Pavel Ondrej Backa

Pracoval v bratislavskej pohrebnej službe pod hlavičkou ZARES od roku 1976 až do nežnej revolúcie. Počas trinástich rokov prešiel viacerými funkciami, do dôchodku odchádzal z pohrebnej služby na ulici čsl.Armády ako jej vedúci. Dnes žije v penzióne pre seniorov v Bratislave. Vybrali sme sa za Pavlom Ondrejom Backom s priehrštím otázok.

Nebývalo zvykom, zvlášť za doby budovania socializmu, že človeka mal tri mená. Ako ste k tomu tretiemu prišli?
Moja rodina, podobne ako ostatné na Slovensku v tej dobe, bola hlboko veriaca. Vzápätí po narodení nasledoval krst, chybou bolo, že otecko v čase môjho príchodu na svet bol na manévroch a tak veci okolo krstu zobral do ruky môj starý otec Ondrej. Ako inak, meno som dostal práve po ňom. Manévre vtedy trvali oveľa dlhšie, a tak keď sa otec po mesiacoch vrátil, ostal v šoku. U nás bolo zvykom, že mená určoval muž v rodine a otec chcel túto výsadu využiť. Neostávalo mu však už nič iné, ako prideliť mi meno podľa seba na matrike. A tak v dokumentoch z fary som mal meno Ondrej a na úradoch Pavel. O tejto kuriozite som sa dozvedel až o dvadsať rokov, kedy pred vyradením z vojenskej akadémie bolo potrebné predložiť kópiu rodného listu.

Dali ste sa teda na vojenskú dráhu. Koľko rokov ste boli u armády?
Plných 22 rokov! Po absolvovaní Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, v skutočnosti začala moja vojenská kariéra v roku 1951 v Liptovskom Mikuláši. Život dôstojníka nebola prechádzka ružovým sadom, aj keď sme požívali istých výhod, napokon vzalo za svoje aj moje manželstvo. Z Mikuláša, cez letisko Mokraď, Banskú Bystricu, Zvolen, Piešťany, letisko Žatec, Hradec Králové som napokon v roku 1968 zakotvil v Bratislave na vojenskej škole Jána Žižku z Trocnova. Škola bola v tesnom susedstve PKO, kde dr. Gustáv Husák na jednom zo svojich prejavov sľuboval jej zrušenie, čoho po pár mesiacoch dosiahol. Školu z Lafranconi premiestnili do Banskej Bystrice a tak som tam požiadal o prepustenie z činnej služby. Po istých peripetiách (búrlivé obdobie 1968-9), som dosiahol svoje a moja žiadosť bola akceptovaná.

Potom ste teda nastúpili do bratislavskej pohrebnej služby?
Nie, tak rýchlo to nebolo. Aj keď to znie neuveriteľne, veď za socializmu musel každý pracovať, nedarilo sa mi zohnať pracovné miesto. Napokon ma prijali do Dopravného podniku ako vodiča trolejbusu. Po troch rokoch preradili na autobusy. Prišli zdravotné problémy súvisiace s prácou vodiča a tak som v roku 1976 odišiel z DP mesta Bratislavy. Po dvoch mesiacoch som nastúpil u Pohrebnej služby do ZARES-u.

Aké boli Vaše začiatky?
Ešte musím podotknúť, že to bolo v temných časoch normalizácie, kedy sa každý bál o svoje miesto a tak ani nástup k pohrebákom nebol bez komplikácií. Ako bývalý dôstojník armády a člen strany som vzbudzoval obavy. Dva mesiace váhal dr. Bezák, či ma prijať, koketoval s myšlienkou, že som mohol byť nasadený špiceľ ŠTB.

A boli ste v spolupráci s ŠTB?
Nie, nikdy.

Na akú pozíciu ste nastúpili?
Bola to zvláštna funkcia. Volalo sa to inšpektor obradov. Keďže pohrebné obrady a samotné uloženie do hrobu vykonávali zväčša pracovníci pridelení priamo na cintorínoch, inšpektor mal za úlohu dohliadať a hlásiť všetky omyly, správanie sa personálu a pod.

