Pohanské povstania
Krutosti páchané misionármi pri zavádzaní kresťanstva na našom území neraz vyvolávali hnev a pobúrenie. Posledná veľká pohanská vzbura sa odohrala pred 960. rokmi v Stoličnom Belehrade, ktorý v tých časoch obývalo i mnoho Slovanov.
Príchod kresťanstva medzi Slovanov
Prví misionári, ktorí kristianizovali Slovanov, pochádzali z Franskej ríše, Grécka a pravdepodobne i z Írska a Škótska, pričom sa objavili najmenej niekoľko desaťročí pred príchodom Cyrila a Metoda. Svedčí o tom trebárs nález základov kamenného kostolíka v moravskej obci Modrá, ktorý bol vystavaný pravdepodobne už na prelome 8. a 9. storočia.
Na dávny kontakt obyvateľov Veľkej Moravy s kresťanstvom navyše poukazujú artefakty z hradiska Bojná, datované do prvej polovice 9. storočia, kde boli objavené medené pozlátené plakety, tepané obruby a kostolný zvon. Približne z rovnakého obdobia taktiež pochádza aj Pribinov kostol v Nitre, veľkomoravský chrám na bratislavskom hradnom kopci či kostolík v Znojme. Okrem toho sa nám zachovali správy o pôsobení svätého Amantia, ktorý sa pokúšal kristianizovať Slovanov v 7. storočí, a o dvoch pohraničných markách pri brehoch Dunaja, ktoré založil franský kráľ a cisár Západu Karol I. Veľký ako misijné centrá na pokresťančovanie Slovanov okolo roku 800.
Príchod kresťanstva medzi Slovanov
Prví misionári, ktorí kristianizovali Slovanov, pochádzali z Franskej ríše, Grécka a pravdepodobne i z Írska a Škótska, pričom sa objavili najmenej niekoľko desaťročí pred príchodom Cyrila a Metoda. Svedčí o tom trebárs nález základov kamenného kostolíka v moravskej obci Modrá, ktorý bol vystavaný pravdepodobne už na prelome 8. a 9. storočia.
Na dávny kontakt obyvateľov Veľkej Moravy s kresťanstvom navyše poukazujú artefakty z hradiska Bojná, datované do prvej polovice 9. storočia, kde boli objavené medené pozlátené plakety, tepané obruby a kostolný zvon. Približne z rovnakého obdobia taktiež pochádza aj Pribinov kostol v Nitre, veľkomoravský chrám na bratislavskom hradnom kopci či kostolík v Znojme. Okrem toho sa nám zachovali správy o pôsobení svätého Amantia, ktorý sa pokúšal kristianizovať Slovanov v 7. storočí, a o dvoch pohraničných markách pri brehoch Dunaja, ktoré založil franský kráľ a cisár Západu Karol I. Veľký ako misijné centrá na pokresťančovanie Slovanov okolo roku 800.
Spomedzi ďalších prameňov poskytuje významný dôkaz o dávnom styku Slovanov s kresťanstvom i písomná zmienka o biskupstve zvanom Nitrava (t. j. Nitra), zriadenom pápežom Eugenom II. v roku 824, na ktorú upozornil Pavol Jozef Šafárik v druhom vydaní Slovanských starožitností z roku 1863.
Prítomnosť kresťanstva na území Veľkej Moravy v predcyrilo-metodských časoch ešte popri iných zdrojoch potvrdzuje informácia o učiteľoch – vierozvestcoch „z Vlách i z Grécka i z Nemiec“ (t. j.: z oblasti severného Talianska, Grécka a Franskej ríše), obsiahnutá v Metodovom životopise, ktorý je rovnako ako Život Konštantínov súčasťou Moravsko-panónskych legiend.
