Pochovanie zaživa poznalo ako trest už rímske právo a uplatňovalo sa napríklad aj v starovekej Číne. So zmienkami o osobách, pochovaných zaživa sa však môžeme stretnúť i v novodobej literatúre a správy o tých, ktorí podstúpili tento hrozný zážitok dokonca pochádzajú aj zo súčasnosti.
Pochovanie zaživa ako trest
V Rímskej ríši patrilo pochovanie zaživa popri upálení zaživa, ukrižovaní, zahrdúsení a zhodení zo skaly medzi najkrutejšie tresty. Ukladali ho výhradne iba kňažkám bohyne Vesty, ktoré prišli o panenstvo. Muža – zvodcu ale taktiež čakal brutálny trest v podobe ukrižovania.
No nesmiernu vynaliezavosť v oblasti krutých trestov Rimania ukázali najmä v období prenasledovania kresťanov (hlavne v rokoch 64 až 305), keď Kristových nasledovníkov zbavovali života prostredníctvom varenia v kotli, ukameňovania, odsekávania končatín, hádzania do nehaseného vápna či vydania napospas divokým zvieratám.
V stredoveku a rannom novoveku tento trest poznali v mnohých európskych krajinách. Trebárs na území dnešnej Českej republiky a Nemecka bolo pochovanie zaživa odplatou za pokus o vraždu, krádež a znásilnenie. Z mesta Vilvoorde v súčasnom Belgicku zasa pochádza správa, datovaná do roku 1597, podľa ktorej tu mala byť takýmto spôsobom potrestaná Anna Utenhoven zato, že sa vzdala katolíckej viery a pridala sa k anabaptistom.
Podľa japonskej kroniky Yasutomi-ki z 15. storočia bola zaživa pochovaná mladá žena, ktorú zajali pri rieke Nagara. Jej poprava mala zaistiť stabilitu mostu, ktorý tam budovali. Usmrtenie pochovaním zaživa v záujme zaistenia pevnosti stavby je v Japonsku zvyk známy ako hitobashira, pričom táto tradícia nepostihla len zajatcov, ale i dobrovoľníkov, ktorí považovali za česť obetovať svoj život takýmto spôsobom. V Japonsku sa táto tradícia udržiavala približne od piateho až po 18. storočie. Pochovávanie zaživa však bolo tradíciou nielen v japonskej kultúre, ale aj u Peržanov. Tí obetovali takto usmrtených ľudí ako dar bohom, načo upozorňuje grécky historik Hérodotos v knihe Dejiny z 5. storočia p. n. l.
Pochovávanie zaživa používali aj antisemiti pri protižidovských pogromách na území dnešnej Ukrajiny v 17. storočí. V cárskom Rusko sa od čias stredoveku až po rok 1689 vzťahoval tento trest výlučne na ženy, ktoré boli usvedčené zo zabitia manžela. Medzi najkrutejšie tresty patrilo pochovanie zaživa
V novodobej histórii pochovávali zaživa srbskí vojaci bulharských civilistov z mesta Pehčevo počas Balkánskych vojen (r. 1912 – 1913), nemeckí nacisti na Ukrajine, ako i Červení Kméri v Kambodži a tento trest údajne uplatňoval voči svojim nepriateľom i komunistický vodca Číny z rokov 1949 – 1976 Mao Ce-tung a vietnamskí vojaci Vietkongu pri masakre v meste Hue (r. 1968). V roku 2014 takýmto spôsobom usmrtili desiatky ľudí fanatici z teroristickej organizácie Islamský štát.
Na území Slovenska sa trest pochovania zaživa používal v čase feudalizmu. Išlo však o výnimočný spôsob trestu, ktorý zvyčajne postihoval iba krkavčie matky.
Historik Ján Holák v knihe Beda odsúdeným (1974) popísal, ako rozsudok pochovania zaživa v praxi prebiehal: „Popravu pochovaním vykonávali tak, že odsúdenú položili do vykopanej jamy, do hrobu, jej telo zahádzali hlinou a nakoniec jej kat prerazil srdce zahroteným kolom.“
Archívne záznamy o takto odsúdených osobách pochádzajú z rôznych miest na Spiši a vieme aj o prípade z Košíc, keď v roku 1575 takto popravili ženu, ktorá v strachu pred hanbou zavraždila vlastné novonarodeniatko.
