Posmrtný život ľudského tela
Čo sa deje s ľudským telom, kým, ako vraví Písmo, nie je prinavrátené do zeme, z ktorej bolo vzaté? Krátko na to, čo sa u človeka zastaví dýchanie a tlkot srdca, ustane i mozgová aktivita a nastáva klinická smrť. Výskum holandského vedca Antona Coenena realizovaný na laboratórnych potkanoch, ktorým bola amputovaná hlava, síce dokázal, že mozgová aktivita prudko klesne na polovicu pôvodnej hodnoty už 4 sekundy po smrti, ale preukázal aj existenciu posmrtnej aktivity mozgu, ktorá sa objavila uplynutím prvej minúty v prudkej vlne. Spolu so zastavením mozgových aktivít začne z tela unikať prebytočná nahromadená energia a kyslík sa rýchlo vyčerpá. Zastavuje sa aj produkcia hormónov regulujúcich rôzne telesné funkcie, bunky odumierajú. Telesná teplota začne klesať rýchlosťou približne 1,5 stupňa Celzia za hodinu, až kým nedosiahne hodnotu prostredia. Táto redukcia telesnej teploty sa odborne nazýva algor mortis.
V počiatočnom štádiu posmrtného „života“ ľudského tela sa tiež uvoľnia svaly a telesné zvierače, takže nastáva únik moču a defekácia nestrávených zvyškov. Vplyv gravitácie spôsobí, že sa ťažšie červené krvinky presunú do telesných partií, ktoré sú najbližšie k zemi. Teda v prípade, že je mŕtvy otočený na bruchu, smerujú červené krvinky do brucha a pod. V medicínskej terminológii existuje pre túto fázu označenie livor mortis. Presun červených krviniek a sťahovanie podkožných cievok má za následok blednutie mŕtvoly, ku ktorému dochádza najneskôr dve hodiny po smrti, ale zvyčajne už po pätnástich minútach. Posmrtné blednutie sa odborne nazýva pallor mortis. V rámci tejto fázy sa tiež na tele objavujú malé tmavofialové škvrny, ktoré sa postupne môžu zväčšovať. Tmavofialové škvrny sa objavujú najmä pri udusení alebo v prípadoch náhleho úmrtia. V prípade otravy oxidom uhoľnatým v tele vznikajú červené škvrny. Posmrtné škvrny sa v normálnom prostredí (mimo vodných plôch, bahna a podobne) objavia a rozvinú v priebehu dvanástich hodín. Vďaka nim dokážu vyšetrovatelia určiť približný čas smrti.
Po troch až šiestich hodinách telo stuhne. Svaly síce ochabnú ihneď po smrti, ale tuhnutie trvá dlhšie. Najprv zasiahne svalstvo tváre a krku, potom ruky, trup až napokon stuhnú aj nohy. K úplnému stuhnutiu dochádza v priebehu dvanástich hodín. Príčinou je záplava buniek vápnikom, ktorý je počas života regulovaný membránami svalových buniek. Svaly si dokážu udržať kŕčovitý stav obvykle jeden až dva dni. Stav posmrtného stuhnutia lekári označujú ako rigor mortis.
Iba málokedy však človek ostane akoby zamrznutý v polohe, v akej telo opustilo vedomie. Nebožtík, ktorý ostane presne v tej polohe, v ktorej sa nachádzal v momente smrti, musel podľahnúť zásahu elektrickým prúdom, poraneniu mozgu, alebo otrave oxidom uhoľnatým. Následne odumrie aj posledná živá bunka v tele a nastáva rozklad tela (dekompozícia). Enzýmy uvoľnené z popraskaných bunkových stien sa dostávajú do vnútorných orgánov, ktoré postupne začnú tráviť samé seba. V procese rozkladu zohrávajú významnú úlohu agresívne tráviace enzýmy uvoľnené z pankreasu. Najmä tie štiepia okolité tkanivá. Na rozklade tela sa okrem enzýmov podieľajú aj milióny baktérií a ďalších mikroorganizmov, ktoré počas života človeka existujú v symbióze s organizmom.Vzduch v okolí mŕtvoly nasýtia zlúčeniny putrescínu a kadaverínu zodpovedné za posmrtný zápach. Puch priláka hmyz, do zahnívajúcich tkanív nakladú muchy vajíčka, z ktorých vyrastú larvy. Vyvíjajúce sa muchy, najmä bzučivky a mäsiarky, postupne rozožierajú telo, až z neho ostane len kostra.
Na tele, ktoré prišlo do kontaktu napríklad so studenou vodou, sa však môže vytvoriť mŕtvolný vosk tvorený baktériami z rozkladajúceho sa tkaniva. Tento vosk následne dokáže na istý čas zakonzervovať vnútorné orgány a spomaliť tak dekompozíciu.
