Novinky v legislatíve
Nový Občiansky zákonník v Česku č. 89/2012 Sb. nadobudol účinnosť 1. januára tohto roka. Je to už jedenásť mesiacov, čo si naň ľudia i odborná verejnosť musia zvykať. Starý Občiansky zákonník z konca 50-tych rokov bol zrušený a ten nový obsahuje až 3 081 paragrafov. „Súhlasím s argumentom, že pôvodný Občiansky zákonník bol viackrát novelizovaný a než postupovať cestou neustálych noviel, je jednoduchšie takýto zákon zrušiť a nahradiť ho úplne novým,“ prezradil v úvode prednášky JUDr. Ing. Radovan Dávid, Ph.D., odborný asistent na Katedre občianskeho práva Právnickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne. „Jedným z dôvodov novej právnej úpravy bolo odstrániť chaos pri pohreboch, ale tento bod zákonodarcom veľmi nevyšiel.“
Konkrétne dopady novej legislatívy na problematiku pohrebníctva rozdeľuje Radovan Dávid do dvoch skupín. „Tie, ktoré vyplývajú z Občianskeho zákonníka hodnotím pozitívne. Ide o explicitné zakotvenie práva na ľudskú dôstojnosť do českých právnych predpisov.“ Až do konca minulého roka sa pôvodný Občiansky zákonník vysporiadal s ľudskou dôstojnosťou len v jednej vete, a to v paragrafe 11. Spolu s ľudskou dôstojnosťou sa však zákon venoval aj zdraviu, životu a súkromiu. „Teraz ľudskú dôstojnosť máme upravenú samostatne v niekoľkých ustanoveniach zákona. Nová legislatíva myslí aj na situácie, kde došlo k smrti človeka a ako by mala byť jeho dôstojnosť chránená aj po smrti. Hovoríme tomu postmortálna ochrana osobnosti.“
Právo človeka treba vždy rešpektovať
Konkrétne paragraf 91 hovorí o tom, že človek je nedotknuteľný a je potrebné ho rešpektovať nielen za jeho života, ale aj po jeho smrti. Zásadné prejavy tejto dôstojnosti po smrti človeka sú uvedené v paragrafe 92, ktorý vyložene zakazuje nakladať s ľudskými ostatkami nedôstojným spôsobom. Ďalší konkrétny prejav postmortálnej ochrany osobnosti je zohľadnený v prianí človeka, ako bude s jeho telom po smrti naložené. „Človek má právo sa rozhodnúť, či bude jeho telo podrobené pitve, či sa môžu jeho orgány využiť na vedecké účely a podobne. Nový Občiansky zákonník zakotvuje domnienku v preferencii toho, že ak nie je preukázané niečo iné, má sa za to, že človek nesúhlasí ani s pitvou, ani s použitím svojho tela na dané účely.
Chcete pohreb do zeme či kremáciu? Môžete sa rozhodnúť
Druhým konkrétnym prejavom ochrany osobnosti je právo človeka určiť si, aký chce mať pohreb. Ak tak neurobí, po jeho smrti má právo sa rozhodnúť, ako bude vyzerať jeho pohreb najbližšia rodina, a to v tomto poradí: manžel, registrovaný partner, pozostalé dieťa, pozostalí rodičia a na poslednom mieste, niekto ďalší z dedičov. „Táto právna úprava vyvoláva právnický problém, pretože nepriamo ukladá prevádzkovateľom pohrebných služieb povinnosť zisťovať, kto vlastne daný pohreb zjednával. Musia si položiť otázku – prejavil zosnulý v minulosti svoju vôľu alebo nie? Ak príde konkrétna osoba dohodnúť jeho pohreb, pohrebné služby sa musia spýtať, či je to skutočne ten prvý člen rodiny na rade, ktorý má právo usporiadať mu pohreb? Zákonodarca to možno myslel dobre, ale môže to spôsobovať konkrétne aplikačné problémy v praxi,“ tvrdí Radovan Dávid.
Čo jednoznačne možno podľa neho hodnotiť pozitívne v novej legislatívne úprave je spodrobnenie uplatniteľných nárokov. „Zákon hovorí, že osobnosť zomrelého môže chrániť ktokoľvek z jeho blízkych osôb. Podľa pôvodnej právnej úpravy mal právo chrániť osobnosť človeka len pozostalý manžel, deti či rodičia. Nový občiansky zákonník hovorí, že to môže byť ktorákoľvek z osôb jemu blízkych,“ spresňuje právnik.
