Pôvod slov SMRŤ a POHREB
Smrť
Slovo smrť malo v praslovančine, čiže v jazyku, ktorý používali predkovia Slovanov približne od 3. tisícročia pred n. l. až po prvú polovicu 9. storočia n. l., podobu sъmьrtь, s tvrdým znakom, tzv. tvrdým jerom, vyslovovaným ako krátke u po s, a dvoma mäkkými jermi, vyslovovaným ako veľmi krátke i, ktoré nasledovali po písmenách m a t. Uvedený výraz však pravdepodobne vznikol spojením ešte starších indoeurópskych pojmov (slov patriacich do spoločného indoeurópskeho prajazyka, z ktorého sa neskôr vyvinuli všetky indoeurópske jazyky vrátane slovenčiny) su- (dobrý, šťastný) a mr-ti (smrť).
V jazyku Slovanov teda slovo sъmьrtь pôvodne znamenalo „dobrá smrť“, pričom sa používalo na označenie smrti prirodzenej a nenásilnej. Pre násilnú smrť existovalo už v praslovančine slovo vorž-ьda, t. j. vražda, zapisované v staroslovienčine – jazyku, v ktorom zvestovali Cyril a Metod kresťanskú vieru obyvateľom nášho územia, ako vražьda.
V zachovaných slovenských písomných pamiatkach sa slovo smrť objavilo po prvý raz v písomnosti zo Zvolena, pochádzajúcej z roku 1445. Slovné spojenie viesť na smrť (vo význame viesť niekoho na popravu) bolo zaznamenané už v jednej z najstarších slovenských literárnych pamiatok – Žilinskej mestskej knihe, v rámci zápisu z roku 1473. O časnej smrti, čiže o smrti predčasnej, zasa hovorí zmienka v dokumente z Martina datovaného do roku 1597. Pokuta smrti, čiže trest smrti, je spomenutá v Bansko-Štiavnickom texte z roku 1670.
Výraz hodina smrti sa v rámci slovného spojenia „pri posledneg hodine smrti“ (pri poslednej hodine smrti) objavil v dokumente z Ružomberka datovaného do roku 1610.
Slovo smrť sa už od dávnych čias taktiež spájalo aj s obetovaním sa za vlasť. Dokazuje to veta: „Dobre gest y smrt podstupiti pro wlast swu mylu“ (Dobré je i smrť podstúpiť pre vlasť svoju milú) zaznamenaná v texte z Banskej Bystrice v roku 1610. O otrávenom jedle prinášajúcom smrť zasa hovorí spisovateľ J. Z. Kabarecz vo svojom takmer tisícstranovom diele Tresettri gintasermones (Tridsaťtri konverzácií) z roku 1753. Výraz osídla smrti (v tvare: „osidla smerti“) zaviedol do literatúry D. Mokoš. Preukázateľne sa spomenuté slovné spojenie po prvý raz objavilo v jeho spise Sermo nesprofesto (Konverzácie na hostine) z roku 1758. Slovné spojenie večná smrť, v zmysle pekelného zatratenia, sa po prvý raz objavilo v rukopise J. Lovcsániho Katechizmus člankuw wjri krestanskeg (Katechizmus článkov viery kresťanskej) z roku 1736. Pojem smrť tiež býval súčasťou záverečných formuliek listov. O uvedenej skutočnosti svedčia slová: „...poslušni poddani do smrt“ zaznamenané v písomnosti z Lednických Rovní v roku 1746 alebo veta: „zustáwame až do smrty werny poddany“, ktorú obsahuje text z obce Lešť datovaný do roku 1769.
O smrti hovoria i viaceré slovenské príslovia a porekadlá. Z obdobia stredoveku a ranného novoveku sa zachovali napríklad tieto: „nech bude král nebo kníže, i cisáre smrt zloží níže“, „smrt gest bjdnym wdecžna, bohatym nesmacžna“ (t. j. „smrť je dobrá pre biednych, bohatým však nie je osožná“, teda obrazne povedané: lepšia dobrá smrť, ako zlý život) alebo „čjmdalé w swete, tymbližssej smrti“ (t. j. čím dlhšie vo svete, tým bližšie k smrti). Čo sa týka spôsobu zápisu slova smrťv rámci pravidiel slovenského jazyka, ten sa od dôb tvorcu prvej podoby spisovnej slovenčiny, Antona Bernoláka, nezmenil. Vo všetkých kodifikačných príručkách slovenčiny bol výraz smrť zaznamenaný v rovnakej forme, akú používame aj v súčasnosti.
