Pozoruhodné osudy grófa Mórica Augusta Beňovského
Uhorský šľachtic Móric Beňovský (*20. september 1746, Vrbové, Uhorsko - †23. máj 1786, osada Mauritania, Madagaskar) zanechal budúcim generáciám fascinujúci denník, v ktorom popisuje svoje neuveriteľné dobrodružstvá, ako aj rituály ďalekých kultúr.
Popísať život Mórica Beňovského v skratke je priam nemožné. Veď len heslovitý lexikón Benovskiana (vydalo Mesto Vrbové v roku 2021), venovaný osobám, miestam, pamiatkam a faktom, ktoré majú k nemu vzťah, má takmer 500 strán. Nehovoriac o jeho vyše 600-stranových Pamätiach...
Na nasledujúcich riadkoch sa však predsa len pokúsim priblížiť aspoň niektoré z jeho biografických dát a doslova dych vyrážajúcich dobrodružstiev.
Móric Beňovský (celým menom Matúš Móric Michal František Serafín August Beňovský) pochádzal zo šľachtického rodu, spätého s osadou Beňov, ktorá je dnes súčasťou Bytče v Žilinskom kraji. Jeho otec, plukovník Samuel Beňovský, zomrel keď mal Móric šestnásť rokov, jeho matka Rozália, rod. Révaiová, opustila tento svet o dva roky skôr zrejme následkom vyčerpania po sedemnástich pôrodoch, pričom len siedmi z jej potomkov sa dožili dospelosti (traja z nich boli Móricovi vlastní súrodenci).
Po smrti rodičov sa musel súdiť s manželmi svojich nevlastných sestier z matkinho prvého manželstva. Tí ho zažalovali za násilné odobratie majetku, poburovanie ľudu proti zemepánom, porušovania náboženskej disciplíny a odklonu od katolíckej cirkvi či presnejšie šírenie protestantizmu blízkych myšlienok jansenizmu.
Vo veku dvadsaťjeden rokov sa oženil so Zuzanou Hönschovou, dcérou mäsiara zo Spišskej Soboty. Mal s ňou tri dcéry a dvoch synov, dospelosti sa však dožili len dve deti – dcéry Anna Rozália a Žofia Augustína. Jeho najznámejším žijúcim potomkom je operná speváčka Katarína Krčmárová, žijúca v Bratislave.
Beňovský počas svojej kariéry najprv pôsobil ako dôstojník v armáde Rakúskej monarchie, následne bojoval v radoch poľských povstalcov proti ruskej nadvláde. Neskôr ho Rusi zajali a poslali do vyhnanstva na Kamčatku. Odtiaľ sa mu však podarilo ujsť. Spolu s druhmi, ktorým velil pri úteku z Kamčatky, podnikol ako prvý Európan objaviteľskú plavbu cez severnú časť Tichého oceánu, dostal sa do Japonska, na Taiwan, do Kantonu v južnej Číne, aj do USA, kde sa stretol s budúcim prezidentom Georgeom Washingtonom a bojoval v americkej vojne za nezávislosť. Slúžil francúzskym kráľom Ľudovítovi XV. a jeho nástupcovi Ľudovítovi XVI. Zapôsobil i na Máriu Teréziu, ktorá mu udelila grófsky titul.
V roku 1776 ho na Madagaskare vyhlásili za „kráľa kráľov“ („Anpansakabého“). Udržiaval tiež priateľský vzťah s Benjaminom Franklinom, ktorý stál pri zrode USA. Je vysoko pravdepodobné, že ako humanista nesúhlasil s plánom vykorisťovania Madagaskaru, čo ho napokon pripravilo o život. Zomrel pri obrane ním založenej osady Mauritanie na Madagaskare počas útoku francúzskych ostrostrelcov vo veku nedožitých štyridsiatich rokov.
Popísať život Mórica Beňovského v skratke je priam nemožné. Veď len heslovitý lexikón Benovskiana (vydalo Mesto Vrbové v roku 2021), venovaný osobám, miestam, pamiatkam a faktom, ktoré majú k nemu vzťah, má takmer 500 strán. Nehovoriac o jeho vyše 600-stranových Pamätiach...
