Prayov kódex
Pohrebná reč (kázeň) je v našich končinách neodmysliteľnou súčasťou predovšetkým cirkevných pohrebných obradov. Táto tradícia sa zachováva už dlhé stáročia, čoho svedectvom je aj text pohrebnej reči z takzvaného Prayovho kódexu (koniec 12. storočia). Tento, slovenskej verejnosti pomerne neznámy text je pre našich južných susedov jednou z najdôležitejších kultúrnych pamiatok. Ide totiž o najstarší súvislý text písaný v staromaďarskom jazyku.
Unikátnosť Pohrebnej reči z Prayovho kódexu zvyšuje fakt, že podobný literárny žáner ako je Sermo, čiže pohrebná reč, nebol v tom čase v Európe ešte všeobecne rozšírený a ani výskyt kázní v ľudovej reči nebol častý. Kázne v ľudovej reči sa z tohto obdobia zachovali len z nemeckých oblastí. Napriek tomu, že ide o maďarskú jazykovú pamiatku, má súvis aj s našou krajinou.
Za „objaviteľa“ Pohrebnej reči sa považuje rodák z Nových Zámkov a jezuitský kňaz György Pray (1723 – 1801), ktorý pôsobil v službách Márie Terézie ako kráľovský historik zaoberajúci sa dejinami Uhorska. Spomínaný text našiel pri bádaní v knižnici Bratislavskej kapituly v stredovekom kódexe, ktorý dodnes nesie jeho meno. V roku 1770 sa o texte dozvedela verejnosť, keď z neho publikoval krátky úryvok v Legende
sv. Margity.
Prayov kódex je sacramentarium, čiže liturgická kniha obsahujúca modlitby kňaza pri bohoslužbe. Kódex okrem rôznych liturgických textov obsahuje aj z historického hľadiska dôležité informácie ako napríklad nariadenia synod (cirkevných snemov). Veľmi cenné sú aj tzv. Bratislavské letopisy (Annales Posoniensis), ktoré opisujú udalosti medzi rokmi 997 až 1187. Okrem Pohrebnej reči je celý kódex písaný latinčinou. Je zaujímavé, že text kázne sa zachoval práve v sacramentariu a nie v nejakej zbierke kázní. Kázne totiž v tom období neboli automaticky súčasťou pohrebných obradov. Vyskytovali sa zriedka, väčšinou len pri pohreboch vyšších cirkevných alebo svetských hodnostárov. Pohrebné kázne sa stali bežnou súčasťou pohrebného obradu až v období šírenia protestantizmu a tento trend sa zachoval prakticky dodnes.
Podľa odborníkov vznikol kódex v rokoch 1192 až 1195 pravdepodobne v benediktínskom konvente v Boldve v severnom Maďarsku, podľa iných názorov v kláštore v Rimavských Janovciach. Isté však je, že kódex uchovávali v rokoch 1228 – 1241 v kláštore v Diakovciach pri Šali. Potom sa stal majetkom Bratislavskej kapituly, ktorá ho v roku 1813 darovala do Maďarského národného múzea, odkiaľ sa dostal delimitáciou do Štátnej Széchényiho knižnici v Budapešti, kde ho uchovávajú dodnes. Zaujímavým faktom je, že pravdepodobne pod vplyvom prítomnosti slovanského obyvateľstva sa do Pohrebnej reči dostali aj slová slovanského pôvodu: milostben, bratym. Podľa názorov odborníkov sa stal tento text vzorom pre pohrebné kázne v neskoršom období. Na túto skutočnosť poukazuje aj opis pohrebu kráľa Karola Róberta z Anjou v roku 1342. Podľa zachovanej kroniky vtedajší ostrihomský arcibiskup Chanadinus Telegdy predniesol kázeň, ktorá mala totožné myšlienky ako text z Prayovho kódexu. Samotný text kázne je totiž natoľko dokonalý, ako môže byť len reč, ktorá odznela mnohokrát. Vznikla pre potreby veriacich, ktorí neovládali latinčinu, ale disponovali základnými náboženskými vedomosťami. Kázeň poukazuje na pochovávanie, upadnutie do hriechu a jeho následky, na smrť a nakoniec vyzýva veriacich na modlitby za zosnulého.
Pripravil Jurányi Ladislav © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP december 2013
Unikátnosť Pohrebnej reči z Prayovho kódexu zvyšuje fakt, že podobný literárny žáner ako je Sermo, čiže pohrebná reč, nebol v tom čase v Európe ešte všeobecne rozšírený a ani výskyt kázní v ľudovej reči nebol častý. Kázne v ľudovej reči sa z tohto obdobia zachovali len z nemeckých oblastí. Napriek tomu, že ide o maďarskú jazykovú pamiatku, má súvis aj s našou krajinou.
|
Pohrebná reč a prosba
(1192 – 1195)
Sermo super sepulchrum – reč nad hrobom Z koľkej milosti stvoril na počiatku (Pán) nášho predka, Adama, a daroval raj jemu domovom. A zo všetkých rajských plodov mu riekol, aby žil. Len z ovocia jedného stromu mu zakázal. Avšak hovorí mu, prečo by som nejedol? „Veru, hľa, v ten deň, keď okúsiš z toho ovocia, smrťou smrti umrieš.“
Počul o svojej smrti od Boha Stvoriteľa, ale zabúda. Podvolí sa pokynu diablovmu, okúsi z toho ovocia zakázaného a skrz to ovocie smrť okúsil. A šťava toho ovocia taká trpká bola, až mu hrdlo trhá. Nielen svoju, ale aj všetkého pokolenia jeho, smrť okúsil. Nahneval sa Boh a vyháňa ho do tohto namáhavého sveta, ktoré sa stalo hniezdom smrti a pekla i potomstvu jeho.
