Osobnosti Slovenska - Február
Február 2024 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Narodení vo februári, ktorí už nie sú medzi nami
Demjén Štefan *15. 2. 1912 — † 10. 8. 2001
Prof. MUDr. Štefan Demjén, DrSc., zakladateľ plastickej chirurgie na Slovensku, sa narodil v Banskej Bystrici. Ako chirurg sa vypracoval na primára v Rožňavskej nemocnici, kde vidiac a študujúc vrodené chyby, pochopil potrebu plastickej chirurgie. Preto opustil primárske miesto a išiel do Prahy k prof. Burianovi bližšie sa oboznámiť s plastickou chirurgiou, ktorá ho zaujala ešte počas štúdií na Karlovej univerzite v Prahe. Tak si ju zamiloval, že odchádza pre ďalšie skúsenosti k nestorom plastickej chirurgie, profesorovi H. Gilliesovi do Anglie a profesorovi Conversovi do New Yorku. Tu hlboko pochopiac princípy plastickej chirurgie a jej potrebu pre slovenských pacientov sa vrátil do Bratislavy, kde pôsobil zo začiatku pri I. chirurgickej klinike profesora Čárskeho.
V roku 1951 vzniká oddelenie plastickej chirurgie a konečne v roku 1952 bola založená Klinika plastickej chirurgie LF UK v Bratislave, prvá na Slovensku. Je jasné, že vznik kliniky a založenie plastickej chirurgie na Slovensku sú jeho deťmi. V roku 1952 bol menovaný docentom a od roku 1965 riadnym profesorom.
Prof. Demjén bol vysokoškolským učiteľom na Lekárskej fakulte UK v Bratislave a tiež hosťujúcim profesorom na Lekárskej fakulte lowe v USA. Prednášal a pracoval na Columbijskej univerzite v New Yorku, prednášal i v Brazílii, Anglicku, Španielsku, Taliansku, Francúzsku a v iných krajinách. Nezmazateľná je stopa, ktorú zanechal vo funkcii predsedu Československej a Slovenskej spoločnosti plastickej chirurgie. Bol členom a honorary member Spoločnosti americkej asociácie plastických chirurgov, Britskej asociácie plastickej chirurgie a jedným zo štyroch zakladateľov Európskej konfederácie plastických chirurgov pre dlhodobú výučbu disciplíny pre Európu..
Prof. MUDr. Štefan Demjén, DrSc., zomrel vo svojich 89 rokoch 10. augusta 2001 Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu
Prof. MUDr. Štefan Demjén, DrSc., zakladateľ plastickej chirurgie na Slovensku, sa narodil v Banskej Bystrici. Ako chirurg sa vypracoval na primára v Rožňavskej nemocnici, kde vidiac a študujúc vrodené chyby, pochopil potrebu plastickej chirurgie. Preto opustil primárske miesto a išiel do Prahy k prof. Burianovi bližšie sa oboznámiť s plastickou chirurgiou, ktorá ho zaujala ešte počas štúdií na Karlovej univerzite v Prahe. Tak si ju zamiloval, že odchádza pre ďalšie skúsenosti k nestorom plastickej chirurgie, profesorovi H. Gilliesovi do Anglie a profesorovi Conversovi do New Yorku. Tu hlboko pochopiac princípy plastickej chirurgie a jej potrebu pre slovenských pacientov sa vrátil do Bratislavy, kde pôsobil zo začiatku pri I. chirurgickej klinike profesora Čárskeho.
V roku 1951 vzniká oddelenie plastickej chirurgie a konečne v roku 1952 bola založená Klinika plastickej chirurgie LF UK v Bratislave, prvá na Slovensku. Je jasné, že vznik kliniky a založenie plastickej chirurgie na Slovensku sú jeho deťmi. V roku 1952 bol menovaný docentom a od roku 1965 riadnym profesorom.
Prof. Demjén bol vysokoškolským učiteľom na Lekárskej fakulte UK v Bratislave a tiež hosťujúcim profesorom na Lekárskej fakulte lowe v USA. Prednášal a pracoval na Columbijskej univerzite v New Yorku, prednášal i v Brazílii, Anglicku, Španielsku, Taliansku, Francúzsku a v iných krajinách. Nezmazateľná je stopa, ktorú zanechal vo funkcii predsedu Československej a Slovenskej spoločnosti plastickej chirurgie. Bol členom a honorary member Spoločnosti americkej asociácie plastických chirurgov, Britskej asociácie plastickej chirurgie a jedným zo štyroch zakladateľov Európskej konfederácie plastických chirurgov pre dlhodobú výučbu disciplíny pre Európu..
Prof. MUDr. Štefan Demjén, DrSc., zomrel vo svojich 89 rokoch 10. augusta 2001 Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu
Zdroj: Doc. MUDr. Jozef Fedeleš, CSc.,. 50. výročie Kliniky plastickej, rekonštrukčnej a estetickej chirurgie LF UK v Bratislave a Prvý Demjénov Deň. Naša Univerzita spravodaj Univerzity Komenského v Bratislave. 2002, 49(3), 1-15.
Dubček Peter, syn *18. 2. 1950 — † 30. 3. 2011
Narodil sa v Trenčíne. Pochádzal zo štyroch súrodencov. Ako prvý sa narodil Peter, ktorý krátko nato umiera na zápal pľúc. Druhým chlapcom bol Pavol (*7. 7. 1948 - †18. 2. 2022). Tretí dostal meno Peter a štvrtý syn je Milan (*29. 4. 1953). Ich mama Anna Borseková pochádzala z Velčíc. Vydala za Alexandra Dubčeka v septembri 1945 a prijala meno Dubčeková. Synovia vyrastali a študovali v Trenčíne až do roku 1963, kedy sa presťahovali do Bratislavy do vily pod Slavínom.
(Poznámka redakcie: autor článku vyrastal v priamom susedstve rodiny Dubčekových v Bratislave.)
Peter Dubček vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Po roku 1989 sa angažoval ako člen politickej strany Hnutie za demokraciu (HZD), strany Slobodné fórum (SF) a Smer. Pôsobil ako poslanec mestskej časti Karlova Ves, kde býval. Bol tiež poslancom bratislavského mestského zastupiteľstva a poslancom Bratislavského samosprávneho kraja.
Zomrel vo veku 61 rokov po dlhej desaťročnej chorobe dňa 30. marca 2011. Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Slávičie údolie, neďaleko hrobu svojho slávneho otca, Alexandra Dubčeka.
Narodil sa v Trenčíne. Pochádzal zo štyroch súrodencov. Ako prvý sa narodil Peter, ktorý krátko nato umiera na zápal pľúc. Druhým chlapcom bol Pavol (*7. 7. 1948 - †18. 2. 2022). Tretí dostal meno Peter a štvrtý syn je Milan (*29. 4. 1953). Ich mama Anna Borseková pochádzala z Velčíc. Vydala za Alexandra Dubčeka v septembri 1945 a prijala meno Dubčeková. Synovia vyrastali a študovali v Trenčíne až do roku 1963, kedy sa presťahovali do Bratislavy do vily pod Slavínom.
(Poznámka redakcie: autor článku vyrastal v priamom susedstve rodiny Dubčekových v Bratislave.)
Peter Dubček vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Po roku 1989 sa angažoval ako člen politickej strany Hnutie za demokraciu (HZD), strany Slobodné fórum (SF) a Smer. Pôsobil ako poslanec mestskej časti Karlova Ves, kde býval. Bol tiež poslancom bratislavského mestského zastupiteľstva a poslancom Bratislavského samosprávneho kraja.
Zomrel vo veku 61 rokov po dlhej desaťročnej chorobe dňa 30. marca 2011. Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Slávičie údolie, neďaleko hrobu svojho slávneho otca, Alexandra Dubčeka.
Fabry Rudolf *8. 2. 1915 — † 11. 2. 1982
Narodil sa v Budmericiach na Západnom Slovensku. Bol známy slovenský avantgardný básnik, prozaik, publicista a surrealistický grafik.
Po maturite na gymnáziu v Trnave študoval v rokoch odbor kreslenie a zemepis na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Po ukončení vysokej školy sa vrátil na Slovensko a natrvalo sa usídlil v Bratislave. Niekoľko rokov pracoval v Bratislave ako úradník. Od roku 1947 sa začal venovať novinárskemu povolaniu, pôsobil vo viacerých periodikách – v denníku Práca, v týždenníkoch Nedeľa, Život, Film a divadlo, Kultúrny život. V období 1960 – 1965 bol spisovateľom v slobodnom povolaní, potom dva roky pracoval v Slovenskom ústredí knižnej kultúry a znova sa vrátil k žurnalistike, a to ako šéfredaktor týždenníka Expres (1969 – 1971). Dva roky bol spisovateľom na voľnej nohe a napokon zavŕšil svoje novinárske pôsobenie v periodiku Výtvarný život, kde pracoval ako šéfredaktor od roku 1973 až do odchodu na dôchodok v roku 1975.
Zdroj: Rudolf Fabry. Slovenské literárne centrum [online]. 2024 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://www.litcentrum.sk/autor/rudolf-fabry/zivotopis-autora
Zomrel vo veku 67 rokov dňa 11. februára 1982. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Narodil sa v Budmericiach na Západnom Slovensku. Bol známy slovenský avantgardný básnik, prozaik, publicista a surrealistický grafik.
Po maturite na gymnáziu v Trnave študoval v rokoch odbor kreslenie a zemepis na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Po ukončení vysokej školy sa vrátil na Slovensko a natrvalo sa usídlil v Bratislave. Niekoľko rokov pracoval v Bratislave ako úradník. Od roku 1947 sa začal venovať novinárskemu povolaniu, pôsobil vo viacerých periodikách – v denníku Práca, v týždenníkoch Nedeľa, Život, Film a divadlo, Kultúrny život. V období 1960 – 1965 bol spisovateľom v slobodnom povolaní, potom dva roky pracoval v Slovenskom ústredí knižnej kultúry a znova sa vrátil k žurnalistike, a to ako šéfredaktor týždenníka Expres (1969 – 1971). Dva roky bol spisovateľom na voľnej nohe a napokon zavŕšil svoje novinárske pôsobenie v periodiku Výtvarný život, kde pracoval ako šéfredaktor od roku 1973 až do odchodu na dôchodok v roku 1975.
Zdroj: Rudolf Fabry. Slovenské literárne centrum [online]. 2024 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://www.litcentrum.sk/autor/rudolf-fabry/zivotopis-autora
Zomrel vo veku 67 rokov dňa 11. februára 1982. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Hodža Milan *1. 2. 1878 — † 27 .6. 1944
Narodil sa 1. v Sučanoch na evanjelickej fare ako syn tamojšieho evanjelického farára Ondreja Hodžu. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici 1888 , v Šoproni a v Sibiu (Rumunsko), 1896 kde maturoval.
Právo študoval v Budapešti a Kluži a filozofiu vo Viedni. V roku 1918 získal titul PhDr., neskôr univ. prof., JUDr.h.c. Ovládal sedem jazykov maďarský, nemecký, anglický, francúzsky, rumunský, srbochorvátsky, poľský.
