Osobnosti Slovenska — December
December 2023 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznam-nejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili. V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo. V budúcom roku budeme pokračovať v spomínaní pri pohľade na miesta posledného odpočinku.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznam-nejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili. V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo. V budúcom roku budeme pokračovať v spomínaní pri pohľade na miesta posledného odpočinku.
Narodení v decembri, ktorí už nie sú medzi nami
Bán Pavol *13.12.1892
Slovenský sochár. Narodil sa v 19. storočí na vtedajšom území Rakúsko-Uhorska v Turčianskych Tepliciach pri Martine. Po základnom a vyššom vzdelaní sa vybral študovať do Budapešti. Na Akadémii výtvarných umení sa učil u profesora Radnayi-ho a Alojza Stróbla. Po absolvovaní Akadémie nasledoval študijný pobyt vo Francúzsku. Jeho sochárske zameranie sa potom vyznačovalo portrétnou tvorbou ktorú využil aj pri monumentálnom štýle pomníkov. V roku 1919 bol stúpencom Maďarskej komúny (Maďarská republika rád, ktorá ako dočasný štátny útvar existovala iba 133 dní)
Bratislavskému námestiu (pôvodne Milosrdné námestie, Zelený trh, Obilný trh, Keiser Wilhem platz, Námestie republiky, Námestie Andreja Hlinku, Námestie j. V. Stalina, Námestie SNP) jednu dobu dominovala monumentálna socha Stalina práve z dielne sochára Bána. (Dnes je táto socha v depozite Slovenskej národnej Galérie).
Z jeho výtvarných diel menujme aspoň niektoré. Autoportrét z roku 1930. Busty: Kornel Maťuga, Alojz Wagner, Ján Cikker, Štefan Polkoráb, Oskar Nedbal, Gustav Mallý.
Zomrel vo veku nedožitých 67 rokov dňa 3.7.1959 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Slovenský sochár. Narodil sa v 19. storočí na vtedajšom území Rakúsko-Uhorska v Turčianskych Tepliciach pri Martine. Po základnom a vyššom vzdelaní sa vybral študovať do Budapešti. Na Akadémii výtvarných umení sa učil u profesora Radnayi-ho a Alojza Stróbla. Po absolvovaní Akadémie nasledoval študijný pobyt vo Francúzsku. Jeho sochárske zameranie sa potom vyznačovalo portrétnou tvorbou ktorú využil aj pri monumentálnom štýle pomníkov. V roku 1919 bol stúpencom Maďarskej komúny (Maďarská republika rád, ktorá ako dočasný štátny útvar existovala iba 133 dní)
Bratislavskému námestiu (pôvodne Milosrdné námestie, Zelený trh, Obilný trh, Keiser Wilhem platz, Námestie republiky, Námestie Andreja Hlinku, Námestie j. V. Stalina, Námestie SNP) jednu dobu dominovala monumentálna socha Stalina práve z dielne sochára Bána. (Dnes je táto socha v depozite Slovenskej národnej Galérie).
Z jeho výtvarných diel menujme aspoň niektoré. Autoportrét z roku 1930. Busty: Kornel Maťuga, Alojz Wagner, Ján Cikker, Štefan Polkoráb, Oskar Nedbal, Gustav Mallý.
Zomrel vo veku nedožitých 67 rokov dňa 3.7.1959 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Bielik Paľo *11.12.1910
Narodil sa za Rakúsko-Uhorska v malej dedinke Senica, ktorá leží v tesnej blízkosti mesta Banská Bystrica. Aj keď zmienka o nej je už z roku 1422, počet jej obyvateľov bol vždy malý a tak v roku 1971 kedy sa stala mestskou časťou Bystrice mala cca 400 obyvateľov.
