Október - mesiac ich odchodu
Október 2024 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Rýchle hľadanie
Bahna Vladimír, Bindas Eduard, Dubay Orest, Huba Mikuláš, Husáková Viera, Jeszenák János, Kostolányiová Eva
Kováč Michal, Lamár Ignác, Landsfeld Heřman, Mináč Vladimír, Sofer Chatam, Špitzer Juraj, Trizuljak Alexander
Bahna Vladimír, Bindas Eduard, Dubay Orest, Huba Mikuláš, Husáková Viera, Jeszenák János, Kostolányiová Eva
Kováč Michal, Lamár Ignác, Landsfeld Heřman, Mináč Vladimír, Sofer Chatam, Špitzer Juraj, Trizuljak Alexander
Bahna Vladimír *25.7.1914 — † 19.10.1977
Narodil sa v Banskej Štiavnici, jeho rodina pôsobila v neďalekom Pukanci, kde prežil aj svoje detstvo. Začínal ako typograf v Novom Meste nad Váhom, pokračoval v Bratislave na Škole umeleckých remesiel, študoval konštruktívnu typografiu a úžitkovú grafiku. Popri štúdiu sa pokúšal presadiť na poli literatúry a žurnalistiky, stále však inklinoval k vtedy rozvíjajúcej sa kinematografii.
Koncom vojny pôsobil v povstaleckom časopise Pohronie. Po vzniku Slovenskej filmovej spoločnosti sa stal dramaturgom krátkeho filmu.
Krátkometrážnu a dokumentárnu ako aj filmovú a televíznu tvorbu dnes spomínať nebudeme okrem jednej výnimky z roku 1957. Ide o historický príbeh „Posledná bosorka“. Tento ikonický film opisujúci Trnavu v 18. storočí mal výnimočný úspech, do kín na neho prišlo vyše dva a pol milióna divákov.
Za svoje celoživotné dielo bol ocenený titulmi Zaslúžilý a Národný umelec i dobovou cenou Za vynikajúcu prácu.
Zomrel 19. októbra 1977 vo veku 63 rokov. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Narodil sa v Banskej Štiavnici, jeho rodina pôsobila v neďalekom Pukanci, kde prežil aj svoje detstvo. Začínal ako typograf v Novom Meste nad Váhom, pokračoval v Bratislave na Škole umeleckých remesiel, študoval konštruktívnu typografiu a úžitkovú grafiku. Popri štúdiu sa pokúšal presadiť na poli literatúry a žurnalistiky, stále však inklinoval k vtedy rozvíjajúcej sa kinematografii.
Koncom vojny pôsobil v povstaleckom časopise Pohronie. Po vzniku Slovenskej filmovej spoločnosti sa stal dramaturgom krátkeho filmu.
Krátkometrážnu a dokumentárnu ako aj filmovú a televíznu tvorbu dnes spomínať nebudeme okrem jednej výnimky z roku 1957. Ide o historický príbeh „Posledná bosorka“. Tento ikonický film opisujúci Trnavu v 18. storočí mal výnimočný úspech, do kín na neho prišlo vyše dva a pol milióna divákov.
Za svoje celoživotné dielo bol ocenený titulmi Zaslúžilý a Národný umelec i dobovou cenou Za vynikajúcu prácu.
Zomrel 19. októbra 1977 vo veku 63 rokov. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Zdroje a literatúra
Bahna Vladimír. In: Slovenský biografický slovník I. zväzok A—D. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1984, str. 101-102. ISBN 95-007-86.
Bahna Vladimír. In: Slovenský biografický slovník I. zväzok A—D. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1984, str. 101-102. ISBN 95-007-86.
Bindas Eduard *3.1.1926 — † 28.10.2012
Narodil sa v Strážskom pri Humennom. V roku 1947 začal študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Už v tých rokoch (47 – 49) bol členom štúdia Národného divadla, neskôr do roku 1950 členom Dedinského divadla. Následne bol päť sezón do roku 1955 členom činohry Štátneho divadla v Košiciach. Hosťoval tiež v divadle Petra Jilemnického v Žiline a Armádnom divadle v Martine. Od roku 1957 až do odchodu na dôchodok pôsobil ako člen činohry Novej scény v Bratislave.
Počas svojej profesnej kariéry stvárnil množstvo divadelných a filmových rolí. Bol predurčený zosobňovať hlavne komediálnu stránku svojich postáv, majstrovsky a nenapodobiteľne. Na druhej strane treba dodať, že nebol vyslovene zaškatuľkovaný ako predstaviteľ komických rolí, ale stvárnil aj dramatické a charakterovo významné postavy, spomeňme filmy Kapitán Dabač, Majster Kat, Jánošík, Červené víno.
Jeho charakteristický hlas prepožičal aj stovkám dabingových postáv a to jak vo filmoch, tak v seriáloch.
V súkromnom živote sa mu až tak nedarilo napriek tomu, že rodinu mal nadovšetko rád. Dvakrát sa rozviedol a po odchode na dôchodok sa dostal do finančných ťažkostí. Zašlo to až tak ďaleko, že ostal bývať v garáži, kde napokon aj zomrel. Rodina jeho smrť utajila a tak fakt, že už nie je na tomto svete sa jeho kolegovia a priatelia dozvedeli až dva týždne po jeho pohrebe.
Musíme smutne konštatovať, že zabudnutý geniálny herec, ktorý rozdával úsmev a zapĺňal hľadiská zomrel celkom sám v Bratislave, vo svojich 86 rokoch dňa 28.10.2012. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie.
Narodil sa v Strážskom pri Humennom. V roku 1947 začal študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Už v tých rokoch (47 – 49) bol členom štúdia Národného divadla, neskôr do roku 1950 členom Dedinského divadla. Následne bol päť sezón do roku 1955 členom činohry Štátneho divadla v Košiciach. Hosťoval tiež v divadle Petra Jilemnického v Žiline a Armádnom divadle v Martine. Od roku 1957 až do odchodu na dôchodok pôsobil ako člen činohry Novej scény v Bratislave.
Počas svojej profesnej kariéry stvárnil množstvo divadelných a filmových rolí. Bol predurčený zosobňovať hlavne komediálnu stránku svojich postáv, majstrovsky a nenapodobiteľne. Na druhej strane treba dodať, že nebol vyslovene zaškatuľkovaný ako predstaviteľ komických rolí, ale stvárnil aj dramatické a charakterovo významné postavy, spomeňme filmy Kapitán Dabač, Majster Kat, Jánošík, Červené víno.
Jeho charakteristický hlas prepožičal aj stovkám dabingových postáv a to jak vo filmoch, tak v seriáloch.
V súkromnom živote sa mu až tak nedarilo napriek tomu, že rodinu mal nadovšetko rád. Dvakrát sa rozviedol a po odchode na dôchodok sa dostal do finančných ťažkostí. Zašlo to až tak ďaleko, že ostal bývať v garáži, kde napokon aj zomrel. Rodina jeho smrť utajila a tak fakt, že už nie je na tomto svete sa jeho kolegovia a priatelia dozvedeli až dva týždne po jeho pohrebe.
