Odmietnuť darovať orgány nie je jednoduché
Slovenská legislatíva využíva neznalosť občanov, nakoľko len málo ľudí vie, že zo zákona je v našej republike v podstate možným darcom orgánov, tkanív a buniek z tiel mŕtvych darcov každý z nás. Navyše proces, akým sa to za života dá zvrátiť, je pri právnej gramotnosti a časovej vyťaženosti väčšiny z nás dosť náročná a z veľkej časti byrokratická procedúra. Samotný postup, ako sa dá na Slovensku za života odmietnuť darovanie orgánov, sme si s kolegom vyskúšali za vás.
V prvom rade si treba naštudovať zákon č. 576 z 21. októbra 2004 o Zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, ktorý má síce bez príloh iba 20 strán, avšak pre človeka bez právnického vzdelania nemusí byť vždy jednoduché nájsť si v § 37 odsek (2), kde sa dozvie, že odobrať orgány, tkanivá alebo bunky z tiel mŕtvych darcov možno iba vtedy, ak osoba počas svojho života neurobila písomné vyhlásenie, že s týmto zásahom do svojej telesnej integrity nesúhlasí. Nasledujúci odsek (3) hovorí, že vyhlásenie s osvedčeným podpisom podľa osobitného predpisu sa zasiela do registra osôb, ktoré vyjadrili počas svojho života nesúhlas s odobratím orgánov, tkanív a buniek po smrti, ktorý vedie Ministerstvo zdravotníctva SR. V praxi to jednoducho znamená, že ak dotyčný človek tragicky zahynul napríklad pri autonehode a jeho zdravotný stav bol uspokojujúci a vhodný pre potreby transplantačného procesu, automaticky sa stáva dobrovoľným darcom. Ak máte teda proti takémuto faktu negatívny postoj z rôznych dôvodov, musíte sa z tohto zoznamu sami vyradiť.
Ak ste vyššie uvedenej legislatíve porozumeli na prvýkrát, čaká vás pátranie po tom, ako sa takéto vyhlásenie vôbec píše. V nasledujúcich 266 stranách v časti Príloha takýto formulár nenájdete. Ak ste zbehlí vo vyhľadávaní informácií na internete, tak by ste mali nájsť prehlásenie o nesúhlase s odberom orgánov a tkanív po smrti na transplantačné účely. Mimochodom, toto potvrdenie sme pre našich čitateľov nedávno uverejnili aj v odbornom časopise Slovenské pohrebníctvo. Človek by si myslel, že stačí tlačivo vytlačiť a podpísať, ale opak je pravdou. Tlačivo vyplnené a overené notárom, právnikom, či matrikárom je nutné zaslať poštou na adresu Slovenského centra orgánových transplantácií v Bratislave. V prípade, že nesúhlasíte s odberom orgánov a tkanív na transplantačné účely po smrti vášho neplnoletého dieťaťa, je potrebný overený podpis rodiča dieťaťa. Ale pozor, po dosiahnutí plnoletosti dieťaťa prehlásenie stráca platnosť!
Vyplnené tlačivo sme sa rozhodli odniesť na uvedenú adresu osobne. Nie, že by sme neverili Slovenskej pošte, ale chceli sme si overiť, že naša žiadosť bude skutočne prijatá. Tak sme sa osobne vybrali na Limbovú 14 na bratislavské Kramáre. Najskôr nás zaskočilo, že na uvedenej adrese sídli Slovenská zdravotnícka univerzita, pričom pri vchode sa nenachádza žiadna tabuľa s nápisom Slovenské centrum orgánových transplantácií. Na uvedené centrum sme sa opýtali na vrátnici, kde nás poslali výťahom na tretie poschodie. Ani na treťom poschodí sme nenašli žiadnu informáciu o zmienenom centre, tak sme zazvonili na najbližší zvonček. Po otvorení sme sa dostali do priestorov, ktoré z laického pohľadu vyzerali ako laboratóriá. Našu žiadosť nám našťastie bez akýchkoľvek problémov prevzala privolaná pracovníčka, ktorá nám oznámila, že do dvoch, či troch týždňov by sme mali dostať doporučený list, v ktorom bude potvrdenie o zaradení do registra. Ďalší z byrokratických postupov, nakoľko osobné odoberanie zásielok na pošte nie je v našej obľube. Hneď nás tiež napadlo možné ohrozenie existencie centra kvôli účtu na Slovenskej pošte za doporučené zásielky v prípade, že by sa Slováci rozhodli hromadne podpisovať a posielať nesúhlasy s darovaním tkanív. Po viacerých medializovaných prípadoch šokovaných rodín zo zohavených tiel ich pozostalých, by sme sa ani takému scenáru nečudovali.