Cyril a Metod
Solúnski bratia teda prišli na územie, kde kresťanstvo poznala prinajmenšom časť obyvateľstva. Napriek tomu však pri šírení náboženstva, ktorého najpevnejším pilierom by mala byť láska, používali kruté prostriedky v podobe hrôzostrašných trestov. Hrozivo pôsobí už prvý bod ich zákonníka, nazvaného Súdny zákonník pre svetských ľudí: „Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o Božej pravde. Preto svätý Konštantín v prvom zákone napísal a povedal takto: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine. Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojím majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným.“
Ale to je ešte len začiatok. Nasledujúce state citovaného diela pridávajú ako trest za praktizovanie pohanstva mrzačenie či bitie palicou. Medzi ostatné násilné spôsoby exekúcie navrhnuté vierozvestcami patria: odrezanie nosa za zvedenie zasnúbenej (hoci s jej súhlasom), palicovanie, potupné ostrihanie vlasov a vyhnanie za krádež v kostole atď.
Zbierka však povoľuje aj miernejšie, cirkevné tresty. Napríklad článok o podpaľačoch ukladá dvanásťročné pokánie z hľadiska cirkevného práva v konfrontácii s upálením alebo sťatím hlavy pre rovnakú skupinu kriminálnikov z pohľadu svetského práva.
Prísne tresty taktiež odporúča spis s názvom Ustanovenia svätých otcov o pokání za vraždu a o každom hriechu, ktorý na základe latinských predlôh preložil Metod alebo niektorý z jeho žiakov. Táto príručka navrhovala napríklad trojročný pôst o chlebe a vode za chodenie na koledy v prvý januárový deň, alebo päťročný pôst za zaklínanie.
A zachoval sa nám aj doklad o neúprosnosti prvého veľkomoravského arcibiskupa Metoda v podobe vyhrážky, zaznamenanej vo vyššie spomenutom Metodovom životopise z 9. storočia, ktorú adresoval kniežaťu Vislanov, obývajúcich južnú časť dnešného Poľska: „Bolo by dobré, synu, keby si sa dal pokrstiť z vlastnej vôle, aby si potom nemusel byť pokrstený násilím v zajatí v inej krajine. Veď si na mňa ešte spomenieš.“
Nešlo však len o „bezzubú hrozbu“. Uvedená vyhrážka sa totiž naozaj premietla do skutočnosti – Svätopluk v roku 874 pohanské kniežatstvo Vislanov skutočne vyplienil a následne pripojil k svojej ríši a ich panovník bol potom pokrstený práve Metodom, vďaka čomu si zachránil život.
Vzbury pohanov
Súperenie kresťanstva s pohanstvom pokračovalo aj po zániku Veľkej Moravy (cca. 906/907). V boji proti pohanstvu vynikal najmä prvý uhorský kráľ Štefan (vládol približne v rokoch 1000 – 1038), ktorý používal pri zavádzaní kresťanského náboženstva množstvo pomerne drastických prostriedkov - zriadil cirkevnú daň (tzv. cirkevný desiatok), povinné navštevovanie chrámov a svätenie sviatočných dní, prísne perzekvoval akékoľvek prejavy pohanstva u poddaných a nariadil, aby každých desať obcí spoločne postavilo chrám a postaralo sa o jeho výbavu, ktorú mali tvoriť dvaja otroci, kone, šesť volov, dve kravy a tridsaťštyri kusov menšieho dobytka.
Panovník popritom zriadil i niekoľko biskupstiev (zdroje udávajú rôzne čísla – od 6 po 10), ako i opátstiev a podporil aj založenie prvého uhorského arcibiskupstva v Ostrihome. Po kráľovej smrti (15. 8. 1038) prevzal moc nad Uhorskom Štefanov synovec, rodený Benátčan Peter Orseolo. Ten inklinoval k Nemcom a Talianom, pokračoval v potláčaní pohanstva a brojil proti byzantskému obradu, čo poburovalo mnohých obyvateľov Uhorska. Vo vzbure proti upevňovaniu rímskokatolíckej cirkvi a vláde Petra Orseolu preto spojili svoje sily domorodí pohania (Slovania, starí Maďari a i.) a v snahe o zachovanie byzantského obradu sa k nim zrejme pridali i pravoslávni kresťania. Národný buditeľ a spisovateľ Jonáš Záborský navyše v diele Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových uvádza, že v radoch povstalcov bojovali dokonca aj mohamedáni.
