Ondrejský cintorín
Nachádza sa takmer v susedstve centrálnej autobusovej stanice, iba pár krokov od najnavštevovanejších miest v centre Bratislavy. Okrem pokoja, peknej zelene a zvláštnej atmosféry, ktorá vládne na takmer všetkých pohrebiskách, tu nájdeme pozostatky viac či menej zachovaných stavieb v slohu novogotiky, novorenesancie a klasicizmu. Nazrime teda do pohnutej histórie pietneho miesta na ulici 29.augusta.
Dodnes sa cintoríny zriaďujú v periférnych častiach miest a obcí, nebolo tomu inak ani v minulosti. Samotné cintoríny v našich mestách tak dávajú tušiť, kam až siahali hranice miest v časoch, kedy sa tieto pietné miesta zakladali. Ondrejský cintorín, však nie je jediným v centre dnešnej Bratislavy, v menšej vzdialenosti od samotného centra ho predbieha cintorín Pri Kozej bráne či židovský cintorín, iste ich nevynecháme v niektorom z budúcich pokračovaní článkov o zaujímavých cintorínoch.
Ondrejský cintorín sa pôvodne nachádzal v miestach, kde sa stretávajú ulice Heydukova a Hollého. V roku 1784 ho založili na východnom okraji mesta, kde sa nachádza do dnešných dní. Na relatívne malom pozemku 6 ha, sa ešte v päťdesiatych rokoch na-chádzalo vyše 15 000 náhrobkov, krýpt a tabúľ. Nástupom komunistov po roku 1948 začal cintorín prirodzene chátrať. Červená ideológia nerada spomínala na buržoáznych velikánov, na osobnosti, ktoré v rámci kapitalizmu dosiahli úspechy a zapísali sa trvalo do histórie Bratislavy. Medzi takmer 170 osobnosťami, ktoré našli svoje posledné miesto odpočinku práve na Ondrejskom cintoríne nájdeme mäsiara Franza Manderlu, politika Vavra Šrobára, staviteľa a architekta Ignáca Feiglera či hlavného mestského lekára Gyorga Kovács, ktorému patria právom zásluhy za vybudovania prvej detskej kliniky v Bratislave.
Ignorancia komunistov práve voči tomuto cintorínu onedlho priniesla trpké výsledky. Vandali a čas zničili čo sa dalo, ozdoby a časti pietnych miest z drahších kovov a vzácnych kameňov rozkradli. Napokon mesto schválilo rekonštrukciu (1976-80), ktorá mala pre túto tichú oázu v strede mesta fatálne následky. Z pôvodného počtu náhrobných kameňov a krýpt ostalo torzo. Múr oddeľujúci priestor od ruchu mesta bol čiastočne zbúraný a čiastočne nahradený betónovým so zamrežovanými otvormi. Namiesto spevu vtákov, ktorý bol v tejto časti dominantný, sem vnikol ruch premávky veľkomesta. Necitlivo bolo zasiahnuté i do flóry cintorína. Väčšina menších stromov a okrasných drevín padla za obeť neľútostnej ruke s motorovou píľou, odolali len statné a vysoké stromy. Zmizli tak zákutia, tiché miesta a preluky, tak prepotrebné pre každého, kto z času na čas pocíti potrebu hľadať v tichu a samote samého seba. Z cintorína sa tak stal park, posiaty tu a tam náhrobnými kameňmi. Len ťažko a pomaly sa na cintorín vracia to, čo necitlivá ruka zničila.
Cintorín však ostal obľúbeným miestom bratislavčanov, zvlášť niektorých osobností, ktoré ho navštevovali takmer denne. Ich želaním bolo, nájsť tu, v centre Bratislavy svoje posledné miesto odpočinku. A tak sa stalo, že aj keď sa na ňom prestalo pochovávať už v 50-tych rokoch 20-tého storočia, môžeme tu nájsť relatívne čerstvé miesto posledného odpočinku nezabudnuteľného herca Jula Satinského 2002, alebo preložené exhumované pozostatky Ignáca Lamára alias Schöne Náciho, kultovej postavičky bratislavského korza, ktorý umrel v roku 1967 a po štyridsiatich rokoch boli jeho ostatky prevezené z cintorína v Lehniciach, sem na Ondrejský.
Ondrejský cintorín je dnes označovaný ako historický cintorín a ako na taký sa vzťahujú iné podmienky a pravidlá ako na ostatné funkčné pohrebiská. O rozdieloch si niečo povieme nabudúce, v rubrike zákony a pozostalí.
