohol naplniť svoje rôznorodé úlohy.
Robil som výskumné pozorovania v jednom zo slovenských krematórií na súbore 100 pohrebných obradov. A cestoval som aj do iných miest na Slovensku kvôli tomu, aby som sa výskumne zúčastnil na konkrétnych pohreboch a svoje práce som knižne publikoval. Na jednej strane by sme mohli konštatovať, že obrady, ktoré som pozoroval, prebehli dôstojne a ak by sme si nekládli kritické otázky, mohli by sme povedať, že stav súčasnej pohrebnej kázne je vyhovujúci. Ale otázky zmyslu bytia človeka, podpora smútiacich v ich procese smútenia, hľadanie a nachádzanie pomoci vo viere v Boha, sú okruhy, ktoré si zasluhujú, aby sme ich skúmali s náležitou pozornosťou, a to aj preto, lebo cirkevné pohreby bývajú nielen rešpektované, ale bývajú aj kritizované – niekedy zo strany ostatných zložiek, ktoré sa na pohreboch podieľajú a niekedy aj zo strany pohrebného zhromaždenia.
Hovoríte, že súčasný stav pohrebných kázní by za určitých podmienok mohol byť považovaný za vyhovujúci. Aké sú najväčšie problémy v tejto oblasti?
Našou úlohou nie je samoúčelná kritika, ale hľadanie ciest k tomu, aby mal pohrebný obrad svoju nespochybniteľnú kvalitu aj pri pohľade na jeho kázňovú časť. Preto musíme pohrebným kázňam venovať oveľa výraznejšiu pozornosť a robiť tak s odvahou na hĺbkový kritický pohľad do existujúcej praxe, v interdisciplinárnom hľadaní, aké podnety pre pohrebnú kázeň vyplynú z diskusie s inými vednými odbormi a s otázkou, ako tieto výsledky efektívne preniesť do teologického vzdelávania a do celoživotného vzdelávania duchovných. Tým som naznačil, že chceme otázku posunúť ďalej – od otázok kultúrnej akceptovateľnosti k vedomému zvládaniu komplexných úloh pohrebnej kázne.
Predsa len, kde vidíte najväčšie rezervy pri smútočných prejavoch?
Ak budem hovoriť o problémoch pohrebnej kázne, nechcem, aby to vyznelo ako neúcta voči práci duchovných. Existuje všeobecná zhoda v názore, že pohreb predstavuje jednu z najťažších častí ich práce a tieto kritické poznámky majú viesť k hľadaniu postupov na skvalitnenie tejto služby. Pomerne široká oblasť podnetov súvisí s problémami, ktoré vyplývajú z pracovných metód duchovných pri príprave pohrebnej kázne. Vo všetkých krokoch tohto postupu nachádzame v praxi menej alebo viac závažné nedostatky:
a) nedostatočné zohľadnenie špecifickej situácie daného pohrebu, t. j. prípadu zosnulého a zloženie pohrebného zhromaždenia,
b) nevhodné stanovenie cieľa pohrebnej kázne,
c) nevhodná voľba biblického textu,
d) nedostatočná exegéza a nevhodná kázňová interpretácia biblických textov,
e) eschatologické výpovede o vzkriesení a večnom živote bez dostatočného vnímania prítomnej bolesti.
Môžete byť konkrétny, kde robia duchovní najčastejšie chybu pri pohrebných kázňach?
