Premiér položil veniec na hrob Alexandra Dubčeka
Vpádom vojsk Varšavskej zmluvy na územie bývalého Československa sa skončili nádeje na socializmus s ľudskou tvárou o ktorý usilovali Alexander Dubček a jeho stúpenci v politike. Jeho snahy o uvoľnenie komunistickej diktatúry sa stretávali so širokou podporou verejnosti. Napriek tomu ani táto masa ľudí nemohla čeliť ozbrojenej presile, ktorá sa do krajiny nahrnula zo všetkých smerov. Začalo sa tak obdobie normalizácie, ktoré môžeme nazvať aj obdobím stagnácie, obdobím politických čistiek, obdobím ešte väčšej izolácie od vyspelejších západných ekonomík.
Keď po viac ako dvadsiatich rokoch sa tento režim zrútil a príležitosti sa chytili politici, zacítiac vôňu moci a peňazí, tragické udalosti z roku 1968 tak naplno odhalili svoj dopad. Okolité štáty, ktoré boli v šesťdesiatych rokoch na približne rovnakej úrovni mali oproti Slovensku fungujúce hospodárstvo i sociálnu politiku, stabilnú a silnejšiu menu, prosperujúce odvetvia vedy a výskumu, zdravotníctva a služieb. Rozdiely medzi západným svetom a našim novovzniknutým štátom boli priepastné. Toto všetko môžeme prirátať aj k dopadom dvadsaťročnej poroby, ktorá začala práve 21. augusta 1968.
Na mieste posledného odpočinku Alexandra Dubčeka v bratislavskom Slávičom údolí si práve v tento deň uctili jeho pamiatku zástupcovia vlády na čele s premiérom Robertom Ficom, zúčastnili sa jej minister financií Peter Kažimír, minister školstva Juraj Draxler, štátny tajomník ministerstva práce, rodiny a sociálnych vecí Braňo Ondruš a štátny tajomník ministerstva financií Radko Kuruc, najbližší príbuzní, pozvaní hostia a verejnosť.
V krátkom interview premiér Robert Fico konštatoval: „Ak by nebolo augusta 1968 možno by sme na tom boli lepšie ako Rakúsko.“ Nevyhol sa ani kritike obdobia po „nežnej revolúcii“ a dodal: „Keby po roku 1968 pokračovalo to, o čom Alexander Dubček sníval, tak by sa neurobili také chyby so strategickými majetkami, aké sa urobili po roku 1989. O to viac mala vtedajšia republika šancu byť mimoriadne úspešná.“ Premiér je presvedčený, že Slovensko je v súčasnosti jednou z najslobodnejších krajín sveta a chce aby sme boli aj krajinou solidárne a sociálne spravodlivou. “A to už je úloha politikov orientovaných najmä ľavicovo a sociálno-demokraticky. Myslím si, že sa nám to v rámci možnosti aj darí,” dodal na záver.
Keď po viac ako dvadsiatich rokoch sa tento režim zrútil a príležitosti sa chytili politici, zacítiac vôňu moci a peňazí, tragické udalosti z roku 1968 tak naplno odhalili svoj dopad. Okolité štáty, ktoré boli v šesťdesiatych rokoch na približne rovnakej úrovni mali oproti Slovensku fungujúce hospodárstvo i sociálnu politiku, stabilnú a silnejšiu menu, prosperujúce odvetvia vedy a výskumu, zdravotníctva a služieb. Rozdiely medzi západným svetom a našim novovzniknutým štátom boli priepastné. Toto všetko môžeme prirátať aj k dopadom dvadsaťročnej poroby, ktorá začala práve 21. augusta 1968.
Na mieste posledného odpočinku Alexandra Dubčeka v bratislavskom Slávičom údolí si práve v tento deň uctili jeho pamiatku zástupcovia vlády na čele s premiérom Robertom Ficom, zúčastnili sa jej minister financií Peter Kažimír, minister školstva Juraj Draxler, štátny tajomník ministerstva práce, rodiny a sociálnych vecí Braňo Ondruš a štátny tajomník ministerstva financií Radko Kuruc, najbližší príbuzní, pozvaní hostia a verejnosť.
 |
|
Interview premiéra, foto Pavel Ondera, viac v galérii na konci článku
|
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
Späť na prehľad správ
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 17 fotografií