V jeseni 1938 Milan Hodža opustil Česko-Slovensko. Istý čas sa liečil vo Švajčiarsku a usadil sa vo Francúzsku. Keď v novembri 1939 vznikla v Paríži Slovenská národná rada ako vrcholný orgán slovenského zahraničného odboja, stal sa jej predsedom.
Od roku 1941 Milan Hodža pôsobil v USA a pracoval v krajanských spolkoch. Pracoval na projekte, aby po porážke nacistov vznikla v strednej Európe konfederácia podunajských štátov, ktorá mala mať čo najtesnejšie styky s USA. Milan Hodža bol aj novinár. Jeho články a polemiky vyšli knižne v 7 zväzkoch, no vydal aj iné knižné diela. Jeho "Federation in Central Europe" (Londýn 1942) bolo v roku 1997 vydané v slovenskom jazyku (Federácia v strednej Európe).
Dr. Milan Hodža zomrel 27. júna 1944 v Clearwateri v USA a pochovaný bol na českom cintoríne v Chicagu. Pohrebnú reč predniesol minister zahraničných vecí ČSR Jan Masaryk. Pozostatky Milana Hodžu boli 27. júna 2002 prevezené na Slovensko a uložené na Národnom cintoríne v Martine.
Bol slovenský politik, štátnik a publicista, nositeľ najvyšších štátnych vyznamenaní Francúzska, Poľska, Juhoslávie a Rumunska. Pôsobil ako úradujúci prezident Česko-slovenskej republiky, predseda vlády Česko-Slovenska a minister unifikácie zákonov, poľnohospodárstva, školstva a zahraničných vecí.
Zdroje:
1). Milan Hodža. (2023, október 12). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:26, jún 13, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Milan_Hod%C5%BEa&oldid=7682925
2). Hodža,Milan. Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku [online]. 2024, 19.04.2010 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://www.ecav.sk/archiv/archiv-2010/hodza-milan-1878-1944
3). LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska II diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01814-3.
Narodil sa 1. v Sučanoch na evanjelickej fare ako syn tamojšieho evanjelického farára Ondreja Hodžu. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici 1888 , v Šoproni a v Sibiu (Rumunsko), 1896 kde maturoval.
Právo študoval v Budapešti a Kluži a filozofiu vo Viedni. V roku 1918 získal titul PhDr., neskôr univ. prof., JUDr.h.c. Ovládal sedem jazykov maďarský, nemecký, anglický, francúzsky, rumunský, srbochorvátsky, poľský.
V jeseni 1938 Milan Hodža opustil Česko-Slovensko. Istý čas sa liečil vo Švajčiarsku a usadil sa vo Francúzsku. Keď v novembri 1939 vznikla v Paríži Slovenská národná rada ako vrcholný orgán slovenského zahraničného odboja, stal sa jej predsedom.
Od roku 1941 Milan Hodža pôsobil v USA a pracoval v krajanských spolkoch. Pracoval na projekte, aby po porážke nacistov vznikla v strednej Európe konfederácia podunajských štátov, ktorá mala mať čo najtesnejšie styky s USA. Milan Hodža bol aj novinár. Jeho články a polemiky vyšli knižne v 7 zväzkoch, no vydal aj iné knižné diela. Jeho "Federation in Central Europe" (Londýn 1942) bolo v roku 1997 vydané v slovenskom jazyku (Federácia v strednej Európe).
Dr. Milan Hodža zomrel 27. júna 1944 v Clearwateri v USA a pochovaný bol na českom cintoríne v Chicagu. Pohrebnú reč predniesol minister zahraničných vecí ČSR Jan Masaryk. Pozostatky Milana Hodžu boli 27. júna 2002 prevezené na Slovensko a uložené na Národnom cintoríne v Martine.
Bol slovenský politik, štátnik a publicista, nositeľ najvyšších štátnych vyznamenaní Francúzska, Poľska, Juhoslávie a Rumunska. Pôsobil ako úradujúci prezident Česko-slovenskej republiky, predseda vlády Česko-Slovenska a minister unifikácie zákonov, poľnohospodárstva, školstva a zahraničných vecí.
Zdroje:
1). Milan Hodža. (2023, október 12). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:26, jún 13, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Milan_Hod%C5%BEa&oldid=7682925
2). Hodža,Milan. Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku [online]. 2024, 19.04.2010 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://www.ecav.sk/archiv/archiv-2010/hodza-milan-1878-1944
3). LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska II diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01814-3.
Hronský Jozef Cíger *23. 2. 1896 — † 13. 7. 1960
Narodil sa ako Jozef Cíger vo Zvolene Pavlovi Cígerovi a Jozefíne Cígerovej. Mal troch bratov a štyri sestry. Za manželku si zobral Annu Valériu, spolu mali syna Juraja. Vzdelanie ukončil na maďarskom učiteľskom ústave v Leviciach. V roku 1917 musel narukovať na front, dostal sa až do Talianska. Od roku 1940 pôsobil 5 rokov ako správca Matice slovenskej.
Jozef Cíger Hronský sa netajil kladným postojom k Slovenskému štátu a mal jednoznačne pozitívny vzťah k režimu Jozefa Tisa. V mene Matice slovenskej arizoval podnik židovského tlačiara Oskara Horského.1
Slovenské národné povstanie označil ako nezmyselnú vzburu Slovákov proti vlastnému samostatnému štátu. Svoj postoj neskôr v exile prezentoval v románe Svet na trasovisku, ktorý literárna kritika označuje za tendenčný a umelecky slabý, má však špecifické postavenie v hanobení Povstania. V knihe vystupujú sploštené postavy, partizáni a evanjelici sú zloduchovia, Nemci vždy upravení a čistí. Tento román sa za komunizmu na Slovensku neobjavil, hoci iný s názvom Jozef Mak sa dostal do povinnej literatúry.
V roku 1945 sa vydal najskôr do Rakúska, kde žil v americkej zóne. Neskôr sa rozhodol odísť do Talianska, kde v Ríme ostal až do februára 1948. Po zatknutí talianskou políciou sa mu podarilo utiecť a odísť do Argentíny, kde sa usadil v meste Luján. Až do smrti obhajoval vojnový režim. V roku 1959 založil Zahraničnú Maticu slovenskú. Rozvíjal priateľstvo so saleziánom Gorazdom Zvonickým, básnikom katolíckej moderny, ktorý ho i pochovával. Zomrel v Lujáne 13. 7. 1960 vo veku 64 rokov.
Po páde komunizmu bola jeho osobnosť plne rehabilitovaná. Znova a v úplnosti začína vychádzať aj jeho literárne dielo. V roku 1993 previezli jeho telesné pozostatky do Martina a uložili ich na Národnom cintoríne. Symbolicky ho pochovali spolu so Štefanom Krčmérym.2
Zdroje:
1). Je to omyl alebo zase zámerná mystifikácia? My Turiec [online]. 2008, 2.12.2008 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://myturiec.sme.sk/c/4216575/je-to-omyl-alebo-zase-zamerna-mystifikacia.html
2). Jozef Cíger-Hronský. Wikipédia Slobodná encyklopédia [online]. 2023, 18.9.2023 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://sk.wikipedia.org/wiki/Jozef_C%C3%ADger-Hronsk%C3%BD
Narodil sa ako Jozef Cíger vo Zvolene Pavlovi Cígerovi a Jozefíne Cígerovej. Mal troch bratov a štyri sestry. Za manželku si zobral Annu Valériu, spolu mali syna Juraja. Vzdelanie ukončil na maďarskom učiteľskom ústave v Leviciach. V roku 1917 musel narukovať na front, dostal sa až do Talianska. Od roku 1940 pôsobil 5 rokov ako správca Matice slovenskej.
Jozef Cíger Hronský sa netajil kladným postojom k Slovenskému štátu a mal jednoznačne pozitívny vzťah k režimu Jozefa Tisa. V mene Matice slovenskej arizoval podnik židovského tlačiara Oskara Horského.1
Slovenské národné povstanie označil ako nezmyselnú vzburu Slovákov proti vlastnému samostatnému štátu. Svoj postoj neskôr v exile prezentoval v románe Svet na trasovisku, ktorý literárna kritika označuje za tendenčný a umelecky slabý, má však špecifické postavenie v hanobení Povstania. V knihe vystupujú sploštené postavy, partizáni a evanjelici sú zloduchovia, Nemci vždy upravení a čistí. Tento román sa za komunizmu na Slovensku neobjavil, hoci iný s názvom Jozef Mak sa dostal do povinnej literatúry.
V roku 1945 sa vydal najskôr do Rakúska, kde žil v americkej zóne. Neskôr sa rozhodol odísť do Talianska, kde v Ríme ostal až do februára 1948. Po zatknutí talianskou políciou sa mu podarilo utiecť a odísť do Argentíny, kde sa usadil v meste Luján. Až do smrti obhajoval vojnový režim. V roku 1959 založil Zahraničnú Maticu slovenskú. Rozvíjal priateľstvo so saleziánom Gorazdom Zvonickým, básnikom katolíckej moderny, ktorý ho i pochovával. Zomrel v Lujáne 13. 7. 1960 vo veku 64 rokov.
Po páde komunizmu bola jeho osobnosť plne rehabilitovaná. Znova a v úplnosti začína vychádzať aj jeho literárne dielo. V roku 1993 previezli jeho telesné pozostatky do Martina a uložili ich na Národnom cintoríne. Symbolicky ho pochovali spolu so Štefanom Krčmérym.2
Zdroje:
1). Je to omyl alebo zase zámerná mystifikácia? My Turiec [online]. 2008, 2.12.2008 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://myturiec.sme.sk/c/4216575/je-to-omyl-alebo-zase-zamerna-mystifikacia.html
2). Jozef Cíger-Hronský. Wikipédia Slobodná encyklopédia [online]. 2023, 18.9.2023 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://sk.wikipedia.org/wiki/Jozef_C%C3%ADger-Hronsk%C3%BD
Jariabek Ondrej *20. 2. 1908 — † 3. 2. 1987
Narodil sa v Kráľovej Lehote a vyrastal v liptovskej dedine Hybe. Bavilo ho ochotníčenie, ktorému sa venoval vo voľnom čase. Absolvoval učiteľský ústav a prax učiteľa vykonával v Čadci a v Prešove. Na podnet zakladateľa SND Janka Borodáča, ktorý ho objavil na súťaži ochotníckych divadiel sa stal v roku 1941 členom činohry SND. Bol slovenský herec aj ľudový rozprávač známy ako Sváko Ondro z relácie v slovenskom rozhlase Roľnícka beseda.
