Pohrebné bratstvo
Chevra kadiša / Sväté bratstvo je aramejský termín, označujúci najstaršiu charitatívnu organizáciu v judaizme. Jednou z jej hlavných činností je pochovávanie zosnulých podľa židovských zvykov a zákonov, ale členovia spolku venujú veľkú pozornosť aj starostlivosti o chorých a ich rodiny. Konajú zbierky finančných milodarov (cedaka) a z ich výnosov podporujú chudobné rodiny, študentov, siroty a vdovy, prispievajú k venu chudobných neviest... Pre každého člena židovskej komunity je cťou byť členom takejto organizácie a podieľať sa na jej práci a službe.
Prvé správy o takejto organizovanej „sociálnej a charitatívnej službe“ v židovských komunitách pochádzajú z prvej polovice 2. storočia o. l. V talmudickom traktáte z 3. storočia o. l. sú popísané niektoré pohrebné rituály a predpisy, ktoré sa viažu k pohrebom. Veľká časť textov sa venuje doporučeniam a povinnostiam počas návštevy chorých, sprevádzanie umierajúcich v ich posledných chvíľach, príprave hrobu a trúchleniu za zosnulými, obdobiu smútku. Zo stredoveku sa zachovali záznamy v diele židovského učenca Rašího (1040 – 1105), v ktorých opisuje činnosti organizovaných členov židovských komunít, ktorí okrem finančnej podpory chudobných vykonávali aj návštevy chorých a zabezpečovali dôstojný pohreb podľa židovských náboženských predpisov.
Z Talianska sa od 15. storočia traduje názov týchto dobročinných spolkov Chevra kadiša (Sväté bratstvo) a z tohto obdobia sú známe aj knihy týkajúce sa pohrebných rituálov. Aj vďaka komunikácii v rámci obchodných stykov sa idea charitatívnych organizácií s pevne stanovenou organizačnou štruktúrou začala šíriť po celej Európe. V tomto období prichádzalo aj k nepresnému prekladu názvu spolku Chevra kadiša ako Pohrebné bratstvo. Spolok mal podobnú organizačnú štruktúru ako kresťanské cechy.
V rámci spolku platilo prísne hierarchické usporiadanie, dôraz bol kladený na čestnosť a mravnosť členov, učenosť a zachovávanie rituálnych predpisov. Členovia predstavenstva vykonávali svoju činnosť vždy zadarmo. Príspevky členov spolku boli využívané na dobročinné účely. Všetci členovia tejto organizácie prispievali do spolkovej pokladne finančným vkladom pri svojom prijatí a pravidelnými ročnými príspevkami podľa svojich príjmov. Najchudobnejší členovia chevry boli od poplatkov oslobodení. V 19. storočí boli v mnohých komunitách zamestnávaní pracovníci na kopanie hrobov, šitie pohrebných odevov (tachrichim) atď.
Ku každoročným významným udalostiam Chevry kadiša patrili výročné schôdze, spojené s hostinou. Na túto udalosť si dávali členovia spolku zhotovovať špeciálne zdobené nádoby. (V stálej expozícii Múzea židovskej kultúry v Bratislave sú vystavené dva mimoriadne vzácne krčahy senickej Chevry kadiša z roku 1734 a z roku 1776.)
Jednou z dôležitých základných náboženských povinností je návšteva chorých. Členovia Chevry kadiša zabezpečujú duchovnú i materiálnu podporu chorého a jeho rodiny, prípadne aj lekársku starostlivosť. V prípade agónie zotrvávajú pri lôžku chorého dňom i nocou až do jeho posledného vydýchnutia. Judaizmus zakazuje eutanáziu, pretože podľa učencov je celý život zasvätený Bohu a žiadny človek nemá právo urýchliť jeho koniec. Po zistení skonu sa zosnulému zatlačia oči. Na oboch rukách sa naznačí Božie meno Šadaj (Všemohúci). Telo, prikryté plachtou, sa uloží na zem nohami smerom k dverám. K hlave sa postaví svieca na znak úcty k duši, ktorá opúšťa telo. V niektorých komunitách bolo zvykom podľa mystických výkladov zažíhať 26 sviečok.