Musíme smutne konštatovať, že zabudnutý geniálny herec, ktorý rozdával úsmev a zapĺňal hľadiská zomrel celkom sám v Bratislave, vo svojich 86 rokoch dňa 28.10.2012. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie.
Zdroje a literatúra
Eduard Bindas. (2024, apríl 17). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 16:56, september 27, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Eduard_Bindas&oldid=7837131
Eduard Bindas. (2024, apríl 17). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 16:56, september 27, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Eduard_Bindas&oldid=7837131
Dubay Orest *15.8.1919 — † 2.10.2005
Narodil sa vo Veľkej Poľane. Profesné štúdium ukončil na oddelení kreslenia a maľovania SVŠT v Bratislave. Následne pracoval ako asistent na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Zakrátko už pôsobí ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení kde v roku 1968 stáva jej rektorom. Jeho tvorbu poznamenalo obdobie druhej svetovej vojny, ktoré sa významne prejavilo práve umelcovým zaradením medzi tvorcov slovenskej povojnovej grafiky.
Po roku 1959 vystavuje svoju tvorbu v Rostoku a Berlíne, Düsseldorfe, Budapešti, Lipsku, Moskve, Káhire a ďalších mestách. V roku 1977 dostal titul národného umelca.
Jeho diela nájdeme aj v Slovenskej národnej galérii a veľkú zbierku vo Vihorlatskom múzeu v Humennom.
Akademický maliar, profesor Orest Dubay zomiera vo svojich 86 rokoch 2.10.2005 a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Narodil sa vo Veľkej Poľane. Profesné štúdium ukončil na oddelení kreslenia a maľovania SVŠT v Bratislave. Následne pracoval ako asistent na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Zakrátko už pôsobí ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení kde v roku 1968 stáva jej rektorom. Jeho tvorbu poznamenalo obdobie druhej svetovej vojny, ktoré sa významne prejavilo práve umelcovým zaradením medzi tvorcov slovenskej povojnovej grafiky.
Po roku 1959 vystavuje svoju tvorbu v Rostoku a Berlíne, Düsseldorfe, Budapešti, Lipsku, Moskve, Káhire a ďalších mestách. V roku 1977 dostal titul národného umelca.
Jeho diela nájdeme aj v Slovenskej národnej galérii a veľkú zbierku vo Vihorlatskom múzeu v Humennom.
Akademický maliar, profesor Orest Dubay zomiera vo svojich 86 rokoch 2.10.2005 a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Zdroje a literatúra
Dubay Orest. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 120. ISBN 80-200-0443-2
Dubay Orest. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 120. ISBN 80-200-0443-2
Huba Mikuláš *19.10.1919 — †12.10.1986
Rodák zo Spišskej Novej Vsi bol slovenským hercom, recitátorom, manželom opernej speváčky Márie Kišonovej – Hubovej.
Absolvoval Hudobnú a dramatickú akadémiu u Janka Borodáča v Bratislave v rokoch 1937-1940. Od roku 1938 bol 48 rokov členom činohry Slovenského národného divadla, prakticky až do svojej smrti.
Jeho podmanivý zamatový hlas ho preurčil k roliam výrazovo vykresleným, charakterným a zároveň realistickým v tej dobe. Okrem vystupovania na divadelných doskách si diváci pamätajú najmä ako recitátora „Nedeľných chvíľok poézie“ uvádzaných v nedeľu večer pred hlavným programom. Ako herec účinkoval v slovenskej a českej kinematografii v televíznych hrách a inscenáciách. Účinkoval aj v rozhlase.
Z jeho politickej angažovanosti treba spomenúť , že ako docent VŠMU (1962), bol aj kandidátom komunistickej strany (1968-1975) a po prijatí sa stal členom ÚV KSS.
Bol držiteľom ocenenia Zaslúžilý umelec a od roku 1973 aj Národný umelec.
Zomrel vo veku 66 rokov dňa 12.10.1986. Jeho ostatky boli uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Rodák zo Spišskej Novej Vsi bol slovenským hercom, recitátorom, manželom opernej speváčky Márie Kišonovej – Hubovej.
Absolvoval Hudobnú a dramatickú akadémiu u Janka Borodáča v Bratislave v rokoch 1937-1940. Od roku 1938 bol 48 rokov členom činohry Slovenského národného divadla, prakticky až do svojej smrti.
Jeho podmanivý zamatový hlas ho preurčil k roliam výrazovo vykresleným, charakterným a zároveň realistickým v tej dobe. Okrem vystupovania na divadelných doskách si diváci pamätajú najmä ako recitátora „Nedeľných chvíľok poézie“ uvádzaných v nedeľu večer pred hlavným programom. Ako herec účinkoval v slovenskej a českej kinematografii v televíznych hrách a inscenáciách. Účinkoval aj v rozhlase.
Z jeho politickej angažovanosti treba spomenúť , že ako docent VŠMU (1962), bol aj kandidátom komunistickej strany (1968-1975) a po prijatí sa stal členom ÚV KSS.
Bol držiteľom ocenenia Zaslúžilý umelec a od roku 1973 aj Národný umelec.
Zomrel vo veku 66 rokov dňa 12.10.1986. Jeho ostatky boli uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Zdroje a literatúra
1 Huba Mikuláš. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 423-424. ISBN 095-016-87.
2 Huba Mikuláš. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 242. ISBN 80-200-0443-2
1 Huba Mikuláš. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 423-424. ISBN 095-016-87.
2 Huba Mikuláš. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 242. ISBN 80-200-0443-2
Husáková Viera *14.6.1923 — †20.10.1977
Narodila sa v rodine vyššej strednej triedy. Dostalo sa jej dobrého vzdelania. Brala súkromné hodiny francúzštiny nezanedbala ani krasopis, ktorý patril k vzdelaniu žien z dobrej spoločnosti v medzivojnovom období. Právo ju veľmi nenadchlo, preto sa venovala žurnalistike. Jej prvý manžel bol Jozef Miller s ktorým aktívne prešla aj obdobie SNP. Zo vzťahu vzišli deti Vladimír a Alexandra. Bola členkou strany a všetko vyzeralo v poriadku. Začiatkom päťdesiatych rokov upadol jej manžel v nemilosť súdruhov, musel sa vzdať právnickej praxe aj Viera v zamestnaní klesla nižšie.
Na oslavách SNP sa stretla s Gustávom Husákom, práve čerstvo rozvedeným. Vraj sa do neho okamžite zaľúbila. Aj Husák vzťah opätoval, bola pre neho ideálnou manželkou. Po čase, hádam aj po zásahu Leonida Brežneva, ktorému tiež táto inteligentná, vzdelaná, kultivovaná žena učarila, sa rozhodli vstúpiť do manželstva. Najskôr sa však Viera musela rozviesť. Všetko potrebné sa zorganizovalo včas a tak keď bol Husák ako predný komunistický súdruh pozvaný do Indie na návštevu Indirou Gándhiovou, letela s ním už ako právoplatná manželka.