Bielik vyučený zámočník vystriedal viacero povolaní (napr. aj predavača či četníka), popritom hral v ochotníckom divadle. Tam ho zaregistroval aj profesor Karol Plicka a odporúčal ho Martinovi Fričovi do filmu Jánošík. Film sa stal najúspešnejším dielom prvej ČSR a Bielika priam vystrelil na herecké dosky. Pôsobil v SND aj na začiatku vojny. Po vypuknutí Slovenského národného povstania nakrútil ako režisér materiál pre dokument „Za slobodu“.
Po vojne niektoré jeho úspešné filmy zavreli komunisti do trezoru ako ideologicky závadné. (Film „Varúj...!“ a „Vlčie diery“). Bielik na to zareagoval a nakrútil ďalšie dva filmy, ktoré boli ideologicky spoplatnené režimu. („Priehrada“ 1950, „Lazy sa pohli“ 1952). Ďalšou „objednanou zákazkou“ režimom bol film „V piatok trinásteho“ 1953. Už o dva roky neskôr dostal titul „Zaslúžilý umelec“ 1955 a v roku 1968 titul „Národný umelec“.
Herec, scenárista, režisér Paľo Bielik zomrel v Bratislave vo svojich 72 rokoch dňa 23.4.1983. Po spopolnení boli jeho ostatky uložené vo V.I.P. priestore (sektor1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Narodil sa za Rakúsko-Uhorska v malej dedinke Senica, ktorá leží v tesnej blízkosti mesta Banská Bystrica. Aj keď zmienka o nej je už z roku 1422, počet jej obyvateľov bol vždy malý a tak v roku 1971 kedy sa stala mestskou časťou Bystrice mala cca 400 obyvateľov.
Bielik vyučený zámočník vystriedal viacero povolaní (napr. aj predavača či četníka), popritom hral v ochotníckom divadle. Tam ho zaregistroval aj profesor Karol Plicka a odporúčal ho Martinovi Fričovi do filmu Jánošík. Film sa stal najúspešnejším dielom prvej ČSR a Bielika priam vystrelil na herecké dosky. Pôsobil v SND aj na začiatku vojny. Po vypuknutí Slovenského národného povstania nakrútil ako režisér materiál pre dokument „Za slobodu“.
Po vojne niektoré jeho úspešné filmy zavreli komunisti do trezoru ako ideologicky závadné. (Film „Varúj...!“ a „Vlčie diery“). Bielik na to zareagoval a nakrútil ďalšie dva filmy, ktoré boli ideologicky spoplatnené režimu. („Priehrada“ 1950, „Lazy sa pohli“ 1952). Ďalšou „objednanou zákazkou“ režimom bol film „V piatok trinásteho“ 1953. Už o dva roky neskôr dostal titul „Zaslúžilý umelec“ 1955 a v roku 1968 titul „Národný umelec“.
Herec, scenárista, režisér Paľo Bielik zomrel v Bratislave vo svojich 72 rokoch dňa 23.4.1983. Po spopolnení boli jeho ostatky uložené vo V.I.P. priestore (sektor1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Brunovský Albín *25.12.1935
Narodil sa v Zohore blízko Bratislavy v rodine Františka a Karolíny Brunovských a dostal meno Albín. Vyrastal spolu so súrodencami (sestra Marcela a brat Daniel) . Navštevoval miestnu ľudovú školu na Námestí 1. mája. Potom odišiel študovať do Bratislavy na Školu umeleckého priemyslu (1951) a neskôr pokračoval v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení u profesora Vincenta Hložníka (1956). Po štúdiách začal na tej istej škole aj učiť knižnú tvorbu. V roku 1981 ho vymenovali za vysokoškolského profesora, učil až do roku 1990.
Okrem pedagogickej činnosti sa venoval aj vlastnej tvorbe a to najmä ako ilustrátor, grafik a maliar. Jeho diela sú aj súčasťou reprezentačných miestností vládneho hotela Bôrik a priestorov Národnej rady Slovenskej republiky (parlamentu). Bol spoluzakladateľ Bienále ilustrácií Bratislava (BIB) v roku 1967, ktorých ročníky organizoval a prebiehajú podnes.