Dôležitou časťou prípravy tela zosnulého bola tahara, očistenie, umytie. Čisté telo je odeté do jednoduchého rubáša, nazývaného kitl a ďalších siedmych častí oblečenia tachrichim. Na žiadnej časti odevu nesmú byť vrecká. Mužov ešte môžu zahaliť do upraveného modlitebného šálu. Po oblečení je telo uložené do jednoduchej drevenej truhly, alebo na nosidlá, na ktorých je nesené ku hrobu. V niektorých komunitách sa vkladá pod hlavu zosnulého vrecúško so zemou, ktorá pochádza z Izraela ale aj zo samotného vykopaného hrobu, alebo prikrývajú viečka zosnulého kúskami keramiky. Pohreb sa musí uskutočniť do 24 hodín od úmrtia, počas dňa a nikdy nie na Šabat a v Deň zmierenia (Jom kipur). V ostatné sviatočné dni možno zosnulého pochovať, ak vykopanie hrobovej jamy nevykonajú Židia.
Odprevadenie zosnulého na jeho poslednej ceste je prejavom úcty a súcitu s pozostalými. Počas rozlúčky so zomrelým sú spomenuté jeho dobré vlastnosti a činy. Hesped, rozlúčkovú reč môže povedať príbuzný, blízky priateľ alebo rabín. Uloženia tela do hrobu sa zúčastňujú iba muži.
Poslednou prsťou zeme vhodenej do hrobu sa začína smútočné obdobie. Šiva, sedem dní smútku začína bezprostredne po návrate z cintorína. Trúchliaci sedí na nízkej stoličke alebo na zemi, modlí sa za zosnulého. Zažíha sa svieca ner nešama, svetlo duše. V tejto dobe platí zákaz čítania Tóry, umývania sa, strihania si vlasov, obliekania čerstvo vypraného šatstva, výmeny pozdravov, sexuálneho styku. V tomto období finančne zabezpečuje smútiaceho a jeho rodinu Chevra kadiša. Potom nasleduje 23 dní menšieho smútku šlošim a smútok končí po 11 mesiacoch.
Výročné schôdze Chevra kadiša sa konajú podľa židovského kalendára 7. dňa mesiaca adar, ktorý v roku 2014 pripadol na 9. február. Je to výročie narodenia i úmrtia proroka Mojžiša. V tento deň, počas bohoslužby, sú v modlitbe pripomínaní všetci zosnulí. Nezabúda sa ani na zosnulých, ktorí už nemajú príbuzných. Chevra kadiša preberá starostlivosť o ich pamiatku, aj o ich hroby.
Obdobia vojnového i politického násilia zasahujú až po súčasnosť. Náboženské tradície boli prerušené, generácia pamätníkov a aktívnych členov Chevra kadiša v jednotlivých komunitách na Slovensku pomaly vymiera. Záujem o činnosť v Svätom bratstve je nedostatočný. Zároveň je nevyhnutné, aby sa dodržali aspoň najdôležitejšie tradície pochovávania. Našťastie sú medzi nami stále jednotlivci, ochotní a schopní vykonať poslednú rozlúčku. Zostáva len dúfať, že tradícia neodíde spolu s nimi a humánne posolstvo a služba blížnym s bohatou a dlhodobou tradíciou osloví novú židovskú generáciu.
Text a fotografie Viera Kamenická, SNM © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP marec 2014
 |
|
Listina členstva v spolku Chevra kadiša,
viac fotografií v galérii na konci článku |
 |
|
Pokladnička Chevra kadiša na milodary,
viac fotografií v galérii na konci článku |
V rámci spolku platilo prísne hierarchické usporiadanie, dôraz bol kladený na čestnosť a mravnosť členov, učenosť a zachovávanie rituálnych predpisov. Členovia predstavenstva vykonávali svoju činnosť vždy zadarmo. Príspevky členov spolku boli využívané na dobročinné účely. Všetci členovia tejto organizácie prispievali do spolkovej pokladne finančným vkladom pri svojom prijatí a pravidelnými ročnými príspevkami podľa svojich príjmov. Najchudobnejší členovia chevry boli od poplatkov oslobodení. V 19. storočí boli v mnohých komunitách zamestnávaní pracovníci na kopanie hrobov, šitie pohrebných odevov (tachrichim) atď.
