Pôvod slov Vražda a Mord
Slovo vražda bolo odvodené od výrazu vrah. V praslovančine, jazyku, ktorým hovorili Slovania ešte pred príchodom Cyrila a Metoda na územie Veľkej Moravy, malo slovo vrah podobu „vorgъ“ (s tzv. tvrdým jerom, vyslovovaným ako veľmi krátke u na konci) a vražda „vorž-ьda“ (s takzvaným mäkkým jerom, ktorý sa vyslovoval ako ultrakrátke i). V rámci staroslovienčiny, ktorej základy položili spomenutí vierozvestci, sa však pôvodné „vorgъ“ zmenilo na „vragъ“ (v staroslovienčine zapisované ako: „ВРАГЪ“) a „vorž-ьda“ na „vražьda“ (v staroslovienčine: „ВРАЖЬДА“).
Slovania spočiatku vnímali vraha ako nepriateľa, osobu vylúčenú zo spoločnosti a šíriacu nenávisť, až neskôr, v priebehu vývinu jazyka sa toto slovo začalo viazať k páchateľom hrdelných zločinov.
V slovenských dokumentoch sa slovo vrah po prvý raz preukázateľne objavilo v roku 1571 v rámci textu, ktorý zaradil literárny historik Jozef Minárik do svojej antológie zo slovenskej renesančnej poézie. V spomenutej písomnosti sa však slovo „vrah“ vyskytlo v zmysle nepriateľ ľudu a vo význame páchateľ vraždy bol uvedený výraz zaznamenaný až v roku 1660. Slováci však v obdobnom zmysle používali aj rôzne ďalšie výrazy ako napríklad „vražedník“, ktorý sa v tvare „wražedlniky“ (vražedníci) objavil v rukopise Conciones Petri Trnovicensis (Kazateľnica Petra Trnovského) z roku 1631, a taktiež slová „vraždec“ a „vráždník“, zaznamenané v rôznych dokumentoch z 18. storočia.
Čo sa slova vražda týka, to bolo v tvare „wrazdu“ (vraždu) zapísané už v roku 1545 v spise z mesta Skalica, no v rovnakom význame sa používalo i slovo „vražedníctvo“. Najstarší záznam o použití tohto výrazu na našom území pochádza z rukopisu s názvom Cantus et orationes (Spevy a modlitby), datovaného do 17. storočia.
Ale prvé zachované zmienky o zabíjaní siahajú ešte hlbšie do minulosti – v tvare „zabiti“ bolo slovo „zabiť“ zaznamenané v pravdepodobne najstaršej jazykovej a právnej pamiatke Slovenska - Žilinskej mestskej knihe, v rámci zápisu z roku 1468, a prvé známe zmienky o samovražde pochádzajú z knihy Franza P. Wagnera Universae phraseologiae latinae corpus (Univerzálny frazeologický latinský korpus), vydanej v roku 1750 v Trnave, kde výraz samovražda nahrádza spojenie: „sebe samého wědomě zabiti“ (t . j.: seba samého vedome zabiť). Avšak výraz samovrah bol zaznamenaný už oveľa skôr – v latinsko-českom rukopisnom slovníku, obsahujúcom slovakizmy, z rokov 1706 -7 (v tvare: „sam sebe mordar“ – sám sebe mordár), ktorého autorom je istý S. Hruška.
V archívnych materiáloch navyše môžeme nájsť ďalšie príbuzné výrazy, ako napríklad „vraždelník“, „vražditeľ“, „vražebník“ a „vražec“, ktoré sa v zmysle čarodejník vyskytli v množstve dokumentov z 18. storočia (napr. v rukopisnej zbierke kázní uloženej v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave, v knihe sviatočných kázní od Dominika Mokoša či v latinsko-slovenskom Kamaldulskom slovníku).
Vďaka zachovaným pravopisným príručkám taktiež vieme, že sa spôsob zápisu slova „vražda“ počas vývinu slovenského jazyka menil – prvý kodifikátor slovenčiny, Anton Bernolák, tento výraz zapisoval ako „wražda“, a až vďaka Štúrovým pravidlám slovenčiny zo štyridsiatych rokov 19. storočia bolo začiatočné písmeno „w“ nahradené súčasným jednoduchým „v“.