Vytvoril množstvo divadelných a filmových postáv. Bol aj scenáristom a režisérom Slovenskej filmovej tvorby na bratislavskej Kolibe, Československého štátneho filmu. Krátko bol aj pedagógom bratislavského Odborného divadelného kurzu.1
Ondrej Jariabek má však aj temnú minulosť, ktorú ignorovali aj komunistickí mocipáni. Podľa svedectiev, ktoré skrýva Slovenský národný archív vo fonde Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy bol Jariabek veľmi aktívnym gardistom. Okrem viacerých textov, ktorých bol autorom, napríklad: „Kamaráti, na stráž!, Autonómia, prvý raz rečnil na zraze HG v Turzovke a jeho prejav bol zameraný proti Benešovi, Čechom a čechoboľševizmu. Od začiatku svojej aktivity v Hlinkovej garde verejne štval Slovákov proti Čechom a Židom. V Prešove mal na starosť najmenšie deti tzv. „vĺčatá“, ktoré mali byť vychovávané v duchu podobne ako Hitlerjugend. Je však na počudovanie, že táto Jariabkova gardistická minulosť nemala vplyv na jeho kariéru. A možno ju len komunisti využili tak ako aj iných na ktorých niečo vedeli, aby ho donútili k vyššej angažovanosti na prezentáciu socializmu. Škoda nevyužiť vtedajšiu jeho popularitu a talent, ktorými disponoval. 2
Ondrej Jariabek zomiera v Bratislave vo veku 78 rokov dňa 3. februára 1987. Pochovaný je taktiež v Bratislave na cintoríne Slávičie údolie.
Zdroje:
1). Ondriš Jariabek. POMO MEDIA GROUP S.R.O. Česko-Slovenská filmová databáze [online]. 2017, 2024 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://www.csfd.cz/tvurce/5802-ondris-jariabek/biografie/?biography=21112
2). Objavili sme neznáme dokumenty, ktoré vykresľujú herca Ondreja Jariabka v novom svetle. GETTING, Peter. NEWS AND MEDIA HOLDING. Plus 7 dní [online]. 2017, 2024 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://plus7dni.pluska.sk/relax/temna-tvar-legendy-znamy-slovensky-herec-paktoval-nacistami
Narodil sa v Kráľovej Lehote a vyrastal v liptovskej dedine Hybe. Bavilo ho ochotníčenie, ktorému sa venoval vo voľnom čase. Absolvoval učiteľský ústav a prax učiteľa vykonával v Čadci a v Prešove. Na podnet zakladateľa SND Janka Borodáča, ktorý ho objavil na súťaži ochotníckych divadiel sa stal v roku 1941 členom činohry SND. Bol slovenský herec aj ľudový rozprávač známy ako Sváko Ondro z relácie v slovenskom rozhlase Roľnícka beseda.
Vytvoril množstvo divadelných a filmových postáv. Bol aj scenáristom a režisérom Slovenskej filmovej tvorby na bratislavskej Kolibe, Československého štátneho filmu. Krátko bol aj pedagógom bratislavského Odborného divadelného kurzu.1
Ondrej Jariabek má však aj temnú minulosť, ktorú ignorovali aj komunistickí mocipáni. Podľa svedectiev, ktoré skrýva Slovenský národný archív vo fonde Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy bol Jariabek veľmi aktívnym gardistom. Okrem viacerých textov, ktorých bol autorom, napríklad: „Kamaráti, na stráž!, Autonómia, prvý raz rečnil na zraze HG v Turzovke a jeho prejav bol zameraný proti Benešovi, Čechom a čechoboľševizmu. Od začiatku svojej aktivity v Hlinkovej garde verejne štval Slovákov proti Čechom a Židom. V Prešove mal na starosť najmenšie deti tzv. „vĺčatá“, ktoré mali byť vychovávané v duchu podobne ako Hitlerjugend. Je však na počudovanie, že táto Jariabkova gardistická minulosť nemala vplyv na jeho kariéru. A možno ju len komunisti využili tak ako aj iných na ktorých niečo vedeli, aby ho donútili k vyššej angažovanosti na prezentáciu socializmu. Škoda nevyužiť vtedajšiu jeho popularitu a talent, ktorými disponoval. 2
Ondrej Jariabek zomiera v Bratislave vo veku 78 rokov dňa 3. februára 1987. Pochovaný je taktiež v Bratislave na cintoríne Slávičie údolie.
Zdroje:
1). Ondriš Jariabek. POMO MEDIA GROUP S.R.O. Česko-Slovenská filmová databáze [online]. 2017, 2024 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://www.csfd.cz/tvurce/5802-ondris-jariabek/biografie/?biography=21112
2). Objavili sme neznáme dokumenty, ktoré vykresľujú herca Ondreja Jariabka v novom svetle. GETTING, Peter. NEWS AND MEDIA HOLDING. Plus 7 dní [online]. 2017, 2024 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://plus7dni.pluska.sk/relax/temna-tvar-legendy-znamy-slovensky-herec-paktoval-nacistami
Kalina Ján Ladislav *23. 2. 1913 — † 3. 1. 1981
Ján Kalina sa narodil ako Ladislav Schwarz v roku 1913 v Prešove. Keďže bol židovského pôvodu, doklady na jeho meno počas Druhej svetovej vojny zneli na meno Ján Kalina. Po jej skončení pôsobil v bratislavskom rozhlase. Stal sa tiež umeleckým šéfom filmovej výroby, neskôr dramaturgom Tatra revue a šéfom katedry na VŠMU.
Po vydaní knihy Tisíc a jeden vtip (1969) ho vylúčili z VŠMU a dostal dva roky basy, paradoxne za úplne iné obvinenie. Po roku ho prepustili a začal platiť zákaz akejkoľvek publikačnej činnosti. Jeho publicita sa však nedala len tak ľahko potlačiť, preto mu dovolili v roku 1978 vycestovať do vtedajšej Spolkovej republiky Nemecko, kde o tri roky zomrel. Jeho manželka Agneša sa stala redaktorkou Rádia Slobodná Európa, neskôr pôsobila ako novinárka na voľnej nohe.1
Ján Kalina sa dožil 67 rokov. Dňa 3.januára 1981 zomrel v Mníchove, kde bol pochovaný. Jeho manželka Agneša zomrela vo svojich 90 rokoch 18. septembra 2014. Z Mníchova previezli ich ostatky a obidve urny uložili 8. 6. 2015 do spoločného hrobového miesta na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, v blízkosti Jula Satinského a Ignáca Lamára.
Zdroj:
1). Uloženie urien na Ondrejskom cintoríne. ONDERA, Pavel. SAPAKS, ČASOPIS SLOVENSKÉ POHREBNÍCTVO. Slovenské pohrebníctvo [online]. 2015, 11.6.2015, 2024 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/ulozenie-urien-na-ondrejskom-cintorine/
Ján Kalina sa narodil ako Ladislav Schwarz v roku 1913 v Prešove. Keďže bol židovského pôvodu, doklady na jeho meno počas Druhej svetovej vojny zneli na meno Ján Kalina. Po jej skončení pôsobil v bratislavskom rozhlase. Stal sa tiež umeleckým šéfom filmovej výroby, neskôr dramaturgom Tatra revue a šéfom katedry na VŠMU.
Po vydaní knihy Tisíc a jeden vtip (1969) ho vylúčili z VŠMU a dostal dva roky basy, paradoxne za úplne iné obvinenie. Po roku ho prepustili a začal platiť zákaz akejkoľvek publikačnej činnosti. Jeho publicita sa však nedala len tak ľahko potlačiť, preto mu dovolili v roku 1978 vycestovať do vtedajšej Spolkovej republiky Nemecko, kde o tri roky zomrel. Jeho manželka Agneša sa stala redaktorkou Rádia Slobodná Európa, neskôr pôsobila ako novinárka na voľnej nohe.1
Ján Kalina sa dožil 67 rokov. Dňa 3.januára 1981 zomrel v Mníchove, kde bol pochovaný. Jeho manželka Agneša zomrela vo svojich 90 rokoch 18. septembra 2014. Z Mníchova previezli ich ostatky a obidve urny uložili 8. 6. 2015 do spoločného hrobového miesta na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, v blízkosti Jula Satinského a Ignáca Lamára.
Zdroj:
1). Uloženie urien na Ondrejskom cintoríne. ONDERA, Pavel. SAPAKS, ČASOPIS SLOVENSKÉ POHREBNÍCTVO. Slovenské pohrebníctvo [online]. 2015, 11.6.2015, 2024 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/ulozenie-urien-na-ondrejskom-cintorine/
Košťa Ladislav *2. 2. 1929 — † 19. 5. 2017
Narodil sa a vyrastal v Košiciach, kde aj študoval na gymnáziu. Patril medzi zakladateľov umeleckého súboru Lúčnica. V roku 1952 úspešne absolvoval štúdium práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V tom istom roku po vykonaní rigoróznej skúšky získal titul doktor práv (JUDr.). Po skončení štúdia začal pôsobiť v Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied. V období od roku 1952 do 1969 bol riaditeľom tohto ústavu a tiež vedúcim tajomníkom ÚV Národného frontu Slovenskej socialistickej republiky.
Keďže po roku 1968 ostal na strane ľudu a naďalej podporoval líniu Pražskej jari, hneď na začiatku normalizácie stratil prácu a postavenie, vyhodili aj jeho manželku. Návrat do politiky sa mu podaril v roku 1989, stal sa ministrom spravodlivosti za spoločného štátu vo vláde Milana Čiča, i v novej SR za vlády Mečiara. Bol taktiež aj poslancom SNR, jedným z mála charakterných, ktorí prijali politickú zodpovednosť za svoje chyby.
Zomrel po dlhej chorobe vo veku 88 rokov dňa 19. mája 2017 a pochovaný je na cintoríne Ružinov-Vrakuňa v Bratislave.
Zdroj:
Ladislav Košťa. Wikipédia, Slobodná encyklopédia [online]. 17 október 2023n. l. [cit. 2024-01-21].
Dostupné z: https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ladislav_Ko%C5%A1%C5%A5a&oldid=7717079
Narodil sa a vyrastal v Košiciach, kde aj študoval na gymnáziu. Patril medzi zakladateľov umeleckého súboru Lúčnica. V roku 1952 úspešne absolvoval štúdium práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V tom istom roku po vykonaní rigoróznej skúšky získal titul doktor práv (JUDr.). Po skončení štúdia začal pôsobiť v Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied. V období od roku 1952 do 1969 bol riaditeľom tohto ústavu a tiež vedúcim tajomníkom ÚV Národného frontu Slovenskej socialistickej republiky.
Keďže po roku 1968 ostal na strane ľudu a naďalej podporoval líniu Pražskej jari, hneď na začiatku normalizácie stratil prácu a postavenie, vyhodili aj jeho manželku. Návrat do politiky sa mu podaril v roku 1989, stal sa ministrom spravodlivosti za spoločného štátu vo vláde Milana Čiča, i v novej SR za vlády Mečiara. Bol taktiež aj poslancom SNR, jedným z mála charakterných, ktorí prijali politickú zodpovednosť za svoje chyby.
Zomrel po dlhej chorobe vo veku 88 rokov dňa 19. mája 2017 a pochovaný je na cintoríne Ružinov-Vrakuňa v Bratislave.
Zdroj:
Ladislav Košťa. Wikipédia, Slobodná encyklopédia [online]. 17 október 2023n. l. [cit. 2024-01-21].
