Piesne spojené s pohrebnými obyčajami

Významné momenty v živote človeka boli oddávna spojené s viacerými javmi zdôrazňujúcimi ich dôležitosť a jedinečnosť, výnimkou nebolo ani úmrtie. V našej tradičnej kultúre, ako i v širšom stredoeurópskom priestore, bola intenzívne zakotvená prax spievania pri tejto príležitosti, pričom išlo o rôznorodé kanonizované, ale predovšetkým nekanonizované piesne, resp. folklórne vokálne prejavy, sprevádzajúce jednotlivé fázy pohrebu. Príspevok sa zameriava na predstavenie piesňového materiálu, ktorý bol ešte v predchádzajúcich desaťročiach, ojedinele je dodnes, súčasťou pohrebného obyčajového cyklu. Doteraz publikované etnologické práce sa zameriavali predovšetkým na pohrebné plače (žalospevy, nariekania, oplakávanie zosnulého), ktoré sú už zaniknutým javom a v príspevku sa im nevenujeme. Inou skupinou sú však ľudové duchovné pohrebné piesne, patriace k prejavom tzv. ľudovej zbožnosti. Sú výsledkom pôsobenia jednotlivých cirkví, umelej literárnej tvorby rôznych literárno-historických období, ale aj tvorivosti interpretov a osobností pôsobiacich v jednotlivých lokalitách. Predstavujeme niektoré špecifiká týchto piesní a situácie, ku ktorým boli viazané, pričom pohrebné ľudové piesne sa dotýkajú ako katolíckeho, tak protestantského prostredia, či oblastí pod dosahom pravoslávnej a gréckokatolíckej cirkvi.
 
Prakticky už od momentu úmrtia sa v dome zosnulého stretávali jeho príbuzní, známi, aby si ho uctili, modlili sa za jeho dušu a potešili v smútku pozostalých. Nielen počas týchto momentov, ale obzvlášť pri večernom modlením pri mŕtvom (resp. spievanie pri mŕtvom – názov sa používa hlavne v evanjelickom prostredí) bol priestor na spievanie týchto piesní, pričom podnes tento jav v mnohých vidieckych lokalitách pretrváva.

Autentický text veršovanej odobierky z Telgártu - okr. Brezno klikni pre zväčšenie

Večerné stretnutia sa konávali bez účasti duchovných, ich náplň a priebeh usmerňovali laické osobnosti zainteresované na cirkevnom živote danej lokality (kantori, modleníci, modľarkiňe, ruženčári, speváci/-čky, alebo ženy, ktoré predspevujú). Kedysi to boli miestni učitelia, v období socializmu sa už však nemohli oficiálne zapájať do cirkevného života, preto túto funkciu preberali členovia cirkvi, ktorí dobre poznali liturgiu, náboženské piesne a modlitby. Disponovali určitými intelektuálnymi a interpretačnými vlohami, vyberali nielen piesne, ktoré predspevovali, ale i tóninu, v ktorej sa bude spievať, určovali tempo. V priebehu 20. storočia, najmä v jeho druhej polovici, túto úlohu začali preberať staršie ženy. Muži sa dlhšie udržali najmä v protestantskom prostredí. Išlo nielen o hlasovo dobre disponovaných jedincov, ale spravidla mali aj určité štylizačné a improvizačné schopnosti, taktiež nemali problém prezentovať sa na verejnosti („to musí bit taká smelá, čo sa nebojí, čo to vie tak smelo predpovedat...“.). Ovládali početný piesňový repertoár a modlitby k tejto príležitosti. Najmä pri dlhšie trvajúcich večerných stretnutiach (aj dve-tri hodiny intenzívneho modlenia a spievania) bola potrebná výdrž a dobré hlasové kvality. Ešte doma si pripravili modlitby a piesne, viaceré „zdedené” od matky či inej príbuznej (príbuzného), alebo bývalých spevákov/-čok. Napr. na Horehroní každá takáto žena mávala určité svoje „vlastné“ pesničky, vždy všetky nepoznali tie isté, ale mali približný prehľad o tom, ktoré pozná tá druhá, pričom sa vzájomne dopĺňali. Veľkú časť pripravených modlitieb čítali z papiera, to isté sa týka aj piesní, nakoľko ani samotné speváčky ich nepoznali naspamäť, niektoré majú aj niekoľko desiatok strof.