Pohreb
Základ slova pohreb pochádza zo zastaralého slovesa „hriebsť“, ktoré sa dnes používa iba výnimočne a obvykle sa nahrádza výrazom „hrabať“. V praslovančine malo sloveso hriebsť zrejme podobu grebti alebo grebo a ide o výraz príbuzný so staroindickým grbh-nati (uchopuje), nemeckým graben (kopať, ryť) a litovským grebti (hrabať, uchvacovať), pričom zrejme vznikol z indoeurópskeho pojmu grebh odkazujúceho na hrabanie, rytie, uchopenie, či zahrabanie.
Samotné slovo pohreb však bolo s najvyššou pravdepodobnosťou vytvorené ako odvodenina od nárečového tvaru po-hriebsť (zahrabať mŕtveho), alebo bolo odvodené od slovies pohrebiť, pohrebať (pochovať), súvisiacich s praslovanským tvarom grabati (hrabať). O pohrebe sa môžeme dočítať v Žilinskej mestskej knihe, ktorá obsahuje zápis z roku 1473 nasledujúceho znenia: „muz gednoho syna pohrebyl“ (t. j. muž pochoval jedného syna).
Samotné slovo pohreb sa však preukázateľne objavilo až o sto rokov neskôr v spise zo Sučian. No i keď už v šestnástom storočí mnohí Slováci preukázateľne zapisovali slovo pohreb rovnako ako dnes, a v rovnakej forme tento výraz uvádzajú kodifikačné príručky slovenčiny od čias Bernoláka, archívne dokumenty dokazujú, že v niektorých oblastiach Slovenska boli uprednostňované tvary pohrab, pohrb, ako aj funus, či fúnus.
V stredovekých a rannonovovekých spisoch však môžeme nájsť okrem rôznych podôb slova pohreb i množstvo príbuzných výrazov. Prídavné meno pohrebný bolo v rámci slovného spojenia „z offer pohrebnych“ zaznamenané v texte z Radvane v roku 1609. Heslo pohrebná fakľa (v podobe: „pohrebni fakla“) zasa obsahuje Maďarsko – slovenský slovník A. Latsnyho z 18. storočia.
O zariaďovaní pohrebu sa môžeme dočítať už v písomnosti z Turca datovanej do roku 1648. Výraz pohrebenie (pochovanie) bol zapísaný v slovenskom rukopisnom preklade Komenského diela Ianua lingvae latinae reserata aurea (Zlatá brána jazyka latinského otvorená) z roku 1666. Pohrebené telo (pochované telo) spomína A. Pistoris vo svojej knihe Instructiones salutaris poenitentiaeter tijordinis (Pokyny pre blahodarné pokánie tretieho rádu) z roku 1749 a pojem pohrebovanie (pochovávanie) bol použitý napríklad v spise z Turian v roku 1666.
So slovom pohreb taktiež úzko súvisí slovo pohrebník, resp. hrobár. Na Slovensku sa preukázateľne objavilo v knihe Dictionarum Slavico-Latinum (Slovensko – latinský slovník) z 18. storočia, kde autor pridal k latinskému heslu „funerarius“ slovenské ekvivalenty: „pohrebnjk, hrobár“, pričom slovenský výraz pohrebník bol podľa spomenutej príručky rovnocenný tiež s latinskými slovami „pollinctor“ a „humator“.
Staré slovenské písomnosti obsahujú aj zmienku odkazujúcu na pochovávanie samého seba. V súvislosti s alkoholizmom poukazuje na túto činnosť súvetie: „tak hlboce se wynem každodenne pohrbowal, že y z rozumu wypadnúce od mrtweho nebil rozeznan“ (tak hlboko sa vínom každodenne pochovával, že i kvôli strate rozumu bol na nerozoznanie od mŕtveho). Nachádza sa v knihe nemeckého autora M. Pexenfeldera, ktorej preklad s názvom Kazatale hystorického neobičejnych prybehú w priklady ku wynaučeny krestyanskému dokončil E. Nozdrovický v sedemdesiatych rokoch 18. storočia.
Slovo smrť malo v praslovančine, čiže v jazyku, ktorý používali predkovia Slovanov približne od 3. tisícročia pred n. l. až po prvú polovicu 9. storočia n. l., podobu sъmьrtь, s tvrdým znakom, tzv. tvrdým jerom, vyslovovaným ako krátke u po s, a dvoma mäkkými jermi, vyslovovaným ako veľmi krátke i, ktoré nasledovali po písmenách m a t. Uvedený výraz však pravdepodobne vznikol spojením ešte starších indoeurópskych pojmov (slov patriacich do spoločného indoeurópskeho prajazyka, z ktorého sa neskôr vyvinuli všetky indoeurópske jazyky vrátane slovenčiny) su- (dobrý, šťastný) a mr-ti (smrť).
