Prešovské jatky
Udalosť, pri ktorej sa skĺbil odpor katolíckych Habsburgovcov voči odbojným evanjelikom s ohromujúcou brutalitou vstúpila do dejín pod názvom Prešovské jatky.
Príčiny
V roku 1678 vypuklo v Uhorsku ďalšie protihabsburské stavovské povstanie. Na jeho čelo sa postavil vtedy iba 21-ročný Imrich Tököli. Ten mal mnoho dôvodov na to, aby nenávidel Habsburgovcov. Už jeho otec, Štefan Tököli, bol obvinený z účasti na tzv. Vešeléniho sprisahaní proti panovníkovi Leopoldovi I. a umrel pri obliehaní Oravského hradu cisárskymi jednotkami.
Trinásťročnému Imrichovi sa pritom podarilo uniknúť smrti len o vlások. Podľa jednej z verzií ho totiž otec v zlej predtuche poslal na hrad Likava ešte pred začiatkom obliehania a podľa iného príbehu zasa mladý Imrich opustil hrad až po otcovej smrti, keď tajným tunelom prešiel do Poľska.
Tököli bol navyše evanjelik (luterán) a panovnícky rod nekatolíkov prenasledoval. Keď sa teda rozohnili povstalecké vatry, pod jeho zástavy sa húfne pridávali najmä kalvíni a luteráni.
Povstalci viedli úspešné bojové akcie najmä na území dnešného Slovenska a Tököli sa v septembri 1682 stal vládcom tzv. Horného Uhorska – kniežatstva, ktoré zaberalo takmer celé Slovensko a ovládal aj časť terajšieho Maďarska. Jeho spojenci Osmani ho titulovali za kráľa, on sám však používal titul: „Gróf Imrich Tököli, pán a knieža čiastok Uhorskej krajiny.“ Ešte v tom istom roku sa aj oženil s vdovou po sedmohradskom kniežaťu Františkovi I. Rákocimu, Helenou Zrínskou, čím sa stal nevlastným otcom vodcu posledného protihabsburského povstania Františka II. Rákociho (viac o ňom sa dočítate tu: Posledny-rebel) a zároveň získal vládu nad Sedmohradskom.
V januári 1683 Tököli zvolal krajinský snem za účelom nápravy náboženských a majetkových pomerov v krajine. Ako pripomína evanjelický kňaz Belo Klein-Tesnoskalský v diele Obrazy z dejín prešovských evanjelikov: „Občania kniežatstva prijali zmenu pomerov s uspokojením. Ľud sa oslobodil od náboženského prenasledovania, od nesmiernych daní, od nemilosrdných nemeckých žoldnierov. Vysťahovalci sa mohli vrátiť domov, dostali späť svoje majetky, protestanti svoje kostoly a školy.“
Podľa maďarského historika Ignáca Acsádyho však Tököli „...Ani v dobe svojich najväčších víťazstiev nebol takým populárnym, akým bol Gabriel Bethlen, lebo jeho – ako luterána – Kalvínovi nasledovníci nikdy do svojich sŕdc neprijali.“ Zrejme i uvedený dôvod mal spolu s porážkou osmanských vojsk pri Viedni v septembri 1683 podiel na tom, že sa povstalcom postupne prestalo dariť.
Drvivú prehru zaznamenali vzbúrenci na Šibenej hore pri Prešove v roku 1684, pričom samotné mesto Prešov bolo dobité v nasledujúcom roku. Po tomto neúspechu už neboli schopní podnikať samostatné bojové akcie a zvyšky povstaleckých oddielov sa stiahli do pevností.
Potom, čo sa vzdali Tököliho spojenci – tzv. kuruci v Košiciach, Užhorode, Sárospataku a Regéci, prišlo odbojné knieža o svoje najvýznamnejšie pevnosti, čo urýchlilo definitívny koniec povstania. Po páde hradu Mukačevo (r. 1688), ktorý hrdinsky bránila Helena Zrínska, stroskotali aj posledné nádeje povstalcov. Tököli, svojimi súčasníkmi prezývaný „Tót király“, t. j.: Slovenský kráľ, následne dožil spolu so svojou manželkou a päťtisícovou skupinou najvernejších spolubojovníkov v exile v Malej Ázii.