Na nasledujúcich riadkoch sa však predsa len pokúsim priblížiť aspoň niektoré z jeho biografických dát a doslova dych vyrážajúcich dobrodružstiev.
Móric Beňovský (celým menom Matúš Móric Michal František Serafín August Beňovský) pochádzal zo šľachtického rodu, spätého s osadou Beňov, ktorá je dnes súčasťou Bytče v Žilinskom kraji. Jeho otec, plukovník Samuel Beňovský, zomrel keď mal Móric šestnásť rokov, jeho matka Rozália, rod. Révaiová, opustila tento svet o dva roky skôr zrejme následkom vyčerpania po sedemnástich pôrodoch, pričom len siedmi z jej potomkov sa dožili dospelosti (traja z nich boli Móricovi vlastní súrodenci).
Po smrti rodičov sa musel súdiť s manželmi svojich nevlastných sestier z matkinho prvého manželstva. Tí ho zažalovali za násilné odobratie majetku, poburovanie ľudu proti zemepánom, porušovania náboženskej disciplíny a odklonu od katolíckej cirkvi či presnejšie šírenie protestantizmu blízkych myšlienok jansenizmu.
Vo veku dvadsaťjeden rokov sa oženil so Zuzanou Hönschovou, dcérou mäsiara zo Spišskej Soboty. Mal s ňou tri dcéry a dvoch synov, dospelosti sa však dožili len dve deti – dcéry Anna Rozália a Žofia Augustína. Jeho najznámejším žijúcim potomkom je operná speváčka Katarína Krčmárová, žijúca v Bratislave.
Beňovský počas svojej kariéry najprv pôsobil ako dôstojník v armáde Rakúskej monarchie, následne bojoval v radoch poľských povstalcov proti ruskej nadvláde. Neskôr ho Rusi zajali a poslali do vyhnanstva na Kamčatku. Odtiaľ sa mu však podarilo ujsť. Spolu s druhmi, ktorým velil pri úteku z Kamčatky, podnikol ako prvý Európan objaviteľskú plavbu cez severnú časť Tichého oceánu, dostal sa do Japonska, na Taiwan, do Kantonu v južnej Číne, aj do USA, kde sa stretol s budúcim prezidentom Georgeom Washingtonom a bojoval v americkej vojne za nezávislosť. Slúžil francúzskym kráľom Ľudovítovi XV. a jeho nástupcovi Ľudovítovi XVI. Zapôsobil i na Máriu Teréziu, ktorá mu udelila grófsky titul.
V roku 1776 ho na Madagaskare vyhlásili za „kráľa kráľov“ („Anpansakabého“). Udržiaval tiež priateľský vzťah s Benjaminom Franklinom, ktorý stál pri zrode USA. Je vysoko pravdepodobné, že ako humanista nesúhlasil s plánom vykorisťovania Madagaskaru, čo ho napokon pripravilo o život. Zomrel pri obrane ním založenej osady Mauritanie na Madagaskare počas útoku francúzskych ostrostrelcov vo veku nedožitých štyridsiatich rokov.
Výňatky z denníka
Beňovský popisuje vo svojich zápiskoch, ktoré vyšli už v niekoľkých vydaniach a prekladoch, napríklad zaujímavý veštecký rituál kamčatského čarodejníka, čím jeho dielo nadobúda značnú hodnotu aj z hľadiska etnografie: „Najprv vyhnal všetky ženy z jurty, vyzliekol sa úplne donaha a celé telo si poumýval vlastným močom. Potom sa obliekol do dlhého odevu zo psích koží, nasadil si čiapku s dvoma rohmi a nakoniec zavesil na seba bubon. Takto ustrojený sa postavil uprostred jurty, točil sa dookola a volal: „Kutti, kutuj, kutuchta!“ Nato vytiahol z vrecka fľašu a upil si z nej pár glgov. Potom sa hodil na zem a desať-pätnásť minút tam nepohnute ležal.
