Okradnúť zosnulého

Život prináša okrem smutných udalostí pri úmrtí v rodinách ešte aj horšie zážitky. Dnes sa pozrieme na dva takéto prípady v praxi. Nepríjemnú skúsenosť pri smútočnom obrade mala nemenovaná rodina zo Záhoria s istou pohrebnou službu, ktorú pozostalí obvinili, že zosnulému ukradla zlatý náramok, retiazku aj zlaté zuby... Polícia však napokon toto obvinenie ani v jednom prípade nepreukázala.

Hoci krádeže zlatých zubov a osobných šperkov u zosnulých sú výnimkou, dnes sa na problém pozrieme aj z viacerých pohľadov, a to z pohľadu vyšetrovania prípadu, zubného lekárstva i z pohľadu zlatníckeho majstra.

Prípad prvý
Ešte v októbri v roku 2009 prijala polícia oznámenie od rodinného príslušníka zosnulého 71- ročného muža na Záhorí, že v „dome smútku” na cintoríne, mali byť odcudzené veci z tela zosnulého.
 

Ilustračné foto

Ako hovorí Petra Hrášková z komunikačného odboru Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, medzi odcudzenými vecami mali byť rôzne šperky zo žltého kovu a časť chrupu, taktiež zo žltého kovu. „Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Malackách začal v zmysle zákona trestné stíhanie vo veci zločinu krádeže v súbehu s prečinom hanobenia mŕtveho. Po vykonaní všetkých potrebných vyšetrovacích úkonov, v auguste 2010, vyšetrovateľ trestné stíhanie prerušil, lebo neboli zistené skutočnosti, oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe."

Uznesenie o prerušení trestného stíhania vyšetrovať predložil prokurátorovi, ktorý sa s rozhodnutím vyšetrovateľa stotožnil. Po páchateľovi tohto skutku polícia naďalej pátra.

Prípad druhý
Spred troch rokov polícia eviduje prípad v okrese Pezinok, kedy došlo ku krádeži časti chrupu zosnulého. V tomto prípade, tak ako v minulom, doposiaľ neznámy páchateľ na presne nezistenom mieste, odcudzil časť chrupu, vyrobenú zo žltého kovu. Túto skutočnosť zistili pozostalí pred poslednou rozlúčkou so zosnulým. „Poverený príslušník Policajného zboru v tomto prípade začal trestné stíhanie vo veci prečinu krádeže v súbehu s prečinom hanobenia mŕtveho. Vyšetrovanie aj v tomto prípade stále pokračuje," dodáva Petra Hrášková.

Polícia odporúča tým pozostalým, ktorí zosnulým ponechávajú cenné predmety, aby pred ich prevozom pohrebnou službou, spísali zoznam týchto predmetov. „Vďaka písomnému dokladu o cennostiach, ktoré sa nachádzajú na tele zosnulého, je možné vyhnúť sa prípadným nedorozumeniam, alebo dokonca predísť spáchaniu trestného činu," uzatvára Hrášková.

Záver
Pracovníci pohrebných služieb sú takí istí ľudia ako my všetci ostatní. Aj keď sa pochybenie z ich strany celkom vylúčiť nedá, drtivá väčšina z nich sú poctivo pracujúci občania, podobne ako sú predavači, šoféri, úradníci alebo sestričky v našich nemocniciach. Ani v jednom prípade sa vina pohrebnej službe nepreukázala. Naopak, vyšetrovanie sa prerušilo práve z toho dôvodu, že sa preukázalo, že k zosnulému mali prístup v určitých okamihoch i ľudia, ktorí s prípravou tela na jeho poslednej ceste nemajú mať vôbec čo dočinenia (vzdialený príbuzní a ľudia vydávajúci sa za priamych príbuzných). Je preto dôležité v takýchto okamihoch nestrácať hlavu a vyžadovať od poskytovateľov všetky úkony tak, ako to predkladá nový Zákon 131 O pohrebníctve. Poveriť zabezpečením hladkého priebehu poslednej cesty možno aj osobu nie priamo v príbuzenskom styku so zosnulým, ktorého emócie nie sú až tak zaťažené.
 

Zlato v zubnom lekárstve

Zlato bolo prvým kovom, ktorý sa v dávnoveku začal používať k opravám chrupu. Jeho storočiami preverené vlastnosti sa pre použitie v zubnom lekárstve ukázali ako veľmi vhodné. Vydržia teda zlaté zuby človeku až do smrti, alebo nie?