Perzekvovanie porazených vzbúrencov však začalo už pred porážkou Mukačeva a obzvlášť brutálne postihlo mesto Prešov.
Príčiny
V roku 1678 vypuklo v Uhorsku ďalšie protihabsburské stavovské povstanie. Na jeho čelo sa postavil vtedy iba 21-ročný Imrich Tököli. Ten mal mnoho dôvodov na to, aby nenávidel Habsburgovcov. Už jeho otec, Štefan Tököli, bol obvinený z účasti na tzv. Vešeléniho sprisahaní proti panovníkovi Leopoldovi I. a umrel pri obliehaní Oravského hradu cisárskymi jednotkami.
Trinásťročnému Imrichovi sa pritom podarilo uniknúť smrti len o vlások. Podľa jednej z verzií ho totiž otec v zlej predtuche poslal na hrad Likava ešte pred začiatkom obliehania a podľa iného príbehu zasa mladý Imrich opustil hrad až po otcovej smrti, keď tajným tunelom prešiel do Poľska.
Tököli bol navyše evanjelik (luterán) a panovnícky rod nekatolíkov prenasledoval. Keď sa teda rozohnili povstalecké vatry, pod jeho zástavy sa húfne pridávali najmä kalvíni a luteráni.
Povstalci viedli úspešné bojové akcie najmä na území dnešného Slovenska a Tököli sa v septembri 1682 stal vládcom tzv. Horného Uhorska – kniežatstva, ktoré zaberalo takmer celé Slovensko a ovládal aj časť terajšieho Maďarska. Jeho spojenci Osmani ho titulovali za kráľa, on sám však používal titul: „Gróf Imrich Tököli, pán a knieža čiastok Uhorskej krajiny.“ Ešte v tom istom roku sa aj oženil s vdovou po sedmohradskom kniežaťu Františkovi I. Rákocimu, Helenou Zrínskou, čím sa stal nevlastným otcom vodcu posledného protihabsburského povstania Františka II. Rákociho (viac o ňom sa dočítate tu: Posledny-rebel) a zároveň získal vládu nad Sedmohradskom.
V januári 1683 Tököli zvolal krajinský snem za účelom nápravy náboženských a majetkových pomerov v krajine. Ako pripomína evanjelický kňaz Belo Klein-Tesnoskalský v diele Obrazy z dejín prešovských evanjelikov: „Občania kniežatstva prijali zmenu pomerov s uspokojením. Ľud sa oslobodil od náboženského prenasledovania, od nesmiernych daní, od nemilosrdných nemeckých žoldnierov. Vysťahovalci sa mohli vrátiť domov, dostali späť svoje majetky, protestanti svoje kostoly a školy.“
Podľa maďarského historika Ignáca Acsádyho však Tököli „...Ani v dobe svojich najväčších víťazstiev nebol takým populárnym, akým bol Gabriel Bethlen, lebo jeho – ako luterána – Kalvínovi nasledovníci nikdy do svojich sŕdc neprijali.“ Zrejme i uvedený dôvod mal spolu s porážkou osmanských vojsk pri Viedni v septembri 1683 podiel na tom, že sa povstalcom postupne prestalo dariť.
Drvivú prehru zaznamenali vzbúrenci na Šibenej hore pri Prešove v roku 1684, pričom samotné mesto Prešov bolo dobité v nasledujúcom roku. Po tomto neúspechu už neboli schopní podnikať samostatné bojové akcie a zvyšky povstaleckých oddielov sa stiahli do pevností.
Potom, čo sa vzdali Tököliho spojenci – tzv. kuruci v Košiciach, Užhorode, Sárospataku a Regéci, prišlo odbojné knieža o svoje najvýznamnejšie pevnosti, čo urýchlilo definitívny koniec povstania. Po páde hradu Mukačevo (r. 1688), ktorý hrdinsky bránila Helena Zrínska, stroskotali aj posledné nádeje povstalcov. Tököli, svojimi súčasníkmi prezývaný „Tót király“, t. j.: Slovenský kráľ, následne dožil spolu so svojou manželkou a päťtisícovou skupinou najvernejších spolubojovníkov v exile v Malej Ázii.