Po uplynutí tohto času začal zavíjať a kričať, potom vyskočil a začal z celej sily vytrvalo bubnovať, stíšiac iba kedy-tedy, aby ešte väčšmi zvýraznil svoje zavíjanie. Jeho pohyby boli také prudké, až sa z neho penilo a znetvorili sa mu ústa, oči a údy do strašnej podoby. Keď takto ubehla hodina, počas ktorej urobil všetky možné pohyby, sadol si na zem a dutým, chrapľavým hlasom predniesol svoju veštbu, ktorá znela doslovne takto: „Prišiel si, aby si sa od môjho ducha dozvedal o svojom osude. Bude ťa podporovať v úsilí pomstiť duchov vašich otcov, ktorých zabili Rusi. Kučuka (t. j. miestne božstvo – pozn. red.) je s tebou. Budeš vidieť krv svojich nepriateľov, budeš šťastný na svojej ceste, ale duchom našich predkov budeš drahý len vtedy, keď preleješ krv a keď bude tiecť aj tvoja vlastná.“ Po týchto slovách upadol do spánku a tojon (t. j. kmeňový náčelník – pozn. red.) ho dal odniesť do zvláštnej jaskyne. Keď som sa dopytoval na nápoj, z ktorého si tento údajný čarodejník upil, tojon mi povedal, že je to extrakt z huby muchotrávky, ktorá má omamný účinok. Uisťoval ma, že jej účinok je taký silný, že šaman spí niekedy tri až štyri dni. Z toho som usudzoval, že táto huba musí pôsobiť podobne ako ópium.“
Na inom mieste približuje tradíciu výberu nevesty v akejsi dedine na jednom z ostrovov, na ktorom sa vylodil spolu so svojimi druhmi počas plavby z Japonska do juhočínskeho Kantonu: „Najprv si starešinovia posadali na priedomí do kruhu na rohože. Sedem žien so závojmi priviedlo sedem mladých dievčat zahalených od hlavy po päty v bielych hodvábnych rúchach a opásaných azúrovobelasou šerpou. Vlasy mali rozpustené na plecia a poprepletané kvetmi. Len čo vstúpili do kruhu, voviedol ma môj priateľ tiež ta a požiadal ma, aby som zaujal miesto, poprezeral si tieto pôvabné stvorenia a vyvolil si z nich. Medzitým držal jeden zo starešinov pomerne dlhú reč a keď ju skončil, podal mi závoj. Prostredníctvom Mikuláša mi dal vedieť, že tú, ktorá si získa moju náklonnosť, mám ním zakryť. Voľba by to bola bývala naozaj ťažká, keby som sa mal rozhodovať s plnou vážnosťou, pretože boli medzi nimi tri, ktoré by mohli súťažiť s najdokonalejšími majstrovskými dielami živej prírody. Pretože som však iba predstieral nerozhodnosť, opýtal som sa svojho priateľa, či ostatné nebudú urazené, ak si jednu vyberiem. Keď mi dal zápornú odpoveď, hodil som závoj na jednu z nich. Ostatné začali okamžite okolo nej tancovať, maznali sa s ňou a odviedli ju z domu na ulicu, kde jej vyšla v ústrety hudba. Môj priateľ Mikuláš mi povedal, že táto ceremónia bude trvať najmenej hodinu, pretože sa zastaví v každom dome, aby oznámila svoj sobáš a prijala dary.“
Rozprávanie pokračuje tým, že Beňovský ako pravý gavalier (ktorý už bol v tom čase ženatý) následne s dievčinou viedol rozhovor pomocou gest a mimiky, potom ju obdaroval a poslal domov k matke.
Inde zasa spomína krutý zvyk domorodých obyvateľov Madagaskaru, „...ktorého počiatky siahali do dávnej minulosti: dieťa, čo prišlo na svet s telesnými chybami alebo v dni považované za nešťastné, hneď po narodení zmárnili. Tieto nevinné stvorenia zväčša topili.“ Zároveň však dodáva, že sa mu takéto ukrutné spôsoby podarilo vykoreniť.
