Pamiatka Novohradu
Donedávna bolo toto miesto len ťažko povšimnuteľné. Jeho existenciu neregistrovali ani mnohí ľudia z jeho blízkeho okolia. O zveľadenie a znovuzrodenie - čo znie v tejto súvislosti možno trochu paradoxne, sa postaral RNDr. Ján Aláč dokumentátor Gemersko - malohontského múzea v Rimavskej Sobote, ktorý sa zaujíma práve o históriu cintorínov v Novohrade a Gemeri - Malohonte, ako aj o ľudovú tvorbu a rezbárstvo.
"Zhruba tri desaťročia bol priestor starého cintorína prakticky neprístupný. Niekedy v rokoch 2000 – 2001 som tam bol prvýkrát fotografovať staré náhrobníky, no podarilo sa mi zachytiť len niekoľko, aj to iba tie, ktoré boli na okraji a dalo sa k nim dostať. V roku 2004 Obec Horný Tisovník, pristúpila k vyčisteniu priestoru od hustého porastu krovín a agátov. Až potom priestor odkryl svoje čaro a potenciál."
Horný Tisovník je malá obec nachádzajúca sa na severe regiónu Novohrad v okrese Detva. Prvá písomná zmienka o nej pochádza z 16. storočia. Všetky obce v tomto chotári majú spoločný nielen poľnohospodársko pastiersky laznícky ráz, ale i na cintorínoch vidieť spoločný štýl vypovedajúci o ľudovej tvorivosti, viere, symbolike a spôsobe uctenia si pamiatky zosnulých. Väčšina obcí v Novohradskej stolici je evanjelická. V dedinách Horný a Dolný Tisovník, Červeňany, Ábelová, Polichno, Madačka, Nedelište, Veľký Lom, alebo v zaniknutej obci Turie Pole nachádzame podobné náhrobné kamene z rokov 1870 -1930. Náhrobníku sa v tejto oblasti nepovie inak ako pomník. A práve takéto pomníky- pamätníky, pôsobiace skoro ako oltáriky, sa na starobylom cintoríne v Hornom Tisovníku rozhodol zrenovovať RNDr. Ján Aláč. Na samotnej realizácii sa podieľala Obce Horný Tisovník a jej obyvatelia vo forme verejnoprospešných a dobrovoľníckych prác, ale i niektorí remeselníci - živnostníci z obce. Nezanedbateľná bola aktivita starostu obce Jána Kľuku.
V roku 2009 projekt podporil Banskobystrický samosprávny kraj a v roku 2010 bol rozsiahlejšie koncipovaný projekt podporený z Programu obnovy dediny.
Vyše 80 bohato zdobených a tvarovaných kamenných náhrobníkov a 30 náhrobných drevených dosiek reprezentuje ukážku ľudovej tvorivosti a výtvarného prejavu evanjelikov augsburského vyznania v Novohrade. Predpokladá sa, že ich tvar mohol vychádzať z napodobenia tvaru ľudskej postavy. "To nebolo tomuto typu prostredia celkom vlastné a skôr sa tomu tvorcovia vyhýbali z dôvodu, aby sa zosnulý nevracal do sveta živých." ako doplňuje pán Aláč. Niektoré prvky sú očividne rovnaké, aké nájdeme na renesančných oltároch evanjelických kostolov tejto časti Novohradu. Výzdoba je nemenej pozoruhodná. Prevažujú rastlinné ornamenty, ale i motívy vtákov, chrobákov a ľudských hláv. Zvláštnosťou je napríklad ciferník hodín, ktorý označuje čas úmrtia zosnulého. Ide o zhmotnenie tradičného zvyku, pri ktorom pozostalí po smrti blízkeho zastavili chod hodín. Motív pavúka, resp. chrobáka je špecifikom kamenných náhrobníkov v tejto oblasti. Všetky náhrobníky, na ktorých je spodobený, sú z druhej polovice 19. storočia. "Jeho využitie by mohlo súvisieť s predstavou, že v takejto podobe opúšťa duša telo. Pavúk mal ma telíčku namaľované srdce, čo by sme mohli chápať tak, že odnáša srdce – odnáša život."