Bol autorom úspešných návrhov na bankovky a poštové známky. Paradoxne tak jeho obrazy (diela) nosil každý občan pri sebe dlhé roky. Od roku 1962 do roku 1995 získal 35 cien z rôznych výtvarných súťaží, Bienále z celého sveta. V roku 1985 obdržal titul Národný umelec. Jeho „dvadsaťkorunáčka“ získala vo Francúzsku ocenenie Najkrajšia bankovka sveta (1988).
20.1.1997 umiera Albín Brunovský vo veku 61 rokov v Bratislave. Miesto jeho posledného odpočinku nájdeme vo V.I.P. priestore (sektor1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Narodil sa v Zohore blízko Bratislavy v rodine Františka a Karolíny Brunovských a dostal meno Albín. Vyrastal spolu so súrodencami (sestra Marcela a brat Daniel) . Navštevoval miestnu ľudovú školu na Námestí 1. mája. Potom odišiel študovať do Bratislavy na Školu umeleckého priemyslu (1951) a neskôr pokračoval v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení u profesora Vincenta Hložníka (1956). Po štúdiách začal na tej istej škole aj učiť knižnú tvorbu. V roku 1981 ho vymenovali za vysokoškolského profesora, učil až do roku 1990.
Okrem pedagogickej činnosti sa venoval aj vlastnej tvorbe a to najmä ako ilustrátor, grafik a maliar. Jeho diela sú aj súčasťou reprezentačných miestností vládneho hotela Bôrik a priestorov Národnej rady Slovenskej republiky (parlamentu). Bol spoluzakladateľ Bienále ilustrácií Bratislava (BIB) v roku 1967, ktorých ročníky organizoval a prebiehajú podnes.
Bol autorom úspešných návrhov na bankovky a poštové známky. Paradoxne tak jeho obrazy (diela) nosil každý občan pri sebe dlhé roky. Od roku 1962 do roku 1995 získal 35 cien z rôznych výtvarných súťaží, Bienále z celého sveta. V roku 1985 obdržal titul Národný umelec. Jeho „dvadsaťkorunáčka“ získala vo Francúzsku ocenenie Najkrajšia bankovka sveta (1988).
20.1.1997 umiera Albín Brunovský vo veku 61 rokov v Bratislave. Miesto jeho posledného odpočinku nájdeme vo V.I.P. priestore (sektor1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Fiala Peter *29.12.1977
Narodil sa v Trenčíne, rodina krátko žila v Novom Meste nad Váhom a následne sa presťahovala do Partizánskeho. Tu navštevoval Peter základnú školu a folklórny súbor „Jánošík“ kde spieval a neskôr aj tancoval. Pri vystúpení v Prešove si ho ako desaťročného všimol Miroslav Dudík a Peter mal tak šancu naspievať svoje prvé dve sólové pesničky.
Po základnej škole prešiel do Modry na Pedagogickú školu kde mohol rozvíjať svoj talent. V roku 2004 vyšlo jeho prvé CD album s názvom „Ver mi alebo nie“. Ešte v tomto roku (ktorý bol posledný v jeho krátkom živote) vydal singel „Keď nestačí slovenčina“, ďalší „Vojna a mier“.
Pri návrate z diskotéky v Oslanoch (okr. Prievidza) kde Peter oslavoval svoje blížiace sa narodeniny, havaroval vodič Branislav Z. so svojou Mazdou 626 a Peter haváriu neprežil. Vodičovi namerali 1,4 promile alkoholu v krvi, no ten tvrdil, že auto nešoféroval. Dianie od prejazdu okolo policajnej hliadky vysokou rýchlosťou až po odvoz tela na pitvu je zahalené rúškom tajomstva do dnešných dní.