Piesňový repertoár k tejto situácii nebol všeobecne známy, v jednotlivých lokalitách ho ovládala spravidla len úzka skupina interpretov. Preto sa niekde zaužíval postup, že predspevák zaspieval jeden verš piesne, ostaní po ňom zopakovali, nasledovali ďalšie verše odspievané týmto spôsobom. Vytvorila sa tak možnosť zapojiť do spevu všetkých účastníkov večerného stretnutia. Spievali sa samozrejme aj známejšie náboženské piesne, ktoré striedali s modlitbami, prednášaním rôznych príhovorov, nábožných textov. Piesne boli vyberané, niekedy aj patrične dotvárané, podľa okolností súvisiacich s mŕtvym (či bol ženatý, vydatá, či mal/-a deti, vnúčatá, prípadne akou smrťou zomrel/-a, či bol/-a v ruženci...), sú pohlavne a vekovo diferencované, vyjadrujú sociálny a rodinný status zosnulého. Platila zásada, že o mŕtvom sa v nich uvádzajú len pozitívne skutočnosti, čo je vlastne univerzálny jav, všeobecne rozšírený a rešpektovaný aj v iných prejavoch súvisiacich s pohrebnými obyčajami (napr. pohrebné odobierky, príhovory, kázne...). Špecifické piesne sa spievali v prípade úmrtia mladých, slobodných ľudí (mládenec alebo dievčina), čo bolo v piesni aj zdôrazňované:

Už je dokonaný včasný život môj,
musím sa s tým zmieriť, prijať údel svoj.
Len v súdny deň, Pane, mňa neopusť,
moju hriešnu dušu k sebe pripusť.
(úryvok z pohrebnej piesne z Horehronia)

V niektorých obciach sa dodržiavala zásada, že ak prebiehalo večerné stretnutie pri mŕtvom počas viacerých dní, nepoužívali sa tie isté modlitby a piesne (okrem každodenných, bežne používaných modlitieb ako očenáš, zdravas a pod.). Hlavnou témou takýchto piesní bola problematika smrti, úmrtia, posmrtného života, zabezpečenia duše po smrti, apely k Bohu, k svätým (najmä k Panne Márii a Ježišovi), vyprosovanie si večného spasenia, šťastnú hodinu smrti, lúčenie s rodinou, pozemským životom, materiálnym svetom a pod.
 

1. Ó, Smrti, ukrutná a nemilostivá, každému človeku si veľmi strašlivá.
2. Nedbáš ni na slávu človeka starého, ani na rozkoši hoci aj mladšieho.
3. Hoci by my zo sebou všetko tam zobrali, velikým bohatstvom by sme sa tešili.
4. To všetko zostane, všetko zanecháme, do temného hrobu tam ho nevezmeme.
5. Aký to svet milý, aký je prekrásny, každému človeku ale len dočasný.
(úryvok z pohrebnej piesne z Telgártu, okres. Brezno)

Viaceré piesne tematizujú predstavu personifikovanej postavy Smrti, ktorá navštívila dotyčného zosnulého:
1. Zapadlo slniečko života zemského,
svieti mi na cestu života večného.
Ježiš, Ježiš, spása duší, pomoc moja,
i v tejto chvíli ťa volá duša moja.
2. Sestra Smrť na moje dvere zaklopala,
rozsudok od Boha, pozvanie doniesla.
Ježiš, Ježiš...
(úryvok z pohrebnej piesne z Horehronia)

