Pietne spomienky na cintorínoch
Každoročne deň pred sviatkami Dušičiek si predstavitelia Bratislavy kladú za česť navštíviť najznámejšie cintoríny a položením venca Primátora Bratislavy vyjadriť tak úctu občanom mesta, ktorí už medzi nami nie sú. Podľa informácií portálu bratislavskej samosprávy, mali navštíviť štyri cintoríny. Primátora doc. RNDr. Milana Ftáčnika, CSc., sprevádzala jeho námestníčka Ing. Petra Nagyová Džerengová.
Zavítali na najznámejší historický cintorín Ondrejský, ktorý je miestom oddychu viacerých osobností Bratislavy. Pôvodne nachádzal v miestach, kde sa stretávajú ulice Heydukova a Hollého. V roku 1784 ho založili na východnom okraji mesta, kde sa nachádza do dnešných dní. Na relatívne malom pozemku 6 ha, sa ešte v päťdesiatych rokoch nachádzalo vyše 15 000 náhrobkov, krýpt a tabúľ. Nástupom komunistov po roku 1948 začal cintorín prirodzene chátrať. Červená ideológia nerada spomínala na buržoáznych velikánov, na osobnosti, ktoré v rámci kapitalizmu dosiahli úspechy a zapísali sa trvalo do histórie Bratislavy. Medzi takmer 170 osobnosťami, ktoré našli svoje posledné miesto odpočinku práve na Ondrejskom cintoríne nájdeme mäsiara Franza Manderlu, politika Vavra Šrobára, staviteľa a architekta Ignáca Feiglera či hlavného mestského lekára Gyorga Kovács, ktorému patria právom zásluhy za vybudovania prvej detskej kliniky v Bratislave. Svoje miesto tu má i Ignác Lamár alias Schöne Náci a nezabudnuteľný Július Satinský.
Ďalším v poradí bol Cintorín pri Kozej bráne. Tu sme čakali aj my. Toto pietne miesto, kde sa už v súčasnosti nepochováva je výnimočné ako oddychová oáza v centre mesta s odrastenou vegetáciou. Správca cintorína sa o jeho úpravu príkladne stará, ako vidieť i z priložených fotografií. Horšie je to s hrobmi, hlavne s náhrobkami, ktoré nemajú majiteľa a poznačil ich zub času natoľko, že sa jednoducho zrútili. V Českej republike našli riešenie ako sa postarať i o takéto hrobové miesta (reportáž pripravujeme). Primátor zapálil sviečku na hrobe Miloša Ruppeldta po ktorom je pomenovaná Základná umelecká škola, ktorej žiaci mali večer účinkovať v programe, ktorý bol súčasťou pietnej spomienky na obete vôd rieky Dunaj.
Zástupcovia mesta sa potom presunuli na Slavín, dominantu mesta a zároveň pamätník obetiam Druhej svetovej vojny. Aj keď pominul čas, kedy bolo toto miesto symbolom socializmu, kde sa museli povinne zastaviť všetky štátne návštevy, kde sa skladali pionierske a zväzácke sľuby, kedy išlo prakticky o nedotknuteľné miesto, ktorých sa po revolúcii zrušilo viacero, Slavín svojmu účelu slúži dodnes. A je to dobre. Vytratili sa z neho stranícke ideologické podtóny, ostal dôstojným pamätníkom boja proti fašizmu. Okrem tých, ktorí si prídu uctiť pamiatku obetí, sa stal miestom stretávania zaľúbencov, prvých bozkov, zamilovaných pohľadov, prísľubov nových životov a budúcnosti bez vojen. Myslím, že toto by si priali i tí, ktorí tam spia svoj večný sen.
