Pohreb kráľa v Kežmarku
Bolo to dávno, veľmi dávno... V tom čase sa v meste pod Tatrami začala písať ďalšia strana Kežmarskej histórie. Osud zaznamenal množstvo mien múdrych ľudí a dokonca aj jedného kráľa.
Volal sa Imrich Thököly. Jeho hlasitý plač naplnil múry Kežmarského hradu roku Pána 1657. Nebol to obyčajný vzlyk malého dieťaťa, ale hlas budúceho rebela a bojovníka za náboženskú slobodu. Tento prenikavý hlas ani rokmi neutíchol, ba naopak, naberal na sile.
Krajinou sa ako mor šírila náboženská neznášanlivosť. A aby toho nebolo málo, Turci k tomu ovládli časť ríše Leopolda I. Habsburského.
Mladý Imrich Thököly začal okolo seba zhromažďovať vojsko. Písal sa rok 1678, keď sa postavil na čelo ďalšieho proticisárskeho povstania. Mal len dvadsaťjeden rokov, keď si podmanil takmer celé územie dnešného Slovenska.
Horúca Imrichova krv vyľakala cisára Leopolda natoľko, až sa rozhodol pre ústupky rebelantskej šľachty. Schválené slobody uhorskej šľachte i protestantom však nepostačovali. Imrich Thököly sa spojil s Turkami a pripravoval sa na prelievanie ďalšej krvi.
Zlomovým sa stal rok 1682 v ktorom Turci Thökölyho pasovali za kráľa horného Uhorska. Sultán Mehmed IV. poslal Imrichovi symboly moci, čím sa bojovník spod Tatier stal vazalským kráľom. Následne si Imrich vzal za manželku vdovu Ilonu Zrínyi. Stal sa tak zároveň otcom nevlastnému synovi Františkovi Rákóczimu II., ktorému v žilách taktiež prúdila povstalecká krv. Nikdy sa však kráľom netituloval. Pokladal sa za Sedmohradské knieža.
Smrti na dohľad bol Imrich už o rok neskôr, keď cisárske vojská v bitke pri Viedni (1683) porazili rebelov a s nimi aj Turkov. Thököly a jeho spojenci boli nútení utiecť k svojim orientálnym spojencom.
Imrich sa usadil 100 km pod Istanbulom v meste Izmit. Tam žil až do svojej smrti v roku 1705. Hoci si na smrteľnej posteli prial byť pochovaný v niektorom z evanjelických kostolov na Spiši, nebolo to v tom čase možné. Jeho telesné pozostatky boli uložené na kresťanskom cintoríne Arménov.
O 200 rokoch neskôr dal cisár František Jozef vzbúrencom Thökölymu a Rákóczimu milosť a povolil previesť ich ostatky do vlasti.
Nastal čas na exhumáciu a slávnostný prevoz. Rakva Imricha Thökölyho sa nenašla pod náhrobným kameňom, ale pri označenom strome. Falošné miesto posledného odpočinku bolo vytvorené zámerne. V ňom sa našli fragmenty predmetov uložených do klenbového hrobu a z Imricha sa zachovala len lebka a zvyšky kostry.
Nájdené ostatky boli prevezené do Istanbulu, odkiaľ ich nalodili do Rumunskej Konstanci spolu s ostatkami Rákocziho II. a ďalších prívržencov. V prístavnom meste na brehu Čierneho mora boli ostatky preložené na špeciálny vlak smerujúci do Budapešti a následne do Košíc.
V Košiciach sa konala pietna rozlúčka Rákocziho II. a ďalších exulantov, ktorí dodnes odpočívajú v krypte pod dómom sv. Alžbety.
Ostatky Imricha boli privezené do Kežmarku v utorok 30. októbra 1906. Perla pod Tatrami, ako nazývali Kežmarok, bola pri tejto výnimočnej udalosti slávnostne vyzdobená. Po vyše dvoch storočiach sa s obrovskou pompéznosťou vrátili ostatky kráľa do jeho rodného mesta.
Rakva s veľkolepým smútočným sprievodom odetým do kuruckých uniforiem putovala v pohrebnom koči zo železničnej stanice mestom až k hradu. Na jeho zaplnenom nádvorí odznela pietna rozlúčka za účasti kňazov, hodnostárov a širokej verejnosti.
Po rozlúčke v hrade bola rakva premiestnená do nového evanjelického kostola, a tam vystavená pod kazateľnicou. O tri roky neskôr bolo k boku kostola pristavené mauzóleum, kde kráľ, Imrich Thökökoly, odpočíva dodnes.