Značne zastúpené, najmä v prípade úmrtia žien, boli piesne s mariánskou tematikou alebo piesne ružencové, ak bola dotyčná zosnulá členkou ruže (cirkevného modlitebného spoločenstva):

1. Ružencové braterstvo, posiela k nám posolstvo,
 sa tu dnes zhromaždilo celé priateľstvo.
2. Prosiť máme Matičku, za zomrelú sestričku,
aby Boh do neba prijal jej dušičku.
3. Putovala šťastlive cez údolia tesklivé,
žila v službe ružencovej do smrti chvíle.
4. Šťastný kto je v ruženci, v krásnom Márie venci,
toho Ježiš i Mária nosia pri srdci.
5. Ježišu, ty sudca náš, ty naše slabosti znáš,
odpusť viny našej sestry, Pane, vyslyš nás!
6. Až raz príde rad na nás, skončiť púť života čas,
vtedy, matka ružencová, oroduj za nás!
7. Šťastná naša sestrička, Matička ju objíma,
a pre zásluhy ruženca, viny z nej sníma.
8. A keď príde rad na nás, nášho života posledný čas,
vtedy, Matka ružencová, oroduj za nás!
(Pieseň spievaná pri úmrtí členky „ruže“, rozšírená vo viacerých lokalít Slovenska. Tento zápis pochádza z Likavky, okr. Ružomberok)

Pri spievaní piesní z oficiálnych cirkevných spevníkov, napr. evanjelického funebrála, vždy pred začiatkom piesne predspeváci uviedli číslo piesne, predspievali začiatok, ostatní sa pridávali a dospievali pieseň spoločne.
 
Okrem večerných stretnutí pri mŕtvom ďalšou príležitosťou pre spev bol čas pred samotným pohrebom. Hodinu až dve pred pohrebom prebiehalo opätovne spievanie a modlenie pri truhle so zosnulým v jeho dome, neskôr od druhej polovice 20. storočia v domoch smútku, prípadne v kostole. Spievalo sa aj počas presunu z domu (domu smútku či kostola) na miesto pochovania.
 
Ďalším momentom je spievanie ľudových nábožných piesní nad hrobom. Najmä v katolíckom prostredí sa podnes stretávame so speváckymi prejavmi cirkevných spoločenstiev, napr. ružencovými spolkami, ktoré spievajú piesne avizujúce účastníkom pohrebu členstvo zosnulého „v ruži“. Ostatní členovia sa takýmto spôsobom lúčia so zosnulým, nad druhej strane manifestujú príslušnosť zomrelého k tejto špecifickej skupine (spievajú sa najčastejšie ružencové a mariánske piesne).
 
V minulosti k vokálnym prejavom počas pohrebných obradov (nad hrobom, prípadne doma na dvore počas obradov) patrila aj spievaná odobierka, ktorá bola zostavovaná podľa požiadaviek pozostalých, nadiktovaných priamo spevákovi. V druhej polovici 20. storočia spievané odobierky zanikali, ak sa ojedinele objavovali ešte pred niekoľkými desaťročiami, išlo spravidla už len o prednášanú nie spievanú, neveršovanú formu, ktorú prečítal buď duchovný alebo organista, prípadne člen rodiny, častejšie ich však nahradili čítané odobierky (rozlúčky, príhovory) od predstaviteľov obce, zamestnávateľa či zástupcov záujmových profesijných združení, ktorých členom bol zosnulý.
    