Zákon nemyslel na opustené hroby či hrobky
Naopak, za najproblematickejšie považuje vymedzenie pojmu hrob či hrobka. Po novom, opustená nehnuteľná vec pripadá do vlastníctva štátu, nie obce, ako tomu bolo až do konca minulého roka. Za nehnuteľné vecí je považovaný pozemok a podpovrchová stavba so samostatným účelovým určením. Problémom je, ž nehnuteľné veci majú mnohokrát iný právny režim ako veci hnuteľné, čo sa prejavuje aj vo vzťahu k hrobom. Otvorenou otázkou zostáva – čo bude štát robiť s opustenými hrobkami a hrobmi? „Pokiaľ nie je vykonané vlastnícke právo k nehnuteľnej veci po dobu 10 rokov, zákon hovorí, že opustená nehnuteľná vec po 10 rokoch pripadá do vlastníctva štátu. Daná lehota výrazne obmedzuje prevádzkovateľov pohrebísk a zvyšuje im náklady na ich prevádzku. Je preto v budúcnosti potrebné apelovať na zákonodarcov, aby na tento nedostatok pamätali,“ uzatvára Radovan Dávid.
JUDr. Ing. Radovan Dávid, Ph.D. sa v príspevku zameral na kritickú analýzu vybraných ustanovení zákona č. 89/2012 Sb. Občianskeho zákonníka v Českej republike a ich dopadov na problematiku pohrebníctva. Zdôraznil predovšetkým väzby medzi Občianskym zákonníkom a Zákonom o pohrebníctve, ako aj subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka a jeho významné interpretačné pravidlá.
Prezraďte nám, čo ste chceli na dnešnej prednáške predstaviť odbornej verejnosti?
Chcel som predstaviť dopady novej českej rekodifikovanej právnej úpravy na problematiku pohrebníctva, na ktorú náš český zákonodarca úplne zabudol. Upozornil som na to, že ten problém existuje a nový Občiansky zákonník nie je komfortný so Zákonom o pohrebníctve. Ani v blízkej budúcnosti, žiaľ, neprichádza do úvahy žiadna legislatívna zmena, ktorá by danú situáciu zmenila, aspoň pokiaľ vychádzame z aktuálnych poslaneckých návrhov zákonov Českej republiky.
Čo by bolo treba, podľa vás, prioritne riešiť?
V prvom rade je potrebné vyriešiť režim opustených hrobov a hrobových zariadení. Ďalej netreba zabúdať na otázky nájmu hrobových miest a tiež problémy konkurencie medzi viacerými pozostalými, teda kto z nich má právo zjednávať pohreb a v akom poradí. Zákon na dané problémy praxe vôbec nereflektuje. Ja tvrdím, dá sa to vyriešiť tzv. nesplniteľnosťou záväzkov, pretože ak by dohodla pohreb pozostalá sestra a po nej pozostalá manželka, podľa môjho právneho názoru, pohreb dohodnutý manželkou má v tomto prípade prednosť. Z tohto dôvodu by bol pohreb dohodnutý sestrou nezrealizovateľný, a teda musí zo zákona zaniknúť. V praxi sa takýmto problémom zatiaľ nevenuje veľká pozornosť, zákonodarca ich vynechal z hry a, bohužiaľ, sú považované za okrajovú záležitosť. V konečnom dôsledku sa však tieto otázky dotýkajú každého z nás.
Aké problémy v praxi riešia najmä pozostalí po zosnulom?
My máme v Česku jeden hlavný problém v oblasti dedičstva, a to, že existuje súčasne nová právna úprava dedenia, i nová právna úprava o pozostalosti. Ide teda o komplexne novú legislatívu, ktorá sa zaoberá matériom i procesom. Obávam sa, že bude trvať minimálne 5 – 10 rokov, kým sa prax zjednotí a dohodne sa jednotný postup. Ja si dovolím použiť v tejto súvislosti slová jedného môjho kolegu, ktorý hovoril: v Česku nemáme české dedičské právo, ale skôr krajské či okresné právo. Dedičské prípady rieši súd od súdu, notár od notára. Rozhodne v tomto momente daný proces nie je zjednotený, nepoužívame rovnaké postupy, panujú tu rozpory.
Čo vnímate naopak pozitívne v danej legislatíve?