V niektorých nárečiach však dodnes existujú nespisovné tvary, ktorým sa nahradzuje kodifikovaný ekvivalent „vražda“ - napríklad vo východoslovenských nárečiach je to výraz „vraźdžic“.
Slovo mord vzniklo z tvaru slovesa mordovať. Spočiatku sa uvedené sloveso používalo najmä vo význame trápiť a iba zriedkavo aj v zmysle „vraždiť“.
Podstatné meno mord bolo do slovenčiny prevzaté z nemeckého jazyka, kde sa obvykle zapisovalo s veľkým začiatočným písmenom, pričom najprv označovalo prostriedok na usmrtenie a až neskôr vraždu.
Na výraz mord je možné v slovenských dokumentoch natrafiť už o čosi skôr, ako na jeho synonymum vražda, a to už od 15. storočia. Po prvý raz sa preukázateľne objavilo v Žilinskej mestskej knihe, v rámci záznamu datovaného do roku 1473. Keďže ide o cudzie slovo, bolo zapísané v rovnakej podobe, v akej sa používa i dnes (v súčasnom tvare toto slovo uvádza aj Bernolák vo svojom Slowári Slowenskom Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskom z roku 1825 a na spôsobe zápisu tohto výrazu nič nezmenil ani Štúr a jeho nasledovníci).
Okrem toho poskytujú staré slovenské spisy dôkazy o ďalších príbuzných výrazoch ako napríklad „mordák“ (t. j.: vrah), ktorý bol zaznamenaný v písomnosti z Turčianskeho regiónu, pochádzajúcej z roku 1589. Rovnaký význam malo tiež slovo „mordár“. Najstarší dôkaz o použití tohto výrazu pochádza z vyššie spomínanej Žilinskej mestskej knihy, kde sa objavilo vo vete: „ti morderze wratili se zase do toho domu“ (t. j.: tí mordári vrátili sa zase do toho domu). O mordároch sa navyše dočítame aj v rukopise s názvom Conciones Petri Trnovicensis (Kazateľnica Petra Trnovského) z roku 1631 (tu je zapísané v tvare: „mordari“) a v prenesenom zmysle tiež v diele barokového spisovateľa Hugolína Gavloviča Škola kresťanská (napísaná v roku 1758, knižne vyšla až v r. 2012), v ktorej autor prirovnáva žalúdok k mordárovi tela i duše.
Slovom „mordárka“ však Slováci voľakedy označovali aj istý druh sekery používanej ako zbraň, o čom svedčí veta: „w ruky sekerku a dwe mordarky“ (t. j.: v ruke sekerku a dve mordárky), zaznamenaná v Kurentálnych protokoloch a kurensoch z roku 1785. Na území Slovenska sa navyše kedysi používalo aj slovné spojenie „strelná mordárka“, čiže šíp, ako dosvedčuje Kamaldulský slovník z roku 1763. Okrem toho nájdeme v archívnych dokumentoch (konkrétne v písomnosti z Turčianskeho regiónu, datovanej do roku 1617) napríklad aj vulgárne spojenie: „kurwey matere syn mordarski“ (t. j.: skurvisyn mordársky), či zdrobneninu „mordárečka“, slúžiacu na pomenovanie malej sekerky určenej na zabíjanie (v tvare: „mordárecku“, teda: mordárečku, sa toto slovo po prvý raz dokázateľne objavilo v slovenskom rukopisnom preklade knihe kardinála Petra Pázmaňa s názvom K prawde wodyci predchvdce – K pravde vodiaci sprievodca z roku 1734).
Staré slovenské dokumenty tiež obsahujú záznam slova „mordáriť“ (t. j.: týrať, zabíjať), ktoré sa objavilo v písomnosti z obce Chyssyna (dnes: Dolná Tižina), datovanej do roku 1590. Okrem toho i výraz „mordovanie“ (t. j.: vraždenie), ktorý zapísal neznámy autor textu z Nitry v roku 1713, či hovorový a zároveň expresívny pojem „mordovať“ (t. j.: „zabíjať“, ale aj „trápiť“, „sužovať“ – v spojeniach typu: morduje ho choroba), vyskytujúci sa v mnohých dokumentoch už od čias 15. storočia.