Posledným cintorínom bolo pohrebisko v Podunajských Biskupiciach. Keďže v Podunajských Biskupiciach sa nachádza i kláštor Milosrdných sestier Svätého kríža, je prirodzené, že svoje miesto už po desaťročia majú i na miestnom cintoríne. Tam je pochovaná i Zdenka Schelingová, rehoľníčka Rádu Milosrdných sestier... Koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov bola väznená vo viacerých českých a slovenských väzniciach. Následkom vyšetrovacích metód vtedajšieho režimu napokon skončila vo väzenskej nemocnici, neskôr ju pre podlomené zdravie prepustili. O tri mesiace neskôr zomrela v Trnavskej nemocnici. 14. Septembra 2003 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú.
pripravila redakcia, foto pavel ondera © Slovenské pohrebníctvo
Návrat na Dušičky 2013
Fotopríloha k článku
Zavítali na najznámejší historický cintorín Ondrejský, ktorý je miestom oddychu viacerých osobností Bratislavy. Pôvodne nachádzal v miestach, kde sa stretávajú ulice Heydukova a Hollého. V roku 1784 ho založili na východnom okraji mesta, kde sa nachádza do dnešných dní. Na relatívne malom pozemku 6 ha, sa ešte v päťdesiatych rokoch nachádzalo vyše 15 000 náhrobkov, krýpt a tabúľ. Nástupom komunistov po roku 1948 začal cintorín prirodzene chátrať. Červená ideológia nerada spomínala na buržoáznych velikánov, na osobnosti, ktoré v rámci kapitalizmu dosiahli úspechy a zapísali sa trvalo do histórie Bratislavy. Medzi takmer 170 osobnosťami, ktoré našli svoje posledné miesto odpočinku práve na Ondrejskom cintoríne nájdeme mäsiara Franza Manderlu, politika Vavra Šrobára, staviteľa a architekta Ignáca Feiglera či hlavného mestského lekára Gyorga Kovács, ktorému patria právom zásluhy za vybudovania prvej detskej kliniky v Bratislave. Svoje miesto tu má i Ignác Lamár alias Schöne Náci a nezabudnuteľný Július Satinský.Ďalším v poradí bol Cintorín pri Kozej bráne. Tu sme čakali aj my. Toto pietne miesto, kde sa už v súčasnosti nepochováva je výnimočné ako oddychová oáza v centre mesta s odrastenou vegetáciou. Správca cintorína sa o jeho úpravu príkladne stará, ako vidieť i z priložených fotografií. Horšie je to s hrobmi, hlavne s náhrobkami, ktoré nemajú majiteľa a poznačil ich zub času natoľko, že sa jednoducho zrútili. V Českej republike našli riešenie ako sa postarať i o takéto hrobové miesta (reportáž pripravujeme). Primátor zapálil sviečku na hrobe Miloša Ruppeldta po ktorom je pomenovaná Základná umelecká škola, ktorej žiaci mali večer účinkovať v programe, ktorý bol súčasťou pietnej spomienky na obete vôd rieky Dunaj.Zástupcovia mesta sa potom presunuli na Slavín, dominantu mesta a zároveň pamätník obetiam Druhej svetovej vojny. Aj keď pominul čas, kedy bolo toto miesto symbolom socializmu, kde sa museli povinne zastaviť všetky štátne návštevy, kde sa skladali pionierske a zväzácke sľuby, kedy išlo prakticky o nedotknuteľné miesto, ktorých sa po revolúcii zrušilo viacero, Slavín svojmu účelu slúži dodnes. A je to dobre. Vytratili sa z neho stranícke ideologické podtóny, ostal dôstojným pamätníkom boja proti fašizmu. Okrem tých, ktorí si prídu uctiť pamiatku obetí, sa stal miestom stretávania zaľúbencov, prvých bozkov, zamilovaných pohľadov, prísľubov nových životov a budúcnosti bez vojen. Myslím, že toto by si priali i tí, ktorí tam spia svoj večný sen.
Posledným cintorínom bolo pohrebisko v Podunajských Biskupiciach. Keďže v Podunajských Biskupiciach sa nachádza i kláštor Milosrdných sestier Svätého kríža, je prirodzené, že svoje miesto už po desaťročia majú i na miestnom cintoríne. Tam je pochovaná i Zdenka Schelingová, rehoľníčka Rádu Milosrdných sestier... Koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov bola väznená vo viacerých českých a slovenských väzniciach. Následkom vyšetrovacích metód vtedajšieho režimu napokon skončila vo väzenskej nemocnici, neskôr ju pre podlomené zdravie prepustili. O tri mesiace neskôr zomrela v Trnavskej nemocnici. 14. Septembra 2003 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú.
pripravila redakcia, foto pavel ondera © Slovenské pohrebníctvo
Návrat na Dušičky 2013
Fotopríloha k článku