Dostupné z: https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ladislav_Ko%C5%A1%C5%A5a&oldid=7717079
Lasica Milan *3. 2. 1940 — † 18. 7. 2021
Narodil sa vo Zvolene. Zapísal sa do histórie slovenského umeleckého života ako herec, humorista, textár, režisér, dramatik, spisovateľ, moderátor, prozaik a spevák.
Rodina sa pár mesiacov po jeho narodení presťahovala do Bratislavy, kde strávil takmer celý svoj život. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Už počas štúdia v roku 1959 začal spolupracovať s Júliusom Satinským. Spolu na svoju scénu aplikovali moderný slovenský humor, ktorý sa odchýlil od lacného, lascívneho poňatia zábavy. Ich podanie zábavy sa opieralo o intelektuálne satirické ponímanie diania v spoločnosti a reflektovalo na situácie z bežného života. Rozsah ich tvorby bol veľmi pestrý, scénky, dialógy, hry... Od roku 1966 vystupovali v Divadle na korze až do normalizačných čias (1970), kedy Divadlo zatvorili a činnosť humoristov Lasicu a Satinského dostala stopku. Prešli teda na Moravu a začali vystupovať v divadle Večerní Brno. Ani tu im však tajní z Bezpečnosti nedali pokoj a tak po dvoch rokoch boli prinútení prejsť späť do Bratislavy kde v operete Novej scény mali na starosti komediálne poňatie hudobných inscenácií.
Od roku 1978 sa Lasica a Satinský stali členmi činohry Novej scény. Vzniklo tak Štúdio S (neskôr Divadlo (L+S), kde začali opäť vystupovať so svojimi autorskými inscenáciami a kabaretnými humoristickými programami.
Milan Lasica sa oženil so Zorou Kolínskou, keď mal 22 rokov. Manželstvo nevydržalo dlho, niečo málo cez osem rokov. Druhýkrát bol ženatý od roku 1980 s Magdou Vášáryovou, herečkou, političkou a diplomatkou. Ich manželstvo trvalo viac ako 40 rokov. Spolu majú dve dcéry Hanku a Žofiu. Lasica bol členom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.
Ťažká rana zasiahla majstra Lasicu krátko po Vianociach 29. decembra roku 2002, kedy zomrel jeho dlhoročný súputnik Julo Satinský. Vystupovali spolu viac ako 43 rokov.
Zomrel pri klaňačke po odspievaní skladby Ja som optimista počas výročného koncertu skupiny Bratislava Hot Serenades dňa 18. júla 2021.Bolo mu 81 rokov. Ostatky Milana Lasicu rodina uložila do rodinného hrobového miesta na Slávičom údolí v sektore 13.
Zdroje:
Milan Lasica by mal dnes 82 rokov. ONDERA, Pavel. SAPAKS ČASOPIS SLOVENSKÉ POHREBNÍCTVO. Slovenské pohrebníctvo [online]. 18.07.22n. l. [cit. 2024-01-21].
Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/milan-lasica-by-mal-dnes-82-rokov/
Humor je projev svobody, říkal Milan Lasica. LUBAS, Miloslav a Jana SPEVÁKOVÁ. Paměť národa [online]. 20 júla 2021n. l. [cit. 2024-01-21].
Dostupné z: https://www.pametnaroda.cz/cs/magazin/pribehy/humor-je-projev-svobody-rikal-milan-lasica
Milan Lasica. (2024, január 8). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 14:46, január 21, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Milan_Lasica&oldid=7773808
Narodil sa vo Zvolene. Zapísal sa do histórie slovenského umeleckého života ako herec, humorista, textár, režisér, dramatik, spisovateľ, moderátor, prozaik a spevák.
Rodina sa pár mesiacov po jeho narodení presťahovala do Bratislavy, kde strávil takmer celý svoj život. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Už počas štúdia v roku 1959 začal spolupracovať s Júliusom Satinským. Spolu na svoju scénu aplikovali moderný slovenský humor, ktorý sa odchýlil od lacného, lascívneho poňatia zábavy. Ich podanie zábavy sa opieralo o intelektuálne satirické ponímanie diania v spoločnosti a reflektovalo na situácie z bežného života. Rozsah ich tvorby bol veľmi pestrý, scénky, dialógy, hry... Od roku 1966 vystupovali v Divadle na korze až do normalizačných čias (1970), kedy Divadlo zatvorili a činnosť humoristov Lasicu a Satinského dostala stopku. Prešli teda na Moravu a začali vystupovať v divadle Večerní Brno. Ani tu im však tajní z Bezpečnosti nedali pokoj a tak po dvoch rokoch boli prinútení prejsť späť do Bratislavy kde v operete Novej scény mali na starosti komediálne poňatie hudobných inscenácií.
Od roku 1978 sa Lasica a Satinský stali členmi činohry Novej scény. Vzniklo tak Štúdio S (neskôr Divadlo (L+S), kde začali opäť vystupovať so svojimi autorskými inscenáciami a kabaretnými humoristickými programami.
Milan Lasica sa oženil so Zorou Kolínskou, keď mal 22 rokov. Manželstvo nevydržalo dlho, niečo málo cez osem rokov. Druhýkrát bol ženatý od roku 1980 s Magdou Vášáryovou, herečkou, političkou a diplomatkou. Ich manželstvo trvalo viac ako 40 rokov. Spolu majú dve dcéry Hanku a Žofiu. Lasica bol členom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.
Ťažká rana zasiahla majstra Lasicu krátko po Vianociach 29. decembra roku 2002, kedy zomrel jeho dlhoročný súputnik Julo Satinský. Vystupovali spolu viac ako 43 rokov.
Zomrel pri klaňačke po odspievaní skladby Ja som optimista počas výročného koncertu skupiny Bratislava Hot Serenades dňa 18. júla 2021.Bolo mu 81 rokov. Ostatky Milana Lasicu rodina uložila do rodinného hrobového miesta na Slávičom údolí v sektore 13.
Zdroje:
Milan Lasica by mal dnes 82 rokov. ONDERA, Pavel. SAPAKS ČASOPIS SLOVENSKÉ POHREBNÍCTVO. Slovenské pohrebníctvo [online]. 18.07.22n. l. [cit. 2024-01-21].
Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/milan-lasica-by-mal-dnes-82-rokov/
Humor je projev svobody, říkal Milan Lasica. LUBAS, Miloslav a Jana SPEVÁKOVÁ. Paměť národa [online]. 20 júla 2021n. l. [cit. 2024-01-21].
Dostupné z: https://www.pametnaroda.cz/cs/magazin/pribehy/humor-je-projev-svobody-rikal-milan-lasica
Milan Lasica. (2024, január 8). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 14:46, január 21, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Milan_Lasica&oldid=7773808
Mrvečka Anton *27. 2. 1934 — † 20.4.1985
Narodil sa v Budatíne (dnes súčasť Žiliny) v rodine železničiara. V pätnástich rokoch sa vybral do Zvolena na konkurz tamojšieho divadla. Tam ostal dva roky a potom prešiel do Bratislavy a začal účinkovať v činohre Slovenského národného divadla.
Herectvo absolvoval v roku 1953 na bratislavskom konzervatóriu. Ešte počas štúdia si ho vybral režisér Jiří Krejčík do filmu Nad námi svítá, hneď potom režisér Kachyňa do filmu Stracená stopa.
Preslávil sa najmä rolami vo filmoch Šťastie príde v nedeľu (1958) a Skalní v ofsajde (1960). Počas 35 rokov, ktoré strávil v SND vytvoril množstvo postáv, s najslávnejším slovenským muzikálom Na skle maľované precestoval pol Európy. Popri divadle a filme účinkoval aj v rozhlase a dabingu.
V hoteli Carlton sa zoznámil s Viedenčankou Elfriedou a v roku 1959 sa s ňou oženil. Z manželstva vzišli tri dcéry.
Tono Mrvečka (ako ho volali priatelia) dlho trpel psychickým ochorením, ktoré sa prejavovalo ako migréna s úpornými bolesťami hlavy. Dlhodobo užíval proti bolestiam lieky, ale aj tak skončil najskôr na liečení vo vojenskej nemocnici v Bratislave, neskôr na psychiatrickej klinike v Pezinku.
Práve pri hospitalizácii v liečebni Pezinok si siahol na život a 20. apríla 1985 vyskočil z druhého poschodia budovy, ktorá nemala zabezpečené okná. Zomrel vo veku 51 rokov. Ako príčinu úporných bolestí hlavy mu po smrti diagnostikovali lekári atrofiu mozgu.
Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Narodil sa v Budatíne (dnes súčasť Žiliny) v rodine železničiara. V pätnástich rokoch sa vybral do Zvolena na konkurz tamojšieho divadla. Tam ostal dva roky a potom prešiel do Bratislavy a začal účinkovať v činohre Slovenského národného divadla.
Herectvo absolvoval v roku 1953 na bratislavskom konzervatóriu. Ešte počas štúdia si ho vybral režisér Jiří Krejčík do filmu Nad námi svítá, hneď potom režisér Kachyňa do filmu Stracená stopa.
Preslávil sa najmä rolami vo filmoch Šťastie príde v nedeľu (1958) a Skalní v ofsajde (1960). Počas 35 rokov, ktoré strávil v SND vytvoril množstvo postáv, s najslávnejším slovenským muzikálom Na skle maľované precestoval pol Európy. Popri divadle a filme účinkoval aj v rozhlase a dabingu.
V hoteli Carlton sa zoznámil s Viedenčankou Elfriedou a v roku 1959 sa s ňou oženil. Z manželstva vzišli tri dcéry.
Tono Mrvečka (ako ho volali priatelia) dlho trpel psychickým ochorením, ktoré sa prejavovalo ako migréna s úpornými bolesťami hlavy. Dlhodobo užíval proti bolestiam lieky, ale aj tak skončil najskôr na liečení vo vojenskej nemocnici v Bratislave, neskôr na psychiatrickej klinike v Pezinku.
Práve pri hospitalizácii v liečebni Pezinok si siahol na život a 20. apríla 1985 vyskočil z druhého poschodia budovy, ktorá nemala zabezpečené okná. Zomrel vo veku 51 rokov. Ako príčinu úporných bolestí hlavy mu po smrti diagnostikovali lekári atrofiu mozgu.
Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Pietor Miloš *3. 2. 1933 — † 25. 3. 1991
Narodil sa v Bratislave. Štúdium herectva absolvoval na Štátnom konzervatóriu. Neskôr vyštudoval aj obor réžia na VŠMU v Bratislave. Pôsobil v činohre Divadla Jonáša Záborského v Prešove, v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, v martinskom Divadle SNP, potom prešiel späť do rodnej Bratislavy (1971) na Novú scénu a ako režisér pracoval aj v Slovenskom národnom divadle. Od roku 1977 sa venoval pedagogickej činnosti na VŠMU. Od roku 1990 bol riaditeľom SND.
