Obecný cintorín a vojenský pamätník v Skároši
Medzi obce, ktoré boli počas 2. svetovej vojny na našom území oslobodené ako prvé, patrí i východoslovenský Skároš. Táto dedina je v širokom okolí známa predovšetkým vďaka tunajšiemu monumentálnemu pamätníku a nachádza sa v nej aj úhľadný cintorín.
Obecný cintorín
Miestne pohrebisko sa nachádza v kopcovitom teréne a hoci možno Skároš podľa počtu obyvateľov zaradiť k väčším dedinám (na základe údajov Štatistického úradu SR tu v roku 2016 žilo 1109 ľudí), tunajší cintorín nevyniká prílišnou rozlohou. Zato však má potenciál do budúcna, nakoľko je tu pomerne veľa nevyužitej plochy.
Na cintoríne je aj Dom smútku, lavičky a esteticky pôsobiace zdroje pitnej vody. Pohrebisko má dve brány, situované vo vrchnej a spodnej časti. Náhrobky pochádza najmä z 20. storočia, ojedinele možno natrafiť i na niekoľko starších hrobov. Najviac zastúpené sú tu hroby tzv. kalvínov, teda členov reformovanej cirkvi. Súčasťou areálu sú pamätníky venované reformovanej cirkvi a zakladateľom obce. Na kalvínskom pomníku je spomenutý rok 1792, keď tu bol postavený reformovaný kostol, jedna z najstarších dodnes zachovaných stavieb v obci.
Úhľadnosť cintorína narúšajú len nepokosené plochy, ktoré v kontraste s upraveným terénom v bezprostrednej blízkosti pôsobia zanedbaným dojmom.
Ako obvykle sme sa zaujímali aj o to, ako zvláda obec, ktorá je správcom cintorína súčasnú mimoriadnu situáciu v súvislosti s koronavírusom.
Podľa starostu Skároša, JUDr. Ľubomíra Vranka, tu od vyhlásenia pandémie vôbec nezaznamenali nárast pohrebov, dokonca nemali ani jediný pohreb. Ak by však zosnulých mali, obradu by sa smeli zúčastniť v záujme ochrany miestnych obyvateľov len najbližší príbuzní nebohého. Taktiež by v prípade pohrebu obec požadovala dodržiavanie rozostupov medzi smútiacimi.
Ďalšou požiadavkou voči účastníkom obradu by v prípade pohrebu bola podľa Vranka i povinnosť nosiť rúška v Dome smútku. Starosta taktiež uviedol, že telo zosnulého by v čase konania pohrebu nemalo byť vystavené v otvorenej rakve a prípadná úprava nebohého je v kompetencii pohrebných služieb.
Čo sa týka nosenia ochranných pomôcok ako sú rúška a rukavice návštevníkmi cintorína, tie používajú podľa vlastného uváženia.
Pomník hrdinov druhej svetovej vojny
Pamätník bojov 2. svetovej vojny, nazývaný aj Pomník hrdinov druhej svetovej vojny, je situovaný na hornom konci obce. Jeho výstavba začala v roku 1954 a trvala 20 rokov. Pamätník, slávnostne odhalený pri príležitosti 30. výročia oslobodenia obce 17. decembra 1974, je pripomienkou ozbrojených stretov oddielov červenej armády s maďarskými a nemeckými vojakmi v okolí Skároša, ktoré trvali zhruba dva týždne. V bojoch vtedy padlo viac ako sto príslušníkov Červenej armády, ktorí boli pochovaní v blízkosti pomníka. Miesto svojho posledného odpočinku tu našli červenoarmejci z 18. armády pod velením generálporučíka Gastiloviča, 40. armády pod velením generálporučíka Žmačenka a 1. gardovej armády pod velením generálplukovníka Grečka. Zahynuli tiež traja obyvatelia obce.