Počas mojich terénnych pozorovaní som sa stretával s tým, že niektorí duchovní nezohľadňovali špecifickú situáciu daného prípadu – vychádzali z paušálnej predstavy, akoby bolo možné vykonávať pohrebný obrad bez špecifickej väzby na prípad. Kazatelia, ktorí vidia v pohrebnej kázni len príležitosť na evanjelizačné či misijné oslovenie, zvyknú zabúdať na to, že majú pred sebou smútiacich, ktorým majú ohlasovaním Božieho slova poskytnúť pastorálnu pomoc. Chcú osloviť ostatných prítomných a viesť ich k viere. Ak by ale dobre zvládli pastorálne oslovenie pozostalých a poukázali im na význam viery v procese smútenia, tento prístup by mohol mať evanjelizačný dosah aj bez evanjelizačného oslovenia ostatných prítomných. Samostatný problém vidím v tom, ak kazatelia realizujú evanjelizačné ciele s nedostatočnou formulačnou citlivosťou. Potom miesto toho, aby ľudí viedli k viere, dosiahnu len podcenenie alebo zneváženie existujúcich náboženských postojov svojich poslucháčov. V praxi sa stretávam aj s prípadmi, ktoré prezrádzajú nedostatočnú exegetickú (biblicko-vykladačskú) prácu. Tento nedostatok sa prejavuje tak, že sa kazateľ počas prípravy nepýta, čo daný text znamenal pre pôvodných čitateľov a čo to znamená pre dnešného poslucháča, ale biblickému textu priraďuje významy, ktoré ten text nemá. To negatívne hodnotíme ako tzv. eisegézu, teda nie výklad textu, ale vkladanie myšlienok do neho. Nádej viery, ktorá prehliada existujúcu bolesť, môže vyznieť ako útek z reality do náboženského snívania. Kazateľ Božieho slova nepotrebuje pred realitou nikam utekať. Viera v Boha unesie napätie medzi existujúcou bolesťou zo straty a nádejou viery – vzkriesenie a večný život. Preto je potrebná väčšia otvorenosť pre vnímanie situácie.
Spomínali ste nevhodnú voľbu biblického textu. Akým biblickým textom by sa duchovní podľa Vás mali vyvarovať?
Na kurzoch pre duchovných zvyknem uvádzať príklady jednoznačne nevhodnej voľby biblického textu. Ide o prípady, kde vybraný biblický text nepodáva riešenie problému, na ktorý sa duchovný v pohrebnej kázni chce sústrediť. Pri výskume sme našli dokonca aj prípady, ktoré mohli práve voľbou textu zvyšovať záťaž pozostalých.
Pri smrti mladého syna kazateľ použil biblický text z 1 Sam 19,1 (Dávidove slová o Absolonovi: „Kráľ s rozochvením vystúpil do hornej miestnosti nad bránou a plakal. Cestou vzlykal: Syn môj Absolón! Syn môj! Syn môj Absolón!“ Tí, ktorí tento text poznajú, vedia, že pokračuje: „Radšej som mal ja zomrieť namiesto teba. Absolón, syn môj, syn môj!“ Takouto voľbou textu sa len posilnia existujúce postoje pozostalých, miesto toho, aby do nich vnášal niečo, čo im ponúkne pomoc k ďalším krokom vo vyrovnávaní sa so stratou. Kladiem si otázku: Prečo takto? Bolo kazateľovou úlohou pomáhať rodičom vyjadriť bolesť? Nemal im v tejto ťažkej situácii kázať Božie slovo? Bol tento odsek z Písma Božím slovom do ich straty?
Na čo všetko by mal myslieť duchovný predtým, ako predstúpi pred smútočných hostí s pohrebnou kázňou?
Kvalitné naplnenie úloh pohrebnej kázne si vyžaduje správne stanovenie cieľa pohrebnej kázne, ktorý má korešpondovať s homiletickou situáciou daného pohrebu, teda s prípadom zosnulej osoby a s predpokladaným zložením pohrebného zhromaždenia. Má vyrásť zo správne zvoleného biblického textu a jeho primeranej exegézy, jeho primeranej aplikácie do kontextu pohrebu.
Do akej miery môže pohrebná služba predchádzať problémom so samotným výberom duchovného?
Na Slovensku som pozoroval situácie, kde pohrebné služby v snahe uľahčiť pozostalým vybavovanie obradu a v snahe o komplexné poskytovanie služby, zabezpečujú aj kontakt s duchovným. Tento motív je chvályhodný. Problémom sa však stáva to, že:
- duchovný získa len základné informácie o zosnulom a čase obradu,
- pozostalí nedostanú žiadnu formu pomoci z jeho strany pred pohrebom,
- pozostalí nenadviažu pozitívny kontakt s duchovným, ale keby ho mali, mohlo to pozitívne vplývať na ich vnímanie celého obradu a mohlo to byť pre nich podporné v procese smútenia.
Poviem to inak. Ak absentuje vzťah medzi pozostalými a duchovným, duchovný sa stáva len „najatým rečníkom” a závažne sa obmedzuje jeho význam pre smútiacich. Prirodzene, niektorí duchovní sú odborne aj osobnostne vybavení pre podporu smútiacich, ale niektorí nie sú. Preto je potrebné túto vec korigovať podľa miestnych podmienok.