Pozoruhodný je aj záznam slova „mordovník“, ktoré označuje jedovatú rastlinu Prilbicu modrú – po prvý raz bolo preukázateľne použité v slovenskom rukopisnom preklade Komenského knihy Ianua lingvae latinae reserata aurea (Zlatá brána jazyka latinského otvorená) z roku 1666.
Na výrazy súvisiace so slovom mord taktiež narazíme v rámci rôznych nárečí – vo východoslovenskom, Šarišskom regióne dodnes nahrádza slovo „mordovac“ spisovné výrazy trápiť sa, namáhať sa a vraždiť a postarší Trnavčania niekedy namiesto slovesa „namáhať sa“ uprednostňujú miestny tvar „morduvat“.
Slovania spočiatku vnímali vraha ako nepriateľa, osobu vylúčenú zo spoločnosti a šíriacu nenávisť, až neskôr, v priebehu vývinu jazyka sa toto slovo začalo viazať k páchateľom hrdelných zločinov.
V slovenských dokumentoch sa slovo vrah po prvý raz preukázateľne objavilo v roku 1571 v rámci textu, ktorý zaradil literárny historik Jozef Minárik do svojej antológie zo slovenskej renesančnej poézie. V spomenutej písomnosti sa však slovo „vrah“ vyskytlo v zmysle nepriateľ ľudu a vo význame páchateľ vraždy bol uvedený výraz zaznamenaný až v roku 1660. Slováci však v obdobnom zmysle používali aj rôzne ďalšie výrazy ako napríklad „vražedník“, ktorý sa v tvare „wražedlniky“ (vražedníci) objavil v rukopise Conciones Petri Trnovicensis (Kazateľnica Petra Trnovského) z roku 1631, a taktiež slová „vraždec“ a „vráždník“, zaznamenané v rôznych dokumentoch z 18. storočia.
Čo sa slova vražda týka, to bolo v tvare „wrazdu“ (vraždu) zapísané už v roku 1545 v spise z mesta Skalica, no v rovnakom význame sa používalo i slovo „vražedníctvo“. Najstarší záznam o použití tohto výrazu na našom území pochádza z rukopisu s názvom Cantus et orationes (Spevy a modlitby), datovaného do 17. storočia.
Ale prvé zachované zmienky o zabíjaní siahajú ešte hlbšie do minulosti – v tvare „zabiti“ bolo slovo „zabiť“ zaznamenané v pravdepodobne najstaršej jazykovej a právnej pamiatke Slovenska - Žilinskej mestskej knihe, v rámci zápisu z roku 1468, a prvé známe zmienky o samovražde pochádzajú z knihy Franza P. Wagnera Universae phraseologiae latinae corpus (Univerzálny frazeologický latinský korpus), vydanej v roku 1750 v Trnave, kde výraz samovražda nahrádza spojenie: „sebe samého wědomě zabiti“ (t . j.: seba samého vedome zabiť). Avšak výraz samovrah bol zaznamenaný už oveľa skôr – v latinsko-českom rukopisnom slovníku, obsahujúcom slovakizmy, z rokov 1706 -7 (v tvare: „sam sebe mordar“ – sám sebe mordár), ktorého autorom je istý S. Hruška.
V archívnych materiáloch navyše môžeme nájsť ďalšie príbuzné výrazy, ako napríklad „vraždelník“, „vražditeľ“, „vražebník“ a „vražec“, ktoré sa v zmysle čarodejník vyskytli v množstve dokumentov z 18. storočia (napr. v rukopisnej zbierke kázní uloženej v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave, v knihe sviatočných kázní od Dominika Mokoša či v latinsko-slovenskom Kamaldulskom slovníku).
Vďaka zachovaným pravopisným príručkám taktiež vieme, že sa spôsob zápisu slova „vražda“ počas vývinu slovenského jazyka menil – prvý kodifikátor slovenčiny, Anton Bernolák, tento výraz zapisoval ako „wražda“, a až vďaka Štúrovým pravidlám slovenčiny zo štyridsiatych rokov 19. storočia bolo začiatočné písmeno „w“ nahradené súčasným jednoduchým „v“.