Skároš sa sovietskym oddielom podarilo oslobodiť v noci zo 16. na 17. decembra 1944 a dedina sa tak stala prvou oslobodenou obcou v rámci okresu Košice – okolie.
Samotný pamätník pozostáva z tridsaťtonového travertínového reliéfu, znázorňujúceho strieľajúcich vojakov, ktorého súčasťou sú letopočty 1944 – 1974. Vedľa neho sa nachádza pamätná tabula a reliéf spája úzka vybetónovaná cestička s dvanásť metrov vysokým dvojpylónom, ktorý symbolicky poukazuje na mesto Košice, teda v smere plánovaného postupu červenoarmejcov. Iba 26 kilometrov vzdialené Košice však boli vzhľadom na húževnatý odpor nemeckých a maďarských vojakov oslobodené až o 34 dní neskôr, dňa 19. januára 1945, a to s výdatnou pomocou vojsk II. ukrajinského frontu, postupujúcich z južných oblastí a nie cez Skároš. Pozoruhodná je i skutočnosť, že pomerne dlhú dobu, teda zhruba mesiac, musela čakať na oslobodenie i susedná obec Ždaňa, vzdialená iba 3 kilometre. Nemecké a maďarské jednotky tu totiž mali 8 guľometných hniezd a ich vzdor sa podarilo prelomiť iba pomocou silného vojenského úderu zo 17. januára 1945. Obyvatelia Košíc a okolia však mali veľké šťastie, že ich Sovieti považovali vďaka SNP a Prvému česko-slovenskému armádnemu zboru v ZSSR, ktorý pod vedením generála Ludvíka Svobodu bojoval proti nacistom, za spojenca. Mesto Košice a jeho okolie, vrátane obce Skároš, totiž bolo v tom čase pod nadvládou Maďarského kráľovstva, ktoré stálo na strane Hitlera.
V blízkosti pomníka je tzv. prírodné múzeum zbraní. Jeho inventár tvorí protitankový kanón ZiS-2 s rážou 57 mm a dostrelom okolo 5 km a divízny kanón ZiS-3 s rážou 76 mm a dostrelom cez 13 km. Zaujímavosťou je, že značka ZiS, teda Závody imeni Stalina – t. j. Stalinove závody, pomenovaná po sovietskom vodcovi Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi, bola v roku 1956 po odsúdení Stalinových zločinov a kultu osobnosti premenovaná na ZiL, čiže Zavodi imeni Lichačova, na počesť dlhoročného riaditeľa podniku, Ivana Alexejeviča Lichačeva.
Okrem spomenutých kanónov tu nájdete i dve sovietske húfnice, avšak najväčším lákadlom pre návštevníkov je legendárny tank T-34/85, ktorý sa podľa členov košického Klubu vojenskej histórie „Krasnogvardejci“ mohol zúčastniť bojov o Berlín. Toto bojové vozidlo bolo podľa ich zistení opravované v dolnej časti pri páse, kde malo poškodený pancier. Či bol príčinou škody zásah strelou alebo výbuch míny, prípadne granátu sa im ale nepodarilo vypátrať. Údajne však ešte po vojne slúžil Československej ľudovej armáde a na podstavec, kde je dodnes vystavený, sa dostal iba s pohonom vlastného motora.
V areáli pomníka sa nachádza aj hrob červenoarmejca – neznámeho sovietskeho vojaka a amfiteáter, v ktorom sa v minulosti konali rôzne slávnosti, ako napríklad Dni mikroregiónu Hornád. V roku 2019 sa v tomto priestore uskutočnil už 16. ročník uvedenej slávnosti, tento rok bolo podujatie vzhľadom na obmedzenia vo vzťahu k pandémii vírusu COVID-19 zrušené. Pri pamätníku sa tiež každoročne, vždy 8. mája pri príležitosti ukončenia 2. svetovej vojny, zvyknú stretávať občania obce a milovníci histórie, ktorí si pamiatku padlých osloboditeľov pripomínajú pri pietnom kladení vencov. V tomto roku sa slávnostné kladenie vencov uskutočnilo naposledy v deň výročia SNP, 29. 8. 2020.