Ich manželstvo bolo zvláštne naplňujúce obidve strany. Viera si zachovala svoju identitu, prácu i súkromie, manžela navštevovala zväčša len cez víkendy, prípadne pri príležitostiach, kde figurovala ako prvá dáma. Husák v nej mal oporu nielen názorovú, bola jeho bútľavou vŕbou, ktorej sa zveroval aj s tými najtajnejšími snami či udalosťami.
Tak to bolo až do toho osudného dňa, kedy vrtuľník, prevážajúci ju do Bratislavy havaroval a Viera Husáková zahynula. Zomrela 20.10.1977 pri bratislavskom letisku kam sa stroj v zlom počasí zrútil. Pochovaná je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore VIP. (Jej manžel Dr. Gustáv Husák má svoj hrob v bratislavskej Dúbravke – poznámka redakcie).
Narodila sa v rodine vyššej strednej triedy. Dostalo sa jej dobrého vzdelania. Brala súkromné hodiny francúzštiny nezanedbala ani krasopis, ktorý patril k vzdelaniu žien z dobrej spoločnosti v medzivojnovom období. Právo ju veľmi nenadchlo, preto sa venovala žurnalistike. Jej prvý manžel bol Jozef Miller s ktorým aktívne prešla aj obdobie SNP. Zo vzťahu vzišli deti Vladimír a Alexandra. Bola členkou strany a všetko vyzeralo v poriadku. Začiatkom päťdesiatych rokov upadol jej manžel v nemilosť súdruhov, musel sa vzdať právnickej praxe aj Viera v zamestnaní klesla nižšie.
Na oslavách SNP sa stretla s Gustávom Husákom, práve čerstvo rozvedeným. Vraj sa do neho okamžite zaľúbila. Aj Husák vzťah opätoval, bola pre neho ideálnou manželkou. Po čase, hádam aj po zásahu Leonida Brežneva, ktorému tiež táto inteligentná, vzdelaná, kultivovaná žena učarila, sa rozhodli vstúpiť do manželstva. Najskôr sa však Viera musela rozviesť. Všetko potrebné sa zorganizovalo včas a tak keď bol Husák ako predný komunistický súdruh pozvaný do Indie na návštevu Indirou Gándhiovou, letela s ním už ako právoplatná manželka.
Ich manželstvo bolo zvláštne naplňujúce obidve strany. Viera si zachovala svoju identitu, prácu i súkromie, manžela navštevovala zväčša len cez víkendy, prípadne pri príležitostiach, kde figurovala ako prvá dáma. Husák v nej mal oporu nielen názorovú, bola jeho bútľavou vŕbou, ktorej sa zveroval aj s tými najtajnejšími snami či udalosťami.
Tak to bolo až do toho osudného dňa, kedy vrtuľník, prevážajúci ju do Bratislavy havaroval a Viera Husáková zahynula. Zomrela 20.10.1977 pri bratislavskom letisku kam sa stroj v zlom počasí zrútil. Pochovaná je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore VIP. (Jej manžel Dr. Gustáv Husák má svoj hrob v bratislavskej Dúbravke – poznámka redakcie).
Zdroje a literatúra
Husáková Viera. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 440. ISBN 095-016-87.
Husáková Viera. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 440. ISBN 095-016-87.
Jeszenák János *22.1.1800 — †10.10.1849
Narodil sa v Bratislave na Ventúrskej ulici v rodine baróna Jána III. Pavla Hermana Jesenáka de Királyfia, ktorá sa vtedy nachádzala v Uhorsku. Po štúdiách v Bratislave sa vybral na cesty po Európe, Taliansko, Francúzsko, Londýn. Jeszenák IV. si za manželku zobral o desať rokov mladšiu grófku Alojziu Forgách s ktorou mal päť detí.
János bol aj hlavným inšpektorom luteránskej diakonie v Nitre. Túto funkciu zastával až do svojej smrti. Pôsobil ako opozičný poslanec, ktorého zmýšľanie podstatnou mierou formoval István Széchenyi s ktorým si dopisoval. Podporoval aj jeho návrh na vybudovanie mosta medzi Budou a Pešťou či Národného múzea. Bol vymenovaný aj za nitrianskeho župana.
Bol účastníkom uhorského odboja, po viacerých prehrách sa stiahol do pevnosti Komárom (dnešné Komárno, pevnosť je na ľavej strane toku rieky Dunaj). V júli 1849 sa pripojil k armáde Artúra Görgey na výpravu do rumunského Aradu. 13. augusta 1849 Görgey podpísal kapituláciu a János bol zajatý a odovzdaný spolu s inými politikmi Rakúšanom. Za účasť na Uhorskom odboji ho odsúdili na smrť a rozsudok aj vykonali.
János Jeszenák IV. zomrel (bol popravený) ako 49 ročný 10.10.1849 v Pešti (Uhorsko) časť dnešnej Budapešti. Jeho pozostatky previezli do Bratislavy a 2.12 1867 uložili do hrobky Jeszenákovcov (projektant Ignác Feigler), na cintoríne Pri Kozej bráne, ktorý patrí evanjelickej cirkvi.
Narodil sa v Bratislave na Ventúrskej ulici v rodine baróna Jána III. Pavla Hermana Jesenáka de Királyfia, ktorá sa vtedy nachádzala v Uhorsku. Po štúdiách v Bratislave sa vybral na cesty po Európe, Taliansko, Francúzsko, Londýn. Jeszenák IV. si za manželku zobral o desať rokov mladšiu grófku Alojziu Forgách s ktorou mal päť detí.
János bol aj hlavným inšpektorom luteránskej diakonie v Nitre. Túto funkciu zastával až do svojej smrti. Pôsobil ako opozičný poslanec, ktorého zmýšľanie podstatnou mierou formoval István Széchenyi s ktorým si dopisoval. Podporoval aj jeho návrh na vybudovanie mosta medzi Budou a Pešťou či Národného múzea. Bol vymenovaný aj za nitrianskeho župana.
Bol účastníkom uhorského odboja, po viacerých prehrách sa stiahol do pevnosti Komárom (dnešné Komárno, pevnosť je na ľavej strane toku rieky Dunaj). V júli 1849 sa pripojil k armáde Artúra Görgey na výpravu do rumunského Aradu. 13. augusta 1849 Görgey podpísal kapituláciu a János bol zajatý a odovzdaný spolu s inými politikmi Rakúšanom. Za účasť na Uhorskom odboji ho odsúdili na smrť a rozsudok aj vykonali.
János Jeszenák IV. zomrel (bol popravený) ako 49 ročný 10.10.1849 v Pešti (Uhorsko) časť dnešnej Budapešti. Jeho pozostatky previezli do Bratislavy a 2.12 1867 uložili do hrobky Jeszenákovcov (projektant Ignác Feigler), na cintoríne Pri Kozej bráne, ktorý patrí evanjelickej cirkvi.
