Obecný cintorín v Mokranciach
V rámci mapovania stavu pohrebísk sme navštívili aj cintorín v obci Mokrance, situovanej na juhovýchode Slovenska neďaleko Moldavy nad Bodvou.
Mokranský cintorín
Miestny cintorín sa nachádza na okraji obci a disponuje dostatkom voľného miesta na pochovávanie. Súčasťou cintorínskeho areálu je Dom smútku a nechýba ani zdroj vody.
Dve vstupné brány majú pekné kovania s krížom a písmenami gréckej abecedy Alfa a Omega, symbolmi počiatku a konca ľudského života. Na bráne sme našli aj odkaz na Slovenskú asociáciu pohrebných služieb (SAPaKS) s uvedením mailu našej organizácie. Starostka Mokraniec, Mgr. Mária Lacková, v ňom odporúča obrátiť sa na SAPaKS v prípade ďalších informácií ohľadom opatrení, ktoré aktuálne platia pre cintoríny a Domy smútku.
Väčšina tunajších hrobov pochádza z 20. storočia. V staršej časti cintorína je kríž s liatinovým korpusom z roku 1887 a spoločný hrob šiestich maďarských vojakov, ktorí zahynuli v II. svetovej vojne. Okrem toho tu je i pamätník padlých sovietskych vojakov v II. svetovej vojne z roku 1971.
Novšiu časť pohrebiska skrášľuje dobre zachovaný pieskovcový kríž s liatinovým korpusom zo začiatku 19.stor, ako aj ústredný drevený kríž (takisto s liatinovým korpusom) zo šesťdesiatych rokov minulého storočia. Ochranné pásmo pohrebiska, v ktorom sa nesmú umiestňovať budovy (okrem tých, ktoré poskytujú služby súvisiace s pohrebníctvom), siaha do vzdialenosti 50 metrov od hranice pozemku cintorína.
Na obecnom úrade sme sa dozvedeli, že správa cintorína funguje v štandardnom režime a o čistenie hrobov a ich okolia sa tu starajú rovnako ako pred vypuknutím pandémie koronavírusu. Zároveň však obec Mokrance ako správca cintorína plne rešpektuje nariadenia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva. Avšak napriek prijatým opatreniam v Mokranciach nezaznamenali žiadne sťažnosti, ohlasy či nápady na zlepšenie situácie od občanov.
V obci sa pochováva oboma spôsobmi (t. j. uloženie tela do zeme v rakve, aj pochovanie urny s popolom po kremácii) a čo sa týka úmrtnosti, v roku 2021 tu zaznamenali mierny nárast. Konkrétne čísla za ostatné 3 roky sú nasledovné: v roku 2019 zomrelo 15 ľudí, v roku 2020 – 13 a koncom minulého roka tu zaregistrovali 23 úmrtí.
Budova Domu smútku bola postavená v rokoch 1992 až 1994 na základe architektonického návrhu Ing. Márie Grígeľovej a jeho interiér zdobí drevený reliéf Piety od akademického sochára Arpáda Račku s rozmermi 1,60 x 4 m.
Z ostatných pamiatok v obci, ktoré súvisia so smrťou a pochovávaním, ešte možno spomenúť pamätník obetiam II. svetovej vojny, postavený v päťdesiatych rokoch 20. storočia, ktorý je pred miestnym neogotickým rímskokatolíckom kostolom svätého Štefana kráľa. Sú na ňom vyryté mená štrnástich obetí vojny z radov miestneho obyvateľstva. Pomník zároveň pripomína ťažké časy, keď sa obec ocitla pod maďarskou nadvládou a takmer celá vyhorela.
Pozoruhodná pamiatka súvisiaca s pohrebníctvom sa taktiež nachádza v spomenutom kostole. Ten vybudovali na začiatku 20. storočia na mieste staršieho chrámu z 15. storočia. Ide o náhrobnú tabuľu z červeného mramoru, objavenú v roku 1761.
Mokranský cintorín
Miestny cintorín sa nachádza na okraji obci a disponuje dostatkom voľného miesta na pochovávanie. Súčasťou cintorínskeho areálu je Dom smútku a nechýba ani zdroj vody.
Dve vstupné brány majú pekné kovania s krížom a písmenami gréckej abecedy Alfa a Omega, symbolmi počiatku a konca ľudského života. Na bráne sme našli aj odkaz na Slovenskú asociáciu pohrebných služieb (SAPaKS) s uvedením mailu našej organizácie. Starostka Mokraniec, Mgr. Mária Lacková, v ňom odporúča obrátiť sa na SAPaKS v prípade ďalších informácií ohľadom opatrení, ktoré aktuálne platia pre cintoríny a Domy smútku.