Rebelov viedol vojvodca Vata (lat. Vatha), ktorý bol pravdepodobne pánom békešského hradu, resp. békešský župan (békešská župa sa rozlieha na juhovýchode súčasného Maďarska – pozn. red.).
Krátko pred vypuknutím vzbury v lete roku 1046 si Vata oholil hlavu, v súlade s pohanskými zvykmi v tamojšej oblasti spustil tri vrkoče a až potom, s požehnaním ochranných bôžkov, začal vojnu proti kresťanstvu. Dovtedy utláčaní pohania a pravoslávni veriaci opäť začali verejne vyznávať svoju vieru, ničili kresťanské chrámy a vraždili rímokatolíkov.
Dnes môžeme len ťažko odhadnúť, koľko obetí si povstanie vyžiadalo, historické pramene však podrobne opisujú umučenie biskupov Gerarda, Buldu a Bystríka, ktorých rebeli zastihli pri Pešti (dnes súčasť Budapešti – pozn. red.). Bulda ukameňovali, Bystríka smrteľne poranili mečom, avšak najhorší osud postihol obzvlášť nenávideného Gerarda, ktorý sa vraj pri zavádzaní kresťanstva dopustil mimoriadne krutých násilností. Preto ho priviazali na voz, spustili z vrchu kopca, hlavu rozbili o kameň a následne mu ešte prebodli hruď.
Vatovým favoritom na kráľovský stolec bol syn Štefanovho bratranca a zástanca pohanskej tradície Levente. Ten však umrel v priebehu povstania, a keď povstalci chytili a oslepili svojho úhlavného nepriateľa Orseolu, novým kráľom sa stal Leventov pobožný brat Ondrej, ktorý nariadil pod hrozbou smrti všetkým pohanom svojej dŕžavy, aby sa obrátili na kresťanskú vieru.
V roku 1061 povstali uhorskí pohania ešte raz. Stalo sa tak na ľudovom zhromaždení v Stoličnom Belehrade (dnes Székesfehérvár v Maďarsku) – v meste obývanom ako slovanským, tak i maďarským ľudom, kde mal jeden z rečníkov podľa Uhorskej kroniky zo 14. storočia preniesť k vtedajšiemu panovníkovi Belovi (uhorský kráľ v r. 1060 – 1063) tieto slová: „Dovoľ nám žiť podľa pohanského zvyku našich otcov, ukameňovať biskupov, vyvrhnúť črevá z brúch kňazov, zahrdúsiť klerikov, obesiť decimátorov, zrúcať kostoly, rozbiť zvony.“ Kráľ dal po troch dňoch zhromaždenie rozohnať, no v boji proti pohanstvu pokračovali i jeho následníci Ladislava I. Svätý (vládol v rokoch 1077 - 1095) a Koloman Učený (panoval v r. 1096 - 1116). Dôkazy o pretrvávajúcom zápase s pohanstvom na slovenskom území však pochádzajú aj z oveľa neskorších čias.
Príkladom sú protipohanské predpisy z Muránskeho panstva (región Gemer), datované do roku 1585, ktoré poddaným zakazovali zaklínanie, tradičné tance, ako i praktizovanie iných nekresťanských zvykov a obradov.
Z gemerského regiónu taktiež pochádza ľudová pieseň Bohdaj toho Pán Boh pobil, kde sa okrem iného spieva o obetovaní Bohom.
Prítomnosť kresťanstva na území Veľkej Moravy v predcyrilo-metodských časoch ešte popri iných zdrojoch potvrdzuje informácia o učiteľoch – vierozvestcoch „z Vlách i z Grécka i z Nemiec“ (t. j.: z oblasti severného Talianska, Grécka a Franskej ríše), obsiahnutá v Metodovom životopise, ktorý je rovnako ako Život Konštantínov súčasťou Moravsko-panónskych legiend.