Miloš Pietor patril do významnej rodiny, ktorej príslušníci boli dôležitými aktérmi slovenskej politiky. Spomeňme Ambro Pietora politika a národno-kultúrneho dejateľa, Miloša Pietora (*21. 3. 1876 – †19. 7. 1914) politika, ochotníka a redaktora, Ivana Pietora právnika, povojnového ministra obchodu a dopravy.
Okrem divadelníctva a režírovania sa venoval aj filmovej tvorbe, kde hrával menšie role napríklad advokáta vo Sváko Ragan, alebo postava grófa Nyári vo filme Pacho, hybský zbojník.
Jeho vystupovanie v osobnom i pracovnom živote prirovnávali k osobe so šlachtickým pôvodom, lordovi slovenského divadla. Jeho noblesa sa nikdy neprejavila formou nadradenosti, práve naopak študenti ho mali radi ako vynikajúceho pedagógovia, ostatní umelci v ňom videli svoj vzor erudovanosti a ľudskosti.
Smrť si na neho počkala priskoro. Zomiera po nešťastnom páde zo schodov vo vlastnom dome. Písal sa 25. marec 1991 a bolo mu .58 rokov. Miesto jeho posledného odpočinku našiel medzi svojimi predkami na cintoríne Pri Kozej bráne, neďaleko bratislavského Hradu.
Zdroj:
Miloš Pietor. Wikipédia Slobodná encyklopédia [online]. [2023], 5.10.2023 [cit. 2024-01-21]. Dostupné z: https://sk.wikipedia.org/wiki/Milo%C5%A1_Pietor
Narodil sa v Bratislave. Štúdium herectva absolvoval na Štátnom konzervatóriu. Neskôr vyštudoval aj obor réžia na VŠMU v Bratislave. Pôsobil v činohre Divadla Jonáša Záborského v Prešove, v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, v martinskom Divadle SNP, potom prešiel späť do rodnej Bratislavy (1971) na Novú scénu a ako režisér pracoval aj v Slovenskom národnom divadle. Od roku 1977 sa venoval pedagogickej činnosti na VŠMU. Od roku 1990 bol riaditeľom SND.
Miloš Pietor patril do významnej rodiny, ktorej príslušníci boli dôležitými aktérmi slovenskej politiky. Spomeňme Ambro Pietora politika a národno-kultúrneho dejateľa, Miloša Pietora (*21. 3. 1876 – †19. 7. 1914) politika, ochotníka a redaktora, Ivana Pietora právnika, povojnového ministra obchodu a dopravy.
Okrem divadelníctva a režírovania sa venoval aj filmovej tvorbe, kde hrával menšie role napríklad advokáta vo Sváko Ragan, alebo postava grófa Nyári vo filme Pacho, hybský zbojník.
Jeho vystupovanie v osobnom i pracovnom živote prirovnávali k osobe so šlachtickým pôvodom, lordovi slovenského divadla. Jeho noblesa sa nikdy neprejavila formou nadradenosti, práve naopak študenti ho mali radi ako vynikajúceho pedagógovia, ostatní umelci v ňom videli svoj vzor erudovanosti a ľudskosti.
Smrť si na neho počkala priskoro. Zomiera po nešťastnom páde zo schodov vo vlastnom dome. Písal sa 25. marec 1991 a bolo mu .58 rokov. Miesto jeho posledného odpočinku našiel medzi svojimi predkami na cintoríne Pri Kozej bráne, neďaleko bratislavského Hradu.
Zdroj:
Miloš Pietor. Wikipédia Slobodná encyklopédia [online]. [2023], 5.10.2023 [cit. 2024-01-21]. Dostupné z: https://sk.wikipedia.org/wiki/Milo%C5%A1_Pietor
Pišút Milan *16. 2. 1908 — † 8. 5. 1984
Narodil sa za Rakúsko-Uhorska v Liptovskom Svätom Mikuláši. Pôsobil v literárnej oblasti i politike. Študoval vo svojom rodisku a po maturite pokračoval v Bratislave na Filozofickej fakulte UK. Po jej skončení dosiahol titul PhDr. Začal učiť na bratislavskom gymnáziu Grösslingová 18, ktoré bolo založené už roku 1626 a nikto mu inak nepovedal ako „Gamča“.
Zúčastnil sa SNP, od roku 1944 bol pracovník Povereníctva školstva v Banskej Bystrici a poslanec za Demokratickú stranu do roku 1948. Odišiel z politiky pôsobil už len na akademickej pôde ako profesor dejín slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty UK v Bratislave.
Na výskum dejín slovenskej literatúry sa orientoval už ako študent, neskôr ako stredoškolský profesor sa zapojil do práce literárnovednej sekcie Učenej spoločnosti Šafárikovej, ktorá sa venovala výskumu dejín a kultúry Slovenska. V literárnohistorickom výskume sa sústreďoval rozboru diel slovenského a českého romantizmu (J. Kráľa, J. M. Hurbana, Ľ. Štúra, J. Bottu a i.). Venoval pozornosť reprezentantom českej literatúry (J. Dobrovodský, K. H. Mácha, A. Jirásek, P. Bezruč a i.). Bol autor stredoškolských učebníc a vysokoškolských skrípt, biografických portrétov, literárnokritických štúdií, recenzií a statí o estetických a filozofických problémoch slovenčiny a člen vedeckých a kultúrnych spoločností, vedec. kolégia SAV. Od roku 1967 predseda Slovenskej literárnovednej spoločnosti.
Zomrel vo veku 76 rokov 8. mája 1984. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Zdroj:
Milan Pišút. Wikipédia, Slobodná encyklopédia [online]. 10.2022n. l. [cit. 2024-01-22]. Dostupné z: https://sk.wikipedia.org/wiki/Milan_Pi%C5%A1%C3%BAt
Narodil sa za Rakúsko-Uhorska v Liptovskom Svätom Mikuláši. Pôsobil v literárnej oblasti i politike. Študoval vo svojom rodisku a po maturite pokračoval v Bratislave na Filozofickej fakulte UK. Po jej skončení dosiahol titul PhDr. Začal učiť na bratislavskom gymnáziu Grösslingová 18, ktoré bolo založené už roku 1626 a nikto mu inak nepovedal ako „Gamča“.
Zúčastnil sa SNP, od roku 1944 bol pracovník Povereníctva školstva v Banskej Bystrici a poslanec za Demokratickú stranu do roku 1948. Odišiel z politiky pôsobil už len na akademickej pôde ako profesor dejín slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty UK v Bratislave.
Na výskum dejín slovenskej literatúry sa orientoval už ako študent, neskôr ako stredoškolský profesor sa zapojil do práce literárnovednej sekcie Učenej spoločnosti Šafárikovej, ktorá sa venovala výskumu dejín a kultúry Slovenska. V literárnohistorickom výskume sa sústreďoval rozboru diel slovenského a českého romantizmu (J. Kráľa, J. M. Hurbana, Ľ. Štúra, J. Bottu a i.). Venoval pozornosť reprezentantom českej literatúry (J. Dobrovodský, K. H. Mácha, A. Jirásek, P. Bezruč a i.). Bol autor stredoškolských učebníc a vysokoškolských skrípt, biografických portrétov, literárnokritických štúdií, recenzií a statí o estetických a filozofických problémoch slovenčiny a člen vedeckých a kultúrnych spoločností, vedec. kolégia SAV. Od roku 1967 predseda Slovenskej literárnovednej spoločnosti.
Zomrel vo veku 76 rokov 8. mája 1984. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Zdroj:
Milan Pišút. Wikipédia, Slobodná encyklopédia [online]. 10.2022n. l. [cit. 2024-01-22]. Dostupné z: https://sk.wikipedia.org/wiki/Milan_Pi%C5%A1%C3%BAt
Roháček Jozef *6. 2. 1877 — † 29. 7. 1962
Svetlo sveta uzrel v Starej Turej na kopanici Jazviny. Sedemčlenná rodina živorila a tak si ho do opatery zobral strýko Halušica, ktorý s manželkou nemali deti. Brával ho aj na svoje cesty do Viedne kde predávali po domoch tovar. Tam sa aj rýchlo naučil nemecky, od mala mal na jazyky dar. V marci 1894 sa stretol so sestrami Máriou a Kristínou Royovými. Sestry sú významnými postavami slovenského protestantizmu. Obe sestry mali na Roháčka výrazný vplyv. V sedemnástich rokoch Roháček uveril v Boha.
Strýko Halušica nemal pochopenia pre jeho novú vieru v Ježiša Krista. Ich cesty sa rozišli, keď nemal ani osemnásť rokov. Sestry Royové mu venovali Kralickú Bibliu, ktorá bola písaná biblickou češtinou (takzvanou bibličtinou). Táto Biblia slúžila slovenským protestantom od 17. storočia. Zatiaľ čo slovenskí katolíci disponovali vlastným prekladom, ktorý pochádzal z latinského prekladu Biblie pod názvom Vulgáta, evanjelickí farári sa na Slovensku vytrvalo držali spomínanej českej Kralickej Biblie.
Vybral sa do seminára v bavorskom Neukirchene. Tam sa Roháček naučil biblické jazyky – hebrejčinu, starú gréčtinu a aramejčinu. Popritom rozšíril svoj jazykový repertoár o francúzštinu a angličtinu.
V roku 1910 sa mu s pomocou Britskej biblickej a zahraničnej spoločnosti podarilo v Budapešti vydať prvý preklad Evanjelia podľa Marka v náklade tritisíc kusov. V auguste 1912 vyšiel preklad všetkých štyroch evanjelií vo zväzku pod názvom Život nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista.
V Bratislave sa zapísal na štúdium učiteľstva dejepisu a zemepisu na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. V marci 1924 vyšiel v Prahe preklad Nového Zákona do slovenčiny. V júni 1925 absolvoval farárske skúšky v Bratislave. V septembri ho evanjelická cirkev ordinovala za kaplána v Modre. Úplný preklad Biblie napokon uzrel svetlo sveta v roku 1936. Vyšiel v náklade 20-tisíc kusov.
Profesor Jozef Roháček zomrel vo veku 85 rokov dňa 29. júla 1962. Pochovali ho v Slávičom údolí v Bratislave. Na skromnom hrobe je na náhrobnom kameni napísaný verš z Evanjelia podľa Jána, kapitoly 3, verša 36: „Kto verí v Syna Božieho, má večný život.“ Pod týmto textom je uvedené: „…dostal milosrdenstvo od Pána preložiť Slovo Božie z pôvodných jazykov do slovenskej reči.” V hrobe je s ním pochovaná aj jeho dcéra Viera, ktorá bola detskou lekárkou v Bratislave a otca neskôr opatrovala. Pomáhala mu s prekladom a úpravami až do jeho smrti.
Zdroj:
KREMPASKÝ, Kristián. Pred 60 rokmi skonal Jozef Roháček, autor prvého slovenského protestantského prekladu Biblie z pôvodných jazykov. Denník Štandard [online]. 2022, 29.7.2022, 29.7.2022 [cit. 2024-01-22].
