Potom, čo bol v marci 1848 prijatý Zákon o nezávislosti Uhorska, ktorý priznal maďarskej vrchnosti rozsiahle právomoci, tlak maďarizácie stúpal a národní buditelia sa preto rozhodli pre ozbrojené vystúpenie na obranu slovenských národných práv. Na území Slovenska bojovali dobrovoľníci pod velením najvyšších predstaviteľov Slovenskej národnej rady – Jozefa Miloslava Hurbana a Ľudovíta Štúra proti podporovateľom vodcu maďarskej revolúcie – Lajosa Kossutha, nazývanými „košútovci“.
Nábor bojovníkov ochotných brániť záujmy Slovákov začal v auguste 1848 vo Viedni. Zhruba o mesiac neskôr sa dobrovoľníci premiestnili na Moravu a 18. septembra 1848 vypuklo otvorené povstanie. Bojovalo sa najmä v oblasti Severozápadného Slovenska.
Po prvej, septembrovej výprave, ktorá skončila už po necelých dvoch týždňoch prehrou slovenských dobrovoľníkov, sa uskutočnila v rozmedzí medzi decembrom 1848 až aprílom 1849 druhá dobrovoľnícka výprava, na ktorú neskôr, v lete 1849, nadviazala posledná, tretia výprava slovenských dobrovoľníckych vojsk, v rámci ktorej už boli slovenskí povstalci zaradení do rakúskej armády a s podporou ruského vojska napokon spoločne porazili košútovcov v bitke pri obci Világos.
Počas druhej výpravy slovenských povstalcov došlo k bojovým stretom medzi slovenskými dobrovoľníkmi a košútovcami aj v oblasti východného Slovenska, na vrchole Chvalabohu. Túto udalosť opisuje český spisovateľ Karel Kálal vo svojom diele Slovenská revolúcia takto: „Svahom Braniska vedie hradská (cesta – doplnil P. I.) stúpajúc zákrutami. Tu si Kiesewatter (rakúsky major – doplnil P. I.) zaumienil počkať Görgeya (maďarského veliteľa – doplnil P. I.), rýchlo povolajúc dve cisárske stotiny z Prešova. Pri Kiesewetterovi bol generál gróf Deym, ich vojsko počítalo 1 800 mužov rozličnej zbrane a 6 kanónov. Dňa 5. februára 1849 ráno začal bitku Görgeya komandant Guyon zdola, dajúc do čela vojska zástup Zvolenčanov. Kiesewetter útočil zhora, majúc tiež zástup Slovákov vo svojom vojsku. Kiesewetter mal, útočiac zhora, výhodné postavenie, lež Guyon mal zase veľkú presilu. Bitka v snehu bola krutá. Slováci tu vraždili Slovákov, víťazstvo pripadlo Guyonovi. Pri pohľade na Branisko je smutno; podnes najkrutejšie hubí Slováka Slovák – odrodilý zeman a odrodilý úradník, kňaz, učiteľ...“
Na čele spomínanej zvolenskej gardy, ktorá zaútočila na rakúskych vojakov a slovenských dobrovoľníkov, stál štiavnický katolícky kaplán Erdösi, ktorý sa však ešte v roku 1848 podpisoval do matriky ako Polesný.
Guyon bol Angličan, ktorý sa značnou mierou zaslúžil o víťazstvo košútovcov. Podľa zachovaných spomienok jedného z vojakov, udatne bojoval a neustále viedol svoju armádu vpred. Okrem spomínaných Zvolenčanov tvorili jeho vojsko honvédi z Banskej Bystrice, Zemplína, Novohradu, strelci, husári, ako aj nováčikovia naverbovaní v Turčianskej, Liptovskej a Oravskej stolici.
Naproti značnej presile košútovcov však rakúska armáda disponovala vyšším počtom kanónov. Výsledkom bitky bol ústup rakúskych vojsk a slovenských dobrovoľníkov. Padlo asi 300 cisárskych a slovenských vojakov, približne 120 košútovcov a mnoho vojakov bolo zranených. Vojaci, ktorí prežili, ustupovali pred košútovcami zhruba osem kilometrov, po obec Široké, kde prenocovali, a neskôr sa spojili s cisárskymi oddielmi idúcimi z Prešova a vrátili sa naspäť na Spiš. Pritom práve skutočnosť, že v Spišskom Podhradí sa 9. februára 1849, podľa diela Moje zážitky z rokov 1848 – 1849 so zvláštnym zreteľom na spišských Cornidesových gerilových lovcov v boji za slobodu od Rezső Tirtsa, zdržiavalo 600 slovenských dobrovoľníkov, je dôležitá z hľadiska dokazovania účasti slovenských povstalcov na bojoch o Branisko. Niektorí historici sa totiž domnievajú, že dobrovoľníci sa bojov o Branisko vôbec nezúčastnili, nakoľko boli okolo 5. februára 1849 na strednom Slovensku, čo zasa potvrdzuje zmienka o ich príchode do Levoče dňa 15. februára 1849.