Stomatoprotetické náhrady, majú podľa slov MUDr. Jána Gašiča, prezidenta Slovenskej komory zubných lekárov (SKZL) obmedzenú dobu životnosti, ktorá v značnej miere závisí od dodržiavania ústnej hygieny. „Sú však časté prípady pri úmrtí človeka, keď v ústach sa nachádza zubná náhrada, niekedy aj rádovo s desiatkami gramov zlata.

V súčasnosti je veľa moderných, nových materiálov a výplní, a tak sa zlato čoraz menej používa. Od 90-tych rokov sa v zubnom lekárstve na Slovensku začalo uprednostňovať používanie ušľachtilých kovov miesto zlatých, respektíve strieborných dentálnych zliatin.

I dnes sa podľa MUDr. Jána Gašiča ešte vyskytujú pacienti, ktorí požadujú zhotovenie náhrad z tzv. drahých dentálnych kovov, čo je zlatá zliatina s prímesou iných kovov. „Ďalšou skupinou sú pacienti, ktorí vykazujú alergickú reakciu na niektorý z ušľachtilých kovov, používaných na zhotovenie zubnej náhrady. V súčasnosti sa začína pri zhotovovaní zubných náhrad uplatňovať titan, pre svoju pevnosť a možnosť gracílneho zhotovenia konštrukcie," dodáva prezident SKZL.

Dentálne zlato je podľa jeho vyjadrení svojim zložením odlišné od šperkového zlata, ale existujú firmy, ktoré vedia jednotlivé druhy kovov od seba oddeliť a takto získané zlato ďalej použiť.
 

Čo so zlatom po zosnulom?

Dá sa využiť zubné zlato a zlomky v zlatníctve? Odpoveď na to túto otázku sme hľadali s Ľubomírom Déči, cechmajstrom Cechu zlatníkov a klenotníkov Slovenska.

Zubárske zlato má špecifické vlastnosti, ktoré ovplyvňujú doplnkové kovy v danej zliatine. „U zubných protéz je dôležité, aby bol materiál čo najtvrdší, čo samozrejme ovplyvňuje ich životnosť. Pre tieto vlastnosti nie je vhodný na spracovanie v šperkárstve. Takisto rýdzosť týchto materiálov nespĺňa predpísané hodnoty určené zákonom.

Mnohí obchodníci či zubári vykupujú aj zubárske zlato, prípadne šperky po zosnulom. Treba však poznať isté pravidlá, na ktoré treba prihliadať pri takomto výkupe. Ako na to? Dôležité podľa slov Ľubomíra Déči je overiť si obsah rýdzeho kovu v zliatine. „V praxi sa často stretávame s „najrôznejšími” rýdzosťami. Zlato zbavené nekovových častí je potrebné dať analyzovať na Puncovom úrade SR. Pracovníci puncového úradu pre tento materiál určia hmotnosť a rýdzosť. Zapečatenú obálku s materiálom môžeme následne použiť na zákazkovú výrobu.

Zlatník pri preberaní materiálu preráta zistenú rýdzosť na zákonitú, napríklad na Slovensku je najpoužívanejšie 14 karátové zlato – správne označené rýdzostnou značkou 585 tisícin. Každý zlatník – výrobca spolupracuje s firmou, ktorá tento materiál afinuje: vyčistí a následne dodá materiál vhodný na priame spracovanie.
V niektorých obchodoch, je možné takýto zliatok, alebo zlomky „vymeniť” za hotové šperky: obchodník zliatok vykúpi a výkupnú sumu odráta od ceny predávaného šperku.

Šperky po pozostalom je podľa odporúčaní Ľubomíra Déči potrebné dať odborne vyčistiť, skontrolovať, prípadne opraviť a následne ohodnotiť znalcovi. Znalecký posudok je dôležitý najmä u starožitností a šperkov osadenými drahými kameňmi. „Predaj zlomkov alebo šperkov odporúčam zveriť odborníkom – zlatníkom a starožitníkom s dobrými preferenciami, dlhším pôsobením na trhu, ktorí sú členmi profesijných združení, čo je istou zárukou seriózneho prístupu. Menej tradičnou formou predaja hodnotných starožitných šperkov, je ponúknuť ich do aukcie na Slovensku, prípadne v zahraničí."