Dostupné z: https://standard.sk/231881/pred-60-rokmi-skonal-jozef-rohacek-autor-prveho-slovenskeho-protestantskeho-prekladu-biblie-z-povodnych-jazykov
Svetlo sveta uzrel v Starej Turej na kopanici Jazviny. Sedemčlenná rodina živorila a tak si ho do opatery zobral strýko Halušica, ktorý s manželkou nemali deti. Brával ho aj na svoje cesty do Viedne kde predávali po domoch tovar. Tam sa aj rýchlo naučil nemecky, od mala mal na jazyky dar. V marci 1894 sa stretol so sestrami Máriou a Kristínou Royovými. Sestry sú významnými postavami slovenského protestantizmu. Obe sestry mali na Roháčka výrazný vplyv. V sedemnástich rokoch Roháček uveril v Boha.
Strýko Halušica nemal pochopenia pre jeho novú vieru v Ježiša Krista. Ich cesty sa rozišli, keď nemal ani osemnásť rokov. Sestry Royové mu venovali Kralickú Bibliu, ktorá bola písaná biblickou češtinou (takzvanou bibličtinou). Táto Biblia slúžila slovenským protestantom od 17. storočia. Zatiaľ čo slovenskí katolíci disponovali vlastným prekladom, ktorý pochádzal z latinského prekladu Biblie pod názvom Vulgáta, evanjelickí farári sa na Slovensku vytrvalo držali spomínanej českej Kralickej Biblie.
Vybral sa do seminára v bavorskom Neukirchene. Tam sa Roháček naučil biblické jazyky – hebrejčinu, starú gréčtinu a aramejčinu. Popritom rozšíril svoj jazykový repertoár o francúzštinu a angličtinu.
V roku 1910 sa mu s pomocou Britskej biblickej a zahraničnej spoločnosti podarilo v Budapešti vydať prvý preklad Evanjelia podľa Marka v náklade tritisíc kusov. V auguste 1912 vyšiel preklad všetkých štyroch evanjelií vo zväzku pod názvom Život nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista.
V Bratislave sa zapísal na štúdium učiteľstva dejepisu a zemepisu na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. V marci 1924 vyšiel v Prahe preklad Nového Zákona do slovenčiny. V júni 1925 absolvoval farárske skúšky v Bratislave. V septembri ho evanjelická cirkev ordinovala za kaplána v Modre. Úplný preklad Biblie napokon uzrel svetlo sveta v roku 1936. Vyšiel v náklade 20-tisíc kusov.
Profesor Jozef Roháček zomrel vo veku 85 rokov dňa 29. júla 1962. Pochovali ho v Slávičom údolí v Bratislave. Na skromnom hrobe je na náhrobnom kameni napísaný verš z Evanjelia podľa Jána, kapitoly 3, verša 36: „Kto verí v Syna Božieho, má večný život.“ Pod týmto textom je uvedené: „…dostal milosrdenstvo od Pána preložiť Slovo Božie z pôvodných jazykov do slovenskej reči.” V hrobe je s ním pochovaná aj jeho dcéra Viera, ktorá bola detskou lekárkou v Bratislave a otca neskôr opatrovala. Pomáhala mu s prekladom a úpravami až do jeho smrti.
Zdroj:
KREMPASKÝ, Kristián. Pred 60 rokmi skonal Jozef Roháček, autor prvého slovenského protestantského prekladu Biblie z pôvodných jazykov. Denník Štandard [online]. 2022, 29.7.2022, 29.7.2022 [cit. 2024-01-22].
Dostupné z: https://standard.sk/231881/pred-60-rokmi-skonal-jozef-rohacek-autor-prveho-slovenskeho-protestantskeho-prekladu-biblie-z-povodnych-jazykov
Sivák Stanislav *12. 2. 1939 — † 21. 8. 1968
Narodil sa v Bojniciach. V detstve bol medzi svojimi rovesníkmi najviac viditeľným vďaka pestvám, ktoré dokázal bleskovo vymyslieť a aj zrealizovať. Veľmi rád chodil na ryby k rieke Nitra a obohacoval tak rodinný stôl rôznymi pochúťkami rybacieho sveta, čo bolo krátko po vojne významným prínosom.
Vyučil sa zámočníkom a ako bolo v tomto kraji zvykom, nastúpil do Banských stavieb. Mal dve sestry Anku a Evu. Postupne sa všetci rozutekali do sveta, pravda, v tej dobe obmedzeného železnou oponou. Kým Anka sa vydala do Opavy, Eva skončila v Bratislave. Aj preto sa Stano rozhodol prísť do hlavného mesta a zamestnal sa v Závodoch priemyslovej automatizácie ZPA.
V osudný deň 21. augusta sa zhodou náhod ocitol pred univerzitou práve v tej chvíli, kedy sa situácia začala vyhrocovať. Zakričal na Danku: „Poď ideme sa schovať dovnútra“, vtedy Ján Holík hodil kameň spoza zátarasu pri univerzite. Dávka z guľometu, ktorá ukončila jeho život okamžite zasiahla aj Danku a odrazená guľka trafila aj Stana. Zvonku sa zranenie nezdalo byť smrteľným, až neskôr sa zistilo, že strela roztrhla brušnú aortu a Sivák zomrel o pár minút neskôr ako Danka Košanová a Ján Holík. Mal iba 29 rokov.
Po jeho prevoze do rodných Bojníc ho ŠtB zakázala riadne vystaviť v dome smútku, lebo sa obávala protištátnej demonštrácie. Pomohla až miestna fara, kde v kaplnke prebehla aj rozlúčka. Jeho kamaráti sa dohodli, že sa pri jeho hrobe budú stretávať rok čo rok. Tento zámer im ale pod hrozbou represií nevyšiel, a tak sa na miestnom cintoríne viackrát už nestretli.
Štyri desaťročia visela na budove univerzity tabuľa iba s jediným menom – Košanová. Rodina Stana Siváka sa hneď po revolúcii snažila o morálnu satisfakciu. Márne. Všetky doklady ohľadom jeho smrti, vrátane písomného vyjadrenia vtedajšieho Sovietskeho velenia vojsk, napokon skončili v rukách mladej redaktorky novovzniknutého periodika ZMENA, ktorá prisľúbila zverejnenie, a samozrejme aj podporu pri jednaní s vtedajšími úradmi. Napokon vyšiel krátky článoček a odvtedy sa dievčina -redaktorka stratila v dave, spolu so všetkou Sivákovou dokumentáciou.
Na bojnickom cintoríne stojí pomníček, ktorý pripomína túto tragickú obeť len vďaka ZPKO – Zväzu protikomunistického odboja. Iba vďaka nim sa podarilo na náhrobník napísať ako zahynul.
Zdroj:
ONDERA, Pavel. Zabudnuté obete augusta 1968. SAPaKS časopis Slovenské pohrebníctvo [online]. 2016, 19.8.2016, [cit. 2024-01-22].
Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/zabudnute-obete-augusta-1968
Narodil sa v Bojniciach. V detstve bol medzi svojimi rovesníkmi najviac viditeľným vďaka pestvám, ktoré dokázal bleskovo vymyslieť a aj zrealizovať. Veľmi rád chodil na ryby k rieke Nitra a obohacoval tak rodinný stôl rôznymi pochúťkami rybacieho sveta, čo bolo krátko po vojne významným prínosom.
Vyučil sa zámočníkom a ako bolo v tomto kraji zvykom, nastúpil do Banských stavieb. Mal dve sestry Anku a Evu. Postupne sa všetci rozutekali do sveta, pravda, v tej dobe obmedzeného železnou oponou. Kým Anka sa vydala do Opavy, Eva skončila v Bratislave. Aj preto sa Stano rozhodol prísť do hlavného mesta a zamestnal sa v Závodoch priemyslovej automatizácie ZPA.
V osudný deň 21. augusta sa zhodou náhod ocitol pred univerzitou práve v tej chvíli, kedy sa situácia začala vyhrocovať. Zakričal na Danku: „Poď ideme sa schovať dovnútra“, vtedy Ján Holík hodil kameň spoza zátarasu pri univerzite. Dávka z guľometu, ktorá ukončila jeho život okamžite zasiahla aj Danku a odrazená guľka trafila aj Stana. Zvonku sa zranenie nezdalo byť smrteľným, až neskôr sa zistilo, že strela roztrhla brušnú aortu a Sivák zomrel o pár minút neskôr ako Danka Košanová a Ján Holík. Mal iba 29 rokov.
Po jeho prevoze do rodných Bojníc ho ŠtB zakázala riadne vystaviť v dome smútku, lebo sa obávala protištátnej demonštrácie. Pomohla až miestna fara, kde v kaplnke prebehla aj rozlúčka. Jeho kamaráti sa dohodli, že sa pri jeho hrobe budú stretávať rok čo rok. Tento zámer im ale pod hrozbou represií nevyšiel, a tak sa na miestnom cintoríne viackrát už nestretli.
Štyri desaťročia visela na budove univerzity tabuľa iba s jediným menom – Košanová. Rodina Stana Siváka sa hneď po revolúcii snažila o morálnu satisfakciu. Márne. Všetky doklady ohľadom jeho smrti, vrátane písomného vyjadrenia vtedajšieho Sovietskeho velenia vojsk, napokon skončili v rukách mladej redaktorky novovzniknutého periodika ZMENA, ktorá prisľúbila zverejnenie, a samozrejme aj podporu pri jednaní s vtedajšími úradmi. Napokon vyšiel krátky článoček a odvtedy sa dievčina -redaktorka stratila v dave, spolu so všetkou Sivákovou dokumentáciou.
Na bojnickom cintoríne stojí pomníček, ktorý pripomína túto tragickú obeť len vďaka ZPKO – Zväzu protikomunistického odboja. Iba vďaka nim sa podarilo na náhrobník napísať ako zahynul.
Zdroj:
ONDERA, Pavel. Zabudnuté obete augusta 1968. SAPaKS časopis Slovenské pohrebníctvo [online]. 2016, 19.8.2016, [cit. 2024-01-22].
Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/zabudnute-obete-augusta-1968
Šindelár Alexander *23. 2. 1888 — † 2. 11. 1947
Narodil sa v malej obci Čeklís (dnešné Bernolákovo) v rodine krajčíra. Absolvoval teologické vzdelanie a za kňaza bol vysvätený v roku 1910 (Bazilika Ostrihom). Na Slovensku začal pôsobiť v Budmericiach a neskôr v Malženiciach (už vtedy začal spolupracovať s budovateľom piešťanských kúpeľov Ľudovítom Winterom). V roku 1930 bol preložený do Piešťan. Rok nato sa stáva aj starostom mesta Piešťany.
Funkciu starostu vykonával až do roku 1938, kedy sa sa dohodli politické strany v Piešťanoch a presadili si za starostu kandidáta živnostenskej strany Michala Chrenka. Šindelár tak ostal v zastupiteľstve ale z politiky sa stiahol. Za jeho starostovania bol postavený napríklad Krajinský most, Poštový a telegrafný úrad a okresný úrad (dnešná SPŠE). Pokračovalo sa vo výstavbe vodovodu, kanalizácie telefónnych a elektrických prípojok. Srdcia ľudí si získal najmä svojou otvorenosťou. Ako starosta a správca farnosti stíhal vyučovať náboženstvo, zúčastňovať sa spoločenských, kultúrnych aj športových podujatí a pomáhať chudobným. V roku 1936 bol povýšený na dekana.