Zaslaním nesúhlasu s darovaním tkanív sa nekončí byrokracia slovenských zákonov. Ak si totiž po smrti neželáte pitvu, musíte vyplniť ďalšie tlačivo na ďalšiu inštitúciu, ako ináč, podľa ďalšieho zákona. Ako sa uvádza v § 48 v ods. 4 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pitvu nemožno vykonať, ak pitvu osoba alebo jej zákonný zástupca počas života osoby odmietli. Odmietnutie pitvy musí mať písomnú formu, musí obsahovať údaje, ktoré umožnia jednoznačne určiť osobu, ktorá pitvu odmietla, vlastnoručný podpis osoby, ktorá pitvu odmietla a dátum vyhotovenia. Odmietnutie pitvy musí byť doručené úradu, ktorý ho eviduje a uchováva 10 rokov odo dňa úmrtia osoby. Úrad vedie zoznam osôb, ktoré počas života odmietli pitvu. V tomto prípade síce nepotrebujete úradne overené tlačivo, ale oznámenie o odmietnutí pitvy musíte zaslať na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý sídli na Žellovej ulici v Bratislave.
Uvedeným článkom sme v žiadnom prípade nechceli podporovať názory proti transplantáciám. Uvedomujeme si, že legislatíva bola prijatá kvôli zjednodušeniu medicínskeho procesu, keď je cenná každá sekunda a niekedy sa nemôže strácať čas tým, že sa vybavia ešte potrebné legislatívne kroky s pozostalými, ktorí v čase smútku nemajú sily riešiť uvedené záležitosti. Možno by však stačilo trocha férovosti a menej byrokracie zo strany kompetentných. Máme na mysli predovšetkým to, že nesúhlas s darovaním orgánov, tkanív a buniek, ako aj odmietnutie pitvy by pre zjednodušenie celého procesu mohol riešiť jeden zákon a jedna inštitúcia.
Férové by bolo, keby sa štát podieľal na osvete o tom, že ľudia majú možnosť sa rozhodnúť o darcovstve sami a formuláre by boli verejne dostupné na internetových stránkach tak, že ich nie je potrebné hľadať dlhé hodiny. No a v neposlednom rade by pomohlo, keby tkanivové banky na Slovensku fungovali inak. Etické by bolo, keby lekári možný odber orgánu vždy citlivo oznamovali a žiadali súhlas, aj napriek tomu, že ho oficiálne nepotrebujú. Možno by sa týmto krokom eliminovali trestné oznámenia od znechutených rodín zosnulých.
V opačnom prípade sa budú v médiách čoraz častejšie zverejňovať prípady „vykostených“ tiel bez vedomia rodín zosnulých, ktoré vytvárajú špekulácie o rôznom nekalom narábaní s transplantovanými orgánmi v zahraničí. Ak si odborníci v tkanivových bankách nevstúpia do svedomia a štát nezakročí, môže sa stať, že na Slovensku v budúcnosti nebudeme mať pacientom čo transplantovať, pretože verejná mienka bude proti akýmkoľvek transplantáciám.
V prvom rade si treba naštudovať zákon č. 576 z 21. októbra 2004 o Zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, ktorý má síce bez príloh iba 20 strán, avšak pre človeka bez právnického vzdelania nemusí byť vždy jednoduché nájsť si v § 37 odsek (2), kde sa dozvie, že odobrať orgány, tkanivá alebo bunky z tiel mŕtvych darcov možno iba vtedy, ak osoba počas svojho života neurobila písomné vyhlásenie, že s týmto zásahom do svojej telesnej integrity nesúhlasí. Nasledujúci odsek (3) hovorí, že vyhlásenie s osvedčeným podpisom podľa osobitného predpisu sa zasiela do registra osôb, ktoré vyjadrili počas svojho života nesúhlas s odobratím orgánov, tkanív a buniek po smrti, ktorý vedie Ministerstvo zdravotníctva SR. V praxi to jednoducho znamená, že ak dotyčný človek tragicky zahynul napríklad pri autonehode a jeho zdravotný stav bol uspokojujúci a vhodný pre potreby transplantačného procesu, automaticky sa stáva dobrovoľným darcom. Ak máte teda proti takémuto faktu negatívny postoj z rôznych dôvodov, musíte sa z tohto zoznamu sami vyradiť.