Zdroje a literatúra
1 Jesenák Ján (Jeszenák). In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 551. ISBN 095-016-87.
2 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. János Jeszenák. In: Cintorín pri Kozej bráne. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2020, s. 150. ISBN 978-80-569-0700-9.
1 Jesenák Ján (Jeszenák). In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 551. ISBN 095-016-87.
2 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. János Jeszenák. In: Cintorín pri Kozej bráne. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2020, s. 150. ISBN 978-80-569-0700-9.
Kostolányiová Eva *2.11.1942 — †3.10.1975
Speváčka a tanečníčka s umeleckým menom Eva Kostolányi, rodená Vermešová sa narodila v Trnave. Mala dvanásť súrodencov (piati zomreli krátko po narodení) a po základnej škole pracovala v trnavskom mäsokombináte. V roku 1958 vstúpila ako tanečníčka do SĽUKu. Popri zamestnaní chodila na hodiny spevu. V roku 1965 sa vydala za tanečníka Jána Kostolányiho. Ich manželstvo vydržalo sedem rokov.
Od roku 1968 bola ako speváčka na voľnej nohe. Vystupovala s orchestrom Braňa Hronca, neskôr krátko so skupinou Modus. Založila vlastnú skupinu Hej, hráč na trombón Andrej Šebo sa stal nielen vedúcim skupiny, ale aj jej manželom.
Evina popularita rástla, viacero piesní vyšlo na tzv. singloch, mala aj svoju profilovú LP platňu. Okrem domácej scény, kde ju poslucháči a diváci mohli počuť a vidieť z rozhlasu a v televízii sa účastnila aj festivalov, spomeňme Bratislavskú lýru. Vystupovala tiež v SRN, Poľsku, Švédsku, Švajčiarsku, Bulharsku, Sovietskom zväze a na Kube.
Zomrela vo veku 32 rokov dňa 3.10.1975 na rakovinu prsníka. Jej miesto posledného odpočinku nájdeme na Novom cintoríne na Ulici Terézie Vansovej v Trnave.
Speváčka a tanečníčka s umeleckým menom Eva Kostolányi, rodená Vermešová sa narodila v Trnave. Mala dvanásť súrodencov (piati zomreli krátko po narodení) a po základnej škole pracovala v trnavskom mäsokombináte. V roku 1958 vstúpila ako tanečníčka do SĽUKu. Popri zamestnaní chodila na hodiny spevu. V roku 1965 sa vydala za tanečníka Jána Kostolányiho. Ich manželstvo vydržalo sedem rokov.
Od roku 1968 bola ako speváčka na voľnej nohe. Vystupovala s orchestrom Braňa Hronca, neskôr krátko so skupinou Modus. Založila vlastnú skupinu Hej, hráč na trombón Andrej Šebo sa stal nielen vedúcim skupiny, ale aj jej manželom.
Evina popularita rástla, viacero piesní vyšlo na tzv. singloch, mala aj svoju profilovú LP platňu. Okrem domácej scény, kde ju poslucháči a diváci mohli počuť a vidieť z rozhlasu a v televízii sa účastnila aj festivalov, spomeňme Bratislavskú lýru. Vystupovala tiež v SRN, Poľsku, Švédsku, Švajčiarsku, Bulharsku, Sovietskom zväze a na Kube.
Zomrela vo veku 32 rokov dňa 3.10.1975 na rakovinu prsníka. Jej miesto posledného odpočinku nájdeme na Novom cintoríne na Ulici Terézie Vansovej v Trnave.
Zdroje a literatúra
LEIKERT, Jozef. Kostolányiová Eva. In: Osobnosti Slovenska II diel. 1 vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010, 160-162. ISBN 978-80-07-01814-3.
LEIKERT, Jozef. Kostolányiová Eva. In: Osobnosti Slovenska II diel. 1 vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010, 160-162. ISBN 978-80-07-01814-3.
Kováč Michal *5.8.1930 — † 5.10.2016
Narodil sa v obci Ľubiša v okrese Humenné. Vyštudoval Obchodnú akadémiu v Humennom, Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Na vysokej škole zostal pôsobiť ako asistent. Prednášal v bankovej škole na Kube, pracoval ako námestník Živnostenskej banky v Londýne. V roku 1969, po okupácii Československa a potlačení Pražskej jari, ho odvolali z Londýna a v roku 1970 vylúčili z KSČ a preložili za radového bankového úradníka do ŠBČS, pobočky Bratislava - mesto.
Po revolúcii v decembri 1989 sa stal ministrom financií Slovenskej republiky vo vláde národného porozumenia. V prvých slobodných voľbách v júni 1990 ako kandidát Verejnosti proti násiliu vo Východoslovenskom kraji bol zvolený za poslanca Federálneho zhromaždenia do Snemovne ľudu na dvojročné obdobie a vymenovaný za ministra financií SR.
Michal Kováč bol 15. februára 1993 zvolený za prezidenta Slovenskej republiky a 2. marca 1993 inaugurovaný do úradu prezidenta SR. Funkčné obdobie ukončil 2. marca 1998 odovzdaním právomocí vláde SR.
Ako bývalého prezidenta ho počas ťažkej choroby hospitalizovali v septembri 2016 v Nemocnici svätého Michala v Bratislave. O pár dní, 5. 10. 2016 zomrel na zlyhanie srdca. Bolo mu 86 rokov.
Ako prvému v novodobej histórii Slovenskej republiky mu bol vystrojený štátny pohreb s najvyššími vojenskými poctami aj za účasti zahraničných delegácií. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska.
Narodil sa v obci Ľubiša v okrese Humenné. Vyštudoval Obchodnú akadémiu v Humennom, Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Na vysokej škole zostal pôsobiť ako asistent. Prednášal v bankovej škole na Kube, pracoval ako námestník Živnostenskej banky v Londýne. V roku 1969, po okupácii Československa a potlačení Pražskej jari, ho odvolali z Londýna a v roku 1970 vylúčili z KSČ a preložili za radového bankového úradníka do ŠBČS, pobočky Bratislava - mesto.
Po revolúcii v decembri 1989 sa stal ministrom financií Slovenskej republiky vo vláde národného porozumenia. V prvých slobodných voľbách v júni 1990 ako kandidát Verejnosti proti násiliu vo Východoslovenskom kraji bol zvolený za poslanca Federálneho zhromaždenia do Snemovne ľudu na dvojročné obdobie a vymenovaný za ministra financií SR.
Michal Kováč bol 15. februára 1993 zvolený za prezidenta Slovenskej republiky a 2. marca 1993 inaugurovaný do úradu prezidenta SR. Funkčné obdobie ukončil 2. marca 1998 odovzdaním právomocí vláde SR.
Ako bývalého prezidenta ho počas ťažkej choroby hospitalizovali v septembri 2016 v Nemocnici svätého Michala v Bratislave. O pár dní, 5. 10. 2016 zomrel na zlyhanie srdca. Bolo mu 86 rokov.
