Pohrebníctvo Aziz & syn
Sú pôvodom z Azerbajdžanu a na Slovensku už trinásť rokov úspešne prevádzkujú jedinú súkromnú pohrebnú službu v Ružomberku, ktorá sa stará o nebožtíkov zo širokého okolia. Rozprávame sme sa s konateľom pohrebníctva Azizom Jaradankulievom mladším (29) o úspechu prevádzky pohrebníctva v menšom meste, súčasných legislatívnych podmienkach a tiež výzve asociácie do budúcnosti.
Ako sa Vaša rodina na Slovensku dostala k práci v pohrebnej službe?
Otec prišiel na Slovensko v roku 1968, oženil sa zo Slovenkou a ostal tu bývať. U moslimov je vždy prvoradé zabezpečiť rodinu akýmkoľvek spôsobom, aby mala všetko. Otec začal podnikať vo viacerých oblastiach. Žiaľ, vo všetkom, čo začal, sa mu nedarilo tak, ako si predstavoval. Jedného dňa ho napadlo vyskúšať prácu v pohrebnej službe. Ešte dnes si pamätám na 16. jún 1998, keď otec prvý krát začal vykonávať túto prácu. Vtedy som ešte chodil na základnú školu a veľmi som z jeho nového povolania nadšený nebol, nakoľko som mu musel vypomáhať. Po skončení školy, som začínal pomáhať otcovi v pohrebníctve stále viac.
Nemali ste problém vykonávať takéto povolanie, kde človek pracuje s mŕtvymi ľuďmi?
V pätnástich rokov som bol s mojím otcom prvý krát v márnici, kde mi povedal, že pokiaľ neupravíme nebožtíkov, dovtedy odtiaľ nemôžeme odísť. Chodil som na pohrebnom voze, upravoval nebožtíkov, jazdil k dopravným a tragickým nehodám, vždy s rešpektom. Nebolo mi to príjemné, ale dalo sa to zvládnuť. Aj nebožtík je človek a vy mu musíte vzdať úctu. Robím túto prácu s plným nasadením, oblečiem zosnulého, upravím tak, aby bola rodina spokojná. Veľmi nepríjemné je, keď upravujem malé deti, alebo blízku rodinu. Niekedy je nepríjemná aj manipulácia s mŕtvym telom po akejkoľvek nehode, alebo nešťastí.
Aké je to vykonávať robotu, kde vám ľudia trúchlia?
Je to síce náročné, ale vy sa musíte vedieť vžiť do situácie pozostalých. Samozrejme, musíte nepripúšťať si ich smútok, na druhej strane neignorovať ich city. Ak s klientmi riešim danú vec, snažím sa do ich nešťastia vcítiť, avšak neplačem umelo.
Myslíte si, že v regiónoch je menšia konkurencia ako v hlavnom meste, alebo iných krajských mestách?
Myslím si, že v súčasnosti je menšia konkurencia v regiónoch, nakoľko tu prežili len silnejšie a pružnejšie pohrebné služby. Keď sme začínali, v Ružomberku bolo päť pohrebných ústavov, a skončili sme iba my a mestský podnik. To zrejme svedčí o tom, že sme úspešní, aj keď sa, samozrejme nemôžeme porovnať s väčšími pohrebnými službami, aké sú v Žiline či Bratislave. U nás je iná životná úroveň, aj preto u nás stojí pohreb cca 1000 euro, vo väčšom meste aj dva krát toľko. Robíme dosť pohrebov mesačne, ale každému sa snažíme naplno venovať. Nakoľko pôsobíme v menšom meste, tak sa s mnohými pozostalými poznáme osobne, čo je pre nás výhoda.
Ako hodnotíte počet pohrebných služieb na Slovensku?
Ja si myslím, že pohrebných služieb na Slovensku je dosť. Na jednej strane je to dobré z hľadiska dostupnosti pre klientov. Nie je to však dobré z hľadiska konkurencie, ktorá nerobí dobrotu medzi pohrebnými službami. Myslím si, že by malo byť zachované, aby si pozostalý mohol slobodne rozhodnúť, ktorú pohrebnú službu chce a pohrebníctva by si nemali robiť naprieky. Napríklad naša pohrebná služba istého času nemala najlepšie vzťahy s konkurenciou v susednom okresnom meste. Prišlo však k tomu, že konkurencia potrebovala požičať pohrebné auto, ja som im vyšiel v ústrety a odvtedy sa vzťahy zlepšili.