V roku 2014 ste participovali na medzinárodnom výskume, ktorý vychádzal zo štruktúrovaných výskumných rozhovorov s vybranými skupinami smútiacich v Rumunsku, na Slovensku a v Poľsku. K akým výsledkom ste dospeli?
Skupina smútiacich, s ktorými som viedol štruktúrované rozhovory ja, neuvádzala, že by v cirkevnom pohrebnom obrade dostala pomoc pre vyrovnanie sa so stratou – aj keď išlo o cirkevný obrad a oni sa považujú za praktizujúcich kresťanov. Otázkou je, prečo je to tak. Nemá pohrebný obrad potenciál byť pomocou pre smútiacich, alebo tento potenciál má a daná skupina smútiacich nedostala takú formu pomoci, ktorú mala a mohla dostať aj v obrade samotnom? Tieto otázky nás vedú k tomu, aby sme sa pýtali na potenciál pohrebného obradu a možnosti jeho plného rozvinutia z hľadiska pastorálneho, misijného, ale aj filozofického, a to tak, aby sa naplnili jeho úlohy voči rôznym skupinám účastníkov obradu. Práve tu je miesto pre diskusiu s inými vednými odbormi, ktoré disponujú poznatkami, ktoré môžu kresťanskú pohrebnú kázeň skvalitniť tým, že poukážu na jej problém alebo dajú otázky, ktoré má teologicky riešiť so zámerom, aby pohrebný obrad nepodával „niečo”, ale aby bol závažným oslovením človeka pri vyrovnávaní sa s otázkou konečnosti bytia pred Bohom.
V súčasnosti sa rozmáha multidisciplinárnosť pri riešení problémov. Vidíte spoluprácu pri výskume smútenia s inými odbormi?
Významnou pomocou môžu byť napríklad výsledky bohatých psychologických výskumov v oblasti smútenia a vyrovnávania sa so stratou. Lenže pohrebné kázne v existujúcej praxi na nich nenadväzujú. Môžeme si klásť otázky ako napríklad: Podľa Wordena je prvou z úloh vo vyrovnávaní sa so smútením uvedomenie si reality smrti. Čo to znamená pre kresťanský pohreb? Ako môžeme túto skutočnosť teologicky legitímne reflektovať v obrade? Taktiež uvedomenie si duálneho modelu smútenia podľa Margaret Stroebe, ktorý hovorí o tom, že človek v období smútenia osciluje medzi zameraním sa na stratu a zameraním sa na obnovu…
Využitie týchto podnetov v pohrebnej kázni a ich teologicky legitímne spracovanie, môže byť veľmi podporné pre pozostalých. Tým som len naznačil možnosť nadviazania na bohatstvo poznatkov psychológie smútenia a jeho využitia v kauzálnej homiletike. Je potrebné hľadať biblické odpovede a riešenia podnetov, ktoré získame z psychologického výskumu a z cirkevného definovania homiletickej situácie pohrebu. Duchovní potrebujú zohľadňovať psychologické poznatky, ale ich pracovnými nástrojmi sú nástroje teológie a viery v Boha. Súbory poznatkov a pozorovaní, ktoré získame v empirických pozorovaniach, v kritickej diskusii zúčastnených strán i v interdisciplinárnej diskusii, musíme následne komplexne teologicky spracovať a prenášať aj do teologického vzdelávania budúcich duchovných a do celoživotného vzdelávania duchovných jednotlivých kresťanských cirkvi, o čo sa aj v rámci svojich možností už teraz snažíme.
Z toho, čo sme doposiaľ konštatovali, čo je potrebné spraviť, aby sa zlepšila situácia s pohrebnými kázňami?
V prvom rade je potrebné rozvinúť dialóg medzi zúčastnenými (poskytovatelia služieb, duchovní, účastníci pohrebu), ktorý by zbieral pozitívne hodnotenia a aj kritické podnety. Tieto dve skupiny podnetov bude potrebné následne odborne spracovávať vo vzťahu k cieľom a úlohám pohrebného diania. Pokiaľ ide o kontext pohrebného obradu, považujem za nutné zavedenie štandardnej ponuky pastorálnej starostlivosti o pozostalých pred pohrebom a v prípadoch, kde to pozostalí potrebujú, aj po pohrebe. Pozostalí môžu túto ponuku odmietnuť, ale cirkvi ju musia ponúknuť.
