Prešovské cintoríny III.
V ďalšom diely nášho seriálu o cintorínoch v meste Prešov predstavíme čitateľskej verejnosti architektonicky oceňovaný cintorín pri sídlisku Šváby.
História lokality
O mestskej časti Solivar, v ktorej sa nachádza sídlisko Šváby, sme už na stránkach nášho magazínu písali (článok je dostupný tu: Prešovské cintoríny I., Prešovské cintoríny II-, za zmienku však stojí aj bohatá história sídliska Šváby, ktoré kedysi tvorilo samostatnú obec. Na základe archeologického výskumu z rokov 2011 a 2014 vedci zistili, že toto územie obývali ľudia už pred piatimi tisícročiami.
Objavili tu stovky historických fragmentov, ako i stopy po dávnych obydliach.
Našli sa tu napríklad úlomky keramiky, rôzne železné predmety vrátane nožíkov a ostrôh, fragmenty zbraní, klince, kosáky či mince. Archeológovia predpokladajú, že sa tu vyrábalo železo a možno išlo o miesto, kde sa vyberalo mýto (čo pravdepodobne súvisí s ťažbou soli), alebo tu sídlila vojenská jednotka.
Zistili tiež, že tu v stredoveku bola osada, ktorá pozostávala prinajmenšom z desiatich stavieb, a našli tu aj ľudské ostatky. Vzhľadom na význam objavov sú na návrh vedúceho archeologického výskumu z roku 2014, doktora Františka Žáka Matyasowszkeho, na cintoríne inštalované tabule, ktoré informujú o záveroch výskumu a nálezoch.
Čo sa týka osady, resp. neskoršej samostatnej obce Šváby, tá bola založená v roku 1781, keď tu na pozvanie cisára Jozefa II. prišli nemeckí prisťahovalci. Okolo roku 1785 tunajšiu zástavbu tvorili dva rady domov, ktorých bolo dovedna 48. Neskôr pribudli ďalšie stavby.
Spolu s rozširovaním zástavby a aj vzhľadom na styky nemecky hovoriacich osadníkov so slovenským a maďarským etnikom sa menil i názov obce. V historických prameňov sa zachovali zápisy Šváby, Shvabi, Švábi, Schvábi, Schvaby, Schvabi, Svaby, Šóvár atď., ale i maďarský tvar Németsoóvár alebo akási nemecko-maďarská skomolenina Deutch Soovár pripomínajúca nemecké slovo Deutsch (nemecký) a maďarské slová só (soľ) a vár (hrad), teda Nemecký Soľnohrad.
Šváby boli do roku 1960 samostatnou obcou, následne sa stali spolu s priľahlou dedinou Soľná Baňa súčasťou obce Solivar a pred 50. rokmi bol napokon Solivar pričlenený k mestu Prešov. Pôvodné domy, ktoré kedysi tvorili obec Šváby, boli zbúrané v rokoch 1981 – 1987 a nahradili ich paneláky. Na mieste starej švábskej zvonice stojí od roku 2014 replika historickej stavby.
História lokality
O mestskej časti Solivar, v ktorej sa nachádza sídlisko Šváby, sme už na stránkach nášho magazínu písali (článok je dostupný tu: Prešovské cintoríny I., Prešovské cintoríny II-, za zmienku však stojí aj bohatá história sídliska Šváby, ktoré kedysi tvorilo samostatnú obec. Na základe archeologického výskumu z rokov 2011 a 2014 vedci zistili, že toto územie obývali ľudia už pred piatimi tisícročiami.
Objavili tu stovky historických fragmentov, ako i stopy po dávnych obydliach.
Našli sa tu napríklad úlomky keramiky, rôzne železné predmety vrátane nožíkov a ostrôh, fragmenty zbraní, klince, kosáky či mince. Archeológovia predpokladajú, že sa tu vyrábalo železo a možno išlo o miesto, kde sa vyberalo mýto (čo pravdepodobne súvisí s ťažbou soli), alebo tu sídlila vojenská jednotka.
Zistili tiež, že tu v stredoveku bola osada, ktorá pozostávala prinajmenšom z desiatich stavieb, a našli tu aj ľudské ostatky. Vzhľadom na význam objavov sú na návrh vedúceho archeologického výskumu z roku 2014, doktora Františka Žáka Matyasowszkeho, na cintoríne inštalované tabule, ktoré informujú o záveroch výskumu a nálezoch.
