Prezident položil veniec
Bratislava 16. novembra (SP) - Zväz protikomunistického odboja, politickí väzni si tak ako každý rok spomínajú na všetky obete totalitného režimu na území bývalého Československa. Zišli sa pri Pamätníku obetiam komunizmu na cintoríne Vrakuňa (donedávna cintorín Ružinov) v Bratislave. Kríž nad pamätníkom pochádza z Vajnor, kde slúžil v r. 1990 svätú omšu Ján Pavol II., pri svojej návšteve Slovenska.
Pietneho aktu sa zúčastnil i prezident SR Ivan Gašparovič, minister obrany Martin Glváč, náčelník Generálneho štábu OS SR Peter Vojtek, predseda Zväzu protikomunistického odboja Arpád Tarnóczy, zástupcovia veľvyslanectiev v SR, predstavitelia politických strán, NR SR, mesta Bratislava, cirkví, pozvaní hostia, bývalí politickí väzni a verejnosť.
Znie to dnes neuveriteľne, ale len pred pár desaťročiami sa človek musel obávať postihu za svoje názory, za svoje presvedčenie a dokonca i za svoju vieru. Komunistický režim bol krutý a nekompromisne potláčal všetky ideológie, ktoré s ním čo len v maličkostiach nesúhlasili. Čo viac, kvôli upevneniu svojho postavenia zasahoval proti svojim občanom i preventívne, všade tam, kde v budúcnosti predpokladal možný náznak neposlušnosti voči bezpodmienečnej oddanosti.
Režim s podporou bezpečnostných zložiek však netrestal ľudí len za politické presvedčenie, ale i za občiansku neposlušnosť. Kto nešiel s masami, na toho platilo heslo: „Kto nejde s nami, ide proti nám.“ Nebolo preto ničím výnimočným, ak človek, ktorý zabudol vyvesiť kosák a kladivo do okna na 1. mája, následne pocítil tvrdú ruku pracujúcej triedy. Systém špicľov začínal u domových dôverníkov, pokračoval cez modré/žlté pásky na rukách Pomocnej stráže verejnej bezpečnosti, pokračoval až k agentom ŠtB, ktorí boli infiltrovaní do všetkých odvetví, spolkov, organizácií. Režim tak získaval prehľad o situácii v spoločnosti a mal ju plne pod kontrolou.
Počty obetí komunistického režimu idú vo svete do miliónov a stále narastajú. V bývalom Československu sa počty obetí ešte i dnes menia. Historici nachádzajú staronové prípady, ktoré sa medzi ne dodatočne radia. Prvá poprava prebehla v januári 1949 v bratislavskej väznici a obeťou bol 26-ročný Ladislav Prieložný z Čadce. Posledná poprava bola zhodou okolností 17. novembra, ale v roku 1960, vo väznici v Prahe - Pankrác, vtedy išlo o 27-ročného študenta Vladivoja Tomeka. V tomto zozname je uvedených celkom 241 osôb, vrátane politikov a známych osobností. V zoznamoch nie sú zaradené osoby, ktoré zomreli na následky vyšetrovacích metod po tom, ako boli prepustené z väzenia kvôli podlomenému zdraviu alebo nedostatku dôkazov. Viď prípad sestry Zdenky Schelingovej.
Ako uvádza ZPKO vo svojich novinách 10/2013, bolo vydaných 173 rozsudkov smrti, na doživotie bolo odsúdených 741 osôb, desiatky rokov vo väzení si malo pobudnúť 19 888 ľudí. Bolo podaných 132 549 trestných udaní, na nútené práce bolo poslaných 5 966 občanov. K tomu treba prirátať obete z cirkevných radov.
Nanešťastie, ľudská pamäť je slabá a nedokonalá. Okrem toho, naša pamäť je náchylná nezaoberať sa vecami nepríjemnými, bolestivými a tieto spomienky skôr či neskôr z našich živých harddiskov odstráni. Zabúdame. Je veľmi dôležité pripomínať si všetky udalosti z rokov nie tak dávnych práve preto, aby sa nemohli vrátiť.
V príhovoroch na tomto pietnom mieste zazneli slová, ktoré vyzývali k pripomínaniu si týchto hrôz, výzvy k hovoreniu o nich pri rôznych príležitostiach, najmä v súvislosti s našimi mladými občanmi, ktorí si túto dobu nemôžu pamätať, pretože ju chvála Bohu nezažili. Predseda ZPKO pán Arpád Tarnóczy vo svojom príhovore vyzval prítomných politikov k zodpovednosti za smerovanie tohoto štátu, položil dôraz na slobodu občana, ale i na jeho spokojnosť so životom na Slovensku, aby už nikdy nemohlo prísť k tomu, že ľudia budú z tejto, nám Bohom darovanej krajiny utekať, či už z dôvodu existenčných, alebo kvôli prenasledovaniu. Obrad skončil spoločnou modlitbou.