Obecný cintorín
Miestne pohrebisko sa nachádza v kopcovitom teréne a hoci možno Skároš podľa počtu obyvateľov zaradiť k väčším dedinám (na základe údajov Štatistického úradu SR tu v roku 2016 žilo 1109 ľudí), tunajší cintorín nevyniká prílišnou rozlohou. Zato však má potenciál do budúcna, nakoľko je tu pomerne veľa nevyužitej plochy.
Na cintoríne je aj Dom smútku, lavičky a esteticky pôsobiace zdroje pitnej vody. Pohrebisko má dve brány, situované vo vrchnej a spodnej časti. Náhrobky pochádza najmä z 20. storočia, ojedinele možno natrafiť i na niekoľko starších hrobov. Najviac zastúpené sú tu hroby tzv. kalvínov, teda členov reformovanej cirkvi. Súčasťou areálu sú pamätníky venované reformovanej cirkvi a zakladateľom obce. Na kalvínskom pomníku je spomenutý rok 1792, keď tu bol postavený reformovaný kostol, jedna z najstarších dodnes zachovaných stavieb v obci.
Úhľadnosť cintorína narúšajú len nepokosené plochy, ktoré v kontraste s upraveným terénom v bezprostrednej blízkosti pôsobia zanedbaným dojmom.
Ako obvykle sme sa zaujímali aj o to, ako zvláda obec, ktorá je správcom cintorína súčasnú mimoriadnu situáciu v súvislosti s koronavírusom.
Podľa starostu Skároša, JUDr. Ľubomíra Vranka, tu od vyhlásenia pandémie vôbec nezaznamenali nárast pohrebov, dokonca nemali ani jediný pohreb. Ak by však zosnulých mali, obradu by sa smeli zúčastniť v záujme ochrany miestnych obyvateľov len najbližší príbuzní nebohého. Taktiež by v prípade pohrebu obec požadovala dodržiavanie rozostupov medzi smútiacimi.
Ďalšou požiadavkou voči účastníkom obradu by v prípade pohrebu bola podľa Vranka i povinnosť nosiť rúška v Dome smútku. Starosta taktiež uviedol, že telo zosnulého by v čase konania pohrebu nemalo byť vystavené v otvorenej rakve a prípadná úprava nebohého je v kompetencii pohrebných služieb.
Čo sa týka nosenia ochranných pomôcok ako sú rúška a rukavice návštevníkmi cintorína, tie používajú podľa vlastného uváženia.
Pomník hrdinov druhej svetovej vojny
Pamätník bojov 2. svetovej vojny, nazývaný aj Pomník hrdinov druhej svetovej vojny, je situovaný na hornom konci obce. Jeho výstavba začala v roku 1954 a trvala 20 rokov. Pamätník, slávnostne odhalený pri príležitosti 30. výročia oslobodenia obce 17. decembra 1974, je pripomienkou ozbrojených stretov oddielov červenej armády s maďarskými a nemeckými vojakmi v okolí Skároša, ktoré trvali zhruba dva týždne. V bojoch vtedy padlo viac ako sto príslušníkov Červenej armády, ktorí boli pochovaní v blízkosti pomníka. Miesto svojho posledného odpočinku tu našli červenoarmejci z 18. armády pod velením generálporučíka Gastiloviča, 40. armády pod velením generálporučíka Žmačenka a 1. gardovej armády pod velením generálplukovníka Grečka. Zahynuli tiež traja obyvatelia obce.
Skároš sa sovietskym oddielom podarilo oslobodiť v noci zo 16. na 17. decembra 1944 a dedina sa tak stala prvou oslobodenou obcou v rámci okresu Košice – okolie.