Perzekvovanie porazených vzbúrencov však začalo už pred porážkou Mukačeva a obzvlášť brutálne postihlo mesto Prešov.
Jatky
Do Prešova prišiel súdiť rebelov obľúbenec cisára Leopolda I., generál Anton, resp. Antonio Caraffa v januári 1687. Zámienkou pre jeho príchod bola finančná zbierka miestnych predstaviteľov evanjelickej cirkvi na nový kostol a školu potom, čo im odňal starý kostol a budovu kolégia cisársky generál Schultz. Caraffa v tejto iniciatíve videl prípravu nového spiknutia proti Viedni a preto žiadal cisára o povolenie zlikvidovať vzbúrencov. A ďalšou zámienkou mal byť údajný písomný styk niektorých uhorských činiteľov s Helenou Zrínskou v Mukačeve.
Cisársky vyslanec Caraffa postupoval v boji proti údajným rebelom rýchlo a s jemu vlastnou krutosťou. Ihneď dal uzavrieť všetky metské brány a zriadil špeciálny súd, ktorému on sám predsedal. Určil aj svojho námestníka – plukovníka Wallisa a vymenoval tiež členov súdu: riaditeľa spišskej komory v Košiciach, Michala Fischera, kráľovského úradníka Juraja Pelsőcziho a niekoľkých ďalších mužov, verných trónu.
Prvé rozsudky smrti vyniesol tribunál už 16. februára. Na hlavnom námestí, na mieste, kde v roku 1751 postavili súsošie Nepoškvrnenej panny Márie na pamiatku obetí morových epidémií z rokov 1679 a 1710, vyrástlo mohutné drevené lešenie a do Prešova prišlo tridsať katov, ktorých sem privolali z Košíc a iných miest v okolí.
Prvým popraveným bol prešovský šľachtic a senátor Žigmund Zimmermann. Toho obvinili z vedomosti o listoch, ktoré prichádzali Prešovčanom z Mukačeva.
Zimmermanna vraj mučili tak kruto, že sa vzdal svojej evanjelickej viery. O záchranu jeho života sa navyše usilovala aj jeho manželka, ktorá poslala Carrafovej žene niekoľko zlatých náhrdelníkov. Nič však nepomáhalo a jeho hlava skončila pod popravčím mečom.
Druhou obeťou tzv. jatiek bol Andrej Kecer z Lipovca a Peklian. Jemu sa kládlo za vinu, že verejne vystupoval proti viedenskému dvoru a viedol korešpondenciu s nepriateľmi Veličenstva.
Počas mučenia ho najprv naťahovali na škripci, potom mu lámali údy a napokon opaľovali jednotlivé časti tela. Po tejto tortúre ani nevládal stáť na nohách, a tak ho museli na popravisko priviesť na saniach.
Kecerovi najskôr odťali ruku, následne aj hlavu a jeho telo rozštvrtili a povešali na háky vedľa štyroch ciest vedúcich do Šariša, Podhradíka, Levoče a Košíc. Len jeho hlava ostala pribitá veľkým klincom na šibenici. V ten istý deň, 5. marca 1687, rovnako popravili aj Zimmermanovho priateľa, obchodníka Gašpara Rauschera, obvineného z podrývania cisárovej autority.
Ešte v rámci prvého súdu prišiel o život aj zeman a prešovský senátor František Baraňaj, ktorého obviňovali z účasti na búraní františkánskeho kostola v Prešove. Po dlhom mučení tzv. španielskymi čižmami, ktoré mu takmer úplne rozdrvili nohy, mu sťali hlavu a jeho nebohé telo rozštvrtili a vyvesili na štyri metské brány.
Jatky následne pokračovali po krátkej prestávke, 22. marca. Vtedy vystúpil na lešenie ako prvý syn už popraveného Andreja Kecera, ani nie tridsaťročný Gabriel Kecer. Preňho vraj bolo previnením už len to, že bol synom svojho otca.