Takže ste mal byť vlastne detektívom?
Niečo také. Aj keď moja práca by sa rovnako dala nazvať špiclovaním, bol som ako dôstojník zvyknutý rozkazy vykonávať bez ohľadu na dopady. Aby ste pochopili, že ani cúvnuť nebolo kam, len doplním, že som bol upozornený ostatnými spolupracovníkmi, že riaditeľ na tieto obrady vyšle aj iného inšpektora, aby sa presvedčil o mojej dôveryhodnosti.
Mojou prvou úlohou bolo dozrieť na obrad konajúci sa na Martinskom cintoríne. Všetko prebiehalo tak ako malo. Na záver sa stretol objednávateľ pohrebu s nosičmi a do ruky jedného z nich vopchal bankovečku. Ten otvoril ruku, pozrel na hodnotu a celkom nahlas sa ohradil: „ Prepáčte ale my zme štyrééé“. A tak do ruky putovala ďalšia bankovka. Nedalo sa nič robiť, vo svojom hlásení som túto udalosť spomenul. Onedlho nahradili nosičov na cintorínoch v rámci brigád vysokoškoláci.

Boli ste i pri stavbe ružinovského cintorína?
Áno, jeho výstavba trvala asi 7 rokov. V jednej z vyvlastnených víl pri budúcom cintoríne sme mali sídlo. Volali sme to na popud riaditeľa, základňa. Každý pondelok ráno sa konala „výrobná porada“ (smiech), predstavte si, výrobná ... nič sme nevyrábali ... Zadali sa úlohy a o týždeň sme podávali raport o ich splnení.

Povedzte nám viac, ako to bolo s fámou, že na tomto cintoríne sa bude pochovávať postojačky?
Bola to skutočne fáma. Hádam ju vymyslel vtipkár, ktorý by takto riešil nedostatok priestoru. Ten pred začiatkom výstavby cintorína v Ružinove bratislavským cintorínom skutočne chýbal. Začali byť preplnené, a ak prihliadame na tleciu dobu, neboli vyhliadky, že by ešte niekedy v budúcnosti stačili potrebám mesta. Lokalita pre nový cintorín tiež nebola vybraná najvhodnejšie. Podložie tvorí piesok so štrkom. Susedstvo s Malým Dunajom spôsobuje kolísajúcu hladinu spodných vôd viac ako kde inde. Na základe týchto skutočností dostal cintorín štatút pochovávať do dvojhĺbky (220cm), a čo bolo značne obmedzujúce, zákaz stavať pomníky a náhrobky. Tento bod štatútu museli neskôr zrušiť, veď v našich krajoch je zvykom stavať pomníky, ba povedal by som je to priam povinnosťou pozostalých.

Kedy začal cintorín fungovať?
Ružinovský cintorín bol otvorený až po siedmych rokoch od začatia výstavby. Iste, dalo by sa to stihnúť aj za tretinový čas, no nezabúdajte, bol čas budovania socializmu, vtedy sa stavby bežne stavali celé desaťročia. Pamätám si na jeho otvorenie. Ako prvá bola pochovaná nejaká babička. Pohreb vysluhoval aj kňaz, konkrétne katolícky. Okrem neho sa na pohrebe zúčastnila delegácia zástupcov mesta vedená námestníkom primátora Bratislavy, vedenie ZARES-u, všetci správcovia cintorínov z celej Bratislavy. Ešte pred samotným obradom sa niektorý z nich obrátil na katolíckeho farára s požiadavkou, či by cintorín nevysvätil. Prečo nie? A tak za prítomnosti tých najväčších ateistov, ktorí ani nemukli, farár symbolicky pokropil zem cintorína na všetky svetové strany. Po obrade, keď pozostalí odišli, nasledovalo malé pohostenie v novom Dome smútku, samozrejme, strieľalo šampanské, gratulovalo sa, prisľubovali odmeny.

Poďme k samotným pohrebom. Koľko vtedy vyšlo pozostalých pochovanie svojho blízkeho, zaujíma nás tá najmenšia cena.
Najlacnejší pohreb sa dal vykonať v lamačskom krematóriu, ktoré slúži od roku 1968. V prípade klasického pohrebu, kedy môže byť rakva otvorená, pozostatky sú v dobrom stave, nekontaminované žiadnou chorobou, sa dala objednať rakva Fláder, za 440,- Kčs. Samotný pohreb tak vyšiel na 1200,-Kčs. Pravda, i vtedy sa dali zakúpiť drahé rakvy z lešteného dubu, výrobcov bolo na Slovensku viacero, buď výroba spadala pod pohrebnú službu toho či onoho mesta, alebo ich vyrábali v rámci tzv. pridruženej výroby.