Ako prvému v novodobej histórii Slovenskej republiky mu bol vystrojený štátny pohreb s najvyššími vojenskými poctami aj za účasti zahraničných delegácií. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska.
Zdroje a literatúra
1 www.prezident.sk /krátené/
2 Kováč Michal. In: Kdo byl kdo v našich dějinách ve 20. století. 3. dopl. a ilustr. vyd. Praha: Libri, 1994, s. 279-280. ISBN 80-901579-5-5.
1 www.prezident.sk /krátené/
2 Kováč Michal. In: Kdo byl kdo v našich dějinách ve 20. století. 3. dopl. a ilustr. vyd. Praha: Libri, 1994, s. 279-280. ISBN 80-901579-5-5.
Lamár Ignác *11.8.1897 — † 23.10.1967
Niet hádam Bratislavčana, ktorému by sa meno Ignác Lamár nespájalo s menom Schöne Náci (Pekný Ignác). Ide o historickú osobnosť, ktorá dotvárala kolorit bratislavského Korza viac ako 40 rokov. Čím bol taký výnimočný a čím sa tak zapísal do histórie mesta? Ignác sa narodil v Petržalke a jeho detstvo nebolo vôbec závideniahodné. Matka rodinu opustila, otec sa dal na alkohol a deti vyrastali „nadivoko“. Niet pochýb o jeho neskoršej viere, kedy aj on sám musel uznať, že v každej jeho ťažkej životnej situácii mu Boh do cesty poslal človeka pomocou ktorého sa veci riešili, prípadne okolnosti zariadil tak(niekto by to nazval osudom), aby Ignác prešiel každou životnou skúškou.
Aj preto si mohol dovoliť rozdávať radosť, úsmev a dobrú náladu i pomoc, aj keď sám nemal okrem starého kufra nič ale bol ochotný sa podeliť aj s tým posledným, čo od ľudí získal darom.
Bratislavčania, praví Prešporáci (Ich bin ein Pressburger, -gerin) ho preto milovali. Korzoval po uliciach celé hodiny v staršom, ale stále elegantnom obleku s cylindrom a paličkou v ruke, ktoré ukrýval starý kufor a ktorý bol darom od grófky Nyáryovej po jej mužovi. Prebýval či prespával vraj niekde na Dunajskej ulici.
Počas korzovania centrom sas úsmevom a pozdvihnutím klobúka, úklonom zdravil slečnám so svojím trojjazyčným pozdravom: „Ručičky bozkávam, Küss die Hand, Kezet csókolom“.
Po tom čo ochorel na tuberkulózu, dostal sa do rúk láskavého personálu tuberkulóznej nemocnice v Lehniciach, ktorý patril pod ÚNZ Podunajské Biskupice. Aj tam ho sestričky mali vo veľkej obľube a keď vo veku 70 rokov zomrel (23.10.1967), pochovali ho ako bezdomovca na priľahlom cintoríne. O jednoduchý hrob sa starali, aj keď kríž bez mena bol zhotovený z lešenárskych trubiek.
V roku 2007 z iniciatívy Ing. Romana Delikáta sa Spoločnosť Ferdinanda Martinenga rozhodla previezť ostatky na dôstojné miesto v Hlavnom meste. 2. septembra bol pochovaný druhýkrát a to na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska. Schöne Náci si to iste zaslúžil a tak odpočíva neďaleko svojho pôsobiska takpovediac opäť medzi svojimi.
Niet hádam Bratislavčana, ktorému by sa meno Ignác Lamár nespájalo s menom Schöne Náci (Pekný Ignác). Ide o historickú osobnosť, ktorá dotvárala kolorit bratislavského Korza viac ako 40 rokov. Čím bol taký výnimočný a čím sa tak zapísal do histórie mesta? Ignác sa narodil v Petržalke a jeho detstvo nebolo vôbec závideniahodné. Matka rodinu opustila, otec sa dal na alkohol a deti vyrastali „nadivoko“. Niet pochýb o jeho neskoršej viere, kedy aj on sám musel uznať, že v každej jeho ťažkej životnej situácii mu Boh do cesty poslal človeka pomocou ktorého sa veci riešili, prípadne okolnosti zariadil tak(niekto by to nazval osudom), aby Ignác prešiel každou životnou skúškou.
Aj preto si mohol dovoliť rozdávať radosť, úsmev a dobrú náladu i pomoc, aj keď sám nemal okrem starého kufra nič ale bol ochotný sa podeliť aj s tým posledným, čo od ľudí získal darom.
Bratislavčania, praví Prešporáci (Ich bin ein Pressburger, -gerin) ho preto milovali. Korzoval po uliciach celé hodiny v staršom, ale stále elegantnom obleku s cylindrom a paličkou v ruke, ktoré ukrýval starý kufor a ktorý bol darom od grófky Nyáryovej po jej mužovi. Prebýval či prespával vraj niekde na Dunajskej ulici.
Počas korzovania centrom sas úsmevom a pozdvihnutím klobúka, úklonom zdravil slečnám so svojím trojjazyčným pozdravom: „Ručičky bozkávam, Küss die Hand, Kezet csókolom“.
Po tom čo ochorel na tuberkulózu, dostal sa do rúk láskavého personálu tuberkulóznej nemocnice v Lehniciach, ktorý patril pod ÚNZ Podunajské Biskupice. Aj tam ho sestričky mali vo veľkej obľube a keď vo veku 70 rokov zomrel (23.10.1967), pochovali ho ako bezdomovca na priľahlom cintoríne. O jednoduchý hrob sa starali, aj keď kríž bez mena bol zhotovený z lešenárskych trubiek.
V roku 2007 z iniciatívy Ing. Romana Delikáta sa Spoločnosť Ferdinanda Martinenga rozhodla previezť ostatky na dôstojné miesto v Hlavnom meste. 2. septembra bol pochovaný druhýkrát a to na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska. Schöne Náci si to iste zaslúžil a tak odpočíva neďaleko svojho pôsobiska takpovediac opäť medzi svojimi.
Zdroje a literatúra
Schöne Náci. (2023, október 18). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:41, september 27, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sch%C3%B6ne_N%C3%A1ci&oldid=7720877.
Schöne Náci. (2023, október 18). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:41, september 27, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sch%C3%B6ne_N%C3%A1ci&oldid=7720877.
Landsfeld Heřman *12.8.1899 — † 18.10.1984
Narodil sa v čase Rakúsko-Uhorska na Moravě v Malenovicích. Bol amatérsky archeológ, zberateľ najmä habánskej keramiky, tvorca modranskej keramiky, džbánkár.
Už v detstve veľmi rád kreslil. V štrnástich rokoch ho oslovila akademická maliarkaMarie Vořechová Vojvodová, ktorá ho priviedla do dielní Slovenskej keramiky v Modre. Presadil sa svojim talentom a od roku 1923 v dielniach pôsobil ako majster. Vytvoril vzorník pre maliarov keramiky s 259 kresbami, ktoré zahŕňali druhovú, vzorovú a dekoratívnu rozmanitosť.