A kto sú Tí? My sme. Ako aj Vy vidíte svojimi očami, hľa, ani jeden človek nemôže obísť túto jamu. Veru, všetci sa k nej približujeme. Prosme Pána Boha nášho za milosť pre túto dušu, nech sa zľutuje a zmiluje nad ním a nech mu odpustí všetky hriechy. A uctievajme svätú matku Máriu a blahoslaveného Michala archanjela a všetkých anjelov, nech orodujú za neho. A uctievajme svätého pána Petra, ktorému bola daná moc rozväzovať a zväzovať, nech ho oslobodí od hriechov. Uctime si aj všetkých svätých, nech sú mu na pomoci pred tvárou nášho Pána, aby mu Boh pre naše modlitby odpustil vinu. Nech ho oslobodí od diablovho prenasledovania a múk pekla, a nech mu ukáže cestu do nebeského kráľovstva a zo všetkého dobra nech získa podiel. Volajme k Pánovi nášmu trikrát: Pane zmiluj sa! (Kyrie eleison)
Prosba
Moji milovaní Bratia, modlime sa za dušu tohto úbohého človeka, ktorého Pán v tento deň z temnice tohto nepravého sveta vyslobodil, a ktorého telo dnes pochovávame, nech Pán mu dá svojou milosťou spočinúť na hrudi Abraháma, Izáka a Jakuba, aby v deň súdny ho oživil a uviedol medzi svojich vyvolených a svätých. A aj nás. Volajme trikrát: Pane zmiluj sa! (Clamate ter: kyrie eleison!)
Preložil Jurányi Ladislav |
sv. Margity.
Prayov kódex je sacramentarium, čiže liturgická kniha obsahujúca modlitby kňaza pri bohoslužbe. Kódex okrem rôznych liturgických textov obsahuje aj z historického hľadiska dôležité informácie ako napríklad nariadenia synod (cirkevných snemov). Veľmi cenné sú aj tzv. Bratislavské letopisy (Annales Posoniensis), ktoré opisujú udalosti medzi rokmi 997 až 1187. Okrem Pohrebnej reči je celý kódex písaný latinčinou. Je zaujímavé, že text kázne sa zachoval práve v sacramentariu a nie v nejakej zbierke kázní. Kázne totiž v tom období neboli automaticky súčasťou pohrebných obradov. Vyskytovali sa zriedka, väčšinou len pri pohreboch vyšších cirkevných alebo svetských hodnostárov. Pohrebné kázne sa stali bežnou súčasťou pohrebného obradu až v období šírenia protestantizmu a tento trend sa zachoval prakticky dodnes.
Podľa odborníkov vznikol kódex v rokoch 1192 až 1195 pravdepodobne v benediktínskom konvente v Boldve v severnom Maďarsku, podľa iných názorov v kláštore v Rimavských Janovciach. Isté však je, že kódex uchovávali v rokoch 1228 – 1241 v kláštore v Diakovciach pri Šali. Potom sa stal majetkom Bratislavskej kapituly, ktorá ho v roku 1813 darovala do Maďarského národného múzea, odkiaľ sa dostal delimitáciou do Štátnej Széchényiho knižnici v Budapešti, kde ho uchovávajú dodnes. Zaujímavým faktom je, že pravdepodobne pod vplyvom prítomnosti slovanského obyvateľstva sa do Pohrebnej reči dostali aj slová slovanského pôvodu: milostben, bratym. Podľa názorov odborníkov sa stal tento text vzorom pre pohrebné kázne v neskoršom období. Na túto skutočnosť poukazuje aj opis pohrebu kráľa Karola Róberta z Anjou v roku 1342. Podľa zachovanej kroniky vtedajší ostrihomský arcibiskup Chanadinus Telegdy predniesol kázeň, ktorá mala totožné myšlienky ako text z Prayovho kódexu. Samotný text kázne je totiž natoľko dokonalý, ako môže byť len reč, ktorá odznela mnohokrát. Vznikla pre potreby veriacich, ktorí neovládali latinčinu, ale disponovali základnými náboženskými vedomosťami. Kázeň poukazuje na pochovávanie, upadnutie do hriechu a jeho následky, na smrť a nakoniec vyzýva veriacich na modlitby za zosnulého.
Pripravil Jurányi Ladislav © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP december 2013
Späť na tému Z histórie
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 8 fotografií