Aké máte skúsenosti s pochovávaním v zahraničí?
Ani otec, ani ja sme nikdy na pohrebe v Azerbajdžane či v Gruzínsku neboli. Myslím si, že v susednej Poľskej republike sú posledné rozlúčky o niečo honosnejšie ako u nás, čo môže byť spôsobené aj tým, že príspevok od štátu na pohreb je približne 900 euro. Ľudia nekúpia obyčajnú bukasovú, ale drevenú rakvu, pred umelými kvetmi sa radšej rozhodnú pre živú kyticu a zosnulých prevážajú na veľkých luxusných autách, čo si hocikto na Slovensku nemôže dovoliť. Horšie skúsenosti som si priniesol z pohrebu na Ukrajine, kde síce nebožtík má peknú truhlu, ale napriek tomu, že sa nachádzame v 21. storočí, mŕtvy je prevážaný na hrdzavom autobuse.
Do akej miery legislatívne podmienky podporujú, respektíve robia prekážky pre existenciu pohrebných služieb na Slovensku? Ako hodnotíte novelu zákona 131/2010 o pohrebníctve?
Štát pomáha 80 eurovým príspevkom pozostalým minimálne. Nám ako podnikateľom štát novým zákonom skomplikoval prevádzku pohrebných služieb, keď uzákonil, že každá pohrebná služba musí mať svoje chladiarenské zariadenie a vlastniť minimálne jedno vozidlo, ktoré je vybavené takýmto zariadením. Tým pádom sa vlastne všetkým pohrebníctvam zvýšili náklady, lebo museli zakúpiť takéto vozidlo, ktoré stojí minimálne jeden milión korún. Osobne si myslím, že chladiarenské vozidlo je hlúposť, nakoľko k mŕtvemu telu cez rakvu chlad neprejde.
Vaša pohrebná služba si zriadila chladiarenskú miestnosť v historickom dome smútku na Ružomberskom cintoríne. Bolo náročné zriadenie takejto miestnosti?
Pred dvomi rokmi som kúpil na úver od mesta bývalý dom smútku. Bolo to veľké rozhodnutie, pretože som si nebol istý, či budem schopný splácať úverové splátky. Povedal som si, že to musí ísť a zariskoval som. V súčasnosti je v budove obliekáreň a chladiarenský box, čo je dané zo zákona. Celú budovu však už druhý rok rekonštruujem, pretože nemám dosť finančných prostriedkov na dokončenie obnovy.
Prečo sa Vaša pohrebná služba rozhodla byť členom Slovenskej Asociácie Pohrebných a Kremačných služieb?
Členom asociácie sme preto, lebo je lepšie riešiť spoločné problémy s podobnými ľuďmi. Vždy je dobré sa obrátiť na takého odborníka ako je predseda Ladislav Stríž, nakoľko nadväzuje na prácu svojich starých rodičov.
Ako hodnotíte činnosť asociácie?
V prvom rade si želám, aby sme všetci vystupovali jednotne a dodržiavali pohrebný zákon. Je veľmi dobré, že pán predseda prezentuje našu prácu na Slovensku aj v zahraničí. Možno asociácia po pár rokoch dospeje k tomu, že pohrebné služby budú medzi sebou lepšie vychádzať, pretože viaceré z nich sa doteraz medzi sebou vždy len jedovali a robili si naprieky.
Aké máte ohlasy na Slovenské Pohrebníctvo?
Som veľmi rád, že asociácia vydáva Slovenské pohrebníctvo, pretože si ho radi prečítame u nás a je dobré, keď sa k nemu dostanú aj pozostalí. Zatiaľ sa v časopise nachádza z každého rožka troška a tak to má byť. Myslím si, že takýto časopis na Slovensko patrí, pre ľudí je pohrebníctvo vzdialené, pretože sa takmer nikdy nezapodievajú tým, čo je pohrebníctvo a smrť. Naopak táto téma je blízka v čase smrti blízkeho a pritom ľudia často krát nevedia, čo majú robiť. Preto je dobré, keď si ktokoľvek náhodne prečíta Slovenské pohrebníctvo.
Čo želáte Slovenskému pohrebníctvu do najbližších čísiel a rokov?
Som veľmi rád, že si vaša redakcia všimne aj pohrebné služby v menších mestách, ako napríklad nás, pretože v celoslovenských médiách sa často prezentujú len predstavitelia pohrebných služieb z hlavného mesta. Celej redakcii želám, aby ste boli pružní ako doteraz, aby ste mali vždy o čom písať a hlavne, aby ste písali články, ktoré budú pohrebné služby zbližovať.