V denníku taktiež vysvetľuje, ako ho skupina madagaskarských náčelníkov vyhlásila za „Anpansakabé“, t. j. kráľa kráľov, resp. najvyššieho náčelníka Madagaskaru na základe jeho údajnej podobnosti s dávno strateným synom dcéry posledného Anpansakabého Ramini Larizona. Inými slovami, Madagaskarčania uznali Beňovského za svojho panovníka na základe viery v to, že v jeho žilách koluje krv bývalého kráľa Raminiho. Ale historici a bádatelia sa dodnes nevedia dohodnúť na tom, či sa mu skutočne podarilo zjednotiť Madagaskar, alebo vládol len v určitej oblasti ostrova.
No z denníka vyplýva, že panoval nad celým madagaskarským ľudom, čo dokladá zápis zo 17. augusta 1776: „Predpoludním ma prišlo dvanásť náčelníkov zavolať na slávnostnú cabarru (t. j. zhromaždenie – pozn. red.), ktorú náčelník Manonganon otvoril nasledujúcim prejavom: „My kniežatá a vojvodcovia, ktorí sme sa tu zhromaždili a reprezentujeme celý národ, cítime sa tvojou urodzenosťou, tvojou múdrosťou a náklonnosťou voči nám pohnutí vyhlásiť pred týmto zhromaždením, že ťa uznávame za nášho Anpansakabého a prosíme ťa prijať tento titul a hodnosť uistením, že nachádzaš v našich srdciach vernosť, statočnosť a lásku.“
Nuž, nech to už bolo tak či onak, Móric Beňovský bezpochyby ostáva jednou z najväčších a najvýnimočnejších osobností našej histórie.
Beňovský popisuje vo svojich zápiskoch, ktoré vyšli už v niekoľkých vydaniach a prekladoch, napríklad zaujímavý veštecký rituál kamčatského čarodejníka, čím jeho dielo nadobúda značnú hodnotu aj z hľadiska etnografie: „Najprv vyhnal všetky ženy z jurty, vyzliekol sa úplne donaha a celé telo si poumýval vlastným močom. Potom sa obliekol do dlhého odevu zo psích koží, nasadil si čiapku s dvoma rohmi a nakoniec zavesil na seba bubon. Takto ustrojený sa postavil uprostred jurty, točil sa dookola a volal: „Kutti, kutuj, kutuchta!“ Nato vytiahol z vrecka fľašu a upil si z nej pár glgov. Potom sa hodil na zem a desať-pätnásť minút tam nepohnute ležal.
Po uplynutí tohto času začal zavíjať a kričať, potom vyskočil a začal z celej sily vytrvalo bubnovať, stíšiac iba kedy-tedy, aby ešte väčšmi zvýraznil svoje zavíjanie. Jeho pohyby boli také prudké, až sa z neho penilo a znetvorili sa mu ústa, oči a údy do strašnej podoby. Keď takto ubehla hodina, počas ktorej urobil všetky možné pohyby, sadol si na zem a dutým, chrapľavým hlasom predniesol svoju veštbu, ktorá znela doslovne takto: „Prišiel si, aby si sa od môjho ducha dozvedal o svojom osude. Bude ťa podporovať v úsilí pomstiť duchov vašich otcov, ktorých zabili Rusi. Kučuka (t. j. miestne božstvo – pozn. red.) je s tebou. Budeš vidieť krv svojich nepriateľov, budeš šťastný na svojej ceste, ale duchom našich predkov budeš drahý len vtedy, keď preleješ krv a keď bude tiecť aj tvoja vlastná.“ Po týchto slovách upadol do spánku a tojon (t. j. kmeňový náčelník – pozn. red.) ho dal odniesť do zvláštnej jaskyne. Keď som sa dopytoval na nápoj, z ktorého si tento údajný čarodejník upil, tojon mi povedal, že je to extrakt z huby muchotrávky, ktorá má omamný účinok. Uisťoval ma, že jej účinok je taký silný, že šaman spí niekedy tri až štyri dni. Z toho som usudzoval, že táto huba musí pôsobiť podobne ako ópium.“