Pozitívne vnímam to, čo je zakotvené v novom Občianskom zákonníku ohľadom posmrtnej ochrany práva na česť a dôstojnosť. Inak som veľkým kritikom Občianskeho zákonníka, pretože si myslím, že niektoré otázky sú tam úplne podcenené a zákonodarca si to aj uvedomuje. Preto sa v českej legislatíve pripravuje tzv. technická novela – revízna novela Občianskeho zákonníka. Pri počte 3 081 paragrafov očakávam, že tých noviel bude čím ďalej tým viac. Je viacero tém, ktoré boli podcenené, či už ide o spotrebiteľské zmluvy či náhradné materstvo, a je potrebné ich riešiť.
Spomínali ste, že pozitívne vnímate posmrtnú ochranu zosnulých. Čo by ste tam radi vyzdvihli?
Človek má možnosť sa ešte za svojho života rozhodnúť, aký chce mať pohreb. Jeho prianie má byť záväzné. Je tam vyjadrená prefencia, že k pohrebu sa skôr môžu vyjadriť jeho najbližší príbuzní ako vzdialenejší príbuzní. Po novom sa rozšíril počet subjektov, ktorí môžu po smrti zosnulého podať na súde žalobu, ak bola porušená jeho česť či dôstojnosť. Predtým to mohol byť len pozostalý manžel, manželka, deti či rodičia, teraz to môže byť ktokoľvek z blízkych. Napríklad babičky, vnukovia, bratranci či vzdialenejší príbuzní. Toto vnímam pozitívne.
Ako sa však človek môže sám rozhodnúť, kto ho pochová a ako to má urobiť?
Problém je v tom, že niekde musí byť toto jeho právo zaznamenané. Otázne je, čo budeme robiť v prípade, keď sa daný dokument nájde až dodatočne. Ja doporučujem dotyčným, aby to ešte za svojho života zahrnuli do závetu alebo do iného dokumentu a dali ich notárovi. Prípadne aby pred blízkymi príbuznými nahlas vyjadrili svoju vôľu, napríklad, že chcú byť pochovaní do zeme, nechcú byť spopolnení a podobne. Ak svoje želanie niekto napíše na lístok a dá ho do zásuvky, možno ho nikdy neobjavia. Zákon nerieši, ako to má dotyčný urobiť, ale vo vlastnom záujme by to mal urobiť oficiálne.
Máte na záver nejakú radu aj pre blízkych príbuzných, na čo by mali myslieť v rámci novej legislatívy?
Pri každom konflikte s úradmi, súdmi, notármi sa snažiť ich presvedčiť, že tá nová právna úprava je určená pre ľudí. Nový Občiansky zákonník hovorí o práve chrániť našu dôstojnosť. Netreba podliehať formalizmu zo strany štátu, ale treba dať najavo svoje práva aj v takých ťažkých chvíľach, keď ich opustí blízky príbuzní.
Konkrétne dopady novej legislatívy na problematiku pohrebníctva rozdeľuje Radovan Dávid do dvoch skupín. „Tie, ktoré vyplývajú z Občianskeho zákonníka hodnotím pozitívne. Ide o explicitné zakotvenie práva na ľudskú dôstojnosť do českých právnych predpisov.“ Až do konca minulého roka sa pôvodný Občiansky zákonník vysporiadal s ľudskou dôstojnosťou len v jednej vete, a to v paragrafe 11. Spolu s ľudskou dôstojnosťou sa však zákon venoval aj zdraviu, životu a súkromiu. „Teraz ľudskú dôstojnosť máme upravenú samostatne v niekoľkých ustanoveniach zákona. Nová legislatíva myslí aj na situácie, kde došlo k smrti človeka a ako by mala byť jeho dôstojnosť chránená aj po smrti. Hovoríme tomu postmortálna ochrana osobnosti.“
Právo človeka treba vždy rešpektovať
Konkrétne paragraf 91 hovorí o tom, že človek je nedotknuteľný a je potrebné ho rešpektovať nielen za jeho života, ale aj po jeho smrti. Zásadné prejavy tejto dôstojnosti po smrti človeka sú uvedené v paragrafe 92, ktorý vyložene zakazuje nakladať s ľudskými ostatkami nedôstojným spôsobom. Ďalší konkrétny prejav postmortálnej ochrany osobnosti je zohľadnený v prianí človeka, ako bude s jeho telom po smrti naložené. „Človek má právo sa rozhodnúť, či bude jeho telo podrobené pitve, či sa môžu jeho orgány využiť na vedecké účely a podobne. Nový Občiansky zákonník zakotvuje domnienku v preferencii toho, že ak nie je preukázané niečo iné, má sa za to, že človek nesúhlasí ani s pitvou, ani s použitím svojho tela na dané účely.