Cisárski vojaci a slovenskí dobrovoľníci boli pochovaní na odľahlom mieste nazývanom Šmertnica. Maďarská strana padlým, ktorí bojovali pri Branisku na strane uhorskej revolúcie, vybudovala dôstojný pomník. Ten bol najprv umiestnený na vrcholci Chvalabohu a neskôr, z politických dôvodov, prevezený do obce Korytné. Premiestnený pamätník však na vrcholci Chvalabohu nahradil drevený obelisk s kamennou mohylou, pri ktorom je do dnešných dní možné vídať vence s maďarskými národnými farbami. Ten je vztýčený len niekoľko metrov od miesta pôvodného pamätníka.
Pamätník bojov na Branisku sa nachádza aj v Spišskom Podhradí. Bol vybudovaný v roku 1907 z finančných prostriedkov získaných zo zbierky, ktorú vyhlásil podhradský farár Štefan Zemančík. Tu, na mestskom cintoríne, sú pochovaní nielen príslušníci cisárskej armády, ale aj slovensky hovoriaci vojaci, ktorí boli, ako ťažko ranení, prevezení z bojov na Branisku do nemocnice v Spišskom Podhradí, kde zraneniam podľahli. Otázne však je, na koho strane bojovali slovensky hovoriaci vojaci ležiaci v tomto hrobe, teda či nejde o slovensky hovoriacich gardistov – košútovcov, ktorí tu našli miesto svojho posledného odpočinku spolu s bojovníkmi cisárskej armády.
Slovenskí dobrovoľníci by si ale podľa podpredsedu Spoločnosti starostlivosti o nemecké vojnové hroby na Slovensku Michala Bochina, ktorý sa dlhodobo zaoberá reštaurovaním vojenských cintorínov na Slovensku, zaslúžili vlastný dôstojný pomník aj na vrchu Chvalabohu a označenie hrobového miesta v podobe kríža na Šmertnici.
doc. PhDr. Michal Bochin
Bochin je taktiež presvedčený o tom, že aj keď bitka o Branisko dňa 5. februára 1849 nebola v konečnom dôsledku pre slovenskú a rakúsku stranu víťazná, prinajmenšom spomalila postup košútovcov naprieč východným Slovenskom. Ako však podotýka, na celú záležitosť bol upozornený členmi Spišského dejepisného spolku. Tí považujú ozbrojené vystúpenie slovenských národovcov v revolúcii 1848 – 1849, ktorého súčasťou boli zrejme aj boje na Chvalabohu, za dôležitý medzník v procese národného obrodenia hodný pripomínania. Viacerí členovia Spišského dejepisného spolku sú taktiež presvedčení o tom, že miesto posledného odpočinku slovenských dobrovoľníkov na Šmertnici je možné s pomocou obyvateľov priľahlých obcí presne identifikovať.
V prvom rade však musia byť podľa Bochina vykonané sondy, ktoré prezradia, či sa pozostatky slovenských dobrovoľníkov na Šmertnici naozaj nachádzajú. O povolenie vykonania prieskumu, ako aj o zapožičanie strojov potrebných k tomuto úkonu už požiadal.
Celá problematika zaujala tiež poslanca NR SR za SNS a predsedu branno-bezpečnostného výboru Antona Hrnka. Azda aj jeho angažovanie sa v tejto záležitosti prispeje k nájdeniu odpovede na otázku, či sa slovenskí dobrovoľníci bojujúci po boku cisárskej armády zúčastnili bojov na Branisku.
V prípade, že počas prieskumu na Šmertnici kostrové pozostatky slovenských dobrovoľníkov objavené budú, v dohľadnej dobe sa pristúpi k postaveniu pamätného kríža v tejto lokalite a pomníka na vrcholci Chvalabohu.