Po vojne zorganizoval zbierku na nový zvon pre farský Kostol svätého Štefana, kráľa (v kostole chýbal od roku 1916).
V deň kedy zvon slávnostne vysvätil a inštalovali ho do veže skončila aj jeho životná púť. V podvečer okolo 20 hodiny ho na fare zastrelili dodnes neznámi páchatelia. Písal sa 2. november 1947 (Pamiatka zosnulých-Dušičky) a jemu bolo 59 rokov. Jeho hrob nájdeme na cintoríne Na Žilinskej ceste (Horný cintorín). Autor náhrobného kameňa s motívom zvona je akademický sochár Ladislav Ľudovít Pollák..
Funkciu starostu vykonával až do roku 1938, kedy sa sa dohodli politické strany v Piešťanoch a presadili si za starostu kandidáta živnostenskej strany Michala Chrenka. Šindelár tak ostal v zastupiteľstve ale z politiky sa stiahol. Za jeho starostovania bol postavený napríklad Krajinský most, Poštový a telegrafný úrad a okresný úrad (dnešná SPŠE). Pokračovalo sa vo výstavbe vodovodu, kanalizácie telefónnych a elektrických prípojok. Srdcia ľudí si získal najmä svojou otvorenosťou. Ako starosta a správca farnosti stíhal vyučovať náboženstvo, zúčastňovať sa spoločenských, kultúrnych aj športových podujatí a pomáhať chudobným. V roku 1936 bol povýšený na dekana.
Po vojne zorganizoval zbierku na nový zvon pre farský Kostol svätého Štefana, kráľa (v kostole chýbal od roku 1916).
V deň kedy zvon slávnostne vysvätil a inštalovali ho do veže skončila aj jeho životná púť. V podvečer okolo 20 hodiny ho na fare zastrelili dodnes neznámi páchatelia. Písal sa 2. november 1947 (Pamiatka zosnulých-Dušičky) a jemu bolo 59 rokov. Jeho hrob nájdeme na cintoríne Na Žilinskej ceste (Horný cintorín). Autor náhrobného kameňa s motívom zvona je akademický sochár Ladislav Ľudovít Pollák..
Zdroje a literatúra
1 Alexander Šindelár. (2023, október 13). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:47, január 22, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Alexander_%C5%A0indel%C3%A1r&oldid=7686740.
1 Alexander Šindelár. (2023, október 13). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:47, január 22, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Alexander_%C5%A0indel%C3%A1r&oldid=7686740.
Špitzerová Dalma *5. 2. 1925 — † 21. 1. 2021
Dalma Špitzerová (rodená Holanová) bola slovenská herečka a učiteľka herectva. Vyrastala s otcom, mamou a štyrmi súrodencami v Liptovskom Mikuláši. V roku 1942, keď mala 16 rokov, utiekla na popud svojho otca do Maďarska, kde hľadala útočisko pred deportáciami do koncentračných táborov. Keď ju chytili v Maďarsku, poslali ju do zberného tábora Nováky.
Väzni vo voľnom čase hrávali v nedeľu večer divadelné predstavenia. Počas pobytu v tábore sa Špitzerová zapojila do podzemného hnutia Slovenského národného povstania. V tábore bol aj jej budúci manžel Juraj Špitzer bol slávny novinár, ktorého poznala už od detstva. Keď vypuklo SNP podarilo sa jej ujsť z Novák do Banskej Bystrice, kde sa zapojila do odboja. Pracovala ako sekretárka. Následne prešla na tlačové oddelenie partizánskeho hnutia. Mala na starosti fotodokumentáciu. Keď povstalcov nemecké sily zatlačili do hôr chcela ísť s nimi a tak sa musela obliecť ako chlapec. Jej kolegovia zo skupiny verili, že je chlapec, neskôr vyšla pravda najavo a prijali ju ako dievča. Po tom ako ochorela musela zísť z hôr.
Po vojne sa chcela presťahovať do Bratislavy, ale nemala peniaze. Aby si ich získala, vrátila sa Špitzerová do svojho rodného domu, ale všetko už rozpredala pani, ktorá tvrdila, že jej boli Špitzerovci dlžní peniaze.. Ostali len ručne robené záclony, zarobila ledva na jednosmerný lístok do Bratislavy.
Keď sa dostala do hlavného mesta Slovenska, stretla sa so svojimi dvoma staršími sestrami, ktoré prežili Osvienčim a pochod smrti. Pokúsila sa nájsť aj Juraja Špitzera, o ktorom ľudia hovorili, že je mŕtvy. Ešte žil, ale celá jeho rodina neprežila Osvienčim.
Po vojne vyštudovala Dramatickú akadémiu. Prvým divadlom, v ktorom pôsobila, bolo Martinské komorné divadlo, druhým bola Nová scéna. Posledným divadlom, v ktorom pôsobila ako herečka, speváčka a tanečnica v 60. rokoch, bola slávna Tatra Revue. Začiatkom 70. rokov Tatra Revue zatvorili komunisti. V normalizačnom období po roku 1968 mala zakázané hrať. Jej manžel tiež nemohol pracovať ako novinár. Komunistom sa nepáčili myšlienky, ktoré publikoval, a tak ho umlčali.
Chvíľu pracovala pri balení kníh vo veľkoobchode. Potom sa zamestnala ako asistentka réžie v Slovenskej televízii kde pracovala 11 rokov, odkiaľ bola bezdôvodne prepustená. Začiatkom 90. rokov, po páde komunizmu, si Dalma Špitzerová založila vlastné súkromné herecké štúdio. Učenie mladých hercov, herečiek a cestovanie s nimi na súťaže ju napĺňalo. Objavila sa aj v dokumente Ľuba Stacha Zachor (premiéra 13. 3. 2017), ktorý využíva svedectvá piatich bývalých väzňov z koncentračného tábora Nováky. Režisérovým cieľom bolo dosiahnuť, aby ľudia nezabudli na slovenské pracovné tábory.
V 90. rokoch získala v Paríži 1. miesto medzinárodnú cenu za svoje súkromné herecké štúdio, ktoré založila. V januári 2016 dostala od prezidenta SR Andreja Kisku najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd.
Posledným vyznamenaním Dalmy Špitzerovej bolo získanie Ceny Pamäti národa v roku 2019 v Prahe.
Dalma Špitzerová zomiera vo svojich 95 rokoch 21. januára 2021. Jej ostatky sú uložené na Židovskom ortodoxnom cintoríne v Bratislave v blízkosti domu smútku.
Zdroj:
Wikipedia contributors. (2022, August 7). Dalma Špitzerová. In Wikipedia, The Free Encyclopedia.
Retrieved 21:33, January 22, 2024, from https://en.wikipedia.org/w/index.php?title=Dalma_%C5%A0pitzerov%C3%A1&oldid=1102915070
Dalma Špitzerová (rodená Holanová) bola slovenská herečka a učiteľka herectva. Vyrastala s otcom, mamou a štyrmi súrodencami v Liptovskom Mikuláši. V roku 1942, keď mala 16 rokov, utiekla na popud svojho otca do Maďarska, kde hľadala útočisko pred deportáciami do koncentračných táborov. Keď ju chytili v Maďarsku, poslali ju do zberného tábora Nováky.
Väzni vo voľnom čase hrávali v nedeľu večer divadelné predstavenia. Počas pobytu v tábore sa Špitzerová zapojila do podzemného hnutia Slovenského národného povstania. V tábore bol aj jej budúci manžel Juraj Špitzer bol slávny novinár, ktorého poznala už od detstva. Keď vypuklo SNP podarilo sa jej ujsť z Novák do Banskej Bystrice, kde sa zapojila do odboja. Pracovala ako sekretárka. Následne prešla na tlačové oddelenie partizánskeho hnutia. Mala na starosti fotodokumentáciu. Keď povstalcov nemecké sily zatlačili do hôr chcela ísť s nimi a tak sa musela obliecť ako chlapec. Jej kolegovia zo skupiny verili, že je chlapec, neskôr vyšla pravda najavo a prijali ju ako dievča. Po tom ako ochorela musela zísť z hôr.
Po vojne sa chcela presťahovať do Bratislavy, ale nemala peniaze. Aby si ich získala, vrátila sa Špitzerová do svojho rodného domu, ale všetko už rozpredala pani, ktorá tvrdila, že jej boli Špitzerovci dlžní peniaze.. Ostali len ručne robené záclony, zarobila ledva na jednosmerný lístok do Bratislavy.
Keď sa dostala do hlavného mesta Slovenska, stretla sa so svojimi dvoma staršími sestrami, ktoré prežili Osvienčim a pochod smrti. Pokúsila sa nájsť aj Juraja Špitzera, o ktorom ľudia hovorili, že je mŕtvy. Ešte žil, ale celá jeho rodina neprežila Osvienčim.
Po vojne vyštudovala Dramatickú akadémiu. Prvým divadlom, v ktorom pôsobila, bolo Martinské komorné divadlo, druhým bola Nová scéna. Posledným divadlom, v ktorom pôsobila ako herečka, speváčka a tanečnica v 60. rokoch, bola slávna Tatra Revue. Začiatkom 70. rokov Tatra Revue zatvorili komunisti. V normalizačnom období po roku 1968 mala zakázané hrať. Jej manžel tiež nemohol pracovať ako novinár. Komunistom sa nepáčili myšlienky, ktoré publikoval, a tak ho umlčali.
Chvíľu pracovala pri balení kníh vo veľkoobchode. Potom sa zamestnala ako asistentka réžie v Slovenskej televízii kde pracovala 11 rokov, odkiaľ bola bezdôvodne prepustená. Začiatkom 90. rokov, po páde komunizmu, si Dalma Špitzerová založila vlastné súkromné herecké štúdio. Učenie mladých hercov, herečiek a cestovanie s nimi na súťaže ju napĺňalo. Objavila sa aj v dokumente Ľuba Stacha Zachor (premiéra 13. 3. 2017), ktorý využíva svedectvá piatich bývalých väzňov z koncentračného tábora Nováky. Režisérovým cieľom bolo dosiahnuť, aby ľudia nezabudli na slovenské pracovné tábory.
V 90. rokoch získala v Paríži 1. miesto medzinárodnú cenu za svoje súkromné herecké štúdio, ktoré založila. V januári 2016 dostala od prezidenta SR Andreja Kisku najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd.
Posledným vyznamenaním Dalmy Špitzerovej bolo získanie Ceny Pamäti národa v roku 2019 v Prahe.
Dalma Špitzerová zomiera vo svojich 95 rokoch 21. januára 2021. Jej ostatky sú uložené na Židovskom ortodoxnom cintoríne v Bratislave v blízkosti domu smútku.