Zdroj redakcia SP, fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
Späť na prehľad správ
Pietneho aktu sa zúčastnil i prezident SR Ivan Gašparovič, minister obrany Martin Glváč, náčelník Generálneho štábu OS SR Peter Vojtek, predseda Zväzu protikomunistického odboja Arpád Tarnóczy, zástupcovia veľvyslanectiev v SR, predstavitelia politických strán, NR SR, mesta Bratislava, cirkví, pozvaní hostia, bývalí politickí väzni a verejnosť.Znie to dnes neuveriteľne, ale len pred pár desaťročiami sa človek musel obávať postihu za svoje názory, za svoje presvedčenie a dokonca i za svoju vieru. Komunistický režim bol krutý a nekompromisne potláčal všetky ideológie, ktoré s ním čo len v maličkostiach nesúhlasili. Čo viac, kvôli upevneniu svojho postavenia zasahoval proti svojim občanom i preventívne, všade tam, kde v budúcnosti predpokladal možný náznak neposlušnosti voči bezpodmienečnej oddanosti.
Režim s podporou bezpečnostných zložiek však netrestal ľudí len za politické presvedčenie, ale i za občiansku neposlušnosť. Kto nešiel s masami, na toho platilo heslo: „Kto nejde s nami, ide proti nám.“ Nebolo preto ničím výnimočným, ak človek, ktorý zabudol vyvesiť kosák a kladivo do okna na 1. mája, následne pocítil tvrdú ruku pracujúcej triedy. Systém špicľov začínal u domových dôverníkov, pokračoval cez modré/žlté pásky na rukách Pomocnej stráže verejnej bezpečnosti, pokračoval až k agentom ŠtB, ktorí boli infiltrovaní do všetkých odvetví, spolkov, organizácií. Režim tak získaval prehľad o situácii v spoločnosti a mal ju plne pod kontrolou.
Počty obetí komunistického režimu idú vo svete do miliónov a stále narastajú. V bývalom Československu sa počty obetí ešte i dnes menia. Historici nachádzajú staronové prípady, ktoré sa medzi ne dodatočne radia. Prvá poprava prebehla v januári 1949 v bratislavskej väznici a obeťou bol 26-ročný Ladislav Prieložný z Čadce. Posledná poprava bola zhodou okolností 17. novembra, ale v roku 1960, vo väznici v Prahe - Pankrác, vtedy išlo o 27-ročného študenta Vladivoja Tomeka. V tomto zozname je uvedených celkom 241 osôb, vrátane politikov a známych osobností. V zoznamoch nie sú zaradené osoby, ktoré zomreli na následky vyšetrovacích metod po tom, ako boli prepustené z väzenia kvôli podlomenému zdraviu alebo nedostatku dôkazov. Viď prípad sestry Zdenky Schelingovej.
Ako uvádza ZPKO vo svojich novinách 10/2013, bolo vydaných 173 rozsudkov smrti, na doživotie bolo odsúdených 741 osôb, desiatky rokov vo väzení si malo pobudnúť 19 888 ľudí. Bolo podaných 132 549 trestných udaní, na nútené práce bolo poslaných 5 966 občanov. K tomu treba prirátať obete z cirkevných radov.
Nanešťastie, ľudská pamäť je slabá a nedokonalá. Okrem toho, naša pamäť je náchylná nezaoberať sa vecami nepríjemnými, bolestivými a tieto spomienky skôr či neskôr z našich živých harddiskov odstráni. Zabúdame. Je veľmi dôležité pripomínať si všetky udalosti z rokov nie tak dávnych práve preto, aby sa nemohli vrátiť.
V príhovoroch na tomto pietnom mieste zazneli slová, ktoré vyzývali k pripomínaniu si týchto hrôz, výzvy k hovoreniu o nich pri rôznych príležitostiach, najmä v súvislosti s našimi mladými občanmi, ktorí si túto dobu nemôžu pamätať, pretože ju chvála Bohu nezažili. Predseda ZPKO pán Arpád Tarnóczy vo svojom príhovore vyzval prítomných politikov k zodpovednosti za smerovanie tohoto štátu, položil dôraz na slobodu občana, ale i na jeho spokojnosť so životom na Slovensku, aby už nikdy nemohlo prísť k tomu, že ľudia budú z tejto, nám Bohom darovanej krajiny utekať, či už z dôvodu existenčných, alebo kvôli prenasledovaniu. Obrad skončil spoločnou modlitbou.
Zdroj redakcia SP, fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
Späť na prehľad správ
Fotopríloha kliknutím na fotografie prejdete do galérie.
Prezrite si pohodlne ďalších 31 fotografií