Väčšina tunajších hrobov pochádza z 20. storočia. V staršej časti cintorína je kríž s liatinovým korpusom z roku 1887 a spoločný hrob šiestich maďarských vojakov, ktorí zahynuli v II. svetovej vojne. Okrem toho tu je i pamätník padlých sovietskych vojakov v II. svetovej vojne z roku 1971.
Novšiu časť pohrebiska skrášľuje dobre zachovaný pieskovcový kríž s liatinovým korpusom zo začiatku 19.stor, ako aj ústredný drevený kríž (takisto s liatinovým korpusom) zo šesťdesiatych rokov minulého storočia. Ochranné pásmo pohrebiska, v ktorom sa nesmú umiestňovať budovy (okrem tých, ktoré poskytujú služby súvisiace s pohrebníctvom), siaha do vzdialenosti 50 metrov od hranice pozemku cintorína.
Na obecnom úrade sme sa dozvedeli, že správa cintorína funguje v štandardnom režime a o čistenie hrobov a ich okolia sa tu starajú rovnako ako pred vypuknutím pandémie koronavírusu. Zároveň však obec Mokrance ako správca cintorína plne rešpektuje nariadenia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva. Avšak napriek prijatým opatreniam v Mokranciach nezaznamenali žiadne sťažnosti, ohlasy či nápady na zlepšenie situácie od občanov.
V obci sa pochováva oboma spôsobmi (t. j. uloženie tela do zeme v rakve, aj pochovanie urny s popolom po kremácii) a čo sa týka úmrtnosti, v roku 2021 tu zaznamenali mierny nárast. Konkrétne čísla za ostatné 3 roky sú nasledovné: v roku 2019 zomrelo 15 ľudí, v roku 2020 – 13 a koncom minulého roka tu zaregistrovali 23 úmrtí.
Budova Domu smútku bola postavená v rokoch 1992 až 1994 na základe architektonického návrhu Ing. Márie Grígeľovej a jeho interiér zdobí drevený reliéf Piety od akademického sochára Arpáda Račku s rozmermi 1,60 x 4 m.
Z ostatných pamiatok v obci, ktoré súvisia so smrťou a pochovávaním, ešte možno spomenúť pamätník obetiam II. svetovej vojny, postavený v päťdesiatych rokoch 20. storočia, ktorý je pred miestnym neogotickým rímskokatolíckom kostolom svätého Štefana kráľa. Sú na ňom vyryté mená štrnástich obetí vojny z radov miestneho obyvateľstva. Pomník zároveň pripomína ťažké časy, keď sa obec ocitla pod maďarskou nadvládou a takmer celá vyhorela.
Pozoruhodná pamiatka súvisiaca s pohrebníctvom sa taktiež nachádza v spomenutom kostole. Ten vybudovali na začiatku 20. storočia na mieste staršieho chrámu z 15. storočia. Ide o náhrobnú tabuľu z červeného mramoru, objavenú v roku 1761.
História Mokraniec v skratke
Prvá písomná zmienka o lokalite, ktorú možno stotožniť s Mokrancami, pochádza z roku 1217. O sto rokov neskôr sa už meno obce (v podobe: villa Mokranch) objavuje v listine, ktorá Mokrance popisuje ako rozvinutú dedinu, patriacu k dŕžavám zemianskeho rodu Aba.
Z roku 1343 zasa pochádza dokument, kde sa spomínajú Vyšné Mokrance (Felsew Macronch) v oblasti severne od dnešnej dediny.
V 15. storočí Mokrance podliehali pod správu pánov z hradu Veľká Ida. Ten sa nachádza zhruba 15 km východne od obce, smerom ku Košiciam. Keď sa v päťdesiatych rokoch 16. storočia na Veľkej Ide usadila odbojná šľachta podporujúca uhorského protikráľa Jána II. Žigmunda Zápoľského, hrad dobila a neskôr zbúrala cisárska armáda Ferdinanda I. Habsburského. Podľa zachovanej povesti bránili Veľkú Idu proti početnej prevahe oddiely opozičnej šľachty spolu s miestnymi cigánmi celých dvadsať dní. Napokon však podľahli presile a pravdepodobne i zahynuli do posledného muža.
Šestnáste storočie bolo zároveň obdobím, keď si tunajšie obyvateľstvo začalo osvojovať učenie protestantskej cirkvi. Rozmohol sa tu najmä kalvinizmus a koncom 18. storočia už mali vyznavači reformovanej cirkvi v obci vlastný kostol. Ten bol v roku 1945 kvôli nevyhovujúcemu stavu a úbytku kalvínskych veriacich zbúraný.