Čo sa týka osady, resp. neskoršej samostatnej obce Šváby, tá bola založená v roku 1781, keď tu na pozvanie cisára Jozefa II. prišli nemeckí prisťahovalci. Okolo roku 1785 tunajšiu zástavbu tvorili dva rady domov, ktorých bolo dovedna 48. Neskôr pribudli ďalšie stavby.
Spolu s rozširovaním zástavby a aj vzhľadom na styky nemecky hovoriacich osadníkov so slovenským a maďarským etnikom sa menil i názov obce. V historických prameňov sa zachovali zápisy Šváby, Shvabi, Švábi, Schvábi, Schvaby, Schvabi, Svaby, Šóvár atď., ale i maďarský tvar Németsoóvár alebo akási nemecko-maďarská skomolenina Deutch Soovár pripomínajúca nemecké slovo Deutsch (nemecký) a maďarské slová só (soľ) a vár (hrad), teda Nemecký Soľnohrad.
Šváby boli do roku 1960 samostatnou obcou, následne sa stali spolu s priľahlou dedinou Soľná Baňa súčasťou obce Solivar a pred 50. rokmi bol napokon Solivar pričlenený k mestu Prešov. Pôvodné domy, ktoré kedysi tvorili obec Šváby, boli zbúrané v rokoch 1981 – 1987 a nahradili ich paneláky. Na mieste starej švábskej zvonice stojí od roku 2014 replika historickej stavby.
Miestny cintorín
Sídlisko Šváby, pri ktorom sa rozprestiera rovnomenný cintorín, sa nachádza v juhovýchodnej časti Prešova.
Autormi architektonického návrhu pohrebiska sú domáci architekti Andrea Macejková, Miro Macejko a Marek Tkáčik (v spolupráci so synom Andrei Macejkovej a Mira Macejka – Adama, a architekta Martina Marušinca), ktorí zvíťazili vo verejnej anonymnej urbanistickej súťaži, vyhlásenej mestom Prešov v roku 2003. Podľa súťažnej komisie bol ich návrh unikátny hlavne vďaka koncepcii cintorína, ktorý bol vytvorený ako pietne miesto, ale zároveň má slúžiť aj ako priestor určený na relax či tiché rozjímanie. Preto autori návrhu zvolili formu lesoparku. Po súťaži nasledovala urbanistická štúdia a ďalším krokom bolo spracovanie projektovej dokumentácie pre územné rozhodnutie, na základe ktorého bolo vyčlenené územie pre prvú etapu výstavby (v r. 2010).
Pred vydaním stavebného povolenia (v r. 2014) tu ešte realizovali spomínaný archeologický výskum a v roku 2017, štrnásť rokov od vyhlásenia súťaže, bola konečne skolaudovaná prvá časť cintorína.
Na toto pohrebisko, ktoré je prepojené s južnou časťou staršieho cintorína Solivar, sa vstupuje cez monumentálnu bránu.
Vďaka dôsledne navrhnutej komunikačnej mikroštruktúre sú klasické hroby, ale i tzv. „zelené“ hrobové miesta ľahko dostupné. Štruktúru cintorína dopĺňajú rôzne urnové hroby, steny, stĺpy, kopy zeminy pripomínajúce zarastené mohyly, rozptylové lúčky a „les pokoja“.
Pozoruhodné je použitie cortenovej ocele (ocele pokrytej špeciálnou umelo vytvorenou hrdzou), symbolizujúcej starnutie. Vyhotovili z nej bránu a tento materiál je okrem iného súčasťou informačných a orientačných tabúľ, stĺpov verejného osvetlenia a smetných košov. Lavičky sú z betónu a dreva.
Nachádza sa tu aj vodný prvok v podobe jazierka v južnom cípe areálu.
Architekti nezabudli ani na dômyselný systém vnútroareálového kolobehu vody, ktorý zabezpečujú retenčné nádrže, studne, dažďová kanalizácia a zavlažovacie zariadenia. Na zaistenie bezpečia návštevníkov slúžia kamery. Do budúcnosti sa počíta s výsadbou ďalších stromov, ako i s umiestňovaním výtvarných a sochárskych diel, čím by sa mala z toho priestoru vytvoriť skutočná oáza pokoja.
Kontrastne a pritom esteticky pôsobí vysadenie vysokej a nízkej zelene a už teraz sa môžeme tešiť na to, keď novovysadené stromy na cintoríne zmohutnia, rozkvitnú a návštevníkom doprajú ešte väčší zážitok.
Celková plocha riešeného územia cintorína je takmer 34 hektárov, pričom v rámci prvej etapy bolo skolaudovaných zhruba 5 hektárov z rozlohy pohrebiska, ktoré poskytnú priestor na vytvorenie 2700 hrobových miest, čím mesto Prešov vyriešilo problém s pochovávaním približne na najbližších 20 rokov.