V našich klimatických podmienkach trvá proces rozkladu obvykle tkaniva 8 – 10 rokov. Väzivové časti, šľachy, chrupavky a svalové partie pritom ostávajú zachované najdlhšie. K rozpadu kostí môže dôjsť najskôr po desiatich rokoch. Kým zmiznú mäkké časti na prednej strane tela, musí uplynúť aspoň pol roka. Zadná strana však ostáva čiastočne zachovaná niekedy aj po roku. Pozostatky chrupaviek možno nájsť na mŕtvole ešte po piatich rokoch. Samotné deformácie vyvolané tlakom pôdy sa však na kostiach objavujú až po viac ako sto rokoch. Podobne i zvyšky tuku môžu v kostiach vydržať sto rokov a niekedy pretrvávajú celé stáročia. Rýchlosť rozkladu ovplyvňuje množstvo faktorov a pri optimálnych podmienkach môže z človeka ostať iba samotná kostra už po troch rokoch.
Napríklad v piesčitej pôde trvá dekompozícia mäkkých častí ľudského tela približne 7 rokov, v hlinenej priemerne 8, v ílovitej viac ako 10 rokov. Pokiaľ je prostredie príliš vlhké alebo príliš suché, rozklad sa môže úplne zastaviť. K pomalšiemu rozkladu tela dochádza aj počas zimných mesiacov, keď môže byť vzhľad mŕtvoly bez výraznejších známok dekompozície aj tri mesiace po smrti.
Optimálna teplota pre posmrtné hnitie je 30 – 40 °C. Teplota pôdy dosahuje v našich klimatických podmienkach počas najteplejších mesiacov úroveň okolo 10° C. Čím hlbšie je však telo pochované, tým pomalšie dôjde k jeho premene na kostru. Rýchlosť rozkladu je možné spomaliť taktiež znemožnením prístupu vzduchu, čiže napríklad uložením tela nebožtíka do vzduchotesného priestoru. Vplyv kyslíku a ostatných látok tvoriacich vzduch na dekompozíciu vysvetľuje aj skutočnosť, prečo hniloba prebieha pomalšie na častiach tela krytých šatstvom, ako na tých, ktoré sú obnažené.
Na rozklad tela má vplyv aj kvalita rakvy, v ktorej je pochované. Rakvy z mäkkého dreva sa rozložia počas 2-3 rokov, truhly vyrobené z duba alebo buka po dlhšom období. Rozklad tela môžu tiež urýchliť hobliny, piliny alebo slama na dne rakvy. Tie totiž fungujú ako izolácia, ktorá zabraňuje úniku tepla z rozkladajúcej sa mŕtvoly, čo môže zvýšiť teplotu vo vnútri truhly aj o 10° C.
Dekompozícia je, naopak, pomalšia u chudých ľudí. K neskoršiemu rozkladu tela dochádza tiež u nebožtíkov, ktorí umreli následkom straty veľkého množstva krvi, pretože spolu s jej únikom zároveň došlo k odvodneniu ľudského organizmu, a tým pádom k spomaleniu šírenia mikroorganizmov.
Začiatkom dvadsiateho storočia sa americký lekár Duncan MacDougall pokúsil dokázať, že v čase smrti telo opúšťajú nielen životné funkcie, ale aj duša. Pracoval so šiestimi umierajúcimi pacientmi, ktorých uložil na obrovskú váhu. Pri pokuse s pacientom trpiacim tuberkulózou nameral hmotnostný rozdiel 21 gramov medzi váhou jeho tela pred smrťou a po nej. Výsledok MacDougallovho výskumu však nikdy nebol prijatý ako dôkaz o existencii duše. Lekári tento jav objasnili viacerými spôsobmi, popritom poukázali na skutočnosť, že hmotnostný rozdiel 21 gramov sa objavil iba u jediného pacienta. V dvoch prípadoch dokonca nebol zaznamenaný žiaden rozdiel v hmotnosti pred a po smrti. A hoci ani nasledujúce výskumy existenciu duše hodnoverne nedokázali, mnohí nepochybujú, že človeka tvorí viac, než telo.