Inou kategóriou piesní sú ľudové piesne, ktoré nie sú primárne pohrebné, ale sú obľúbenými piesňami zosnulých a najčastejšie boli, miestami podnes sú spievané nad jamou pri zasýpaní truhly. Do tejto skupiny patria rôzne piesne, najčastejšie lyrické, zväčša pomalého tempa, funkčne neviazané k žiadnej príležitosti, či už z lokálneho, regionálneho repertoáru alebo piesne nadregionálneho charakteru. Obzvlášť v obciach, kde ešte fungujú tradičné hudobné zoskupenia, resp. folklórne spevácke telesá, alebo aj samostatní muzikanti, takéto piesne sú len odohrané, nemusia byť vždy odspievané. Spievanie nenáboženských ľudových piesní sa vyskytovalo v minulosti najmä pri pohrebe slobodných mládencov a dievok, resp. aj starších zosnulých, ktorí nevstúpili do stavu manželského, pričom neraz hudba hrávala miestne ľudové piesne už počas samotného sprievodu. Hranie vyvrcholilo spravidla po vložení truhly do hrobu, keď duchovný ukončil pohrebné obrady. Počas tohto momentu muzikanti hrávali aj tanečné ľudové piesne či piesne s rýchlejším tempom. Osobitosťou v tomto smere je situácia, ktorá bola počas terénnych výskumov zaznamenaná na Horehroní na začiatku 21. storočia. V tejto oblasti chodievali (možno v niektorých obciach podnes chodia) zosnulému mužovi spievať k hrobu jeho rovesníci (pieseň Sokole, holube, či ti žaľ nebude...), a to nielen v prípade zosnulého slobodného mládenca, ale aj staršieho ženatého muža. Pieseň spievali po skončení karu, často aj podvečer, potme. Podľa vyjadrení informátorov – ak mal zosnulý ešte rovesníkov, kamarátov, ktorí vedia spievať, tak mu išli zaspievať. Poväčšine neostalo nikdy len pri jednej piesni, ale pri hrobe kamaráta po skončení pohrebu zvyčajne vyspievali aj ďalšie „parobské“ či iné, zosnulým obľúbené miestne ľudové piesne.
 

/:Sokole, holube, či ti žaľ nebude:/,
/:koť tvoja hlavička, koť tvoja hlavička,
 v hrobe ležať bude.:/
/:Kamarati, bratia, po jednom sa tratia,:/
/:jeden šiel na vojnu, jeden šiel na vojnu,
druhy pujďe zajtra:/
/Kamarat, kamarat, čo si za kamarat,:/
/:ty si sa oženiv, ty si sa oženiv,
aj ja by som sa rad.:/
(Parobská, mužská pieseň, okrem iného spievaná rovesníkmi zosnulého muža nad jeho hrobom. Textový zápis pochádza z obce Šumiac, okr. Brezno)

Na záver
V súčasnosti množstvo ľudových pohrebných duchovných piesní patrí nenávratne k minulosti. Mnohé boli fixované len v ústnej podobe, len niektoré dlhšie texty aj v rukopisných záznamoch, ktoré však po úmrtí predspeváka, predspeváčky nenašli svojich nasledovníkov. Zberatelia a zapisovatelia ľudových piesní tento materiál obchádzali a nezaznamenávali ho, resp. len okrajovo, a ak ho aj zozbierali, do vydaných piesňových zbierok ich nezaraďovali. Ojedinele sa ešte spievajú počas spomínaných príležitostí, pričom ak sa v danej lokalite vyskytujú, ovláda ich spravidla už len veľmi úzky okruh najstaršej generácie, predovšetkým žien. Neraz však ide len o jednu, dve osoby v obci. V mnohých lokalitách sa obyčaj spievania a modlenia pri zosnulom už nepraktizuje, a ak sa koná, všeobecne možno konštatovať dlhodobo zmenšujúci sa okruh účastníkov v porovnaní s predchádzajúcimi desaťročiami, taktiež výraznú redukciu nekanonizovaných modlitieb a piesní (resp. až zánik spievania akýchkoľvek piesní pri tejto príležitosti, okrem cirkevných obradných piesní). Ide však o jedinečné a nesporne zaujímavé prejavy nášho duchovného kultúrneho dedičstva, ktoré by si zasluhovali detailnejšiu pozornosť.

Pripravila doc. PhDr. Margita Jágerová, PhD., Katedra etnológie a folkloristiky v Nitre, foto autorka a Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP I. 2017

 

Späť na tému Z histórie