Sedem rokov sa venoval aj archeologickým prieskumom zvlášť na západnom Slovensku v oblasti, ktorú kedysi obývali Habáni. Veľké Leváre, Košolná, Sobotište, Častá, Chtelnica. V roku 1939 odišiel späť na Moravu a s manželkou Alžbetou Gajdovou založil v Strážnici keramickú dielňu.
Zomrel vo veku 85 rokov 18.10.1984 a pochovaný bol v kolíske modranskej keramiky na cintoríne v Modre.
Narodil sa v čase Rakúsko-Uhorska na Moravě v Malenovicích. Bol amatérsky archeológ, zberateľ najmä habánskej keramiky, tvorca modranskej keramiky, džbánkár.
Už v detstve veľmi rád kreslil. V štrnástich rokoch ho oslovila akademická maliarkaMarie Vořechová Vojvodová, ktorá ho priviedla do dielní Slovenskej keramiky v Modre. Presadil sa svojim talentom a od roku 1923 v dielniach pôsobil ako majster. Vytvoril vzorník pre maliarov keramiky s 259 kresbami, ktoré zahŕňali druhovú, vzorovú a dekoratívnu rozmanitosť.
Sedem rokov sa venoval aj archeologickým prieskumom zvlášť na západnom Slovensku v oblasti, ktorú kedysi obývali Habáni. Veľké Leváre, Košolná, Sobotište, Častá, Chtelnica. V roku 1939 odišiel späť na Moravu a s manželkou Alžbetou Gajdovou založil v Strážnici keramickú dielňu.
Zomrel vo veku 85 rokov 18.10.1984 a pochovaný bol v kolíske modranskej keramiky na cintoríne v Modre.
Zdroje a literatúra
Landsfeld Heřman. In: Slovenský biografický slovník III. zväzok K—L. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1989, str. 347-348. ISBN 80-7090-019-9.
Landsfeld Heřman. In: Slovenský biografický slovník III. zväzok K—L. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1989, str. 347-348. ISBN 80-7090-019-9.
Mináč Vladimír *10.8.1922 — † 25.10.1996
Narodil sa v Klenovci v remeselníckej rodine. Školské roky prežil na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, neskôr študoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Bojoval v Slovenskom národnom povstaní, koncom roka ho chytili Nemci a poslali do koncentračného tábora v Mauthausene a Dachau. Vojnové útrapy prežil a ihneď sa aktívne zapojil do ideologickej práce. Najskôr ako redaktor armádneho časopisu „Bojovník“ (Obrana lidu), následne ako tajomník slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov aj ako redaktor denníka Kultúrny život.
Jeho politický ideový postoj vyvrcholil v čase normalizácie, kedy sa stal jednou z opôr režimu, zapojil sa aj do kampane proti Alexandrovi Solženicynovi. V roku 1989 odmietol „Nežnú revolúciu“ a označoval ju za prevrat. Napriek tomu bol v rokoch 1990 až 1992 poslancom Federálneho zhromaždenia za SDĽ.
Známy redaktor konzervatívneho denníka Postoj Lukáš Krivošík zhodnotil život Mináča veľmi presne: “Špičkový intelektuál, ktorý svoj talent premrhal, aby núdzu priemernosti vydával za cnosť“.
Vladimír Mináč, esejista, prozaik a filmový scenárista zomrel vo svojich 74 rokoch 25.10.1996 a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Narodil sa v Klenovci v remeselníckej rodine. Školské roky prežil na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, neskôr študoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Bojoval v Slovenskom národnom povstaní, koncom roka ho chytili Nemci a poslali do koncentračného tábora v Mauthausene a Dachau. Vojnové útrapy prežil a ihneď sa aktívne zapojil do ideologickej práce. Najskôr ako redaktor armádneho časopisu „Bojovník“ (Obrana lidu), následne ako tajomník slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov aj ako redaktor denníka Kultúrny život.
Jeho politický ideový postoj vyvrcholil v čase normalizácie, kedy sa stal jednou z opôr režimu, zapojil sa aj do kampane proti Alexandrovi Solženicynovi. V roku 1989 odmietol „Nežnú revolúciu“ a označoval ju za prevrat. Napriek tomu bol v rokoch 1990 až 1992 poslancom Federálneho zhromaždenia za SDĽ.
Známy redaktor konzervatívneho denníka Postoj Lukáš Krivošík zhodnotil život Mináča veľmi presne: “Špičkový intelektuál, ktorý svoj talent premrhal, aby núdzu priemernosti vydával za cnosť“.
Vladimír Mináč, esejista, prozaik a filmový scenárista zomrel vo svojich 74 rokoch 25.10.1996 a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Zdroje a literatúra
Mináč Vladimír. In: Kto je kto na Slovensku 1991. Svornosť š.p. Bratislava: Konzorcium Encyklopédia, 1991, s. 102. ISBN 80-85226-06-5
Mináč Vladimír. In: Kto je kto na Slovensku 1991. Svornosť š.p. Bratislava: Konzorcium Encyklopédia, 1991, s. 102. ISBN 80-85226-06-5
Sofer Chatam *25.9.1762 — †3.10.1839
Narodil sa 25. septembra 1762 (podľa židovského kalendára 7. Tišri 5522 vo Frankfurte nad Mohanom). Meno Chatam je akronym odvodený zo slov Chiduše Tora Moše – Mošeho komentáre Tóry, ktorých bol uznávaným autorom. Hebrejské priezvisko Sofer, nemecky Schreiber znamená v preklade pisár. Pisár Tóry. Na post bratislavského rabína sa dostal zložitou cestou v roku 1806 a vo svojej funkcii zotrval 33 rokov, až do svojej smrti 3. októbra 1839 (t. j. 25. Tišri 5600). Prvé roky svojho pôsobenia venoval predovšetkým zveľaďovaniu ješivy, ktorá sa stala jednou z najznámejších a najslávnejších v strednej Európe. Stovky študentov prichádzali študovať do Bratislavy a ako rabíni šírili slávu ješivy po celom kontinente.
Dva roky pred smrťou napísal testament, kde okrem slov dojímavej zbožnosti a lásky k synom a dcéram deklaroval bratislavský rabínsky post ako dedičný. V roku 1839 po ťažkej chorobe zomrel 3. októbra. Rakvu zhotovili z dosák jeho prednáškovej katedry a bol pochovaný podľa židovských rituálnych predpisov v nasledujúci deň za účasti zástupu bývalých žiakov a celej bratislavskej náboženskej obce. Rozsiahly nekrológ uverejnili Pressburger Zeitung i mnohé iné noviny.
Pochovaný je na starom židovskom cintoríne na nábreží Dunaja. História cintorína siaha až do roku 1670 z ktorého je najstarší zachovaný náhrobok. Pozoruhodnú história tohto cintorína z ktorého ostalo len pár desiatom metrov štvorcový v podzemí nájdete v našom staršom článku.