Pod stav počtu obyvateľstva sa veľmi negatívne podpísali turecké a stavovské vojny v 17. a 18. storočí, ktoré takmer spôsobili úplné vyľudnenie Mokraniec. V roku 1720 mala obec len tri domácnosti, a preto bola dosídlená maďarským obyvateľstvom katolíckeho a kalvínskeho náboženského vyznania. No okrem Maďarov tu pravdepodobne v tomto čase prišli aj Slováci. O dva roky nato už v Mokranciach napočítali 37 domácností, pričom dedina patrila desiatim zemianskym rodinám. Demografický vývoj pokračoval i v nasledujúcich obdobiach – v roku 1828 tu v 130. domoch žilo dovedna 945 obyvateľov. Obec mala prevažne poľnohospodársky charakter a niektorí dedinčania sa zaoberali chovom oviec. Začiatkom 20. storočia sa viacerí obyvatelia zamestnali na železnici.
Do dejín obce tragicky zasiahla I. svetová vojna, ktorá si vyžiadal 22 obetí, avšak po smutných udalostiach prišlo obdobie rozvoja. Mokrance sa stali súčasťou novovzniknutého Československa a prijali úradný názov „Makrance“ (od roku 1927: „Mokrance“). Popri poľnohospodároch tu žili aj obuvníci a krajčíri, v Mokranciach založili potravinové družstvo, dobrovoľný hasičský zbor, ochotnícky divadelný súbor, miestnu odbočka Červeného kríža a futbalové mužstvo.
Obrat v priaznivom vývoji prinieslo až leto roku 1937, keď obec postihla povodeň. O rok neskôr boli Mokrance začlenené do Maďarského kráľovstva. V čase II. svetovej vojny tu vyhorela väčšina domov a škola spolu s kostolom boli značne poškodené.
Opätovný rozvoj obce nastal po oslobodení. Pribudli nové rodinné domy i spevnené cesty. Popritom sa nezabudlo ani na kultúru – vznikol mokranský spevokol, verejná knižnica a svoj voľný čas mohli obyvatelia obce tráviť aj na stretnutiach tunajšieho Zväzu záhradkárov.
V roku 1986 sa Mokrance stali mestskou časťou Moldavy nad Bodvou, ale dedinčania zrejme neboli z tohto spojenia príliš nadšení, pretože už po štyroch rokoch si obec znovu získala samostatnosť. Počet obyvateľov neklesol od roku 2004 pod úroveň 1300 osôb. Z hľadiska národnostného zloženia sa Mokrančania hlásia najmä k slovenskému a maďarskému etniku.
Medzi osobnosťami, ktoré tu žili, vynikajú šľachtici z rodu Perényi. Ako pripomína oficiálna internetová stránka obce www.mokrance.sk: „Perényiovci boli jeden z najbohatších a najmocnejších rodov severného Uhorska v 14. - 16. storočí, zastávali aj vysoké hodnosti vo verejnej správe (dvaja palatínovia, krajinskí sudcovia, mnoho županov stolíc Abov, Zemplín, Šariš, Ugoča a Užhorod). Rod v 14. storočí získal panstvo Veľká Ida, ktoré sa stalo ich hlavným sídlom.“
Za zmienku stojí aj mokranský farár Jozeíf Damits (1872 - 1966), ktorý pôsobil ako radca Svätej stolice a miesto svojho posledného odpočinku našiel na tunajšom cintoríne.
Z Mokraniec pochádzal i profesor fyzikálnych vied Matej Rákoš (1922, Mokrance – 2011, Košice), ako aj vynikajúci športovec a atletický tréner Pavol Safko (1923, Mokrance – 2006, Bratislava).
Prvá písomná zmienka o lokalite, ktorú možno stotožniť s Mokrancami, pochádza z roku 1217. O sto rokov neskôr sa už meno obce (v podobe: villa Mokranch) objavuje v listine, ktorá Mokrance popisuje ako rozvinutú dedinu, patriacu k dŕžavám zemianskeho rodu Aba.
Z roku 1343 zasa pochádza dokument, kde sa spomínajú Vyšné Mokrance (Felsew Macronch) v oblasti severne od dnešnej dediny.