V niektorých nárečiach však dodnes existujú nespisovné tvary, ktorým sa nahradzuje kodifikovaný ekvivalent „vražda“ - napríklad vo východoslovenských nárečiach je to výraz „vraźdžic“.
Slovo mord vzniklo z tvaru slovesa mordovať. Spočiatku sa uvedené sloveso používalo najmä vo význame trápiť a iba zriedkavo aj v zmysle „vraždiť“.
Podstatné meno mord bolo do slovenčiny prevzaté z nemeckého jazyka, kde sa obvykle zapisovalo s veľkým začiatočným písmenom, pričom najprv označovalo prostriedok na usmrtenie a až neskôr vraždu.
Na výraz mord je možné v slovenských dokumentoch natrafiť už o čosi skôr, ako na jeho synonymum vražda, a to už od 15. storočia. Po prvý raz sa preukázateľne objavilo v Žilinskej mestskej knihe, v rámci záznamu datovaného do roku 1473. Keďže ide o cudzie slovo, bolo zapísané v rovnakej podobe, v akej sa používa i dnes (v súčasnom tvare toto slovo uvádza aj Bernolák vo svojom Slowári Slowenskom Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskom z roku 1825 a na spôsobe zápisu tohto výrazu nič nezmenil ani Štúr a jeho nasledovníci).
Okrem toho poskytujú staré slovenské spisy dôkazy o ďalších príbuzných výrazoch ako napríklad „mordák“ (t. j.: vrah), ktorý bol zaznamenaný v písomnosti z Turčianskeho regiónu, pochádzajúcej z roku 1589. Rovnaký význam malo tiež slovo „mordár“. Najstarší dôkaz o použití tohto výrazu pochádza z vyššie spomínanej Žilinskej mestskej knihy, kde sa objavilo vo vete: „ti morderze wratili se zase do toho domu“ (t. j.: tí mordári vrátili sa zase do toho domu). O mordároch sa navyše dočítame aj v rukopise s názvom Conciones Petri Trnovicensis (Kazateľnica Petra Trnovského) z roku 1631 (tu je zapísané v tvare: „mordari“) a v prenesenom zmysle tiež v diele barokového spisovateľa Hugolína Gavloviča Škola kresťanská (napísaná v roku 1758, knižne vyšla až v r. 2012), v ktorej autor prirovnáva žalúdok k mordárovi tela i duše.
Slovom „mordárka“ však Slováci voľakedy označovali aj istý druh sekery používanej ako zbraň, o čom svedčí veta: „w ruky sekerku a dwe mordarky“ (t. j.: v ruke sekerku a dve mordárky), zaznamenaná v Kurentálnych protokoloch a kurensoch z roku 1785. Na území Slovenska sa navyše kedysi používalo aj slovné spojenie „strelná mordárka“, čiže šíp, ako dosvedčuje Kamaldulský slovník z roku 1763. Okrem toho nájdeme v archívnych dokumentoch (konkrétne v písomnosti z Turčianskeho regiónu, datovanej do roku 1617) napríklad aj vulgárne spojenie: „kurwey matere syn mordarski“ (t. j.: skurvisyn mordársky), či zdrobneninu „mordárečka“, slúžiacu na pomenovanie malej sekerky určenej na zabíjanie (v tvare: „mordárecku“, teda: mordárečku, sa toto slovo po prvý raz dokázateľne objavilo v slovenskom rukopisnom preklade knihe kardinála Petra Pázmaňa s názvom K prawde wodyci predchvdce – K pravde vodiaci sprievodca z roku 1734).
Staré slovenské dokumenty tiež obsahujú záznam slova „mordáriť“ (t. j.: týrať, zabíjať), ktoré sa objavilo v písomnosti z obce Chyssyna (dnes: Dolná Tižina), datovanej do roku 1590. Okrem toho i výraz „mordovanie“ (t. j.: vraždenie), ktorý zapísal neznámy autor textu z Nitry v roku 1713, či hovorový a zároveň expresívny pojem „mordovať“ (t. j.: „zabíjať“, ale aj „trápiť“, „sužovať“ – v spojeniach typu: morduje ho choroba), vyskytujúci sa v mnohých dokumentoch už od čias 15. storočia.