Mgr. Pavol Ičo, foto Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
Späť na tému Súdne lekárstvo
V počiatočnom štádiu posmrtného „života“ ľudského tela sa tiež uvoľnia svaly a telesné zvierače, takže nastáva únik moču a defekácia nestrávených zvyškov. Vplyv gravitácie spôsobí, že sa ťažšie červené krvinky presunú do telesných partií, ktoré sú najbližšie k zemi. Teda v prípade, že je mŕtvy otočený na bruchu, smerujú červené krvinky do brucha a pod. V medicínskej terminológii existuje pre túto fázu označenie livor mortis. Presun červených krviniek a sťahovanie podkožných cievok má za následok blednutie mŕtvoly, ku ktorému dochádza najneskôr dve hodiny po smrti, ale zvyčajne už po pätnástich minútach. Posmrtné blednutie sa odborne nazýva pallor mortis. V rámci tejto fázy sa tiež na tele objavujú malé tmavofialové škvrny, ktoré sa postupne môžu zväčšovať. Tmavofialové škvrny sa objavujú najmä pri udusení alebo v prípadoch náhleho úmrtia. V prípade otravy oxidom uhoľnatým v tele vznikajú červené škvrny. Posmrtné škvrny sa v normálnom prostredí (mimo vodných plôch, bahna a podobne) objavia a rozvinú v priebehu dvanástich hodín. Vďaka nim dokážu vyšetrovatelia určiť približný čas smrti.
Po troch až šiestich hodinách telo stuhne. Svaly síce ochabnú ihneď po smrti, ale tuhnutie trvá dlhšie. Najprv zasiahne svalstvo tváre a krku, potom ruky, trup až napokon stuhnú aj nohy. K úplnému stuhnutiu dochádza v priebehu dvanástich hodín. Príčinou je záplava buniek vápnikom, ktorý je počas života regulovaný membránami svalových buniek. Svaly si dokážu udržať kŕčovitý stav obvykle jeden až dva dni. Stav posmrtného stuhnutia lekári označujú ako rigor mortis.
Iba málokedy však človek ostane akoby zamrznutý v polohe, v akej telo opustilo vedomie. Nebožtík, ktorý ostane presne v tej polohe, v ktorej sa nachádzal v momente smrti, musel podľahnúť zásahu elektrickým prúdom, poraneniu mozgu, alebo otrave oxidom uhoľnatým. Následne odumrie aj posledná živá bunka v tele a nastáva rozklad tela (dekompozícia). Enzýmy uvoľnené z popraskaných bunkových stien sa dostávajú do vnútorných orgánov, ktoré postupne začnú tráviť samé seba. V procese rozkladu zohrávajú významnú úlohu agresívne tráviace enzýmy uvoľnené z pankreasu. Najmä tie štiepia okolité tkanivá. Na rozklade tela sa okrem enzýmov podieľajú aj milióny baktérií a ďalších mikroorganizmov, ktoré počas života človeka existujú v symbióze s organizmom.Vzduch v okolí mŕtvoly nasýtia zlúčeniny putrescínu a kadaverínu zodpovedné za posmrtný zápach. Puch priláka hmyz, do zahnívajúcich tkanív nakladú muchy vajíčka, z ktorých vyrastú larvy. Vyvíjajúce sa muchy, najmä bzučivky a mäsiarky, postupne rozožierajú telo, až z neho ostane len kostra.
Na tele, ktoré prišlo do kontaktu napríklad so studenou vodou, sa však môže vytvoriť mŕtvolný vosk tvorený baktériami z rozkladajúceho sa tkaniva. Tento vosk následne dokáže na istý čas zakonzervovať vnútorné orgány a spomaliť tak dekompozíciu.
V našich klimatických podmienkach trvá proces rozkladu obvykle tkaniva 8 – 10 rokov. Väzivové časti, šľachy, chrupavky a svalové partie pritom ostávajú zachované najdlhšie. K rozpadu kostí môže dôjsť najskôr po desiatich rokoch. Kým zmiznú mäkké časti na prednej strane tela, musí uplynúť aspoň pol roka. Zadná strana však ostáva čiastočne zachovaná niekedy aj po roku. Pozostatky chrupaviek možno nájsť na mŕtvole ešte po piatich rokoch. Samotné deformácie vyvolané tlakom pôdy sa však na kostiach objavujú až po viac ako sto rokoch. Podobne i zvyšky tuku môžu v kostiach vydržať sto rokov a niekedy pretrvávajú celé stáročia. Rýchlosť rozkladu ovplyvňuje množstvo faktorov a pri optimálnych podmienkach môže z človeka ostať iba samotná kostra už po troch rokoch.
Napríklad v piesčitej pôde trvá dekompozícia mäkkých častí ľudského tela približne 7 rokov, v hlinenej priemerne 8, v ílovitej viac ako 10 rokov. Pokiaľ je prostredie príliš vlhké alebo príliš suché, rozklad sa môže úplne zastaviť. K pomalšiemu rozkladu tela dochádza aj počas zimných mesiacov, keď môže byť vzhľad mŕtvoly bez výraznejších známok dekompozície aj tri mesiace po smrti.