Ku každoročným významným udalostiam Chevry kadiša patrili výročné schôdze, spojené s hostinou. Na túto udalosť si dávali členovia spolku zhotovovať špeciálne zdobené nádoby. (V stálej expozícii Múzea židovskej kultúry v Bratislave sú vystavené dva mimoriadne vzácne krčahy senickej Chevry kadiša z roku 1734 a z roku 1776.)
Jednou z dôležitých základných náboženských povinností je návšteva chorých. Členovia Chevry kadiša zabezpečujú duchovnú i materiálnu podporu chorého a jeho rodiny, prípadne aj lekársku starostlivosť. V prípade agónie zotrvávajú pri lôžku chorého dňom i nocou až do jeho posledného vydýchnutia. Judaizmus zakazuje eutanáziu, pretože podľa učencov je celý život zasvätený Bohu a žiadny človek nemá právo urýchliť jeho koniec. Po zistení skonu sa zosnulému zatlačia oči. Na oboch rukách sa naznačí Božie meno Šadaj (Všemohúci). Telo, prikryté plachtou, sa uloží na zem nohami smerom k dverám. K hlave sa postaví svieca na znak úcty k duši, ktorá opúšťa telo. V niektorých komunitách bolo zvykom podľa mystických výkladov zažíhať 26 sviečok.
 |
|
Priestor na rituálnu očistu tela - tahary,
viac fotografií v galérii na konci článku |
Odprevadenie zosnulého na jeho poslednej ceste je prejavom úcty a súcitu s pozostalými. Počas rozlúčky so zomrelým sú spomenuté jeho dobré vlastnosti a činy. Hesped, rozlúčkovú reč môže povedať príbuzný, blízky priateľ alebo rabín. Uloženia tela do hrobu sa zúčastňujú iba muži.
Poslednou prsťou zeme vhodenej do hrobu sa začína smútočné obdobie. Šiva, sedem dní smútku začína bezprostredne po návrate z cintorína. Trúchliaci sedí na nízkej stoličke alebo na zemi, modlí sa za zosnulého. Zažíha sa svieca ner nešama, svetlo duše. V tejto dobe platí zákaz čítania Tóry, umývania sa, strihania si vlasov, obliekania čerstvo vypraného šatstva, výmeny pozdravov, sexuálneho styku. V tomto období finančne zabezpečuje smútiaceho a jeho rodinu Chevra kadiša. Potom nasleduje 23 dní menšieho smútku šlošim a smútok končí po 11 mesiacoch.
Výročné schôdze Chevra kadiša sa konajú podľa židovského kalendára 7. dňa mesiaca adar, ktorý v roku 2014 pripadol na 9. február. Je to výročie narodenia i úmrtia proroka Mojžiša. V tento deň, počas bohoslužby, sú v modlitbe pripomínaní všetci zosnulí. Nezabúda sa ani na zosnulých, ktorí už nemajú príbuzných. Chevra kadiša preberá starostlivosť o ich pamiatku, aj o ich hroby.
Obdobia vojnového i politického násilia zasahujú až po súčasnosť. Náboženské tradície boli prerušené, generácia pamätníkov a aktívnych členov Chevra kadiša v jednotlivých komunitách na Slovensku pomaly vymiera. Záujem o činnosť v Svätom bratstve je nedostatočný. Zároveň je nevyhnutné, aby sa dodržali aspoň najdôležitejšie tradície pochovávania. Našťastie sú medzi nami stále jednotlivci, ochotní a schopní vykonať poslednú rozlúčku. Zostáva len dúfať, že tradícia neodíde spolu s nimi a humánne posolstvo a služba blížnym s bohatou a dlhodobou tradíciou osloví novú židovskú generáciu.
Text a fotografie Viera Kamenická, SNM © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP marec 2014
Ostatné témy
Späť na tému Tvárou v tvár smútku
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 13 fotografií