Pozoruhodný je aj záznam slova „mordovník“, ktoré označuje jedovatú rastlinu Prilbicu modrú – po prvý raz bolo preukázateľne použité v slovenskom rukopisnom preklade Komenského knihy Ianua lingvae latinae reserata aurea (Zlatá brána jazyka latinského otvorená) z roku 1666.
Na výrazy súvisiace so slovom mord taktiež narazíme v rámci rôznych nárečí – vo východoslovenskom, Šarišskom regióne dodnes nahrádza slovo „mordovac“ spisovné výrazy trápiť sa, namáhať sa a vraždiť a postarší Trnavčania niekedy namiesto slovesa „namáhať sa“ uprednostňujú miestny tvar „morduvat“.
Literatúra k článku:
BERNOLÁK, A.: Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. 1825.
CZAMBEL, S.: Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Turčiansky sv. Martin: Vydanie kníhkupecko-nakladateľského spolku, 1902. 373 s.
HALAGA, O. R.: Východoslovenský slovník: historicky dokumentovaný (921-1918); paralely české, slovenské ekvivalenty. I. diel, A - O. Košice: UNIVERSUM, 2002. 625 s. ISBN 80-89046-04-5.
HALAGA, O. R.: Východoslovenský slovník: historicky dokumentovaný (921-1918); paralely české, slovenské ekvivalenty. II. diel, P - Ž. Košice: UNIVERSUM, 2002. 768 s. ISBN 80-89046-05-3.
KRAJČOVIČ, R.: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1988. 343 s.
KRÁLIK, Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava: Veda, 2015. 704 s. ISBN 978-80-224-1493-7.
MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. Praha: Vydavatelství ČSAV, 1957. 627 s.
MAJTÁN, M. (red.) : Historický slovník slovenského jazyka II, K – N. Bratislava: VEDA, 1992. 616 s. ISBN 80-224-0385-7.
MAJTÁN, M. – KUCHAR, R. – SKLADANÁ, J. (red.): Historický slovník slovenského jazyka VI, T - V. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2005. 700 s. ISBN 80-224-0862-X.
MINÁRIK, J. (red.) : Slovenská renesančná lutna. Antológia zo slovenskej renesančnej poézie. Bratislava: Vydavateľstvo Tatran, 1982. 464 s.
Nárečovo - slovenský slovník.
ŠTÚR, Ľ.: Náuka reči slovenskej. 1846.
VÁŽNY, V. (ed.): Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Praha: Štátne nakladateľstvo, 1931. 364 s.
BERNOLÁK, A.: Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. 1825.
CZAMBEL, S.: Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Turčiansky sv. Martin: Vydanie kníhkupecko-nakladateľského spolku, 1902. 373 s.
HALAGA, O. R.: Východoslovenský slovník: historicky dokumentovaný (921-1918); paralely české, slovenské ekvivalenty. I. diel, A - O. Košice: UNIVERSUM, 2002. 625 s. ISBN 80-89046-04-5.
HALAGA, O. R.: Východoslovenský slovník: historicky dokumentovaný (921-1918); paralely české, slovenské ekvivalenty. II. diel, P - Ž. Košice: UNIVERSUM, 2002. 768 s. ISBN 80-89046-05-3.
KRAJČOVIČ, R.: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1988. 343 s.
KRÁLIK, Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava: Veda, 2015. 704 s. ISBN 978-80-224-1493-7.
MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. Praha: Vydavatelství ČSAV, 1957. 627 s.
MAJTÁN, M. (red.) : Historický slovník slovenského jazyka II, K – N. Bratislava: VEDA, 1992. 616 s. ISBN 80-224-0385-7.
MAJTÁN, M. – KUCHAR, R. – SKLADANÁ, J. (red.): Historický slovník slovenského jazyka VI, T - V. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2005. 700 s. ISBN 80-224-0862-X.
MINÁRIK, J. (red.) : Slovenská renesančná lutna. Antológia zo slovenskej renesančnej poézie. Bratislava: Vydavateľstvo Tatran, 1982. 464 s.
Nárečovo - slovenský slovník.
ŠTÚR, Ľ.: Náuka reči slovenskej. 1846.
VÁŽNY, V. (ed.): Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Praha: Štátne nakladateľstvo, 1931. 364 s.
Späť na tému Z histórie