(zv)

Profily oslovených organizácií

Slovenská komora zubných lekárov je mimovládna samosprávna nepolitická stavovská a profesijná organizácia, pôsobiaca na území SR, zriadená zákonom 13/1992 Z. z.. Združuje zubných lekárov, podporuje ich záujmy a ochraňuje ich stavovskú česť, podieľa sa na utváraní podmienok a zvyšovaní odbornej úrovne poskytovanej stomatologickej starostlivosti. Chráni a rozvíja slobodný výkon povolania zubného lekára, ktorý má zásadný spoločenský význam a je v záujme samotného pacienta.

Cech zlatníkov a klenotníkov Slovenska je najstaršia profesijná organizácia, združujúca slovenských výrobcov šperkov. Vznikla v roku 1995. Základnou úlohou je napomáhať svojím členom, vyrovnávať sa s každodennými problémami súvisiacimi s výrobou a distribúciou všetkých druhov šperkov. Je garantom odborného prístupu, korektného správania a dôveryhodnosti svojich členov.

Vyjadrenie redakcie

Prípady okradnutia zosnulého nie sú častým javom, no sporadicky sa vyskytujú. Podľa záverov vyšetrovania môžeme konštatovať, že vina na strane zamestnancov pohrebných služieb nebola z 95% nikdy preukázaná, naopak, vinník bol zo strany príbuzných alebo sa ho nepodarilo vypátrať. Príčiny, ktoré vedú k takémuto jednaniu zo strany pozostalých treba jednoznačne hľadať v ich rodinných vzťahoch.

Čoraz častejšie prichádza ku paradoxu. Jedna matka vedela počas svojho života vychovať i desať detí a to neraz za veľmi ťažkých materiálnych podmienok, no ani tých desať detí nevie dôstojne pochovať jednu mamu či otca, kvôli vidine majetku, aj keď sa jedná len o osobné šperky, nebodaj zubné náhrady z drahých kovov. Samozrejme, nevraživosť a spory kvôli majetku vznikajú dávno predtým ako dotyčná osoba tento svet opustí, preto prípady, kedy dochádza k okradnutiu zosnulého jedným z rodinných príslušníkov sú len vyvrcholením dávno prebiehajúcej situácie.
 
Čo je však smutné, je obvinenie ktoré prichádza zo strany nič netušiacich príbuzných, ktorí si ani nepripustia, že odcudzenie by mohol mať na svedomí niekto z rodiny. Ako prvých logicky obviňujú všetkých, kto manipuloval s telom. Od lekárov, zriadencov zdravotných zariadení až po zamestnancov pohrebných služieb. Keďže ide o veľmi citlivú záležitosť, kedy v srdciach pozostalých ešte vibruje smútok a žiaľ, s obľubou sa po nej vrhnú takmer všetky médiá. Nuž a problém je na svete. Strata dobrého mena je pre pohrebnú službu ťažkou ranou a aj keď sa neskôr preukáže jej nevina, len problematicky a dlho si pokrivenú reputáciu napráva. V tých okamihoch už médiá nejavia záujem uviesť veci na pravú mieru, ostáva len morálna škoda a znehodnotený kredit.
 
Vyzvali by sme radi všetkých, ktorých možno v budúcnosti takáto situácia zastihne, aby zvážili svoje následné kroky a až po dôkladnej úvahe vynášali súdy a obvinenia. Čo viac, nikdy by takáto situácia nemusela nastať, ak by príbuzní učinili patričné opatrenia. Jedným z nich je evidencia osobných predmetov a náhrad, ktoré má človek v okamihu odchodu z tohto sveta pri sebe. Dá sa spísať v zdravotníckom zariadení (i počas života pri každej návšteve nemocnice), i pri odovzdávaní tela zosnulého či už prevoznej firme, alebo pohrebnej službe.
 
Na strane opačnej, u zdravotníkov i pohrebných služieb, by malo byť samozrejmosťou viesť takúto evidenciu a čo najskôr vyzvať pozostalých, aby si tieto predmety osobne prebrali a spoločne spísali odovzdávací protokol.
 
Veríme, že v budúcnosti k takýmto situáciám bude dochádzať čoraz menej.  
 

Ladislav Stríž © Slovenské pohrebníctvo