Zdroj:
Wikipedia contributors. (2022, August 7). Dalma Špitzerová. In Wikipedia, The Free Encyclopedia.
Retrieved 21:33, January 22, 2024, from https://en.wikipedia.org/w/index.php?title=Dalma_%C5%A0pitzerov%C3%A1&oldid=1102915070
Vengloš Jozef *18. 2. 1936 — † 26. 1. 2021
Narodil sa v Ružomberku. Vyrastal v Ružomberskej štvrti Plavisko, kde po skončení základnej školy študoval na Vyššej priemyselnej škole celulózovo – papiernickej. Popri štúdiu sa zúčastňoval na rôznych športových hrách a súťažiach mládeže. Tu sa formovali základy jeho výbornej kondície, ktorá sa stala jeho silnou stránkou počas futbalovej kariéry. Veď už v dorasteneckom veku sa stal Majstrom Československa v cezpoľnom behu a v atletike vytvoril slovenský rekord v behu na 1 000m (2:42,2 min.). Ako 12-ročný začal hrať futbal na klubovej úrovni za dorastencov ŠK Ružomberok a v roku 1951 nastúpil ako 15-ročný za seniorov Sokol SBZ Ružomberok. Medzníkom v jeho hráčskej kariére znamenal rok 1954. Ako dorastenec prestúpil do Slovana Bratislava. O rok neskôr sa klub kvalifikoval na turnaj juniorov v talianskom Viareggiu pod názvom DSO Spartak. Keď preberal ako kapitán ocenenie, jednu trofej mu predávala herečka Gina Lolobgigida a dala mu bozk na líce. Dlhé roky ho volali „Lolo“. Keď neskôr pôsobil v Británii, dostal ďalšie prezývky, ktoré korešpondovali s jeho vystupovaním a prístupom k hráčom. Volali ho „Doktor Joe“ a „Džentmen“. Oženil sa s bývalou spolužiačkou Evou, spolu mali dvoch chlapcov Jozefa a Juraja.
Robil asistenta trénerovi L. Šťastnému, neskôr ukončil hráčsku kariéru a stal sa slávnym futbalovým trénerom.
Po základnom vzdelaní študoval na Vyššej priemyselnej škole celulózovo–papiernickej .Promoval na Vysokej škole pedagogickej, v 60 rokoch pôsobil ako odborný asistent na katedre telesnej výchovy SVŠT, Bratislava. Na Katedre telesnej výchovy FCHPT STU pôsobil v rokoch 1972 – 1978 ako vedúci katedry.
Okrem trénerskej a funkcionárskej činnosti viedol expertné skupiny, prednášal a publikoval svoje práce, pôsobil tak v 120 krajinách sveta. Trénoval aj národné družstvá Austrálie, Malajzie a Ománu. Nemalé úspechy zaznamenal aj ako tréner Sportingu Lisabon, Ferenbahce Istanbul, Kuala Lumpur, Celtic Glasgow a JEF United Ičihara. J. Vengloš sa v roku 1990 stal historicky prvým hlavným zahraničným trénerom v najvyššej ligovej súťaži na britských ostrovoch v klube Aston Villa FC. Dva krát viedol výber sveta. Je uznávaným trénerským expertom FIFA a UEFA, v rokoch 1995 – 2013 zastával funkciu prezidenta AEFCA (Aliancia európskych futbalových trénerov). Za svoju vysoko odbornú prácu mu bolo udelených niekoľko športových ocenení i štátne vyznamenania. UEFA udelila Jozefovi Venglošovi najvyššie ocenenie v roku 2007 Order of Merit Diamond.
Doc. PhDr. Jozef Vengloš sa dožil 84 rokov. Zomiera 26. januára 2021. Miesto posledného odpočinku našiel v Bratislave na cintoríne Ružinov-Vrakuňa.
Zdroj:
Doc. PhDr. Jozef Vengloš. BOBRÍK, Miroslav a Iveta DRTILOVÁ. STU FCHPT [online]. 2021, 28.1.2021, 28.1.2021 [cit. 2024-01-25].
Dostupné z: https://www.fchpt.stuba.sk/sk/diani-na-fchpt/aktuality/doc.-phdr.-jozef-venglos.html?page_id=4489
Narodil sa v Ružomberku. Vyrastal v Ružomberskej štvrti Plavisko, kde po skončení základnej školy študoval na Vyššej priemyselnej škole celulózovo – papiernickej. Popri štúdiu sa zúčastňoval na rôznych športových hrách a súťažiach mládeže. Tu sa formovali základy jeho výbornej kondície, ktorá sa stala jeho silnou stránkou počas futbalovej kariéry. Veď už v dorasteneckom veku sa stal Majstrom Československa v cezpoľnom behu a v atletike vytvoril slovenský rekord v behu na 1 000m (2:42,2 min.). Ako 12-ročný začal hrať futbal na klubovej úrovni za dorastencov ŠK Ružomberok a v roku 1951 nastúpil ako 15-ročný za seniorov Sokol SBZ Ružomberok. Medzníkom v jeho hráčskej kariére znamenal rok 1954. Ako dorastenec prestúpil do Slovana Bratislava. O rok neskôr sa klub kvalifikoval na turnaj juniorov v talianskom Viareggiu pod názvom DSO Spartak. Keď preberal ako kapitán ocenenie, jednu trofej mu predávala herečka Gina Lolobgigida a dala mu bozk na líce. Dlhé roky ho volali „Lolo“. Keď neskôr pôsobil v Británii, dostal ďalšie prezývky, ktoré korešpondovali s jeho vystupovaním a prístupom k hráčom. Volali ho „Doktor Joe“ a „Džentmen“. Oženil sa s bývalou spolužiačkou Evou, spolu mali dvoch chlapcov Jozefa a Juraja.
Robil asistenta trénerovi L. Šťastnému, neskôr ukončil hráčsku kariéru a stal sa slávnym futbalovým trénerom.
Po základnom vzdelaní študoval na Vyššej priemyselnej škole celulózovo–papiernickej .Promoval na Vysokej škole pedagogickej, v 60 rokoch pôsobil ako odborný asistent na katedre telesnej výchovy SVŠT, Bratislava. Na Katedre telesnej výchovy FCHPT STU pôsobil v rokoch 1972 – 1978 ako vedúci katedry.
Okrem trénerskej a funkcionárskej činnosti viedol expertné skupiny, prednášal a publikoval svoje práce, pôsobil tak v 120 krajinách sveta. Trénoval aj národné družstvá Austrálie, Malajzie a Ománu. Nemalé úspechy zaznamenal aj ako tréner Sportingu Lisabon, Ferenbahce Istanbul, Kuala Lumpur, Celtic Glasgow a JEF United Ičihara. J. Vengloš sa v roku 1990 stal historicky prvým hlavným zahraničným trénerom v najvyššej ligovej súťaži na britských ostrovoch v klube Aston Villa FC. Dva krát viedol výber sveta. Je uznávaným trénerským expertom FIFA a UEFA, v rokoch 1995 – 2013 zastával funkciu prezidenta AEFCA (Aliancia európskych futbalových trénerov). Za svoju vysoko odbornú prácu mu bolo udelených niekoľko športových ocenení i štátne vyznamenania. UEFA udelila Jozefovi Venglošovi najvyššie ocenenie v roku 2007 Order of Merit Diamond.
Doc. PhDr. Jozef Vengloš sa dožil 84 rokov. Zomiera 26. januára 2021. Miesto posledného odpočinku našiel v Bratislave na cintoríne Ružinov-Vrakuňa.
Zdroj:
Doc. PhDr. Jozef Vengloš. BOBRÍK, Miroslav a Iveta DRTILOVÁ. STU FCHPT [online]. 2021, 28.1.2021, 28.1.2021 [cit. 2024-01-25].
Dostupné z: https://www.fchpt.stuba.sk/sk/diani-na-fchpt/aktuality/doc.-phdr.-jozef-venglos.html?page_id=4489
Poznámka
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 02. 2024
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 02. 2024
Rýchle hľadanie
Demjén Štefan *15. 2. 1912 — † 10. 8. 2001 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Dubček Peter, syn *18. 2. 1950 — † 30. 3. 2011 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Fabry Rudolf *8. 2. 1915 — † 11. 2. 1982 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Hodža Milan *1. 2. 1878 — † 27. 6. 1944 Národný cintorín, Martin
Hronský Jozef Cíger *23. 2. 1896 — † 13. 7. 1960 Národný cintorín, Martin
Jariabek Ondrej *20. 2. 1908 — † 3. 2. 1987 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Kalina Ján Ladislav *23. 2. 1913 — † 3. 1. 1981 Ondrejský cintorín, Bratislava
Košťa Ladislav *2. 2. 1929 — † 19. 5. 2017 cintorín Ružinov-Vrakuňa, Bratislava
Lasica Milan *3. 2. 1940 — † 18. 7. 2021 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Mrvečka Anton *27. 2. 1934 — † 20. 4. 1985 Martinský cintorín, Bratislava
Pietor Miloš *3. 2. 1933 — † 25. 3. 1991 cintorín Pri Kozej bráne, Bratislava
Pišút Milan *16. 2. 1908 — † 8. 5. 1984 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Roháček Jozef *6. 2. 1877 — † 29. 7. 1962 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Sivák Stanislav *12. 2. 1939 — † 21. 8. 1968 Miestny cintorín, Bojnice
Šindelár Alexander *23. 2. 1888 — † 2. 11. 1947 cintorín na Žilinskej ceste, Piešťany
Špitzerová Dalma *5. 2. 1925 — † 21. 1. 2021 Židovský ortodoxný cintorín, Bratislava
Vengloš Jozef *18. 2. 1936 — † 26 .1. 2021 cintorín Ružinov-Vrakuňa, Bratislava
Späť na tému Výročia
![Uloženie urien na Ondrejskom cintoríne. ONDERA, Pavel. SAPAKS, ČASOPIS SLOVENSKÉ POHREBNÍCTVO. Slovenské pohrebníctvo [online]. 2015, 11.6.2015, 2024 [cit. 2024-01-20]. Dostupné: https://www.pohrebnictvo.sk/ulozenie-urien-na-ondrejskom-cintorine/](/data/images/27458.jpg)
![Uloženie urien na Ondrejskom cintoríne. ONDERA, Pavel. SAPAKS, ČASOPIS SLOVENSKÉ POHREBNÍCTVO. Slovenské pohrebníctvo [online]. 2015, 11.6.2015, 2024 [cit. 2024-01-20]. Dostupné: https://www.pohrebnictvo.sk/ulozenie-urien-na-ondrejskom-cintorine/](/data/images/27460.jpg)
![Uloženie urien na Ondrejskom cintoríne. ONDERA, Pavel. SAPAKS, ČASOPIS SLOVENSKÉ POHREBNÍCTVO. Slovenské pohrebníctvo [online]. 2015, 11.6.2015, 2024 [cit. 2024-01-20]. Dostupné: https://www.pohrebnictvo.sk/ulozenie-urien-na-ondrejskom-cintorine/](/data/images/27462.jpg)