V jazyku Slovanov teda slovo sъmьrtь pôvodne znamenalo „dobrá smrť“, pričom sa používalo na označenie smrti prirodzenej a nenásilnej. Pre násilnú smrť existovalo už v praslovančine slovo vorž-ьda, t. j. vražda, zapisované v staroslovienčine – jazyku, v ktorom zvestovali Cyril a Metod kresťanskú vieru obyvateľom nášho územia, ako vražьda.
V zachovaných slovenských písomných pamiatkach sa slovo smrť objavilo po prvý raz v písomnosti zo Zvolena, pochádzajúcej z roku 1445. Slovné spojenie viesť na smrť (vo význame viesť niekoho na popravu) bolo zaznamenané už v jednej z najstarších slovenských literárnych pamiatok – Žilinskej mestskej knihe, v rámci zápisu z roku 1473. O časnej smrti, čiže o smrti predčasnej, zasa hovorí zmienka v dokumente z Martina datovaného do roku 1597. Pokuta smrti, čiže trest smrti, je spomenutá v Bansko-Štiavnickom texte z roku 1670.
Výraz hodina smrti sa v rámci slovného spojenia „pri posledneg hodine smrti“ (pri poslednej hodine smrti) objavil v dokumente z Ružomberka datovaného do roku 1610.
Slovo smrť sa už od dávnych čias taktiež spájalo aj s obetovaním sa za vlasť. Dokazuje to veta: „Dobre gest y smrt podstupiti pro wlast swu mylu“ (Dobré je i smrť podstúpiť pre vlasť svoju milú) zaznamenaná v texte z Banskej Bystrice v roku 1610. O otrávenom jedle prinášajúcom smrť zasa hovorí spisovateľ J. Z. Kabarecz vo svojom takmer tisícstranovom diele Tresettri gintasermones (Tridsaťtri konverzácií) z roku 1753. Výraz osídla smrti (v tvare: „osidla smerti“) zaviedol do literatúry D. Mokoš. Preukázateľne sa spomenuté slovné spojenie po prvý raz objavilo v jeho spise Sermo nesprofesto (Konverzácie na hostine) z roku 1758. Slovné spojenie večná smrť, v zmysle pekelného zatratenia, sa po prvý raz objavilo v rukopise J. Lovcsániho Katechizmus člankuw wjri krestanskeg (Katechizmus článkov viery kresťanskej) z roku 1736. Pojem smrť tiež býval súčasťou záverečných formuliek listov. O uvedenej skutočnosti svedčia slová: „...poslušni poddani do smrt“ zaznamenané v písomnosti z Lednických Rovní v roku 1746 alebo veta: „zustáwame až do smrty werny poddany“, ktorú obsahuje text z obce Lešť datovaný do roku 1769.
O smrti hovoria i viaceré slovenské príslovia a porekadlá. Z obdobia stredoveku a ranného novoveku sa zachovali napríklad tieto: „nech bude král nebo kníže, i cisáre smrt zloží níže“, „smrt gest bjdnym wdecžna, bohatym nesmacžna“ (t. j. „smrť je dobrá pre biednych, bohatým však nie je osožná“, teda obrazne povedané: lepšia dobrá smrť, ako zlý život) alebo „čjmdalé w swete, tymbližssej smrti“ (t. j. čím dlhšie vo svete, tým bližšie k smrti). Čo sa týka spôsobu zápisu slova smrťv rámci pravidiel slovenského jazyka, ten sa od dôb tvorcu prvej podoby spisovnej slovenčiny, Antona Bernoláka, nezmenil. Vo všetkých kodifikačných príručkách slovenčiny bol výraz smrť zaznamenaný v rovnakej forme, akú používame aj v súčasnosti.
Pohreb
Základ slova pohreb pochádza zo zastaralého slovesa „hriebsť“, ktoré sa dnes používa iba výnimočne a obvykle sa nahrádza výrazom „hrabať“. V praslovančine malo sloveso hriebsť zrejme podobu grebti alebo grebo a ide o výraz príbuzný so staroindickým grbh-nati (uchopuje), nemeckým graben (kopať, ryť) a litovským grebti (hrabať, uchvacovať), pričom zrejme vznikol z indoeurópskeho pojmu grebh odkazujúceho na hrabanie, rytie, uchopenie, či zahrabanie.