Optimálna teplota pre posmrtné hnitie je 30 – 40 °C. Teplota pôdy dosahuje v našich klimatických podmienkach počas najteplejších mesiacov úroveň okolo 10° C. Čím hlbšie je však telo pochované, tým pomalšie dôjde k jeho premene na kostru. Rýchlosť rozkladu je možné spomaliť taktiež znemožnením prístupu vzduchu, čiže napríklad uložením tela nebožtíka do vzduchotesného priestoru. Vplyv kyslíku a ostatných látok tvoriacich vzduch na dekompozíciu vysvetľuje aj skutočnosť, prečo hniloba prebieha pomalšie na častiach tela krytých šatstvom, ako na tých, ktoré sú obnažené.
Na rozklad tela má vplyv aj kvalita rakvy, v ktorej je pochované. Rakvy z mäkkého dreva sa rozložia počas 2-3 rokov, truhly vyrobené z duba alebo buka po dlhšom období. Rozklad tela môžu tiež urýchliť hobliny, piliny alebo slama na dne rakvy. Tie totiž fungujú ako izolácia, ktorá zabraňuje úniku tepla z rozkladajúcej sa mŕtvoly, čo môže zvýšiť teplotu vo vnútri truhly aj o 10° C.
Dekompozícia je, naopak, pomalšia u chudých ľudí. K neskoršiemu rozkladu tela dochádza tiež u nebožtíkov, ktorí umreli následkom straty veľkého množstva krvi, pretože spolu s jej únikom zároveň došlo k odvodneniu ľudského organizmu, a tým pádom k spomaleniu šírenia mikroorganizmov.
Začiatkom dvadsiateho storočia sa americký lekár Duncan MacDougall pokúsil dokázať, že v čase smrti telo opúšťajú nielen životné funkcie, ale aj duša. Pracoval so šiestimi umierajúcimi pacientmi, ktorých uložil na obrovskú váhu. Pri pokuse s pacientom trpiacim tuberkulózou nameral hmotnostný rozdiel 21 gramov medzi váhou jeho tela pred smrťou a po nej. Výsledok MacDougallovho výskumu však nikdy nebol prijatý ako dôkaz o existencii duše. Lekári tento jav objasnili viacerými spôsobmi, popritom poukázali na skutočnosť, že hmotnostný rozdiel 21 gramov sa objavil iba u jediného pacienta. V dvoch prípadoch dokonca nebol zaznamenaný žiaden rozdiel v hmotnosti pred a po smrti. A hoci ani nasledujúce výskumy existenciu duše hodnoverne nedokázali, mnohí nepochybujú, že človeka tvorí viac, než telo.
Literatúra:
BALÁŽ, V. a kol.: Smrt jako součást života. Praha: Národní institut dětí a mládeže MŠMT, Ústřední komise Biologické olympiády, 2008. ISBN 978-80-86784-64-9.
DAVIES, D. J.: Stručné dějiny smrti. Praha: Volvox Globator, 2007. ISBN 978-80-7207-628-4.
DVOŘÁK, M.: Exhumace z aspektu soudního lékaře. In: Kriminalistika, 2000, roč. XXXIII, č. 3. ISSN 1210-9150.
PROKEŠ, L.: Posmrtné změny a jejich význam při interpretaci pohřebního ritu /ke vztahu mezi archeologií a forensními vědami/. Brno: ÚAM FF MU, 2007. ISBN 978-80-239-9599-2.
SZERUDA, R.: Kvantová duše. Praha: Eugenika, 2006. ISBN 80-89227-33-3.
TESAŘ, J.: Soudní lékařství. 3. doplněné vydání. Praha: Avicenum, 1985.
BALÁŽ, V. a kol.: Smrt jako součást života. Praha: Národní institut dětí a mládeže MŠMT, Ústřední komise Biologické olympiády, 2008. ISBN 978-80-86784-64-9.
DAVIES, D. J.: Stručné dějiny smrti. Praha: Volvox Globator, 2007. ISBN 978-80-7207-628-4.
DVOŘÁK, M.: Exhumace z aspektu soudního lékaře. In: Kriminalistika, 2000, roč. XXXIII, č. 3. ISSN 1210-9150.
PROKEŠ, L.: Posmrtné změny a jejich význam při interpretaci pohřebního ritu /ke vztahu mezi archeologií a forensními vědami/. Brno: ÚAM FF MU, 2007. ISBN 978-80-239-9599-2.
SZERUDA, R.: Kvantová duše. Praha: Eugenika, 2006. ISBN 80-89227-33-3.
TESAŘ, J.: Soudní lékařství. 3. doplněné vydání. Praha: Avicenum, 1985.
Mgr. Pavol Ičo, foto Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