Pravdou ostáva, že Peter zomrel 26.12.2004. O tri dni by sa dožil 27 rokov. Jeho hrob nájdeme na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Narodil sa v Trenčíne, rodina krátko žila v Novom Meste nad Váhom a následne sa presťahovala do Partizánskeho. Tu navštevoval Peter základnú školu a folklórny súbor „Jánošík“ kde spieval a neskôr aj tancoval. Pri vystúpení v Prešove si ho ako desaťročného všimol Miroslav Dudík a Peter mal tak šancu naspievať svoje prvé dve sólové pesničky.
Po základnej škole prešiel do Modry na Pedagogickú školu kde mohol rozvíjať svoj talent. V roku 2004 vyšlo jeho prvé CD album s názvom „Ver mi alebo nie“. Ešte v tomto roku (ktorý bol posledný v jeho krátkom živote) vydal singel „Keď nestačí slovenčina“, ďalší „Vojna a mier“.
Pri návrate z diskotéky v Oslanoch (okr. Prievidza) kde Peter oslavoval svoje blížiace sa narodeniny, havaroval vodič Branislav Z. so svojou Mazdou 626 a Peter haváriu neprežil. Vodičovi namerali 1,4 promile alkoholu v krvi, no ten tvrdil, že auto nešoféroval. Dianie od prejazdu okolo policajnej hliadky vysokou rýchlosťou až po odvoz tela na pitvu je zahalené rúškom tajomstva do dnešných dní.
Pravdou ostáva, že Peter zomrel 26.12.2004. O tri dni by sa dožil 27 rokov. Jeho hrob nájdeme na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Haspra Pavol *8.12.1929
Narodil sa v Topoľčiankach, kde absolvoval aj základné vzdelanie. Po maturite pracoval v rodnej obci ako učiteľ a navštevoval aj ochotnícky súbor. V roku 1955 absolvoval štúdium divadelnej réžie na VŠMÚ v Bratislave pod vedením profesora Budského. V tom istom čase už pôsobil v Krajovom divadle v Nitre (Divadlo Andreja Bagara), ktoré priviedol k tvorivej aktivite čo sa odzrkadlilo na návštevnosti aj kvalite produkcie.
V júli roku 1962 prešiel do Činohry SND kde pôsobil celý svoj aktívny život. Okrem divadla sa venoval aj televíznej tvorbe, najmä televíznym inscenáciám, kde dominovali celoštátne televízne pondelky. V roku 1970 sa stal laureátom Štátnej ceny, dostal ocenenie Zväzu divadelných umelcov 1977, v roku 1984 sa stal Zaslúžilým umelcom. Po jeho smrti mu bola udelená Štátna cena — Pribinov kríž I. stupňa, in memoriam (2005).
Spomeňme, že bol manželom herečky Viery Strniskovej a neskôr Soni Valentovej. Manželstvo so Soňou trvalo krásnych 38 rokov. Mali spolu dve dcéry, Natáliu a mladšiu Katarínu. Na umeleckej dráhe ostala Katarína ako úspešná muzikálová herečka.
Začiatkom roku 2004 ochorel akútnou leukémiou a 27. marca toho istého roku jej podľahol. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Slávičie údolie, v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Narodil sa v Topoľčiankach, kde absolvoval aj základné vzdelanie. Po maturite pracoval v rodnej obci ako učiteľ a navštevoval aj ochotnícky súbor. V roku 1955 absolvoval štúdium divadelnej réžie na VŠMÚ v Bratislave pod vedením profesora Budského. V tom istom čase už pôsobil v Krajovom divadle v Nitre (Divadlo Andreja Bagara), ktoré priviedol k tvorivej aktivite čo sa odzrkadlilo na návštevnosti aj kvalite produkcie.
V júli roku 1962 prešiel do Činohry SND kde pôsobil celý svoj aktívny život. Okrem divadla sa venoval aj televíznej tvorbe, najmä televíznym inscenáciám, kde dominovali celoštátne televízne pondelky. V roku 1970 sa stal laureátom Štátnej ceny, dostal ocenenie Zväzu divadelných umelcov 1977, v roku 1984 sa stal Zaslúžilým umelcom. Po jeho smrti mu bola udelená Štátna cena — Pribinov kríž I. stupňa, in memoriam (2005).