Mladému Kecerovi sťali hlavu a preukázali tú milosť, že mohol byť, na rozdiel od otca, pochovaný v rodinnej hrobke v Pekľanoch. Po ňom nasledoval sotva 25-ročný Martin Šároši, zať Andreja Kecera, ktorého sťali za to, že napísal súkromný list svojmu otcovi. O rebélii sa pritom v korešpondencii ani nezmienil, a tak je jasné, že išlo a zámienku a pravým dôvodom bol jeho príbuzenský vzťah s Kecerom. Tretím popraveným bol bývalý mestský sudca Juraj Fleischhackker, ktorého Caraffa vinil zo smrti mnohých cisárskych vojakov. O hlavu prišiel kvôli stykom s odsúdencami aj niekdajší prešovský senátor Juraj Schönleben a jeho kolega Samuel Medvecký.
V nasledujúcich piatich procesoch kruto mučili a usmrtili ďalších obvinených. Brutalita mučenia sa každým procesom zintenzívňovala, takže, ako píše Ján Holák, autor knihy Beda odsúdeným: „...nešťastníci už neprosili o život, ale o dobrodenie smrti.“
Obžalovaným napríklad pálili rebrá, vrážali do pohlavného údu rozpálené drôty a nabíjali klince pod nechty. Niektorým z obvinených (napríklad Žigmundovi Guothovi alebo Danielovi Weberovi) sa však podarilo uniknúť smrti vďaka tomu, že prestúpili na katolícku vieru, alebo – ako v prípade banskobystrického zemana Jána Rotha – zaplatili za svoje údajné prehrešky pokutu.
V rozmedzí od 5. marca do 12. septembra 1687 kati dovedna popravili dvadsaťštyri uhorských mešťanov a zemanov evanjelického vierovyznania, čo v Prešove pripomína osobitý pamätník, ako i tabuľa na Mariánskom súsoší. Telá väčšiny popravených boli zahrabané v záhradách a na predmestí Prešova.
Kati a ich pomocníci sa najprv postarali o pozostatky rozštvrtených tiel, ktoré zvesili po šiestich týždňoch, a ostatné telá sňali zo šibeníc až začiatkom nasledujúceho roku.
Do Prešova prišiel súdiť rebelov obľúbenec cisára Leopolda I., generál Anton, resp. Antonio Caraffa v januári 1687. Zámienkou pre jeho príchod bola finančná zbierka miestnych predstaviteľov evanjelickej cirkvi na nový kostol a školu potom, čo im odňal starý kostol a budovu kolégia cisársky generál Schultz. Caraffa v tejto iniciatíve videl prípravu nového spiknutia proti Viedni a preto žiadal cisára o povolenie zlikvidovať vzbúrencov. A ďalšou zámienkou mal byť údajný písomný styk niektorých uhorských činiteľov s Helenou Zrínskou v Mukačeve.
Cisársky vyslanec Caraffa postupoval v boji proti údajným rebelom rýchlo a s jemu vlastnou krutosťou. Ihneď dal uzavrieť všetky metské brány a zriadil špeciálny súd, ktorému on sám predsedal. Určil aj svojho námestníka – plukovníka Wallisa a vymenoval tiež členov súdu: riaditeľa spišskej komory v Košiciach, Michala Fischera, kráľovského úradníka Juraja Pelsőcziho a niekoľkých ďalších mužov, verných trónu.
Prvé rozsudky smrti vyniesol tribunál už 16. februára. Na hlavnom námestí, na mieste, kde v roku 1751 postavili súsošie Nepoškvrnenej panny Márie na pamiatku obetí morových epidémií z rokov 1679 a 1710, vyrástlo mohutné drevené lešenie a do Prešova prišlo tridsať katov, ktorých sem privolali z Košíc a iných miest v okolí.
Prvým popraveným bol prešovský šľachtic a senátor Žigmund Zimmermann. Toho obvinili z vedomosti o listoch, ktoré prichádzali Prešovčanom z Mukačeva.