-mli- © Slovenské pohrebníctvo
Ako sa Vaša rodina na Slovensku dostala k práci v pohrebnej službe?
Otec prišiel na Slovensko v roku 1968, oženil sa zo Slovenkou a ostal tu bývať. U moslimov je vždy prvoradé zabezpečiť rodinu akýmkoľvek spôsobom, aby mala všetko. Otec začal podnikať vo viacerých oblastiach. Žiaľ, vo všetkom, čo začal, sa mu nedarilo tak, ako si predstavoval. Jedného dňa ho napadlo vyskúšať prácu v pohrebnej službe. Ešte dnes si pamätám na 16. jún 1998, keď otec prvý krát začal vykonávať túto prácu. Vtedy som ešte chodil na základnú školu a veľmi som z jeho nového povolania nadšený nebol, nakoľko som mu musel vypomáhať. Po skončení školy, som začínal pomáhať otcovi v pohrebníctve stále viac.Nemali ste problém vykonávať takéto povolanie, kde človek pracuje s mŕtvymi ľuďmi?
V pätnástich rokov som bol s mojím otcom prvý krát v márnici, kde mi povedal, že pokiaľ neupravíme nebožtíkov, dovtedy odtiaľ nemôžeme odísť. Chodil som na pohrebnom voze, upravoval nebožtíkov, jazdil k dopravným a tragickým nehodám, vždy s rešpektom. Nebolo mi to príjemné, ale dalo sa to zvládnuť. Aj nebožtík je človek a vy mu musíte vzdať úctu. Robím túto prácu s plným nasadením, oblečiem zosnulého, upravím tak, aby bola rodina spokojná. Veľmi nepríjemné je, keď upravujem malé deti, alebo blízku rodinu. Niekedy je nepríjemná aj manipulácia s mŕtvym telom po akejkoľvek nehode, alebo nešťastí.
Aké je to vykonávať robotu, kde vám ľudia trúchlia?
Je to síce náročné, ale vy sa musíte vedieť vžiť do situácie pozostalých. Samozrejme, musíte nepripúšťať si ich smútok, na druhej strane neignorovať ich city. Ak s klientmi riešim danú vec, snažím sa do ich nešťastia vcítiť, avšak neplačem umelo.
Myslíte si, že v regiónoch je menšia konkurencia ako v hlavnom meste, alebo iných krajských mestách?
Myslím si, že v súčasnosti je menšia konkurencia v regiónoch, nakoľko tu prežili len silnejšie a pružnejšie pohrebné služby. Keď sme začínali, v Ružomberku bolo päť pohrebných ústavov, a skončili sme iba my a mestský podnik. To zrejme svedčí o tom, že sme úspešní, aj keď sa, samozrejme nemôžeme porovnať s väčšími pohrebnými službami, aké sú v Žiline či Bratislave. U nás je iná životná úroveň, aj preto u nás stojí pohreb cca 1000 euro, vo väčšom meste aj dva krát toľko. Robíme dosť pohrebov mesačne, ale každému sa snažíme naplno venovať. Nakoľko pôsobíme v menšom meste, tak sa s mnohými pozostalými poznáme osobne, čo je pre nás výhoda.Ako hodnotíte počet pohrebných služieb na Slovensku?
Ja si myslím, že pohrebných služieb na Slovensku je dosť. Na jednej strane je to dobré z hľadiska dostupnosti pre klientov. Nie je to však dobré z hľadiska konkurencie, ktorá nerobí dobrotu medzi pohrebnými službami. Myslím si, že by malo byť zachované, aby si pozostalý mohol slobodne rozhodnúť, ktorú pohrebnú službu chce a pohrebníctva by si nemali robiť naprieky. Napríklad naša pohrebná služba istého času nemala najlepšie vzťahy s konkurenciou v susednom okresnom meste. Prišlo však k tomu, že konkurencia potrebovala požičať pohrebné auto, ja som im vyšiel v ústrety a odvtedy sa vzťahy zlepšili.
Aké máte skúsenosti s pochovávaním v zahraničí?