Cyril a Metod
Solúnski bratia teda prišli na územie, kde kresťanstvo poznala prinajmenšom časť obyvateľstva. Napriek tomu však pri šírení náboženstva, ktorého najpevnejším pilierom by mala byť láska, používali kruté prostriedky v podobe hrôzostrašných trestov. Hrozivo pôsobí už prvý bod ich zákonníka, nazvaného Súdny zákonník pre svetských ľudí: „Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o Božej pravde. Preto svätý Konštantín v prvom zákone napísal a povedal takto: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine. Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojím majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným.“
Ale to je ešte len začiatok. Nasledujúce state citovaného diela pridávajú ako trest za praktizovanie pohanstva mrzačenie či bitie palicou. Medzi ostatné násilné spôsoby exekúcie navrhnuté vierozvestcami patria: odrezanie nosa za zvedenie zasnúbenej (hoci s jej súhlasom), palicovanie, potupné ostrihanie vlasov a vyhnanie za krádež v kostole atď.
Zbierka však povoľuje aj miernejšie, cirkevné tresty. Napríklad článok o podpaľačoch ukladá dvanásťročné pokánie z hľadiska cirkevného práva v konfrontácii s upálením alebo sťatím hlavy pre rovnakú skupinu kriminálnikov z pohľadu svetského práva.
Prísne tresty taktiež odporúča spis s názvom Ustanovenia svätých otcov o pokání za vraždu a o každom hriechu, ktorý na základe latinských predlôh preložil Metod alebo niektorý z jeho žiakov. Táto príručka navrhovala napríklad trojročný pôst o chlebe a vode za chodenie na koledy v prvý januárový deň, alebo päťročný pôst za zaklínanie.
A zachoval sa nám aj doklad o neúprosnosti prvého veľkomoravského arcibiskupa Metoda v podobe vyhrážky, zaznamenanej vo vyššie spomenutom Metodovom životopise z 9. storočia, ktorú adresoval kniežaťu Vislanov, obývajúcich južnú časť dnešného Poľska: „Bolo by dobré, synu, keby si sa dal pokrstiť z vlastnej vôle, aby si potom nemusel byť pokrstený násilím v zajatí v inej krajine. Veď si na mňa ešte spomenieš.“
Nešlo však len o „bezzubú hrozbu“. Uvedená vyhrážka sa totiž naozaj premietla do skutočnosti – Svätopluk v roku 874 pohanské kniežatstvo Vislanov skutočne vyplienil a následne pripojil k svojej ríši a ich panovník bol potom pokrstený práve Metodom, vďaka čomu si zachránil život.
Vzbury pohanov
Súperenie kresťanstva s pohanstvom pokračovalo aj po zániku Veľkej Moravy (cca. 906/907). V boji proti pohanstvu vynikal najmä prvý uhorský kráľ Štefan (vládol približne v rokoch 1000 – 1038), ktorý používal pri zavádzaní kresťanského náboženstva množstvo pomerne drastických prostriedkov - zriadil cirkevnú daň (tzv. cirkevný desiatok), povinné navštevovanie chrámov a svätenie sviatočných dní, prísne perzekvoval akékoľvek prejavy pohanstva u poddaných a nariadil, aby každých desať obcí spoločne postavilo chrám a postaralo sa o jeho výbavu, ktorú mali tvoriť dvaja otroci, kone, šesť volov, dve kravy a tridsaťštyri kusov menšieho dobytka.