Na inom mieste približuje tradíciu výberu nevesty v akejsi dedine na jednom z ostrovov, na ktorom sa vylodil spolu so svojimi druhmi počas plavby z Japonska do juhočínskeho Kantonu: „Najprv si starešinovia posadali na priedomí do kruhu na rohože. Sedem žien so závojmi priviedlo sedem mladých dievčat zahalených od hlavy po päty v bielych hodvábnych rúchach a opásaných azúrovobelasou šerpou. Vlasy mali rozpustené na plecia a poprepletané kvetmi. Len čo vstúpili do kruhu, voviedol ma môj priateľ tiež ta a požiadal ma, aby som zaujal miesto, poprezeral si tieto pôvabné stvorenia a vyvolil si z nich. Medzitým držal jeden zo starešinov pomerne dlhú reč a keď ju skončil, podal mi závoj. Prostredníctvom Mikuláša mi dal vedieť, že tú, ktorá si získa moju náklonnosť, mám ním zakryť. Voľba by to bola bývala naozaj ťažká, keby som sa mal rozhodovať s plnou vážnosťou, pretože boli medzi nimi tri, ktoré by mohli súťažiť s najdokonalejšími majstrovskými dielami živej prírody. Pretože som však iba predstieral nerozhodnosť, opýtal som sa svojho priateľa, či ostatné nebudú urazené, ak si jednu vyberiem. Keď mi dal zápornú odpoveď, hodil som závoj na jednu z nich. Ostatné začali okamžite okolo nej tancovať, maznali sa s ňou a odviedli ju z domu na ulicu, kde jej vyšla v ústrety hudba. Môj priateľ Mikuláš mi povedal, že táto ceremónia bude trvať najmenej hodinu, pretože sa zastaví v každom dome, aby oznámila svoj sobáš a prijala dary.“
Rozprávanie pokračuje tým, že Beňovský ako pravý gavalier (ktorý už bol v tom čase ženatý) následne s dievčinou viedol rozhovor pomocou gest a mimiky, potom ju obdaroval a poslal domov k matke.
Inde zasa spomína krutý zvyk domorodých obyvateľov Madagaskaru, „...ktorého počiatky siahali do dávnej minulosti: dieťa, čo prišlo na svet s telesnými chybami alebo v dni považované za nešťastné, hneď po narodení zmárnili. Tieto nevinné stvorenia zväčša topili.“ Zároveň však dodáva, že sa mu takéto ukrutné spôsoby podarilo vykoreniť.
V denníku taktiež vysvetľuje, ako ho skupina madagaskarských náčelníkov vyhlásila za „Anpansakabé“, t. j. kráľa kráľov, resp. najvyššieho náčelníka Madagaskaru na základe jeho údajnej podobnosti s dávno strateným synom dcéry posledného Anpansakabého Ramini Larizona. Inými slovami, Madagaskarčania uznali Beňovského za svojho panovníka na základe viery v to, že v jeho žilách koluje krv bývalého kráľa Raminiho. Ale historici a bádatelia sa dodnes nevedia dohodnúť na tom, či sa mu skutočne podarilo zjednotiť Madagaskar, alebo vládol len v určitej oblasti ostrova.
No z denníka vyplýva, že panoval nad celým madagaskarským ľudom, čo dokladá zápis zo 17. augusta 1776: „Predpoludním ma prišlo dvanásť náčelníkov zavolať na slávnostnú cabarru (t. j. zhromaždenie – pozn. red.), ktorú náčelník Manonganon otvoril nasledujúcim prejavom: „My kniežatá a vojvodcovia, ktorí sme sa tu zhromaždili a reprezentujeme celý národ, cítime sa tvojou urodzenosťou, tvojou múdrosťou a náklonnosťou voči nám pohnutí vyhlásiť pred týmto zhromaždením, že ťa uznávame za nášho Anpansakabého a prosíme ťa prijať tento titul a hodnosť uistením, že nachádzaš v našich srdciach vernosť, statočnosť a lásku.“
Nuž, nech to už bolo tak či onak, Móric Beňovský bezpochyby ostáva jednou z najväčších a najvýnimočnejších osobností našej histórie.
Poznámka
Citácie sú z knihy Denník Mórica A. Beňovského (ed. J. Watzka), Bratislava: Vydavateľstvo Tatran, 1966.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
