Takmer v každej mestskej časti Prešova nájdeme cintorín. Na nasledujúcich riadkoch si priblížime prešovský Hlavný cintorín, cintorín Pod Šalgovíkom a cintorín Solivar.
Osídľovanie Prešova a tunajšie pohrebiská
Územie mesta Prešov bolo osídlené už v praveku. Slovanské obyvateľstvo tu žilo od konca 8. storočia a v 13. storočí tu prišlo mnoho nemeckých prisťahovalcov, vďaka čomu sa zmenil status Prešova z vidieckeho sídla na mesto. Spolu s rozvojom remeselnej výroby, obchodu a ťažby kamennej soli v neďalekom Solivare narastal počet obyvateľov i počet mŕtvych.
Úmrtnosť taktiež zvyšovali vojenské konflikty, najmä počas stavovských povstaní, a epidémie. Pochovávalo sa pri vtedajšom farskom kostole sv. Mikuláša (dnes konkatedrála sv. Mikuláša), pri starej mestskej škole, pri evanjelickom chráme sv. Trojice, pri evanjelickom kolégiu a v kryptách kostolov. Potom, čo Jozef II. v roku 1784 nariadil presunúť cintoríny na okraj sídiel, sa však v centre mesta postupne prestalo pochovávať.
Už v 17. storočí jestvoval cintorín aj za mestskými hradbami. V súčasnosti má mesto Prešov v správe až 8 cintorínov a okrem toho sa tu nachádza 6 židovských cintorínov, ktoré sú majetkom židovskej náboženskej obce. Najväčším prešovským pohrebiskom je Hlavný cintorín, kde len časť s tzv. zelenými hrobmi zaberá 8 150 m².
Hlavný cintorín
Prešovský Hlavný cintorín vznikol z niekoľkých samostatných pohrebísk, ktoré fungovali za hradbami mesta, východne od Hornej brány a Vyšného Huštáku. Na tomto mieste bol zrejme ešte v 17. storočí založený rímskokatolícky cintorín s kostolom, ku ktorému neskôr pribudol chudobinec a márnica a v jeho blízkosti bol zriadený aj evanjelický cintorín so starobincom. Na východ od nich potom založili obecný a vojenský cintorín.
Obecný cintorín slúžil ateistom, ale i samovrahom, popraveným zločincom, cudzincom a tulákom, ktorých na cirkevných cintorínoch odmietli pochovať. Vojenské cintoríny vznikli v nadväznosti na vojenské konflikty v 19. a 20. storočí, (viac o vojenských cintorínoch v Prešove). Každý cintorín mal aj svoj vlastný vchod. Následkom rozrastania jednotlivých častí sa tieto niekdajšie samostatné cintoríny (s výnimkou priľahlého, ale oddeleného neologického židovského cintorína) spojili v jeden celok, pričom segregácia na základe vierovyznania tu už dávno nefunguje. Areál prešovského mestského cintorína skrášľuje pozlátený anjel. (autor: Pavol Ičo)
Na tomto pohrebisku nájdeme viacero pozoruhodných hrobiek z 19. storočia a pozornosť návštevníkov isto upútajú najmä pompézne kaplnky, krypty či obelisky šľachticov.
Najviac starých hrobiek sa zachovalo na evanjelickom cintoríne, ktorému dominuje mohutný, vyše stopäťdesiat ročný obelisk Štefana Thomku, učiteľa na prešovskom kolégiu. Kedysi sa tu nachádzala aj zvonica, cez ktorú sa vstupovalo na pohrebisko, tá sa však nezachovala. Budova zvonice stála aj na katolíckom cintoríne. Avšak ani tento objekt tu už dnes nenájdeme, keďže bol spolu s evanjelickou zvonicou a mestským chudobincom zbúraný z dôvodu rozširovania Vajanského ulice v 80. rokoch minulého storočia.
V časti, ktorá kedysi slúžila výhradne katolíkom, ale ostal nepoškodený barokový kostolík sv. Kríža z roku 1790. O niekdajšom vzhľade pohrebiska taktiež vypovedajú staré vyobrazenia mesta Prešov a archívne dokumenty.
Zachovala sa napríklad ilustrácia z roku 1805, kde je hlavný mestský cintorín situovaný za hradbami mesta. Autor na nej detailne zobrazil jednotlivé sekcie podľa konfesie pochovaných,vďaka čomu môžeme presne identifikovať katolícku a evanjelickú časť cintorína. Evanjelikom patrilo južné územie, katolíkom sever.