Spomeňme, že bol manželom herečky Viery Strniskovej a neskôr Soni Valentovej. Manželstvo so Soňou trvalo krásnych 38 rokov. Mali spolu dve dcéry, Natáliu a mladšiu Katarínu. Na umeleckej dráhe ostala Katarína ako úspešná muzikálová herečka.
Začiatkom roku 2004 ochorel akútnou leukémiou a 27. marca toho istého roku jej podľahol. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Slávičie údolie, v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
<
Jančová Marcela *2.12.1975 – †17.12.2001
Ako Miss Slovenskej republiky 96 úspešne reprezentovala našu vlasť na súťažiach krásy vo svete. Ešte v roku 1996 v Albánsku (Miss Europa), v Turecku (Miss Globe 1997), v Amerike na Hawaii. Nechcela sa venovať len modelingu, pracovala ako moderátorka televízie Markíza v programe „Vitajte doma“ a objavila sa aj ako členka tímu vo francúzskej súťaži „Pevnosť Boyard“.
Mala vzťah s futbalovým reprezentantom Slovenska Milošom Glonekom. Spoločne plánovali budúcnosť, svoj sen si splnila otvorením kaviarne s príznačným názvom Bisou (Bozk), vedľa Novej Scény v Bratislave. Otvorili ju spolu s kamarátkou Kvetkou a keďže Marcela mala blízko aj k politike bola hojne navštevovaná aj členmi SDKÚ.
Marcela dostala ako modelka pracovnú ponuku z Talianska, kde sa vybrala iba na pár mesiacov. Tesne pred jej návratom tragicky zahynula na Sardínii pri meste Cagliari. O 4.30 hodine ráno havarovala v kabriolete po tom ako nezvládla riadenie. Neskôr vysvitlo, že v aute nebola sama a šoféroval niekto iný. Povesť polície týchto oblastí sa tiahne históriou veľmi šedivou, čo sa potvrdilo aj v tomto prípade. Napriek urgenciám aj zo strany diplomatov sa nešťastná udalosť nepodarila objasniť a šofér ostal neznámy. Zomrela vo svojich 26 rokoch 17.12.2001 a pochovaná je cintoríne Vrakuňa (Ružinov) v Bratislave.
Mala vzťah s futbalovým reprezentantom Slovenska Milošom Glonekom. Spoločne plánovali budúcnosť, svoj sen si splnila otvorením kaviarne s príznačným názvom Bisou (Bozk), vedľa Novej Scény v Bratislave. Otvorili ju spolu s kamarátkou Kvetkou a keďže Marcela mala blízko aj k politike bola hojne navštevovaná aj členmi SDKÚ.
Marcela dostala ako modelka pracovnú ponuku z Talianska, kde sa vybrala iba na pár mesiacov. Tesne pred jej návratom tragicky zahynula na Sardínii pri meste Cagliari. O 4.30 hodine ráno havarovala v kabriolete po tom ako nezvládla riadenie. Neskôr vysvitlo, že v aute nebola sama a šoféroval niekto iný. Povesť polície týchto oblastí sa tiahne históriou veľmi šedivou, čo sa potvrdilo aj v tomto prípade. Napriek urgenciám aj zo strany diplomatov sa nešťastná udalosť nepodarila objasniť a šofér ostal neznámy. Zomrela vo svojich 26 rokoch 17.12.2001 a pochovaná je cintoríne Vrakuňa (Ružinov) v Bratislave.
Jesenský Janko *30.12.1874 – †27.12.1945
Narodil sa v Turčianskom Svätom Martine. Pochádzal zo zemianskej rodiny. Po maturite 1893 absolvoval právnickú akadémiu v Prešove, štúdium práva ukončil v rumunskej Kluži (1901). V Budapešti zložil advokátsku skúšku (1905). S praxou začal v tom istom roku v Bánovciach nad Bebravou.