Pripravil Jaroslav Šleboda, foto Múzeum Kežmarok, Peter Olekšák, archív autora
© Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP I.2017
Volal sa Imrich Thököly. Jeho hlasitý plač naplnil múry Kežmarského hradu roku Pána 1657. Nebol to obyčajný vzlyk malého dieťaťa, ale hlas budúceho rebela a bojovníka za náboženskú slobodu. Tento prenikavý hlas ani rokmi neutíchol, ba naopak, naberal na sile.
Krajinou sa ako mor šírila náboženská neznášanlivosť. A aby toho nebolo málo, Turci k tomu ovládli časť ríše Leopolda I. Habsburského.
Mladý Imrich Thököly začal okolo seba zhromažďovať vojsko. Písal sa rok 1678, keď sa postavil na čelo ďalšieho proticisárskeho povstania. Mal len dvadsaťjeden rokov, keď si podmanil takmer celé územie dnešného Slovenska.
Horúca Imrichova krv vyľakala cisára Leopolda natoľko, až sa rozhodol pre ústupky rebelantskej šľachty. Schválené slobody uhorskej šľachte i protestantom však nepostačovali. Imrich Thököly sa spojil s Turkami a pripravoval sa na prelievanie ďalšej krvi.
Zlomovým sa stal rok 1682 v ktorom Turci Thökölyho pasovali za kráľa horného Uhorska. Sultán Mehmed IV. poslal Imrichovi symboly moci, čím sa bojovník spod Tatier stal vazalským kráľom. Následne si Imrich vzal za manželku vdovu Ilonu Zrínyi. Stal sa tak zároveň otcom nevlastnému synovi Františkovi Rákóczimu II., ktorému v žilách taktiež prúdila povstalecká krv. Nikdy sa však kráľom netituloval. Pokladal sa za Sedmohradské knieža.
Smrti na dohľad bol Imrich už o rok neskôr, keď cisárske vojská v bitke pri Viedni (1683) porazili rebelov a s nimi aj Turkov. Thököly a jeho spojenci boli nútení utiecť k svojim orientálnym spojencom.
Imrich sa usadil 100 km pod Istanbulom v meste Izmit. Tam žil až do svojej smrti v roku 1705. Hoci si na smrteľnej posteli prial byť pochovaný v niektorom z evanjelických kostolov na Spiši, nebolo to v tom čase možné. Jeho telesné pozostatky boli uložené na kresťanskom cintoríne Arménov.
O 200 rokoch neskôr dal cisár František Jozef vzbúrencom Thökölymu a Rákóczimu milosť a povolil previesť ich ostatky do vlasti.
 |
|
Rakva s ostatkami je uložená v mauzóleu Nového evanjelického kostola. Foto Peter Olekšák
|
Nájdené ostatky boli prevezené do Istanbulu, odkiaľ ich nalodili do Rumunskej Konstanci spolu s ostatkami Rákocziho II. a ďalších prívržencov. V prístavnom meste na brehu Čierneho mora boli ostatky preložené na špeciálny vlak smerujúci do Budapešti a následne do Košíc.
V Košiciach sa konala pietna rozlúčka Rákocziho II. a ďalších exulantov, ktorí dodnes odpočívajú v krypte pod dómom sv. Alžbety.
Ostatky Imricha boli privezené do Kežmarku v utorok 30. októbra 1906. Perla pod Tatrami, ako nazývali Kežmarok, bola pri tejto výnimočnej udalosti slávnostne vyzdobená. Po vyše dvoch storočiach sa s obrovskou pompéznosťou vrátili ostatky kráľa do jeho rodného mesta.
Rakva s veľkolepým smútočným sprievodom odetým do kuruckých uniforiem putovala v pohrebnom koči zo železničnej stanice mestom až k hradu. Na jeho zaplnenom nádvorí odznela pietna rozlúčka za účasti kňazov, hodnostárov a širokej verejnosti.
Po rozlúčke v hrade bola rakva premiestnená do nového evanjelického kostola, a tam vystavená pod kazateľnicou. O tri roky neskôr bolo k boku kostola pristavené mauzóleum, kde kráľ, Imrich Thökökoly, odpočíva dodnes.
Pripravil Jaroslav Šleboda, foto Múzeum Kežmarok, Peter Olekšák, archív autora
© Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP I.2017
Späť na tému Z histórie
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 9 fotografií