Chcete pohreb do zeme či kremáciu? Môžete sa rozhodnúť
Druhým konkrétnym prejavom ochrany osobnosti je právo človeka určiť si, aký chce mať pohreb. Ak tak neurobí, po jeho smrti má právo sa rozhodnúť, ako bude vyzerať jeho pohreb najbližšia rodina, a to v tomto poradí: manžel, registrovaný partner, pozostalé dieťa, pozostalí rodičia a na poslednom mieste, niekto ďalší z dedičov. „Táto právna úprava vyvoláva právnický problém, pretože nepriamo ukladá prevádzkovateľom pohrebných služieb povinnosť zisťovať, kto vlastne daný pohreb zjednával. Musia si položiť otázku – prejavil zosnulý v minulosti svoju vôľu alebo nie? Ak príde konkrétna osoba dohodnúť jeho pohreb, pohrebné služby sa musia spýtať, či je to skutočne ten prvý člen rodiny na rade, ktorý má právo usporiadať mu pohreb? Zákonodarca to možno myslel dobre, ale môže to spôsobovať konkrétne aplikačné problémy v praxi,“ tvrdí Radovan Dávid.
Čo jednoznačne možno podľa neho hodnotiť pozitívne v novej legislatívne úprave je spodrobnenie uplatniteľných nárokov. „Zákon hovorí, že osobnosť zomrelého môže chrániť ktokoľvek z jeho blízkych osôb. Podľa pôvodnej právnej úpravy mal právo chrániť osobnosť človeka len pozostalý manžel, deti či rodičia. Nový občiansky zákonník hovorí, že to môže byť ktorákoľvek z osôb jemu blízkych,“ spresňuje právnik.
Zákon nemyslel na opustené hroby či hrobky
Naopak, za najproblematickejšie považuje vymedzenie pojmu hrob či hrobka. Po novom, opustená nehnuteľná vec pripadá do vlastníctva štátu, nie obce, ako tomu bolo až do konca minulého roka. Za nehnuteľné vecí je považovaný pozemok a podpovrchová stavba so samostatným účelovým určením. Problémom je, ž nehnuteľné veci majú mnohokrát iný právny režim ako veci hnuteľné, čo sa prejavuje aj vo vzťahu k hrobom. Otvorenou otázkou zostáva – čo bude štát robiť s opustenými hrobkami a hrobmi? „Pokiaľ nie je vykonané vlastnícke právo k nehnuteľnej veci po dobu 10 rokov, zákon hovorí, že opustená nehnuteľná vec po 10 rokoch pripadá do vlastníctva štátu. Daná lehota výrazne obmedzuje prevádzkovateľov pohrebísk a zvyšuje im náklady na ich prevádzku. Je preto v budúcnosti potrebné apelovať na zákonodarcov, aby na tento nedostatok pamätali,“ uzatvára Radovan Dávid.
|
Dôležité vybrané paragrafy v novom Občianskom zákonníku
§ 91 a § 92 Človek je nedotknuteľný
– Právo na ochranu telesnej integrity sa uplatňuje aj po smrti človeka. – Zákaz nakladania s ľudskými ostatkami nedôstojným spôsobom – Preferencie uloženia ostatkov na verejné pohrebisko – Inak vydanie tomu, koho zosnulý za svojho života určil, príp. manželovi, dieťaťu, rodičom alebo iným dedičom – Špeciálne ustanovenia v zákone o pohrebníctve, avšak iba vo vzťahu ku kremáciám § 113 až § 117 Právo na ľudskú dôstojnosť – Človek má právo rozhodnúť sa, ako bude naložené s telom po jeho smrti. – Prezumpcia nesúhlasu s pitvou či využitím tela pre vedecké účely – Každý má právo rozhodnúť sa, aký bude mať pohreb. – Zákon čiastočne rieši postup v prípade, keď človek za svojho života pohreb neurčí. § 82 Posmrtná ochrana osobnosti – Ochrany osobnosti zomrelého sa môže domáhať ktorákoľvek z osôb blízkych. – Žiadať možno najmä zdržanie sa zásahu do osobnosti zosnulého, ale aj návrat do pôvodného stavu, náhradu spôsobenej ujmy alebo satisfakciu. – Osobami blízkymi sú podľa § 22 príbuzný v priamom rade, súrodenec, manžel, (registrovaný) partner, – Iné osoby len ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú.