Po 1. svetovej vojne kedy zbehol na ruskú stranu a bol zajatý (napokon sa pridal k československým légiám v Rusku) sa vrátil na Slovensko. Tu sa stal županom v Rimavskej Sobote, potom županom v Nitre, v roku 1929 prešiel do Bratislavy, kde sa stal vládnym radcom, neskôr viceprezidentom Krajinského úradu.
Venoval sa poézii, próze i dráme. Z jeho tvorby spomeňme prozaické dielo „Demokrati“, báseň „Vyznanie“, „Na zlobu dňa“. Zvlášť politicky orientovanými básňami nesúhlasne reagoval na rozbitie Československa na Slovenský štát. Jeho tvorba sa objavovala aj v reláciách Československého vysielania BBC z Londýna počas vojny.
Jesenský vôbec ako prvý Slovák dostal ocenenie Národný umelec (mesiac pred svojou smrťou). Zomrel 27.12.1945 v Bratislave vo veku 70 rokov. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Po 1. svetovej vojne kedy zbehol na ruskú stranu a bol zajatý (napokon sa pridal k československým légiám v Rusku) sa vrátil na Slovensko. Tu sa stal županom v Rimavskej Sobote, potom županom v Nitre, v roku 1929 prešiel do Bratislavy, kde sa stal vládnym radcom, neskôr viceprezidentom Krajinského úradu.
Venoval sa poézii, próze i dráme. Z jeho tvorby spomeňme prozaické dielo „Demokrati“, báseň „Vyznanie“, „Na zlobu dňa“. Zvlášť politicky orientovanými básňami nesúhlasne reagoval na rozbitie Československa na Slovenský štát. Jeho tvorba sa objavovala aj v reláciách Československého vysielania BBC z Londýna počas vojny.
Jesenský vôbec ako prvý Slovák dostal ocenenie Národný umelec (mesiac pred svojou smrťou). Zomrel 27.12.1945 v Bratislave vo veku 70 rokov. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Zdroje a literatúra
1 LEIKERT, Jozef. Janko Jesenský. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 160-163. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Jesenský Janko. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 203-204. ISBN 978-80-89222-48-3.
3 Jesenský Janko. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 554-555. ISBN 095-016-87.
1 LEIKERT, Jozef. Janko Jesenský. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 160-163. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Jesenský Janko. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 203-204. ISBN 978-80-89222-48-3.
3 Jesenský Janko. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 554-555. ISBN 095-016-87.
Kostra Ján *4.12.1910 — † 5.11.1975
Narodil sa v obci Turčianska Štiavnička v rodine kolárskeho majstra a richtára. Vyštudoval na umeleckej priemyslovke a na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, a pomedzi to ešte v rokoch 1930 – 1933 študoval architektúru na Českom vysokom učení technickom v Prahe. V roku 1934 však štúdium z finančných dôvodov prerušil a už nedokončil. Počas štúdií v Česku sa stal členom slovenského spolku Detvan.
Kostra pôsobil ako redaktor v Robotníckych novinách, neskôr v Slovenskom rozhlase v Prešove a Bratislave. Angažoval sa vo Zväze slovenských spisovateľov a súčasne bol šéfredaktorom týždenníka Kultúrny život. Bol ľahko ovplyvniteľný prítomnosťou v ktorej žil čoho dôkazom je „ospevovanie“ Tisovho režimu, neskôr komunistického.
Jeho tvorba sa orientovala na tvar a estetiku slova v lyrických dielach, ktoré boli čisté a pritom erotické. Básnická zbierka „Ave Eva“ vyšla aj s jeho ilustráciami. Vo svojej tvorbe sa venoval aj eseji, najznámejšia sa zaoberá dielom Ľudovíta Fullu, tvoril ale aj pre deti. Spolu s Kristou Bendovou pod pseudonymom Kristián Benko vydal zbierky básní pre deti „Vtáčky“, „Zvieratá“ a zbierku „Priamy smer do Tatier“, ďalej prebásnil ľudovú rozprávku Janko Hraško a napísal knižku detských veršov „Našiel som nožík rybku“. (Zdroj: Teraz.sk) Prekladal z francúzskej, ruskej, českej a španielskej literatúry. V roku 1954 dostal štátnu cenu Klementa Gottwalda za literatúru, v roku 1960 ocenenie Zaslúžilý umelec a v roku 1969 Národný umelec.