Nemožno nespomenúť celú plejádu najrozličnejších variant solárnych, hviezdicových motívov, roziet, ale i lunárnych motívov, geometrickej ornamentiky, najrozličnejšie podoby rastlinných motívov. Ako sa vyjadruje pán Aláč "Ide o kamennú databázu znakov a symbolov tradičného agrárneho prostredia severozápadu Novohradu".
Na niektorých náhrobkoch boli ornamenty zvýraznené farbami- bielou, červenou, modrou a čiernou. Túto ich pôvodnú farebnosť môžeme vidieť aj dnes po ich obnovení. Takáto farebnosť dodáva miestu posledného odpočinku akýsi optimistický ráz. Vyvoláva skôr pocit oslavy a vďaky, ako smútku a trúchlenia. Vyjadruje zmierenie s kolobehom života a prirodzenosť pominuteľnosti.
Drevené náhrobné dosky sa na väčšine cintorínov takmer nezachovali. Ich repliky vlastnoručne vytvoril pán Aláč tak, aby zahrnuli všetky typy a tvary, aké sa v týchto končinách pred mnohými rokmi používali. Rovnako sa postaral aj o vyrezávané informačné schránky, v ktorých môžeme nájsť sprievodné texty informujúce o histórii a etnografii tohoto miesta.
Poďakovanie za spoluprácu priamo na mieste, patrí i Mgr. Ľudmile Pulišovej, etnografke Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote.
Uprostred lesa v strmom svahu nad dedinou, keď sa slnko zapadajúce za kopec posledný krát oprie do kameňov a prečeše trsy dlhej trávy, pôsobí toto miesto až magickým dojmom. Farby náhrobkov sú ešte sýtejšie a ovzdušie ešte pokojnejšie. Ticho, nehybnosť, pokoj naplní priestor nielen navôkol ale i v nás. Ak budete mať cestu touto krásnou pokľudnou a pokornou krajinou stredného Slovenska, určite sa zastavte v malej nenápadnej obci Horný Tisovník.
Za spoluprácu ďakujem RNDr. Jánovi Aláčovi
Kristýna Krásniková © Slovenské pohrebníctvo
"Zhruba tri desaťročia bol priestor starého cintorína prakticky neprístupný. Niekedy v rokoch 2000 – 2001 som tam bol prvýkrát fotografovať staré náhrobníky, no podarilo sa mi zachytiť len niekoľko, aj to iba tie, ktoré boli na okraji a dalo sa k nim dostať. V roku 2004 Obec Horný Tisovník, pristúpila k vyčisteniu priestoru od hustého porastu krovín a agátov. Až potom priestor odkryl svoje čaro a potenciál."
Horný Tisovník je malá obec nachádzajúca sa na severe regiónu Novohrad v okrese Detva. Prvá písomná zmienka o nej pochádza z 16. storočia. Všetky obce v tomto chotári majú spoločný nielen poľnohospodársko pastiersky laznícky ráz, ale i na cintorínoch vidieť spoločný štýl vypovedajúci o ľudovej tvorivosti, viere, symbolike a spôsobe uctenia si pamiatky zosnulých. Väčšina obcí v Novohradskej stolici je evanjelická. V dedinách Horný a Dolný Tisovník, Červeňany, Ábelová, Polichno, Madačka, Nedelište, Veľký Lom, alebo v zaniknutej obci Turie Pole nachádzame podobné náhrobné kamene z rokov 1870 -1930. Náhrobníku sa v tejto oblasti nepovie inak ako pomník. A práve takéto pomníky- pamätníky, pôsobiace skoro ako oltáriky, sa na starobylom cintoríne v Hornom Tisovníku rozhodol zrenovovať RNDr. Ján Aláč. Na samotnej realizácii sa podieľala Obce Horný Tisovník a jej obyvatelia vo forme verejnoprospešných a dobrovoľníckych prác, ale i niektorí remeselníci - živnostníci z obce. Nezanedbateľná bola aktivita starostu obce Jána Kľuku.V roku 2009 projekt podporil Banskobystrický samosprávny kraj a v roku 2010 bol rozsiahlejšie koncipovaný projekt podporený z Programu obnovy dediny.