Panovník popritom zriadil i niekoľko biskupstiev (zdroje udávajú rôzne čísla – od 6 po 10), ako i opátstiev a podporil aj založenie prvého uhorského arcibiskupstva v Ostrihome. Po kráľovej smrti (15. 8. 1038) prevzal moc nad Uhorskom Štefanov synovec, rodený Benátčan Peter Orseolo. Ten inklinoval k Nemcom a Talianom, pokračoval v potláčaní pohanstva a brojil proti byzantskému obradu, čo poburovalo mnohých obyvateľov Uhorska. Vo vzbure proti upevňovaniu rímskokatolíckej cirkvi a vláde Petra Orseolu preto spojili svoje sily domorodí pohania (Slovania, starí Maďari a i.) a v snahe o zachovanie byzantského obradu sa k nim zrejme pridali i pravoslávni kresťania. Národný buditeľ a spisovateľ Jonáš Záborský navyše v diele Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových uvádza, že v radoch povstalcov bojovali dokonca aj mohamedáni.
Rebelov viedol vojvodca Vata (lat. Vatha), ktorý bol pravdepodobne pánom békešského hradu, resp. békešský župan (békešská župa sa rozlieha na juhovýchode súčasného Maďarska – pozn. red.).
Krátko pred vypuknutím vzbury v lete roku 1046 si Vata oholil hlavu, v súlade s pohanskými zvykmi v tamojšej oblasti spustil tri vrkoče a až potom, s požehnaním ochranných bôžkov, začal vojnu proti kresťanstvu. Dovtedy utláčaní pohania a pravoslávni veriaci opäť začali verejne vyznávať svoju vieru, ničili kresťanské chrámy a vraždili rímokatolíkov.
Dnes môžeme len ťažko odhadnúť, koľko obetí si povstanie vyžiadalo, historické pramene však podrobne opisujú umučenie biskupov Gerarda, Buldu a Bystríka, ktorých rebeli zastihli pri Pešti (dnes súčasť Budapešti – pozn. red.). Bulda ukameňovali, Bystríka smrteľne poranili mečom, avšak najhorší osud postihol obzvlášť nenávideného Gerarda, ktorý sa vraj pri zavádzaní kresťanstva dopustil mimoriadne krutých násilností. Preto ho priviazali na voz, spustili z vrchu kopca, hlavu rozbili o kameň a následne mu ešte prebodli hruď.
Vatovým favoritom na kráľovský stolec bol syn Štefanovho bratranca a zástanca pohanskej tradície Levente. Ten však umrel v priebehu povstania, a keď povstalci chytili a oslepili svojho úhlavného nepriateľa Orseolu, novým kráľom sa stal Leventov pobožný brat Ondrej, ktorý nariadil pod hrozbou smrti všetkým pohanom svojej dŕžavy, aby sa obrátili na kresťanskú vieru.
V roku 1061 povstali uhorskí pohania ešte raz. Stalo sa tak na ľudovom zhromaždení v Stoličnom Belehrade (dnes Székesfehérvár v Maďarsku) – v meste obývanom ako slovanským, tak i maďarským ľudom, kde mal jeden z rečníkov podľa Uhorskej kroniky zo 14. storočia preniesť k vtedajšiemu panovníkovi Belovi (uhorský kráľ v r. 1060 – 1063) tieto slová: „Dovoľ nám žiť podľa pohanského zvyku našich otcov, ukameňovať biskupov, vyvrhnúť črevá z brúch kňazov, zahrdúsiť klerikov, obesiť decimátorov, zrúcať kostoly, rozbiť zvony.“ Kráľ dal po troch dňoch zhromaždenie rozohnať, no v boji proti pohanstvu pokračovali i jeho následníci Ladislava I. Svätý (vládol v rokoch 1077 - 1095) a Koloman Učený (panoval v r. 1096 - 1116). Dôkazy o pretrvávajúcom zápase s pohanstvom na slovenskom území však pochádzajú aj z oveľa neskorších čias.
Príkladom sú protipohanské predpisy z Muránskeho panstva (región Gemer), datované do roku 1585, ktoré poddaným zakazovali zaklínanie, tradičné tance, ako i praktizovanie iných nekresťanských zvykov a obradov.
Z gemerského regiónu taktiež pochádza ľudová pieseň Bohdaj toho Pán Boh pobil, kde sa okrem iného spieva o obetovaní Bohom.
Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