Zhováral sa Marcel Lincényi, foto Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP IV. 2015
Už niekoľko rokov sa venujete výskumu pohrebných kázní v Slovenskej republike. Ako by ste hodnotili súčasný stav smútočných prejavov u nás?
V prvom rade by som chcel vyjadriť obdiv úsiliu všetkých, ktorí pracujú na tom, aby rozlúčka so zosnulým prebehla čím dôstojnejšie. K tejto snahe sa pripájam svojou prácou aj ja ako teológ a kladiem si otázky, čo môžeme urobiť, aby pohreb, ktorý zabezpečuje kvalitná pohrebná služba v dôstojných priestoroch domu smútku, mohol naplniť svoje rôznorodé úlohy.
 |
|
doc. ThDr. Albín Masarik, PhD., Konferencia v Ostrihome, foto Pavel Ondera
|
Hovoríte, že súčasný stav pohrebných kázní by za určitých podmienok mohol byť považovaný za vyhovujúci. Aké sú najväčšie problémy v tejto oblasti?
Našou úlohou nie je samoúčelná kritika, ale hľadanie ciest k tomu, aby mal pohrebný obrad svoju nespochybniteľnú kvalitu aj pri pohľade na jeho kázňovú časť. Preto musíme pohrebným kázňam venovať oveľa výraznejšiu pozornosť a robiť tak s odvahou na hĺbkový kritický pohľad do existujúcej praxe, v interdisciplinárnom hľadaní, aké podnety pre pohrebnú kázeň vyplynú z diskusie s inými vednými odbormi a s otázkou, ako tieto výsledky efektívne preniesť do teologického vzdelávania a do celoživotného vzdelávania duchovných. Tým som naznačil, že chceme otázku posunúť ďalej – od otázok kultúrnej akceptovateľnosti k vedomému zvládaniu komplexných úloh pohrebnej kázne.
Predsa len, kde vidíte najväčšie rezervy pri smútočných prejavoch?
Ak budem hovoriť o problémoch pohrebnej kázne, nechcem, aby to vyznelo ako neúcta voči práci duchovných. Existuje všeobecná zhoda v názore, že pohreb predstavuje jednu z najťažších častí ich práce a tieto kritické poznámky majú viesť k hľadaniu postupov na skvalitnenie tejto služby. Pomerne široká oblasť podnetov súvisí s problémami, ktoré vyplývajú z pracovných metód duchovných pri príprave pohrebnej kázne. Vo všetkých krokoch tohto postupu nachádzame v praxi menej alebo viac závažné nedostatky:
a) nedostatočné zohľadnenie špecifickej situácie daného pohrebu, t. j. prípadu zosnulého a zloženie pohrebného zhromaždenia,
b) nevhodné stanovenie cieľa pohrebnej kázne,
c) nevhodná voľba biblického textu,
d) nedostatočná exegéza a nevhodná kázňová interpretácia biblických textov,
e) eschatologické výpovede o vzkriesení a večnom živote bez dostatočného vnímania prítomnej bolesti.
 |
|
Na pohrebe, foto Pavel Ondera
|
Počas mojich terénnych pozorovaní som sa stretával s tým, že niektorí duchovní nezohľadňovali špecifickú situáciu daného prípadu – vychádzali z paušálnej predstavy, akoby bolo možné vykonávať pohrebný obrad bez špecifickej väzby na prípad. Kazatelia, ktorí vidia v pohrebnej kázni len príležitosť na evanjelizačné či misijné oslovenie, zvyknú zabúdať na to, že majú pred sebou smútiacich, ktorým majú ohlasovaním Božieho slova poskytnúť pastorálnu pomoc. Chcú osloviť ostatných prítomných a viesť ich k viere. Ak by ale dobre zvládli pastorálne oslovenie pozostalých a poukázali im na význam viery v procese smútenia, tento prístup by mohol mať evanjelizačný dosah aj bez evanjelizačného oslovenia ostatných prítomných. Samostatný problém vidím v tom, ak kazatelia realizujú evanjelizačné ciele s nedostatočnou formulačnou citlivosťou. Potom miesto toho, aby ľudí viedli k viere, dosiahnu len podcenenie alebo zneváženie existujúcich náboženských postojov svojich poslucháčov. V praxi sa stretávam aj s prípadmi, ktoré prezrádzajú nedostatočnú exegetickú (biblicko-vykladačskú) prácu. Tento nedostatok sa prejavuje tak, že sa kazateľ počas prípravy nepýta, čo daný text znamenal pre pôvodných čitateľov a čo to znamená pre dnešného poslucháča, ale biblickému textu priraďuje významy, ktoré ten text nemá. To negatívne hodnotíme ako tzv. eisegézu, teda nie výklad textu, ale vkladanie myšlienok do neho. Nádej viery, ktorá prehliada existujúcu bolesť, môže vyznieť ako útek z reality do náboženského snívania. Kazateľ Božieho slova nepotrebuje pred realitou nikam utekať. Viera v Boha unesie napätie medzi existujúcou bolesťou zo straty a nádejou viery – vzkriesenie a večný život. Preto je potrebná väčšia otvorenosť pre vnímanie situácie.