V 15. storočí Mokrance podliehali pod správu pánov z hradu Veľká Ida. Ten sa nachádza zhruba 15 km východne od obce, smerom ku Košiciam. Keď sa v päťdesiatych rokoch 16. storočia na Veľkej Ide usadila odbojná šľachta podporujúca uhorského protikráľa Jána II. Žigmunda Zápoľského, hrad dobila a neskôr zbúrala cisárska armáda Ferdinanda I. Habsburského. Podľa zachovanej povesti bránili Veľkú Idu proti početnej prevahe oddiely opozičnej šľachty spolu s miestnymi cigánmi celých dvadsať dní. Napokon však podľahli presile a pravdepodobne i zahynuli do posledného muža.
Šestnáste storočie bolo zároveň obdobím, keď si tunajšie obyvateľstvo začalo osvojovať učenie protestantskej cirkvi. Rozmohol sa tu najmä kalvinizmus a koncom 18. storočia už mali vyznavači reformovanej cirkvi v obci vlastný kostol. Ten bol v roku 1945 kvôli nevyhovujúcemu stavu a úbytku kalvínskych veriacich zbúraný.
Pod stav počtu obyvateľstva sa veľmi negatívne podpísali turecké a stavovské vojny v 17. a 18. storočí, ktoré takmer spôsobili úplné vyľudnenie Mokraniec. V roku 1720 mala obec len tri domácnosti, a preto bola dosídlená maďarským obyvateľstvom katolíckeho a kalvínskeho náboženského vyznania. No okrem Maďarov tu pravdepodobne v tomto čase prišli aj Slováci. O dva roky nato už v Mokranciach napočítali 37 domácností, pričom dedina patrila desiatim zemianskym rodinám. Demografický vývoj pokračoval i v nasledujúcich obdobiach – v roku 1828 tu v 130. domoch žilo dovedna 945 obyvateľov. Obec mala prevažne poľnohospodársky charakter a niektorí dedinčania sa zaoberali chovom oviec. Začiatkom 20. storočia sa viacerí obyvatelia zamestnali na železnici.
Do dejín obce tragicky zasiahla I. svetová vojna, ktorá si vyžiadal 22 obetí, avšak po smutných udalostiach prišlo obdobie rozvoja. Mokrance sa stali súčasťou novovzniknutého Československa a prijali úradný názov „Makrance“ (od roku 1927: „Mokrance“). Popri poľnohospodároch tu žili aj obuvníci a krajčíri, v Mokranciach založili potravinové družstvo, dobrovoľný hasičský zbor, ochotnícky divadelný súbor, miestnu odbočka Červeného kríža a futbalové mužstvo.
Obrat v priaznivom vývoji prinieslo až leto roku 1937, keď obec postihla povodeň. O rok neskôr boli Mokrance začlenené do Maďarského kráľovstva. V čase II. svetovej vojny tu vyhorela väčšina domov a škola spolu s kostolom boli značne poškodené.
Opätovný rozvoj obce nastal po oslobodení. Pribudli nové rodinné domy i spevnené cesty. Popritom sa nezabudlo ani na kultúru – vznikol mokranský spevokol, verejná knižnica a svoj voľný čas mohli obyvatelia obce tráviť aj na stretnutiach tunajšieho Zväzu záhradkárov.
V roku 1986 sa Mokrance stali mestskou časťou Moldavy nad Bodvou, ale dedinčania zrejme neboli z tohto spojenia príliš nadšení, pretože už po štyroch rokoch si obec znovu získala samostatnosť. Počet obyvateľov neklesol od roku 2004 pod úroveň 1300 osôb. Z hľadiska národnostného zloženia sa Mokrančania hlásia najmä k slovenskému a maďarskému etniku.
Medzi osobnosťami, ktoré tu žili, vynikajú šľachtici z rodu Perényi. Ako pripomína oficiálna internetová stránka obce www.mokrance.sk: „Perényiovci boli jeden z najbohatších a najmocnejších rodov severného Uhorska v 14. - 16. storočí, zastávali aj vysoké hodnosti vo verejnej správe (dvaja palatínovia, krajinskí sudcovia, mnoho županov stolíc Abov, Zemplín, Šariš, Ugoča a Užhorod). Rod v 14. storočí získal panstvo Veľká Ida, ktoré sa stalo ich hlavným sídlom.“
Za zmienku stojí aj mokranský farár Jozeíf Damits (1872 - 1966), ktorý pôsobil ako radca Svätej stolice a miesto svojho posledného odpočinku našiel na tunajšom cintoríne.
Z Mokraniec pochádzal i profesor fyzikálnych vied Matej Rákoš (1922, Mokrance – 2011, Košice), ako aj vynikajúci športovec a atletický tréner Pavol Safko (1923, Mokrance – 2006, Bratislava).
Pripravil a foto poskytol Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
Publikované na portáli SP net 03. 2022
Späť na tému O cintorínoch
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 18 fotografií