Narodil sa 25. septembra 1762 (podľa židovského kalendára 7. Tišri 5522 vo Frankfurte nad Mohanom). Meno Chatam je akronym odvodený zo slov Chiduše Tora Moše – Mošeho komentáre Tóry, ktorých bol uznávaným autorom. Hebrejské priezvisko Sofer, nemecky Schreiber znamená v preklade pisár. Pisár Tóry. Na post bratislavského rabína sa dostal zložitou cestou v roku 1806 a vo svojej funkcii zotrval 33 rokov, až do svojej smrti 3. októbra 1839 (t. j. 25. Tišri 5600). Prvé roky svojho pôsobenia venoval predovšetkým zveľaďovaniu ješivy, ktorá sa stala jednou z najznámejších a najslávnejších v strednej Európe. Stovky študentov prichádzali študovať do Bratislavy a ako rabíni šírili slávu ješivy po celom kontinente.
Dva roky pred smrťou napísal testament, kde okrem slov dojímavej zbožnosti a lásky k synom a dcéram deklaroval bratislavský rabínsky post ako dedičný. V roku 1839 po ťažkej chorobe zomrel 3. októbra. Rakvu zhotovili z dosák jeho prednáškovej katedry a bol pochovaný podľa židovských rituálnych predpisov v nasledujúci deň za účasti zástupu bývalých žiakov a celej bratislavskej náboženskej obce. Rozsiahly nekrológ uverejnili Pressburger Zeitung i mnohé iné noviny.
Pochovaný je na starom židovskom cintoríne na nábreží Dunaja. História cintorína siaha až do roku 1670 z ktorého je najstarší zachovaný náhrobok. Pozoruhodnú história tohto cintorína z ktorého ostalo len pár desiatom metrov štvorcový v podzemí nájdete v našom staršom článku.
Zdroje a literatúra
Schreiber Mojžiš (Chatam Sofer). In: Slovenský biografický slovník V. zväzok R—Š. Tlačiarne Neografia, š. p., Martin: Matica slovenská v Martine, 1992, str. 237. ISBN 80-7090-216-7
Schreiber Mojžiš (Chatam Sofer). In: Slovenský biografický slovník V. zväzok R—Š. Tlačiarne Neografia, š. p., Martin: Matica slovenská v Martine, 1992, str. 237. ISBN 80-7090-216-7
Špitzer Juraj *14.8.1919 — † 11.10.1995
Narodil sa v Krupine. Vychodil zvolenské gymnázium, ktoré skončil maturitou. Chcel sa stať doktorom, preto začal študovať na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V tom čase prišlo ku zrade českého národa a v Mníchove podpísali tzv. Mníchovskú dohodu. Špitzer sa vracia na Slovensko, ktoré ako spojenec nacistického Nemecka sa vyrovnáva so židmi žijúcimi na jeho území rovnako. Pre svoj pôvod je od roku 1942 v zbernom koncentračnom tábore Nováky.
V roku 1944 sa zapája do SNP, stáva sa veliteľom židovskej partizánskej skupiny. Po vojne sa stáva podobne ako Vladimír Mináč redaktorom armádneho časopisu „Bojovník“ (Obrana lidu), neskôr tajomníkom Zväzu československých spisovateľov a redaktorom denníka Kultúrny život. Vyštudoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave.
Ako sympatizant obrodného procesu a Pražskej jari bol po invázii vojsk Varšavskej zmluvy vylúčený zo Zväzu spisovateľov, prepustený zo zamestnania so zákazom publikovať.
Po roku 1989 uverejnil už skôr napísanú knihu „Nechcel som byť žid“, pôsobil však všade tam, kde bol témou holokaust, vystupoval aj na medzinárodnom poli.
Jeho manželkou bola divadelná herečka a pedagogička Dalma Špitzerová, ich dcérou publicistka Zuzana Szatmáry a vnukom Michael Szatmáry.
Zomiera vo veku 76 rokov dňa 11.10.1995 a je pochovaný na ortodoxnom židovskom cintoríne v Bratislave.
Narodil sa v Krupine. Vychodil zvolenské gymnázium, ktoré skončil maturitou. Chcel sa stať doktorom, preto začal študovať na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V tom čase prišlo ku zrade českého národa a v Mníchove podpísali tzv. Mníchovskú dohodu. Špitzer sa vracia na Slovensko, ktoré ako spojenec nacistického Nemecka sa vyrovnáva so židmi žijúcimi na jeho území rovnako. Pre svoj pôvod je od roku 1942 v zbernom koncentračnom tábore Nováky.
V roku 1944 sa zapája do SNP, stáva sa veliteľom židovskej partizánskej skupiny. Po vojne sa stáva podobne ako Vladimír Mináč redaktorom armádneho časopisu „Bojovník“ (Obrana lidu), neskôr tajomníkom Zväzu československých spisovateľov a redaktorom denníka Kultúrny život. Vyštudoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave.
Ako sympatizant obrodného procesu a Pražskej jari bol po invázii vojsk Varšavskej zmluvy vylúčený zo Zväzu spisovateľov, prepustený zo zamestnania so zákazom publikovať.
Po roku 1989 uverejnil už skôr napísanú knihu „Nechcel som byť žid“, pôsobil však všade tam, kde bol témou holokaust, vystupoval aj na medzinárodnom poli.
Jeho manželkou bola divadelná herečka a pedagogička Dalma Špitzerová, ich dcérou publicistka Zuzana Szatmáry a vnukom Michael Szatmáry.
Zomiera vo veku 76 rokov dňa 11.10.1995 a je pochovaný na ortodoxnom židovskom cintoríne v Bratislave.
Zdroje a literatúra
Špitzer Juraj. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 708. ISBN 80-200-0443-2
Špitzer Juraj. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 708. ISBN 80-200-0443-2
Trizuljak Alexander *15.5.1921 — † 15.10.1990
Budúci sochár a pedagóg autor mnohých významných diel sa narodil neďaleko Žiliny vo Varíne. V rokoch 1943 až 1945 študoval na výtvarnom oddelení Slovenskej vysokej školy technickej, v rokoch 1945 až 1949 sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Karla Pokorného. V rokoch 1949 až 1972 učil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (docent od roku 1964).
Prvé jeho diela zachytávali postavy z bežného občianskeho života najmä pracujúceho ľudu z vidieka i mesta, od roľníka po baníka. Trizuljak bol úprimným veriacim v kresťanského Boha, preto kde mohol zapracoval prvky s týmito motívmi.
Jedným zo zlomových okamihov jeho života a tvorby nastal po tom ako sa stal členom víťazného kolektívu autorov v súťaži o dotvorenie pamätníka na Slavíne. Jeho socha vojaka, ktorú nazval „Víťazstvo“ ho vyniesla na výslnie vtedajšieho režimu a dostal aj ocenenie Štátnu cenu Klementa Gottwalda. Napriek tomu, že päťdesiate roky sa niesli v duchu procesov, čistiek a prenasledovania, Trizuljak mohol ostať pokojný. Dokonca ani navonok prejavované kresťanské presvedčenie nijako nepodnecovalo štátnu moc voči jeho osobe.