Ak ste vyššie uvedenej legislatíve porozumeli na prvýkrát, čaká vás pátranie po tom, ako sa takéto vyhlásenie vôbec píše. V nasledujúcich 266 stranách v časti Príloha takýto formulár nenájdete. Ak ste zbehlí vo vyhľadávaní informácií na internete, tak by ste mali nájsť prehlásenie o nesúhlase s odberom orgánov a tkanív po smrti na transplantačné účely. Mimochodom, toto potvrdenie sme pre našich čitateľov nedávno uverejnili aj v odbornom časopise Slovenské pohrebníctvo. Človek by si myslel, že stačí tlačivo vytlačiť a podpísať, ale opak je pravdou. Tlačivo vyplnené a overené notárom, právnikom, či matrikárom je nutné zaslať poštou na adresu Slovenského centra orgánových transplantácií v Bratislave. V prípade, že nesúhlasíte s odberom orgánov a tkanív na transplantačné účely po smrti vášho neplnoletého dieťaťa, je potrebný overený podpis rodiča dieťaťa. Ale pozor, po dosiahnutí plnoletosti dieťaťa prehlásenie stráca platnosť!
 |
|
Ilustračné foto
|
Zaslaním nesúhlasu s darovaním tkanív sa nekončí byrokracia slovenských zákonov. Ak si totiž po smrti neželáte pitvu, musíte vyplniť ďalšie tlačivo na ďalšiu inštitúciu, ako ináč, podľa ďalšieho zákona. Ako sa uvádza v § 48 v ods. 4 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pitvu nemožno vykonať, ak pitvu osoba alebo jej zákonný zástupca počas života osoby odmietli. Odmietnutie pitvy musí mať písomnú formu, musí obsahovať údaje, ktoré umožnia jednoznačne určiť osobu, ktorá pitvu odmietla, vlastnoručný podpis osoby, ktorá pitvu odmietla a dátum vyhotovenia. Odmietnutie pitvy musí byť doručené úradu, ktorý ho eviduje a uchováva 10 rokov odo dňa úmrtia osoby. Úrad vedie zoznam osôb, ktoré počas života odmietli pitvu. V tomto prípade síce nepotrebujete úradne overené tlačivo, ale oznámenie o odmietnutí pitvy musíte zaslať na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý sídli na Žellovej ulici v Bratislave.
Uvedeným článkom sme v žiadnom prípade nechceli podporovať názory proti transplantáciám. Uvedomujeme si, že legislatíva bola prijatá kvôli zjednodušeniu medicínskeho procesu, keď je cenná každá sekunda a niekedy sa nemôže strácať čas tým, že sa vybavia ešte potrebné legislatívne kroky s pozostalými, ktorí v čase smútku nemajú sily riešiť uvedené záležitosti. Možno by však stačilo trocha férovosti a menej byrokracie zo strany kompetentných. Máme na mysli predovšetkým to, že nesúhlas s darovaním orgánov, tkanív a buniek, ako aj odmietnutie pitvy by pre zjednodušenie celého procesu mohol riešiť jeden zákon a jedna inštitúcia.
Férové by bolo, keby sa štát podieľal na osvete o tom, že ľudia majú možnosť sa rozhodnúť o darcovstve sami a formuláre by boli verejne dostupné na internetových stránkach tak, že ich nie je potrebné hľadať dlhé hodiny. No a v neposlednom rade by pomohlo, keby tkanivové banky na Slovensku fungovali inak. Etické by bolo, keby lekári možný odber orgánu vždy citlivo oznamovali a žiadali súhlas, aj napriek tomu, že ho oficiálne nepotrebujú. Možno by sa týmto krokom eliminovali trestné oznámenia od znechutených rodín zosnulých.
V opačnom prípade sa budú v médiách čoraz častejšie zverejňovať prípady „vykostených“ tiel bez vedomia rodín zosnulých, ktoré vytvárajú špekulácie o rôznom nekalom narábaní s transplantovanými orgánmi v zahraničí. Ak si odborníci v tkanivových bankách nevstúpia do svedomia a štát nezakročí, môže sa stať, že na Slovensku v budúcnosti nebudeme mať pacientom čo transplantovať, pretože verejná mienka bude proti akýmkoľvek transplantáciám.
Marcel Lincényi, ilustračné foto Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
Späť na tému Súčasnosť