Bol manželom spisovateľky Kristy Bendovej †1988 a neskôr spisovateľky Hany Ponickej †2007.
Ján Kostra zomrel ako 64 ročný 5.11.1975 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Kostra pôsobil ako redaktor v Robotníckych novinách, neskôr v Slovenskom rozhlase v Prešove a Bratislave. Angažoval sa vo Zväze slovenských spisovateľov a súčasne bol šéfredaktorom týždenníka Kultúrny život. Bol ľahko ovplyvniteľný prítomnosťou v ktorej žil čoho dôkazom je „ospevovanie“ Tisovho režimu, neskôr komunistického.
Jeho tvorba sa orientovala na tvar a estetiku slova v lyrických dielach, ktoré boli čisté a pritom erotické. Básnická zbierka „Ave Eva“ vyšla aj s jeho ilustráciami. Vo svojej tvorbe sa venoval aj eseji, najznámejšia sa zaoberá dielom Ľudovíta Fullu, tvoril ale aj pre deti. Spolu s Kristou Bendovou pod pseudonymom Kristián Benko vydal zbierky básní pre deti „Vtáčky“, „Zvieratá“ a zbierku „Priamy smer do Tatier“, ďalej prebásnil ľudovú rozprávku Janko Hraško a napísal knižku detských veršov „Našiel som nožík rybku“. (Zdroj: Teraz.sk) Prekladal z francúzskej, ruskej, českej a španielskej literatúry. V roku 1954 dostal štátnu cenu Klementa Gottwalda za literatúru, v roku 1960 ocenenie Zaslúžilý umelec a v roku 1969 Národný umelec.
Bol manželom spisovateľky Kristy Bendovej †1988 a neskôr spisovateľky Hany Ponickej †2007.
Ján Kostra zomrel ako 64 ročný 5.11.1975 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Zdroje a literatúra
1 KOSTRA, Ján. In: Slovenský biografický slovník III. zväzok K—L. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1989, str. 196-198. ISBN 80-7090-019-9.
2 Kostra Ján. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 345. ISBN 80-200-0443-2.
3 Kostra Ján. In: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 246. ISBN 978-80-89222-48-3.
1 KOSTRA, Ján. In: Slovenský biografický slovník III. zväzok K—L. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1989, str. 196-198. ISBN 80-7090-019-9.
2 Kostra Ján. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 345. ISBN 80-200-0443-2.
3 Kostra Ján. In: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 246. ISBN 978-80-89222-48-3.
Krčméry Štefan *26.12.1892
Narodil sa v Mošovciach v rodine evanjelického farára. Pôsobil ako básnik, literárny historik a kritik, prekladateľ, publicista, redaktor a organizátor. Bol správcom Matice slovenskej a jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Publikovať začal v roku 1913, pričom prispieval do viacerých časopisov (Slovenské pohľady, Dennica, Živena, Národné noviny, Mladé Slovensko a i.). Debutoval v roku 1920 zbierkou básní „Keď sa sloboda rodila“. Inšpiroval sa Hviezdoslavom a štúrovcami, ale taktiež európskymi romantickými básnikmi. Okrem kritického realizmu používal i prvky symbolizmu. Svojou poéziou spájal literárnu tradíciu s básnickou modernou. Venoval sa písaniu vlasteneckej a ľúbostnej lyriky, ale tiež spirituálnej lyrike.