Samotné slovo pohreb však bolo s najvyššou pravdepodobnosťou vytvorené ako odvodenina od nárečového tvaru po-hriebsť (zahrabať mŕtveho), alebo bolo odvodené od slovies pohrebiť, pohrebať (pochovať), súvisiacich s praslovanským tvarom grabati (hrabať). O pohrebe sa môžeme dočítať v Žilinskej mestskej knihe, ktorá obsahuje zápis z roku 1473 nasledujúceho znenia: „muz gednoho syna pohrebyl“ (t. j. muž pochoval jedného syna).
Samotné slovo pohreb sa však preukázateľne objavilo až o sto rokov neskôr v spise zo Sučian. No i keď už v šestnástom storočí mnohí Slováci preukázateľne zapisovali slovo pohreb rovnako ako dnes, a v rovnakej forme tento výraz uvádzajú kodifikačné príručky slovenčiny od čias Bernoláka, archívne dokumenty dokazujú, že v niektorých oblastiach Slovenska boli uprednostňované tvary pohrab, pohrb, ako aj funus, či fúnus.
V stredovekých a rannonovovekých spisoch však môžeme nájsť okrem rôznych podôb slova pohreb i množstvo príbuzných výrazov. Prídavné meno pohrebný bolo v rámci slovného spojenia „z offer pohrebnych“ zaznamenané v texte z Radvane v roku 1609. Heslo pohrebná fakľa (v podobe: „pohrebni fakla“) zasa obsahuje Maďarsko – slovenský slovník A. Latsnyho z 18. storočia.
O zariaďovaní pohrebu sa môžeme dočítať už v písomnosti z Turca datovanej do roku 1648. Výraz pohrebenie (pochovanie) bol zapísaný v slovenskom rukopisnom preklade Komenského diela Ianua lingvae latinae reserata aurea (Zlatá brána jazyka latinského otvorená) z roku 1666. Pohrebené telo (pochované telo) spomína A. Pistoris vo svojej knihe Instructiones salutaris poenitentiaeter tijordinis (Pokyny pre blahodarné pokánie tretieho rádu) z roku 1749 a pojem pohrebovanie (pochovávanie) bol použitý napríklad v spise z Turian v roku 1666.
So slovom pohreb taktiež úzko súvisí slovo pohrebník, resp. hrobár. Na Slovensku sa preukázateľne objavilo v knihe Dictionarum Slavico-Latinum (Slovensko – latinský slovník) z 18. storočia, kde autor pridal k latinskému heslu „funerarius“ slovenské ekvivalenty: „pohrebnjk, hrobár“, pričom slovenský výraz pohrebník bol podľa spomenutej príručky rovnocenný tiež s latinskými slovami „pollinctor“ a „humator“.
Staré slovenské písomnosti obsahujú aj zmienku odkazujúcu na pochovávanie samého seba. V súvislosti s alkoholizmom poukazuje na túto činnosť súvetie: „tak hlboce se wynem každodenne pohrbowal, že y z rozumu wypadnúce od mrtweho nebil rozeznan“ (tak hlboko sa vínom každodenne pochovával, že i kvôli strate rozumu bol na nerozoznanie od mŕtveho). Nachádza sa v knihe nemeckého autora M. Pexenfeldera, ktorej preklad s názvom Kazatale hystorického neobičejnych prybehú w priklady ku wynaučeny krestyanskému dokončil E. Nozdrovický v sedemdesiatych rokoch 18. storočia.
Literatúra:
BERNOLÁK, A.: Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. 1825. Dostupný online: <http://www.juls.savba.sk/ediela/bernolak/>.
HALAGA, O. R.: Východoslovenský slovník: historicky dokumentovaný (921 – 1918); paralely české, slovenské ekvivalenty. II. diel, P – Ž. Košice: UNIVERSUM, 2002. 768 s. ISBN 80-89046-05-3.
KRAJČOVIČ, R.: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2009. 343 s.
ISBN 80-223-2526-4.
KRÁLIK, Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, 2015. 704 s. ISBN 978-80-224-1493-7.
MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. Praha: Vydavatelství ČSAV, 1957. 627 s.
MAJTÁN, M. (red.): Historický slovník slovenského jazyka III, O – P (pochytka). Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 1994. 653 s.
ISBN 80-224-0429-2.
MAJTÁN, M. – KUCHAR, M. – SKLADANÁ, J. (red.): Historický slovník slovenského jazyka V, R – rab. Š – švrkotať. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, 2000. 692 s. ISBN 80-224-0628-7.
ŠTÚR, Ľ.: Náuka reči slovenskej. 1846.
Dostupné online: <http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1808/Stur_Nauka-reci-slovenskej/1#axzz4lsUDzSCn>.
Pripravil Mgr. Pavol Ičo, foto Pavel Ondera, Zentralfriedhof Wien © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP print III. 2017
publikované na portáli SP net I. 2019
Späť na tému Z histórie