V šesťdesiatych rokoch prišlo uvoľnenie a on mohol prejaviť aktivity súvisiace s jeho vierou. Okrem tvorby pre liturgickú časť výzdoby chrámov sa venoval aj tvorbe interiérov nových kostolov. Dokonca i štát ho v roku 1969 poslal do Ríma ako člena kultúrnej delegácie.
O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď prišiel ďalší životný zlom. V čase normalizácie ho vyhodili z VŠVU a zakázali mu tvoriť pre štátne organizácie. Perzekvovali aj jeho rodinu, deti odmietli prijať na školy. Neostalo mu nič iné ako s bývalým spolužiakom Vincentom Hložníkom oslovovať farnosti a tvoriť pre kostoly.
Čiastočná rehabilitácia mu dala príležitosť vytvoriť na štátnu objednávku Reliéf spravodlivosti pre Najvyšší súd v Bratislave.
Posledný míľnik v živote mu otvoril oči pri pohľade späť. Stalo sa tak pri stretnutí s dávnym priateľom, sochárom Herbertom Hajekom, ktorý prežil svoj tvorivý život v západnom Nemecku a stal sa umelcom par excellence. Až tu si Trizuljak uvedomil o aké možnosti sebarealizácie ho štátny systém krajiny v područí sovietskych mocipánov obral.
Na sklonku života trpí rakovinou pankreasu a kardiovaskulárnym ochorením. Zomiera 15.10.1995 v Bratislave a je pochovaný v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie.
Budúci sochár a pedagóg autor mnohých významných diel sa narodil neďaleko Žiliny vo Varíne. V rokoch 1943 až 1945 študoval na výtvarnom oddelení Slovenskej vysokej školy technickej, v rokoch 1945 až 1949 sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Karla Pokorného. V rokoch 1949 až 1972 učil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (docent od roku 1964).
Prvé jeho diela zachytávali postavy z bežného občianskeho života najmä pracujúceho ľudu z vidieka i mesta, od roľníka po baníka. Trizuljak bol úprimným veriacim v kresťanského Boha, preto kde mohol zapracoval prvky s týmito motívmi.
Jedným zo zlomových okamihov jeho života a tvorby nastal po tom ako sa stal členom víťazného kolektívu autorov v súťaži o dotvorenie pamätníka na Slavíne. Jeho socha vojaka, ktorú nazval „Víťazstvo“ ho vyniesla na výslnie vtedajšieho režimu a dostal aj ocenenie Štátnu cenu Klementa Gottwalda. Napriek tomu, že päťdesiate roky sa niesli v duchu procesov, čistiek a prenasledovania, Trizuljak mohol ostať pokojný. Dokonca ani navonok prejavované kresťanské presvedčenie nijako nepodnecovalo štátnu moc voči jeho osobe.
V šesťdesiatych rokoch prišlo uvoľnenie a on mohol prejaviť aktivity súvisiace s jeho vierou. Okrem tvorby pre liturgickú časť výzdoby chrámov sa venoval aj tvorbe interiérov nových kostolov. Dokonca i štát ho v roku 1969 poslal do Ríma ako člena kultúrnej delegácie.
O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď prišiel ďalší životný zlom. V čase normalizácie ho vyhodili z VŠVU a zakázali mu tvoriť pre štátne organizácie. Perzekvovali aj jeho rodinu, deti odmietli prijať na školy. Neostalo mu nič iné ako s bývalým spolužiakom Vincentom Hložníkom oslovovať farnosti a tvoriť pre kostoly.
Čiastočná rehabilitácia mu dala príležitosť vytvoriť na štátnu objednávku Reliéf spravodlivosti pre Najvyšší súd v Bratislave.
Posledný míľnik v živote mu otvoril oči pri pohľade späť. Stalo sa tak pri stretnutí s dávnym priateľom, sochárom Herbertom Hajekom, ktorý prežil svoj tvorivý život v západnom Nemecku a stal sa umelcom par excellence. Až tu si Trizuljak uvedomil o aké možnosti sebarealizácie ho štátny systém krajiny v područí sovietskych mocipánov obral.
Na sklonku života trpí rakovinou pankreasu a kardiovaskulárnym ochorením. Zomiera 15.10.1995 v Bratislave a je pochovaný v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie.
Zdroje a literatúra
Trizuljak Alexander. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 745. ISBN 80-200-0443-2
Trizuljak Alexander. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 745. ISBN 80-200-0443-2
Poznámka
Na tomto mieste si môžeme tiež pripomenúť osobnosti u ktorých nám chýbajú bližšie informácie. Či už životopisné údaje, alebo informácie o mieste ich posledného odpočinku. Ak máte potrebné údaje, alebo aj link na stránku kde ich získať, pošlite nám ich (v prípade záujmu zverejníme aj vaše meno). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
Huťan Martin.*7.10.1951 — † 8.6.2012.cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie, Bratislava
Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 — † 27.1.1988 Slávičie údolie, Bratislava
Chmúrny Daniel *28.5.1926 † 25.9.1998 Vrakuňa - Ružinov, Bratislava
Thurzo Igor *5.4.1884 † 7.9.1926 Národný cintorín, Martin
Huťan Martin.*7.10.1951 — † 8.6.2012.cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie, Bratislava
Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 — † 27.1.1988 Slávičie údolie, Bratislava
Chmúrny Daniel *28.5.1926 † 25.9.1998 Vrakuňa - Ružinov, Bratislava
Thurzo Igor *5.4.1884 † 7.9.1926 Národný cintorín, Martin
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 08. 2024
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 08. 2024
Rýchle hľadanie
Bahna Vladimír *25.7.1914 — †19.10.1977 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Bindas Eduard *3.1.1926 — †28.10.2012 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Dubay Orest *15.8.1919 — †2.10.2005 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Huba Mikuláš *19.10.1919 — †12.10.1986 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Husáková Viera *14.6.1923 — †20.10.1977 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Jeszenák János *22.1.1800 — †10.10.1849 cintorín Pri Kozej bráne, Bratislava
Kostolányiová Eva *2.11.1942 — †3.10.1975 Terézie Vansovej Trnava
Kováč Michal *5.8.1930 — †5.10.2016 Ondrejský cintorín, Bratislava
Lamár Ignác *11.8.1897 — †23.10.1967 Ondrejský cintorín, Bratislava
Landsfeld Heřman *12.8.1899 — †18.10.1984 Miestny cintorín Modra
Mináč Vladimír *10.8.1922 — †25.10.1996 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Sofer Chatam *25.9.1762 — †3.10.1839 Memoriál Bratislava
Špitzer Juraj *14.8.1919 — †11.10.1995 Ortodoxný židovský cintorín, Bratislava
Trizuljak Alexander *15.5.1921 — †15.10.1990 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Späť na tému Výročia