Jeho najvýznamnejším teoretickým dielom sú dvojzväzkové dejiny slovenskej literatúry 150 rokov slovenskej literatúry (spomína významné i menej významné osobnosti 18. a 19. storočia). Okrem toho publikoval množstvo štúdií a príspevkov o literatúre, umení a kultúre v slovenských periodikách. Mimoriadne zásluhy si získal ako redaktor Slovenských pohľadov (1922 – 1932), okolo ktorých sústredil takmer všetkých starších i začínajúcich autorov. V roku 1931 u neho zistili lekári duševné problémy, ktoré sa rozvinuli do vážnej psychickej choroby schizofrénie. Tým prakticky ukončil svoju činnosť vo funkciách ktoré zastával. Trvalo sa liečil v psychiatrickej liečebni v Pezinku.
Zomrel 17.2.1955 vo veku 62 rokov v Pezinku. Urna s jeho popolom bola uložená na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave. Neskôr bola v roku 1990 prevezená na Národný cintorín do Martina.
Narodil sa v Mošovciach v rodine evanjelického farára. Pôsobil ako básnik, literárny historik a kritik, prekladateľ, publicista, redaktor a organizátor. Bol správcom Matice slovenskej a jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Publikovať začal v roku 1913, pričom prispieval do viacerých časopisov (Slovenské pohľady, Dennica, Živena, Národné noviny, Mladé Slovensko a i.). Debutoval v roku 1920 zbierkou básní „Keď sa sloboda rodila“. Inšpiroval sa Hviezdoslavom a štúrovcami, ale taktiež európskymi romantickými básnikmi. Okrem kritického realizmu používal i prvky symbolizmu. Svojou poéziou spájal literárnu tradíciu s básnickou modernou. Venoval sa písaniu vlasteneckej a ľúbostnej lyriky, ale tiež spirituálnej lyrike.
Jeho najvýznamnejším teoretickým dielom sú dvojzväzkové dejiny slovenskej literatúry 150 rokov slovenskej literatúry (spomína významné i menej významné osobnosti 18. a 19. storočia). Okrem toho publikoval množstvo štúdií a príspevkov o literatúre, umení a kultúre v slovenských periodikách. Mimoriadne zásluhy si získal ako redaktor Slovenských pohľadov (1922 – 1932), okolo ktorých sústredil takmer všetkých starších i začínajúcich autorov. V roku 1931 u neho zistili lekári duševné problémy, ktoré sa rozvinuli do vážnej psychickej choroby schizofrénie. Tým prakticky ukončil svoju činnosť vo funkciách ktoré zastával. Trvalo sa liečil v psychiatrickej liečebni v Pezinku.
Zomrel 17.2.1955 vo veku 62 rokov v Pezinku. Urna s jeho popolom bola uložená na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave. Neskôr bola v roku 1990 prevezená na Národný cintorín do Martina.
Križan Bronislav *3.12.1941 – †20.12.2012
Narodil sa v Bratislave a tu prežil aj svoje detstvo. V roku 1967 ukončil štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Ako všetkým ani on sa nevyhol povinnej vojenskej službe, rok absolvoval vo Vojenskom umeleckom súbore (dnes Armádny umelecký súbor).Svoju profesionálnu dráhu začal v Nitre kde odohral dve sezóny. V roku 1972 bol členom Poetického súboru divadla Nová scéna v Bratislave, kde zotrval do roku 1998. Okrem herectva sa venoval aj dabingu a vyučoval na Bratislavskom konzervatóriu. Na divadelných doskách stvárnil vážne aj tragikomické postavy, vo filmoch najčastejšie hral mužské role vojakov, dôstojníkov, partizánov a komunistov. Bol obsadzovaný do rozprávok, Sokoliarova dcéra, Zlatá priadka a iné.
V roku 2010 mu Literárny fond udelil cenu za dlhoročnú prácu pre slovenské divadelníctvo.
V jeho 71 rokoch ho dostihla vážna a ťažká choroba, ktorej napokon 20.12.2012 podľahol. Miesto jeho posledného odpočinku nájdeme vo V.I.P. priestore (sektor1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