Cintorín bol ocenený medzinárodnou cenou Big See Architecture za rok 2019 a toho roku bol nominovaný aj na cenu Európskej únie za súčasnú architektúru v rámci najprestížnejšej architektonickej súťaži v Európe - EU Mies Award, čo okomentoval jeden z autorov projektu cintorína pri sídlisku Šváby, Adam Macejko, v rozhovore pre prešovský Korzár slovami: „Už len tá nominácia je taká, ako keby ste boli nominovaný na Oscara. Tam sa nemôžete prihlásiť, prihlásiť vás môžu iba odborníci, ktorí si vás všimnú. Nie je to o osobnej aktivácii, ale o odbornej verejnosti, ktorá si vás všimne a dostanete sa do úzkeho výberu. Je to celoeurópska záležitosť. Nič prestížnejšie v Európe nemáme a tento rok je tam nominovaných spolu šesť diel (v rámci Slovenska – pozn. red. Slovenské pohrebníctvo). Je to značka toho, že slovenská architektúra sa dostáva do svetového obrazu.“
Pred vstupnou bránou na Urxovej ulici vzniklo nové parkovisko s kapacitou 56 parkovacích miest a pri realizácii výstavby cintorína neobišli ani susedné pohrebisko Solivar, kde vybudovali kamerový systém a verejné osvetlenie. Rozsiahlou rekonštrukciou prešiel aj priľahlý dom smútku.
Výstavba 1. etapy stála mesto Prešov takmer dva milióny eur a súdiac podľa komentárov Prešovčanov, ktoré môžeme nájsť na internete pod článkami venovanými tomuto pohrebisku, išlo o dobrú investíciu.
V rámci internetových diskusií totiž miestni o cintoríne hovoria ako o „vydarenom projekte“ či „vkusnom diele“ a jeden užívateľ dokonca v diskusii na stránke prešovského Korzára uviedol, že „...keď vyrastie tá drevina, bude to ako v raji“. Cintorín bol ohodnotený najvyšším možným stupňom - piatimi hviezdičkami - aj na internetovom portáli Google a jeho moderný vzhľad tiež oceňuje primátorka Prešova, Ing. Andrea Turčanová.
Počas našej návštevy cintorína v doobedňajších hodinách sme tu veľa návštevníkov nezastihli, ale Tibor z Košíc, ktorý sa sem prišiel presvedčiť o kvalitách pohrebiska na vlastné oči, sa nám posťažoval, že mu chýba viac tienistých miest, kde by sa mohol ukryť pred ostrými lúčmi slnka.
Aj tento problém však bude vyriešený, keď vyrastú stromy. Dovtedy nájdu návštevníci viac tieňa skôr na susednom cintoríne Solivar.
Sídlisko Šváby, pri ktorom sa rozprestiera rovnomenný cintorín, sa nachádza v juhovýchodnej časti Prešova.
Autormi architektonického návrhu pohrebiska sú domáci architekti Andrea Macejková, Miro Macejko a Marek Tkáčik (v spolupráci so synom Andrei Macejkovej a Mira Macejka – Adama, a architekta Martina Marušinca), ktorí zvíťazili vo verejnej anonymnej urbanistickej súťaži, vyhlásenej mestom Prešov v roku 2003. Podľa súťažnej komisie bol ich návrh unikátny hlavne vďaka koncepcii cintorína, ktorý bol vytvorený ako pietne miesto, ale zároveň má slúžiť aj ako priestor určený na relax či tiché rozjímanie. Preto autori návrhu zvolili formu lesoparku. Po súťaži nasledovala urbanistická štúdia a ďalším krokom bolo spracovanie projektovej dokumentácie pre územné rozhodnutie, na základe ktorého bolo vyčlenené územie pre prvú etapu výstavby (v r. 2010).
Pred vydaním stavebného povolenia (v r. 2014) tu ešte realizovali spomínaný archeologický výskum a v roku 2017, štrnásť rokov od vyhlásenia súťaže, bola konečne skolaudovaná prvá časť cintorína.
Na toto pohrebisko, ktoré je prepojené s južnou časťou staršieho cintorína Solivar, sa vstupuje cez monumentálnu bránu.
Vďaka dôsledne navrhnutej komunikačnej mikroštruktúre sú klasické hroby, ale i tzv. „zelené“ hrobové miesta ľahko dostupné. Štruktúru cintorína dopĺňajú rôzne urnové hroby, steny, stĺpy, kopy zeminy pripomínajúce zarastené mohyly, rozptylové lúčky a „les pokoja“.