Ani otec, ani ja sme nikdy na pohrebe v Azerbajdžane či v Gruzínsku neboli. Myslím si, že v susednej Poľskej republike sú posledné rozlúčky o niečo honosnejšie ako u nás, čo môže byť spôsobené aj tým, že príspevok od štátu na pohreb je približne 900 euro. Ľudia nekúpia obyčajnú bukasovú, ale drevenú rakvu, pred umelými kvetmi sa radšej rozhodnú pre živú kyticu a zosnulých prevážajú na veľkých luxusných autách, čo si hocikto na Slovensku nemôže dovoliť. Horšie skúsenosti som si priniesol z pohrebu na Ukrajine, kde síce nebožtík má peknú truhlu, ale napriek tomu, že sa nachádzame v 21. storočí, mŕtvy je prevážaný na hrdzavom autobuse.
Do akej miery legislatívne podmienky podporujú, respektíve robia prekážky pre existenciu pohrebných služieb na Slovensku? Ako hodnotíte novelu zákona 131/2010 o pohrebníctve?
Štát pomáha 80 eurovým príspevkom pozostalým minimálne. Nám ako podnikateľom štát novým zákonom skomplikoval prevádzku pohrebných služieb, keď uzákonil, že každá pohrebná služba musí mať svoje chladiarenské zariadenie a vlastniť minimálne jedno vozidlo, ktoré je vybavené takýmto zariadením. Tým pádom sa vlastne všetkým pohrebníctvam zvýšili náklady, lebo museli zakúpiť takéto vozidlo, ktoré stojí minimálne jeden milión korún. Osobne si myslím, že chladiarenské vozidlo je hlúposť, nakoľko k mŕtvemu telu cez rakvu chlad neprejde.
Vaša pohrebná služba si zriadila chladiarenskú miestnosť v historickom dome smútku na Ružomberskom cintoríne. Bolo náročné zriadenie takejto miestnosti?
Pred dvomi rokmi som kúpil na úver od mesta bývalý dom smútku. Bolo to veľké rozhodnutie, pretože som si nebol istý, či budem schopný splácať úverové splátky. Povedal som si, že to musí ísť a zariskoval som. V súčasnosti je v budove obliekáreň a chladiarenský box, čo je dané zo zákona. Celú budovu však už druhý rok rekonštruujem, pretože nemám dosť finančných prostriedkov na dokončenie obnovy.Prečo sa Vaša pohrebná služba rozhodla byť členom Slovenskej Asociácie Pohrebných a Kremačných služieb?
Členom asociácie sme preto, lebo je lepšie riešiť spoločné problémy s podobnými ľuďmi. Vždy je dobré sa obrátiť na takého odborníka ako je predseda Ladislav Stríž, nakoľko nadväzuje na prácu svojich starých rodičov.
Ako hodnotíte činnosť asociácie?
V prvom rade si želám, aby sme všetci vystupovali jednotne a dodržiavali pohrebný zákon. Je veľmi dobré, že pán predseda prezentuje našu prácu na Slovensku aj v zahraničí. Možno asociácia po pár rokoch dospeje k tomu, že pohrebné služby budú medzi sebou lepšie vychádzať, pretože viaceré z nich sa doteraz medzi sebou vždy len jedovali a robili si naprieky.
Aké máte ohlasy na Slovenské Pohrebníctvo?
Som veľmi rád, že asociácia vydáva Slovenské pohrebníctvo, pretože si ho radi prečítame u nás a je dobré, keď sa k nemu dostanú aj pozostalí. Zatiaľ sa v časopise nachádza z každého rožka troška a tak to má byť. Myslím si, že takýto časopis na Slovensko patrí, pre ľudí je pohrebníctvo vzdialené, pretože sa takmer nikdy nezapodievajú tým, čo je pohrebníctvo a smrť. Naopak táto téma je blízka v čase smrti blízkeho a pritom ľudia často krát nevedia, čo majú robiť. Preto je dobré, keď si ktokoľvek náhodne prečíta Slovenské pohrebníctvo.
Čo želáte Slovenskému pohrebníctvu do najbližších čísiel a rokov?
Som veľmi rád, že si vaša redakcia všimne aj pohrebné služby v menších mestách, ako napríklad nás, pretože v celoslovenských médiách sa často prezentujú len predstavitelia pohrebných služieb z hlavného mesta. Celej redakcii želám, aby ste boli pružní ako doteraz, aby ste mali vždy o čom písať a hlavne, aby ste písali články, ktoré budú pohrebné služby zbližovať.
-mli- © Slovenské pohrebníctvo
Späť na tému Členovia SAPaKS