Keďže ste pôsobili v Hlavnom meste, nevyhli ste sa ani štátnym pohrebom, aké boli rozdiely medzi nimi a tými občianskymi?
Prvý štátny pohreb čo si pamätám bol po úmrtí Laca Novomestského, obrad sa konal v bratislavskej Redute a následne v krematóriu. Prakticky každý ďalší, sa pripravoval a prebiehal podobne, s malými odchýlkami. Na samom začiatku bola ustanovená komisia, ktorá zostavila scénar. V ňom sa prihliadalo na závet zosnulého, na jeho spoločenskú dôležitosť, oblasť v ktorej pôsobil a dopad, ktorý bude mať samotné prevedenie pohrebu na obyvateľstvo, kompetentné orgány či dokonca vládu, na ohlasy, ktoré môžu prísť zo zahraničia v rámci RVHP. Vypracovaný scénar sa odoslal príslušnému vedeniu strany (niekto z nadriadeného orgánu KSS bol aj členom komisie), ktorá ho svojimi cestičkami postúpila verejnej bezpečnosti a ŠTB. Po jeho schválení, sa oslovili zainteresované zložky a jednotlivci, pohreb sa mohol začať. Samozrejme, každý z nás vedel, že počas obradu bude nad nami bdieť ostré oko jak tajnej polície, tak špiclov z komunistickej strany. Každé zlyhanie prešľap, či nedajbože provokácia by mohla mať pre nás osobne neblahé existenčné dopady.

Vyskytli sa nejaké problémy?
Chvalabohu, nie. Aj keď neraz sme mali k tomu veľmi blízko. Tŕpli sme napríklad pri pohrebe Andreja Plávku v Slávičom údolí. Nad hrobom mala spievať pani Lajčiaková pieseň Kýčera, Kýčera... ktorú si umelec za svojho života vybral a uviedol v záveti. Na cintoríne boli bežné výpadky elektriny v dôsledku zastaralého transformátora. Šťastie však stálo pri nás, a tak pieseň zaznela tak ako mala.

A čo ďalšie štátne pohreby?
Môžem spomenúť pohreb tragicky zosnulej manželky dr. Gustáva Husáka. Trendom, ktorý presadzovala strana, bolo pochovávať spôsobom kremácie, ktorá mala v konečnom dôsledku úplne nahradiť klasický spôsob. Napriek tomu, že Husák bol jej predstaviteľom, vybral si v tomto prípade klasiku uloženia pozostatkov svojej ženy. Pohreb prebehol tak ako mal, a tak dr. Gustáv Husák prišiel osobne za riaditeľom Bezákom poďakovať mu za hladký priebeh a pozvať všetkých pracovníkov, ktorí sa na pohrebe podieľali k malému pohosteniu. Až tak malé nebolo, konalo sa v známom hoteli Savoy na Hviezdoslavovom námestí.

Povedzte, prišlo pri týchto smutných chvíľach i k veselým okamihom?
Samozrejme, a neraz. Musím však podotknúť, že smiešne boli až po istom čase, v okamihu kedy sa stali, by sa v nás nikto krvi nedorezal. Jednu som zažil v bratislavskom krematóriu, na pohrebe nemenovaného známeho umelca. Podobne ako to majú tieto celebrity vo zvyku i on si v záveti určil pieseň, ktorú mu majú na jeho poslednej ceste zahrať. Bola to jedna z árii diela Bedřicha Smetanu. Po jej odznení nastal okamih ticha, rakva sa prepadala dolu a v tom sa z reproduktorov ozvalo: proč bychom se netešili ... Prítomný kolega organista okamžite zariadenie vypol, no blamáž bola na svete...

Čo by ste na záver odkázali prevádzkovateľom cintorínov a luďom, ktorí sa o posledné veci v živote človeka starajú v súčasnosti?
Tak ako za našich čias, i dnes musia mať na mysli pozostalých a úctu k pozostatkom človeka. V tejto brandži sa viac ako kde inde hľadí na bolesť, veď smrť sa dotýka každého z nás. My sme pracovali v podmienkach, ktoré ani zďaleka neposkytovali toľko priestoru a možností ako tie dnešné. Všetky treba využiť na to, aby sa vzdal hold končiacemu životu, aby sa dôstojne zakončila aj tá posledná cesta. Len spokojnosť pozostalých pre ktorých urobíte maximum je merítkom toho, či sa vám to podarilo, ukončil rozhovor Pavel Backa.

Vonku sa zmráka, končíme naše dnešné stretnutie a so želaním pevného zdravia sa lúčime stiskom rúk.

Ladislav Stríž, Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo

 

Späť na tému Profesionáli