Pozoruhodné je použitie cortenovej ocele (ocele pokrytej špeciálnou umelo vytvorenou hrdzou), symbolizujúcej starnutie. Vyhotovili z nej bránu a tento materiál je okrem iného súčasťou informačných a orientačných tabúľ, stĺpov verejného osvetlenia a smetných košov. Lavičky sú z betónu a dreva.
Nachádza sa tu aj vodný prvok v podobe jazierka v južnom cípe areálu.
Architekti nezabudli ani na dômyselný systém vnútroareálového kolobehu vody, ktorý zabezpečujú retenčné nádrže, studne, dažďová kanalizácia a zavlažovacie zariadenia. Na zaistenie bezpečia návštevníkov slúžia kamery. Do budúcnosti sa počíta s výsadbou ďalších stromov, ako i s umiestňovaním výtvarných a sochárskych diel, čím by sa mala z toho priestoru vytvoriť skutočná oáza pokoja.
Kontrastne a pritom esteticky pôsobí vysadenie vysokej a nízkej zelene a už teraz sa môžeme tešiť na to, keď novovysadené stromy na cintoríne zmohutnia, rozkvitnú a návštevníkom doprajú ešte väčší zážitok.
Celková plocha riešeného územia cintorína je takmer 34 hektárov, pričom v rámci prvej etapy bolo skolaudovaných zhruba 5 hektárov z rozlohy pohrebiska, ktoré poskytnú priestor na vytvorenie 2700 hrobových miest, čím mesto Prešov vyriešilo problém s pochovávaním približne na najbližších 20 rokov.
Cintorín bol ocenený medzinárodnou cenou Big See Architecture za rok 2019 a toho roku bol nominovaný aj na cenu Európskej únie za súčasnú architektúru v rámci najprestížnejšej architektonickej súťaži v Európe - EU Mies Award, čo okomentoval jeden z autorov projektu cintorína pri sídlisku Šváby, Adam Macejko, v rozhovore pre prešovský Korzár slovami: „Už len tá nominácia je taká, ako keby ste boli nominovaný na Oscara. Tam sa nemôžete prihlásiť, prihlásiť vás môžu iba odborníci, ktorí si vás všimnú. Nie je to o osobnej aktivácii, ale o odbornej verejnosti, ktorá si vás všimne a dostanete sa do úzkeho výberu. Je to celoeurópska záležitosť. Nič prestížnejšie v Európe nemáme a tento rok je tam nominovaných spolu šesť diel (v rámci Slovenska – pozn. red. Slovenské pohrebníctvo). Je to značka toho, že slovenská architektúra sa dostáva do svetového obrazu.“
Pred vstupnou bránou na Urxovej ulici vzniklo nové parkovisko s kapacitou 56 parkovacích miest a pri realizácii výstavby cintorína neobišli ani susedné pohrebisko Solivar, kde vybudovali kamerový systém a verejné osvetlenie. Rozsiahlou rekonštrukciou prešiel aj priľahlý dom smútku.
Výstavba 1. etapy stála mesto Prešov takmer dva milióny eur a súdiac podľa komentárov Prešovčanov, ktoré môžeme nájsť na internete pod článkami venovanými tomuto pohrebisku, išlo o dobrú investíciu.
V rámci internetových diskusií totiž miestni o cintoríne hovoria ako o „vydarenom projekte“ či „vkusnom diele“ a jeden užívateľ dokonca v diskusii na stránke prešovského Korzára uviedol, že „...keď vyrastie tá drevina, bude to ako v raji“. Cintorín bol ohodnotený najvyšším možným stupňom - piatimi hviezdičkami - aj na internetovom portáli Google a jeho moderný vzhľad tiež oceňuje primátorka Prešova, Ing. Andrea Turčanová.
Počas našej návštevy cintorína v doobedňajších hodinách sme tu veľa návštevníkov nezastihli, ale Tibor z Košíc, ktorý sa sem prišiel presvedčiť o kvalitách pohrebiska na vlastné oči, sa nám posťažoval, že mu chýba viac tienistých miest, kde by sa mohol ukryť pred ostrými lúčmi slnka.
Aj tento problém však bude vyriešený, keď vyrastú stromy. Dovtedy nájdu návštevníci viac tieňa skôr na susednom cintoríne Solivar.
Pripravil a foto poskytol Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
Publikované na portáli SP net 11. 2021
Späť na tému O cintorínoch
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 18 fotografií