Na inom obrázku z roku 1869 vidíme niekoľkonásobné rozšírenie cintorína oproti znázorneniu z roku 1805. Okrem toho pribudol na tejto legende východne od katolíckeho cintorína vojenský cintorín a na východ od evanjelického cintorína obecný, resp. verejný cintorín. Z archívnych prameňov tiež vyplýva, že v roku 1876 bol východne od obecného cintorína založený neologický židovský cintorín, ktorého areál bol veľkosťou takmer totožný s rozlohou obecného cintorína. Prísne dodržiavanie segregácie podľa konfesionálnej príslušnosti zobrazuje aj mapa pohrebiska z roku 1887.
Plán z roku 1934 zasa jasne dokazuje, že plocha cintorína sa v priebehu rokov 1887 – 1934 opäť značne rozrástla. V katolíckej sekcii pribudli hroby smerom na sever a vznikla tu aj záhrada. S pribúdaním hrobov súviseli i kapacitné problémy, a tak postupne došlo k rušeniu segregácie na cintoríne. Rozdiely v evanjelickej a katolíckej časti pohrebiska je však možné pozorovať i dnes na základe dizajnu pomníkov, a to hlavne tých, ktoré sú staršieho dáta V súčasnosti zahŕňa areál mestského cintorína aj viacero nových častí.
Taktiež sa tu nachádza urnový háj, rozptylová lúčka, sviečkomat, Dom smútku, ako i niekoľko informačných tabúľ a kontajnerov. Spomedzi významných osobností tu boli pochovaní napríklad hudobný skladateľ Mikuláš Moyzes a fotograf Karol Divald, ako i mafiánsky boss Róbert Holub.
Cintorín Pod Šalgovíkom
Šalgovík bol kedysi samostatnou obcou. K Prešovu bol pričlenený až v roku 1970 a v súčasnosti patrí medzi 4 katastrálne územia mesta. Pri zastávke Pod Šalgovíkom, situovanej na Sekčovskej ulici južne od pôvodnej obce Šalgovík, sa na ploche 1005 m² rozprestiera pohrebisko, ktorému dominuje snehobiely centrálny kríž s plastikou ukrižovaného Krista z roku 1887. Napriek neveľkej rozlohe a lokalizácii neďaleko panelovej zástavby cintorín pôsobí príjemným a upraveným dojmom.
Azda najväčšou nevýhodou tohto pietneho miesta je, že ho môžete ľahko prehliadnuť a jeho dôstojnosť mierne narúša blízka rušná cesta. Dom smútku tu síce nenájdete, avšak na pohrebisku je umiestnená informačná tabuľa a kontajner.
Cintorín Solivar
V mestskej časti Solivar sú 3 pohrebiská: cintorín Solivar, cintorín Soľnobanský a cintorín Zlatobanský. Najväčší z nich je cintorín Solivar s rozlohou 28 600 m² (pre porovnanie: Soľnobanský cintorín zaberá plochu 9 135 m² a Zlatobanský cintorín má rozlohou 3000 m²). Solivar bol, rovnako ako Šalgovík, samostatnou obcou.
Ako napovedá názov, história obce je spätá s ťažbou soli a jej význam dokladá i skutočnosť, že tu stál kostol už v 13. storočí. V 16. storočí tu začala hlbinná ťažba soli, čo prilákalo mnoho osadníkov hlavne nemeckej a maďarskej národnosti.
V roku 1960 bol Solivar rozšírený o niekdajšie samostatné obce Soľná Baňa a Šváby. Takto zväčšený Solivar bol napokon v roku 1971 pričlenený k Prešovu.
Na cintoríne Solivar sa nachádza aj časť, kde sú židovské hroby (tzv. Židovský cintorín – Solivar) a Dom smútku s informačnou tabuľou. Veľa starých hrobov sa tu, žiaľ, nezachovalo, a tak tu môžeme nájsť predovšetkým novšie hrobky z minulého storočia. Pohrebné a cintorínske služby mesta Prešov, ktoré cintorín spravujú, sa o čistotu tohto pietneho miesta starajú vcelku dôkladne.
Cintorín prostredníctvom chodníkov nadväzuje na nové, architektonicky oceňované pohrebisko pri sídlisku Šváby, vďaka čomu s ním v podstate spoluvytvára jeden celok (o tejto novej časti cintorína Solivar – Šváby sa dočítate v pripravovanom článku – pozn. red.).