Prípady ľudí, ktorí sa ocitli zaživa v hrobe
Podľa legendy, zaznamenanej v 11. storočí, bol zaživa pochovaný aj byzantský cisár Zénón (vládol v rokoch 474 až 475 a neskôr aj v rokoch 476 – 491). Príbeh hovorí, že sa z jeho sarkofágu ozývalo zúfalé volanie po celé tri dni. Cisárova manželka Ariadna, ktorá mala svojho údajne duševne chorého a neustále podnapitého manžela „plné zuby“ však rakvu nedovolila otvoriť.
Údajne práve pre vieru v túto legendu prikázal Zénónov neskorší nástupca Herákleios (panoval v rokoch 610 – 641), aby ponechali jeho sarkofág otvorený tri dni.
Ďalšie známe prípady pochádzajú v prevažnej miere z oveľa neskorších čias – najmä z 19. storočia a pochovávanie zaživa nie je až takým neobvyklým javom ani v súčasnosti.
Francúzsky doktor Auguste Debay zaznamenal v knihe Tajomstvo spánku a magnetizmu pozoruhodný prípad, ktorý sa stal v prvej polovici 19. storočia v Španielsku. Podľa Debaya zachránili zaživa pochovanú Španielku Annu jej hlasné výkriky, ktoré bolo počuť i spod veka rakvy, nakoľko ešte nebola zasypaná zeminou. Debay tento prípad vysvetlil prostredníctvom katalepsie, teda stavu telesnej strnulosti, sprevádzanej takmer nepatrným dychom. Spomenutý francúzsky lekár bol presvedčený, že jeho španielsky kolega jednoducho nesprávne diagnostikoval smrť, zatiaľčo nešťastná Anna mala v skutočnosti iba zdravotné problémy (katalepsia môže vzniknúť napríklad pri neurologických ochoreniach, duševných poruchách, Parkinsonovej chorobe, či ako dôsledok užívania drog).
Pozoruhodnou zhodou okolností je, že v tom istom roku, keď vydal svoju knihu Debay (1844), publikoval na podobnú tému poviedku Za živa v hrobe aj americký spisovateľ Edgar Allan Poe. V roku 1881 zasa otriasol svetovú verejnosť prípad Mary Norah Bestovej, ktorú pochovali ako sedemnásťročnú na francúzskom cintoríne v indickom meste Kalkata. Príčinou smrti mala byť cholera. Keď však po desiatich rokoch hrobár otvoril jej hrobku, aby vedľa nej uložil telesné pozostatky jej nevlastného strýka, so zdesením zistil, že veko drevenej rakvy bolo odklopené a kostra dievčaťa sčasti vytŕčala von.
Je pravdepodobné, že takýchto prípadov bolo oveľa viac, nakoľko jestvovalo viacero záchranných zariadení. Jedno z nich vynašiel v roku 1882 americký konštruktér John B. Krichbaum. Jeho zariadenie pozostávalo z trubice podobnej periskopu, ktorá do rakvy privádzala vzduch a mohla sa otáčať, alebo vysúvať, čo malo okoloidúcich upozorniť na to, že pochovaná osoba žije. Záhadný a hrôzostrašný článok sa tiež objavil v roku 1885 vo svetoznámych novinách The New York Times, kde bol popísaný prípad istého Jenkinsa zo Severnej Karolíny v USA, ktorého telo našli v truhle s vytrhanými vlasmi, pričom na vnútornom veku rakvy boli viditeľné stopy po škrabancoch.
O rok neskôr priniesol podobnú informáciu aj britský magazín The Times. Podľa článku z 18. januára 1886 sa malo v kanadskom meste Woodstock nájsť telo zosnulého dievčaťa menom Collins v čudnom stave. Po otvorení jej rakvy vysvitlo, že mala pohrebný plášť roztrhaný na kúsky. Zrejme pod vplyvom takýchto správ vznikla v Londýne v roku 1896 Asociácia na prevenciu pochovávania zaživa.
Avšak podobné prípady sa vyskytujú i v súčasnosti. V januári 2013 sa po troch dňoch v márnici krátko pred pohrebom prebrala 61-ročná Ľudmila Steblitskaja z Ruska.
V roku 2014 boli hlásené ďalšie dve príhody z Grécka, kde sa krátko po pochovaní do zeme prebrali v rakvách dve ženy v strednom veku, ktoré ihneď začali kričať, čo im zachránilo život. V tom istom roku sa podobný prípad stal v Maroku, kde zaživa pochoval dvadsaťpäťročnú Francúzsku Minu El Houari jej nápadník potom, čo skolabovala počas ich prvého spoločného rande. Mladý muž spanikáril a myslel si, že jeho vyvolená umrela. V skutočnosti však iba upadla do diabetickej kómy, spôsobenej nízkou hladinou cukru v krvi.
Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