Spomínali ste nevhodnú voľbu biblického textu. Akým biblickým textom by sa duchovní podľa Vás mali vyvarovať?
Na kurzoch pre duchovných zvyknem uvádzať príklady jednoznačne nevhodnej voľby biblického textu. Ide o prípady, kde vybraný biblický text nepodáva riešenie problému, na ktorý sa duchovný v pohrebnej kázni chce sústrediť. Pri výskume sme našli dokonca aj prípady, ktoré mohli práve voľbou textu zvyšovať záťaž pozostalých.
Pri smrti mladého syna kazateľ použil biblický text z 1 Sam 19,1 (Dávidove slová o Absolonovi: „Kráľ s rozochvením vystúpil do hornej miestnosti nad bránou a plakal. Cestou vzlykal: Syn môj Absolón! Syn môj! Syn môj Absolón!“ Tí, ktorí tento text poznajú, vedia, že pokračuje: „Radšej som mal ja zomrieť namiesto teba. Absolón, syn môj, syn môj!“ Takouto voľbou textu sa len posilnia existujúce postoje pozostalých, miesto toho, aby do nich vnášal niečo, čo im ponúkne pomoc k ďalším krokom vo vyrovnávaní sa so stratou. Kladiem si otázku: Prečo takto? Bolo kazateľovou úlohou pomáhať rodičom vyjadriť bolesť? Nemal im v tejto ťažkej situácii kázať Božie slovo? Bol tento odsek z Písma Božím slovom do ich straty?
Na čo všetko by mal myslieť duchovný predtým, ako predstúpi pred smútočných hostí s pohrebnou kázňou?
Kvalitné naplnenie úloh pohrebnej kázne si vyžaduje správne stanovenie cieľa pohrebnej kázne, ktorý má korešpondovať s homiletickou situáciou daného pohrebu, teda s prípadom zosnulej osoby a s predpokladaným zložením pohrebného zhromaždenia. Má vyrásť zo správne zvoleného biblického textu a jeho primeranej exegézy, jeho primeranej aplikácie do kontextu pohrebu.
 |
|
Na pohrebe, foto Pavel Ondera
|
Na Slovensku som pozoroval situácie, kde pohrebné služby v snahe uľahčiť pozostalým vybavovanie obradu a v snahe o komplexné poskytovanie služby, zabezpečujú aj kontakt s duchovným. Tento motív je chvályhodný. Problémom sa však stáva to, že:
- duchovný získa len základné informácie o zosnulom a čase obradu,
- pozostalí nedostanú žiadnu formu pomoci z jeho strany pred pohrebom,
- pozostalí nenadviažu pozitívny kontakt s duchovným, ale keby ho mali, mohlo to pozitívne vplývať na ich vnímanie celého obradu a mohlo to byť pre nich podporné v procese smútenia.
Poviem to inak. Ak absentuje vzťah medzi pozostalými a duchovným, duchovný sa stáva len „najatým rečníkom” a závažne sa obmedzuje jeho význam pre smútiacich. Prirodzene, niektorí duchovní sú odborne aj osobnostne vybavení pre podporu smútiacich, ale niektorí nie sú. Preto je potrebné túto vec korigovať podľa miestnych podmienok.
V roku 2014 ste participovali na medzinárodnom výskume, ktorý vychádzal zo štruktúrovaných výskumných rozhovorov s vybranými skupinami smútiacich v Rumunsku, na Slovensku a v Poľsku. K akým výsledkom ste dospeli?