Vyše 80 bohato zdobených a tvarovaných kamenných náhrobníkov a 30 náhrobných drevených dosiek reprezentuje ukážku ľudovej tvorivosti a výtvarného prejavu evanjelikov augsburského vyznania v Novohrade. Predpokladá sa, že ich tvar mohol vychádzať z napodobenia tvaru ľudskej postavy. "To nebolo tomuto typu prostredia celkom vlastné a skôr sa tomu tvorcovia vyhýbali z dôvodu, aby sa zosnulý nevracal do sveta živých." ako doplňuje pán Aláč. Niektoré prvky sú očividne rovnaké, aké nájdeme na renesančných oltároch evanjelických kostolov tejto časti Novohradu. Výzdoba je nemenej pozoruhodná. Prevažujú rastlinné ornamenty, ale i motívy vtákov, chrobákov a ľudských hláv. Zvláštnosťou je napríklad ciferník hodín, ktorý označuje čas úmrtia zosnulého. Ide o zhmotnenie tradičného zvyku, pri ktorom pozostalí po smrti blízkeho zastavili chod hodín. Motív pavúka, resp. chrobáka je špecifikom kamenných náhrobníkov v tejto oblasti. Všetky náhrobníky, na ktorých je spodobený, sú z druhej polovice 19. storočia. "Jeho využitie by mohlo súvisieť s predstavou, že v takejto podobe opúšťa duša telo. Pavúk mal ma telíčku namaľované srdce, čo by sme mohli chápať tak, že odnáša srdce – odnáša život."Nemožno nespomenúť celú plejádu najrozličnejších variant solárnych, hviezdicových motívov, roziet, ale i lunárnych motívov, geometrickej ornamentiky, najrozličnejšie podoby rastlinných motívov. Ako sa vyjadruje pán Aláč "Ide o kamennú databázu znakov a symbolov tradičného agrárneho prostredia severozápadu Novohradu".
Na niektorých náhrobkoch boli ornamenty zvýraznené farbami- bielou, červenou, modrou a čiernou. Túto ich pôvodnú farebnosť môžeme vidieť aj dnes po ich obnovení. Takáto farebnosť dodáva miestu posledného odpočinku akýsi optimistický ráz. Vyvoláva skôr pocit oslavy a vďaky, ako smútku a trúchlenia. Vyjadruje zmierenie s kolobehom života a prirodzenosť pominuteľnosti.
Drevené náhrobné dosky sa na väčšine cintorínov takmer nezachovali. Ich repliky vlastnoručne vytvoril pán Aláč tak, aby zahrnuli všetky typy a tvary, aké sa v týchto končinách pred mnohými rokmi používali. Rovnako sa postaral aj o vyrezávané informačné schránky, v ktorých môžeme nájsť sprievodné texty informujúce o histórii a etnografii tohoto miesta.Poďakovanie za spoluprácu priamo na mieste, patrí i Mgr. Ľudmile Pulišovej, etnografke Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote.
Uprostred lesa v strmom svahu nad dedinou, keď sa slnko zapadajúce za kopec posledný krát oprie do kameňov a prečeše trsy dlhej trávy, pôsobí toto miesto až magickým dojmom. Farby náhrobkov sú ešte sýtejšie a ovzdušie ešte pokojnejšie. Ticho, nehybnosť, pokoj naplní priestor nielen navôkol ale i v nás. Ak budete mať cestu touto krásnou pokľudnou a pokornou krajinou stredného Slovenska, určite sa zastavte v malej nenápadnej obci Horný Tisovník.
Za spoluprácu ďakujem RNDr. Jánovi Aláčovi
Kristýna Krásniková © Slovenské pohrebníctvo
Späť na tému Z histórie