Samotný pamätník pozostáva z tridsaťtonového travertínového reliéfu, znázorňujúceho strieľajúcich vojakov, ktorého súčasťou sú letopočty 1944 – 1974. Vedľa neho sa nachádza pamätná tabula a reliéf spája úzka vybetónovaná cestička s dvanásť metrov vysokým dvojpylónom, ktorý symbolicky poukazuje na mesto Košice, teda v smere plánovaného postupu červenoarmejcov. Iba 26 kilometrov vzdialené Košice však boli vzhľadom na húževnatý odpor nemeckých a maďarských vojakov oslobodené až o 34 dní neskôr, dňa 19. januára 1945, a to s výdatnou pomocou vojsk II. ukrajinského frontu, postupujúcich z južných oblastí a nie cez Skároš. Pozoruhodná je i skutočnosť, že pomerne dlhú dobu, teda zhruba mesiac, musela čakať na oslobodenie i susedná obec Ždaňa, vzdialená iba 3 kilometre. Nemecké a maďarské jednotky tu totiž mali 8 guľometných hniezd a ich vzdor sa podarilo prelomiť iba pomocou silného vojenského úderu zo 17. januára 1945. Obyvatelia Košíc a okolia však mali veľké šťastie, že ich Sovieti považovali vďaka SNP a Prvému česko-slovenskému armádnemu zboru v ZSSR, ktorý pod vedením generála Ludvíka Svobodu bojoval proti nacistom, za spojenca. Mesto Košice a jeho okolie, vrátane obce Skároš, totiž bolo v tom čase pod nadvládou Maďarského kráľovstva, ktoré stálo na strane Hitlera.
V blízkosti pomníka je tzv. prírodné múzeum zbraní. Jeho inventár tvorí protitankový kanón ZiS-2 s rážou 57 mm a dostrelom okolo 5 km a divízny kanón ZiS-3 s rážou 76 mm a dostrelom cez 13 km. Zaujímavosťou je, že značka ZiS, teda Závody imeni Stalina – t. j. Stalinove závody, pomenovaná po sovietskom vodcovi Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi, bola v roku 1956 po odsúdení Stalinových zločinov a kultu osobnosti premenovaná na ZiL, čiže Zavodi imeni Lichačova, na počesť dlhoročného riaditeľa podniku, Ivana Alexejeviča Lichačeva.
Okrem spomenutých kanónov tu nájdete i dve sovietske húfnice, avšak najväčším lákadlom pre návštevníkov je legendárny tank T-34/85, ktorý sa podľa členov košického Klubu vojenskej histórie „Krasnogvardejci“ mohol zúčastniť bojov o Berlín. Toto bojové vozidlo bolo podľa ich zistení opravované v dolnej časti pri páse, kde malo poškodený pancier. Či bol príčinou škody zásah strelou alebo výbuch míny, prípadne granátu sa im ale nepodarilo vypátrať. Údajne však ešte po vojne slúžil Československej ľudovej armáde a na podstavec, kde je dodnes vystavený, sa dostal iba s pohonom vlastného motora.
V areáli pomníka sa nachádza aj hrob červenoarmejca – neznámeho sovietskeho vojaka a amfiteáter, v ktorom sa v minulosti konali rôzne slávnosti, ako napríklad Dni mikroregiónu Hornád. V roku 2019 sa v tomto priestore uskutočnil už 16. ročník uvedenej slávnosti, tento rok bolo podujatie vzhľadom na obmedzenia vo vzťahu k pandémii vírusu COVID-19 zrušené. Pri pamätníku sa tiež každoročne, vždy 8. mája pri príležitosti ukončenia 2. svetovej vojny, zvyknú stretávať občania obce a milovníci histórie, ktorí si pamiatku padlých osloboditeľov pripomínajú pri pietnom kladení vencov. V tomto roku sa slávnostné kladenie vencov uskutočnilo naposledy v deň výročia SNP, 29. 8. 2020.
Prezrite si priloženú fotogalériu pod článkom.
Späť na tému Z histórie