Skupina smútiacich, s ktorými som viedol štruktúrované rozhovory ja, neuvádzala, že by v cirkevnom pohrebnom obrade dostala pomoc pre vyrovnanie sa so stratou – aj keď išlo o cirkevný obrad a oni sa považujú za praktizujúcich kresťanov. Otázkou je, prečo je to tak. Nemá pohrebný obrad potenciál byť pomocou pre smútiacich, alebo tento potenciál má a daná skupina smútiacich nedostala takú formu pomoci, ktorú mala a mohla dostať aj v obrade samotnom? Tieto otázky nás vedú k tomu, aby sme sa pýtali na potenciál pohrebného obradu a možnosti jeho plného rozvinutia z hľadiska pastorálneho, misijného, ale aj filozofického, a to tak, aby sa naplnili jeho úlohy voči rôznym skupinám účastníkov obradu. Práve tu je miesto pre diskusiu s inými vednými odbormi, ktoré disponujú poznatkami, ktoré môžu kresťanskú pohrebnú kázeň skvalitniť tým, že poukážu na jej problém alebo dajú otázky, ktoré má teologicky riešiť so zámerom, aby pohrebný obrad nepodával „niečo”, ale aby bol závažným oslovením človeka pri vyrovnávaní sa s otázkou konečnosti bytia pred Bohom.
V súčasnosti sa rozmáha multidisciplinárnosť pri riešení problémov. Vidíte spoluprácu pri výskume smútenia s inými odbormi?
Významnou pomocou môžu byť napríklad výsledky bohatých psychologických výskumov v oblasti smútenia a vyrovnávania sa so stratou. Lenže pohrebné kázne v existujúcej praxi na nich nenadväzujú. Môžeme si klásť otázky ako napríklad: Podľa Wordena je prvou z úloh vo vyrovnávaní sa so smútením uvedomenie si reality smrti. Čo to znamená pre kresťanský pohreb? Ako môžeme túto skutočnosť teologicky legitímne reflektovať v obrade? Taktiež uvedomenie si duálneho modelu smútenia podľa Margaret Stroebe, ktorý hovorí o tom, že človek v období smútenia osciluje medzi zameraním sa na stratu a zameraním sa na obnovu…
Využitie týchto podnetov v pohrebnej kázni a ich teologicky legitímne spracovanie, môže byť veľmi podporné pre pozostalých. Tým som len naznačil možnosť nadviazania na bohatstvo poznatkov psychológie smútenia a jeho využitia v kauzálnej homiletike. Je potrebné hľadať biblické odpovede a riešenia podnetov, ktoré získame z psychologického výskumu a z cirkevného definovania homiletickej situácie pohrebu. Duchovní potrebujú zohľadňovať psychologické poznatky, ale ich pracovnými nástrojmi sú nástroje teológie a viery v Boha. Súbory poznatkov a pozorovaní, ktoré získame v empirických pozorovaniach, v kritickej diskusii zúčastnených strán i v interdisciplinárnej diskusii, musíme následne komplexne teologicky spracovať a prenášať aj do teologického vzdelávania budúcich duchovných a do celoživotného vzdelávania duchovných jednotlivých kresťanských cirkvi, o čo sa aj v rámci svojich možností už teraz snažíme.
Z toho, čo sme doposiaľ konštatovali, čo je potrebné spraviť, aby sa zlepšila situácia s pohrebnými kázňami?
V prvom rade je potrebné rozvinúť dialóg medzi zúčastnenými (poskytovatelia služieb, duchovní, účastníci pohrebu), ktorý by zbieral pozitívne hodnotenia a aj kritické podnety. Tieto dve skupiny podnetov bude potrebné následne odborne spracovávať vo vzťahu k cieľom a úlohám pohrebného diania. Pokiaľ ide o kontext pohrebného obradu, považujem za nutné zavedenie štandardnej ponuky pastorálnej starostlivosti o pozostalých pred pohrebom a v prípadoch, kde to pozostalí potrebujú, aj po pohrebe. Pozostalí môžu túto ponuku odmietnuť, ale cirkvi ju musia ponúknuť.
Zhováral sa Marcel Lincényi, foto Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP IV. 2015
Späť na tému Profesionáli