Zimmermanna vraj mučili tak kruto, že sa vzdal svojej evanjelickej viery. O záchranu jeho života sa navyše usilovala aj jeho manželka, ktorá poslala Carrafovej žene niekoľko zlatých náhrdelníkov. Nič však nepomáhalo a jeho hlava skončila pod popravčím mečom.
Druhou obeťou tzv. jatiek bol Andrej Kecer z Lipovca a Peklian. Jemu sa kládlo za vinu, že verejne vystupoval proti viedenskému dvoru a viedol korešpondenciu s nepriateľmi Veličenstva.
Počas mučenia ho najprv naťahovali na škripci, potom mu lámali údy a napokon opaľovali jednotlivé časti tela. Po tejto tortúre ani nevládal stáť na nohách, a tak ho museli na popravisko priviesť na saniach.
Kecerovi najskôr odťali ruku, následne aj hlavu a jeho telo rozštvrtili a povešali na háky vedľa štyroch ciest vedúcich do Šariša, Podhradíka, Levoče a Košíc. Len jeho hlava ostala pribitá veľkým klincom na šibenici. V ten istý deň, 5. marca 1687, rovnako popravili aj Zimmermanovho priateľa, obchodníka Gašpara Rauschera, obvineného z podrývania cisárovej autority.
Ešte v rámci prvého súdu prišiel o život aj zeman a prešovský senátor František Baraňaj, ktorého obviňovali z účasti na búraní františkánskeho kostola v Prešove. Po dlhom mučení tzv. španielskymi čižmami, ktoré mu takmer úplne rozdrvili nohy, mu sťali hlavu a jeho nebohé telo rozštvrtili a vyvesili na štyri metské brány.
Jatky následne pokračovali po krátkej prestávke, 22. marca. Vtedy vystúpil na lešenie ako prvý syn už popraveného Andreja Kecera, ani nie tridsaťročný Gabriel Kecer. Preňho vraj bolo previnením už len to, že bol synom svojho otca.
Mladému Kecerovi sťali hlavu a preukázali tú milosť, že mohol byť, na rozdiel od otca, pochovaný v rodinnej hrobke v Pekľanoch. Po ňom nasledoval sotva 25-ročný Martin Šároši, zať Andreja Kecera, ktorého sťali za to, že napísal súkromný list svojmu otcovi. O rebélii sa pritom v korešpondencii ani nezmienil, a tak je jasné, že išlo a zámienku a pravým dôvodom bol jeho príbuzenský vzťah s Kecerom. Tretím popraveným bol bývalý mestský sudca Juraj Fleischhackker, ktorého Caraffa vinil zo smrti mnohých cisárskych vojakov. O hlavu prišiel kvôli stykom s odsúdencami aj niekdajší prešovský senátor Juraj Schönleben a jeho kolega Samuel Medvecký.
V nasledujúcich piatich procesoch kruto mučili a usmrtili ďalších obvinených. Brutalita mučenia sa každým procesom zintenzívňovala, takže, ako píše Ján Holák, autor knihy Beda odsúdeným: „...nešťastníci už neprosili o život, ale o dobrodenie smrti.“
Obžalovaným napríklad pálili rebrá, vrážali do pohlavného údu rozpálené drôty a nabíjali klince pod nechty. Niektorým z obvinených (napríklad Žigmundovi Guothovi alebo Danielovi Weberovi) sa však podarilo uniknúť smrti vďaka tomu, že prestúpili na katolícku vieru, alebo – ako v prípade banskobystrického zemana Jána Rotha – zaplatili za svoje údajné prehrešky pokutu.
V rozmedzí od 5. marca do 12. septembra 1687 kati dovedna popravili dvadsaťštyri uhorských mešťanov a zemanov evanjelického vierovyznania, čo v Prešove pripomína osobitý pamätník, ako i tabuľa na Mariánskom súsoší. Telá väčšiny popravených boli zahrabané v záhradách a na predmestí Prešova.
Kati a ich pomocníci sa najprv postarali o pozostatky rozštvrtených tiel, ktoré zvesili po šiestich týždňoch, a ostatné telá sňali zo šibeníc až začiatkom nasledujúceho roku.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
