Odchod

Vypočujú si celé životné príbehy, viacerých pacientov povzbudzujú v posledných týždňoch života a prežívajú aj smrť niekoľkých. Nie raz na poslednej ceste životom sprevádzajú chorých dobrovoľníci.

Cesta medzi dvoma svetmi

Pre pacientov je veľkým povzbudením, keď k ním príde človek, ktorý ich vypočuje. V nemocnici vo svojej chorobe prežívajú veľa emócií, strachov, neistoty, často nechcú zaťažovať svojich príbuzných a na rozhovor s nemocničným personálom nemusí byť dostatok času. Sú prostredníkmi medzi príbuznými a pacientami, keď robia cestičku medzi dvoma svetmi. Ak ide o zomieranie, sú si tieto dva svety niekedy veľmi ďaleko. Nenahradia vždy teplo domova a ani prítomnosť blízkeho človeka, ale pomôžu prekonať obdobie strávené v nemocnici...

Ako hovorí Mgr. Miriam Prášilová, koordinátorka dobrovoľníkov Dobrovoľníckej skupiny Vŕba, dobrovoľníci v nemocnici sú ľudia rôzneho veku a povolania, ktorí venujú svoj čas jedenkrát v týždni onkologickým pacientom. Ich poslaním je laická psycho-sociálna podpora pacientov, tzv. sprevádzanie. „Znamená to, že pacient si určuje obsah i tempo rozhovoru a je na ňom, či sa chce alebo nechce rozprávať o svojej chorobe, či svojom strachu zo smrti alebo chce hovoriť o práci, cestovaní, varení, alebo si s dobrovoľníkom zahrá karty, pozrie TV program, prečíta niečo z knižky a podobne. Pre túto dobrovoľnícku činnosť vyberáme uchádzačov a školíme ich, aby dokázali uniesť časť „bremena", ktoré na nich pacienti naložia, keď otvorene rozprávajú o svojom utrpení, bolestiach, smútku, či hneve a nespravodlivosti, že oni musia zomierať kvôli chorobe, hoci by tak veľmi chceli žiť," dodáva Miriam Prášilová. Pacienti sú často v úplne inom štádiu psychického prežívania ako ich rodina či príbuzný.

Niektorí dobrovoľníci sa však pri lôžkach pacientov stretnú aj s príbuznými a venujú im svoju pozornosť. „Aj dobrovoľníci smútia, keď im zomrie pacient, ktorého sprevádzali. V takom prípade dostane dobrovoľník pauzu na istý čas, napríklad niekoľko mesiacov, aby túto stratu mohol odsmútiť, a aby sa sprevádzanie zomierajúceho nestalo „rutinou", ale bolo vždy ľudské a citlivé. Život prináša aj také situácie, že dobrovoľníkovi niekto z rodiny ochorie alebo zomrie. V takom prípade, samozrejme, dostáva aspoň ročnú pauzu, aby mohol zdravo smútiť a byť spolu so svojou rodinou, lebo rodinu vnímame ako prioritu," konštatuje Miriam Prášilová. Dôležité je, aby dobrovoľník plnohodnotne sprevádzal a dokázal byť prítomný a zaangažovaný so všetkými emóciami, ktoré vníma, tak empaticky u pacienta či u príbuzného, a aby si plne uvedomoval aj to, čo cíti on sám. Empatia, láskavý prístup, vľúdne slovo, trpezlivosť a ochota pomôcť sú v podmienkach nemocničného prostredia nevyhnutné.

Dobrovoľnícka skupina Vŕba (DS Vŕba) je nezávislým, dobrovoľným a demokratickým občianskym združením, ktoré sa venuje sprevádzaniu dlhodobo chorých a umierajúcich ľudí. V tomto období pôsobí na internom a rádiologickom oddelení Onkologického ústavu svätej Alžbety (OÚSA) na Heydukovej ulici v Bratislave. V súčasnosti majú 18 aktívnych dobrovoľníkov, ktorí navštevujú konkrétnych pacientov alebo ponúkajú možnosť tzv. klubu – tvorivej dielne pre pacientov.

Názor z praxe

MUDr. Ludvik Nábělek, PhD., primár Psychiatrického oddelenia Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici

Tak ako narodenie, je aj smrť, neoddeliteľnou súčasťou existencie človeka. Nemecký existencionalista Martin Heidegger dokonca považuje smrť za niečo, čo dáva ľudskému životu zmysel: „Smrť je strieborným povlakom na zrkadle života, bez ktorého by sme v ňom nič nevideli."

Naopak, nesmrteľnosť spojená s nekonečným utrpením, bola považovaná za jeden z najkrutejších trestov - existuje aj duševná porucha, tzv. ahasverizmus, pri ktorej je pacient bludne presvedčený o večnosti svojho života a utrpenia. Smrteľnosť tak neznamená len „ukončenie existencie" človeka, ale aj, a najmä, tiež jeho schopnosť uvedomenia si, pochopenia a prijatia vlastnej konečnosti ako súčasti večnej kontinuity života.
Smútok je prirodzenou a v tomto zmysle zdravou reakciou na stratu spôsobenú smrťou blízkej osoby. Potrebné je však odlíšiť chorobne smutnú náladu, ktorá sa môže niekedy rozvinúť v prípadoch náhlych, neočakávaných úmrtí (napr. u rodičov, ktorí prídu o dieťa) alebo v situáciách zvýšenej zraniteľnosti, predispozície, kedy je strata blízkej osoby tou poslednou kvapkou spúšťajúcou rozvoj chorobného vývoja.

Chorobný smútok (depresia) sa kvantitatívne aj kvalitatívne líši od smútku „normálneho". Vyznačuje sa väčšou intenzitou, dlhším časom trvania a neodkloniteľnosťou (nedá sa zmeniť bežnými podnetmi z okolia) a negatívne ovplyvňuje duševné aj telesné fungovanie človeka. Vtedy, a len vtedy, je vhodná a potrebná psychiatrická intervencia.

V zásade tak treba povedať, že primerane prebiehajúci smútok pri úmrtí blízkej osoby netreba potláčať - je to normálna reakcia na reálnu stratu a nevhodná snaha zmeniť to, by naopak mohla byť na škodu. Smútok si treba odžiť, prežívaná bolesť sa časom zmierňuje a nakoniec ostávajú pekné spomienky a radosť z toho, že sme s milovanou osobou mali možnosť spoločného zdieľania životných osudov. V prípade, že smútok nemá tendenciu postupne odoznievať, ale sa udržiava, stupňuje a dokonca paralyzuje úkony každodenného fungovania, je namieste vyhľadať pomoc odborníka, ktorý odporučí potrebné liečebné opatrenia.

(zv) © Slovenské pohrebníctvo


  Ostatné témy