§ 5 Zákona o pohrebníctve - Dohodnutie pohrebu
– Do 96 hodín od oznámenia úmrtia povinnosť dohodnúť pohreb – Pohreb dojednávajú najmä osoby uvedené v § 114 nového Občianskeho zákonníka. – Inak obec na náklady dedičov alebo štátu. –Zákon nerieši konkurencii spôsobov prevedenia pohrebu. – Ako zvoliť správny spôsob riešenia, ak pohreb človeka súčasne (na iných miestach) dojednajú iné osoby. |
Prezraďte nám, čo ste chceli na dnešnej prednáške predstaviť odbornej verejnosti?
Chcel som predstaviť dopady novej českej rekodifikovanej právnej úpravy na problematiku pohrebníctva, na ktorú náš český zákonodarca úplne zabudol. Upozornil som na to, že ten problém existuje a nový Občiansky zákonník nie je komfortný so Zákonom o pohrebníctve. Ani v blízkej budúcnosti, žiaľ, neprichádza do úvahy žiadna legislatívna zmena, ktorá by danú situáciu zmenila, aspoň pokiaľ vychádzame z aktuálnych poslaneckých návrhov zákonov Českej republiky.
Čo by bolo treba, podľa vás, prioritne riešiť?
V prvom rade je potrebné vyriešiť režim opustených hrobov a hrobových zariadení. Ďalej netreba zabúdať na otázky nájmu hrobových miest a tiež problémy konkurencie medzi viacerými pozostalými, teda kto z nich má právo zjednávať pohreb a v akom poradí. Zákon na dané problémy praxe vôbec nereflektuje. Ja tvrdím, dá sa to vyriešiť tzv. nesplniteľnosťou záväzkov, pretože ak by dohodla pohreb pozostalá sestra a po nej pozostalá manželka, podľa môjho právneho názoru, pohreb dohodnutý manželkou má v tomto prípade prednosť. Z tohto dôvodu by bol pohreb dohodnutý sestrou nezrealizovateľný, a teda musí zo zákona zaniknúť. V praxi sa takýmto problémom zatiaľ nevenuje veľká pozornosť, zákonodarca ich vynechal z hry a, bohužiaľ, sú považované za okrajovú záležitosť. V konečnom dôsledku sa však tieto otázky dotýkajú každého z nás.
Aké problémy v praxi riešia najmä pozostalí po zosnulom?
My máme v Česku jeden hlavný problém v oblasti dedičstva, a to, že existuje súčasne nová právna úprava dedenia, i nová právna úprava o pozostalosti. Ide teda o komplexne novú legislatívu, ktorá sa zaoberá matériom i procesom. Obávam sa, že bude trvať minimálne 5 – 10 rokov, kým sa prax zjednotí a dohodne sa jednotný postup. Ja si dovolím použiť v tejto súvislosti slová jedného môjho kolegu, ktorý hovoril: v Česku nemáme české dedičské právo, ale skôr krajské či okresné právo. Dedičské prípady rieši súd od súdu, notár od notára. Rozhodne v tomto momente daný proces nie je zjednotený, nepoužívame rovnaké postupy, panujú tu rozpory.
Čo vnímate naopak pozitívne v danej legislatíve?
Pozitívne vnímam to, čo je zakotvené v novom Občianskom zákonníku ohľadom posmrtnej ochrany práva na česť a dôstojnosť. Inak som veľkým kritikom Občianskeho zákonníka, pretože si myslím, že niektoré otázky sú tam úplne podcenené a zákonodarca si to aj uvedomuje. Preto sa v českej legislatíve pripravuje tzv. technická novela – revízna novela Občianskeho zákonníka. Pri počte 3 081 paragrafov očakávam, že tých noviel bude čím ďalej tým viac. Je viacero tém, ktoré boli podcenené, či už ide o spotrebiteľské zmluvy či náhradné materstvo, a je potrebné ich riešiť.
Spomínali ste, že pozitívne vnímate posmrtnú ochranu zosnulých. Čo by ste tam radi vyzdvihli?
Človek má možnosť sa ešte za svojho života rozhodnúť, aký chce mať pohreb. Jeho prianie má byť záväzné. Je tam vyjadrená prefencia, že k pohrebu sa skôr môžu vyjadriť jeho najbližší príbuzní ako vzdialenejší príbuzní. Po novom sa rozšíril počet subjektov, ktorí môžu po smrti zosnulého podať na súde žalobu, ak bola porušená jeho česť či dôstojnosť. Predtým to mohol byť len pozostalý manžel, manželka, deti či rodičia, teraz to môže byť ktokoľvek z blízkych. Napríklad babičky, vnukovia, bratranci či vzdialenejší príbuzní. Toto vnímam pozitívne.
Ako sa však človek môže sám rozhodnúť, kto ho pochová a ako to má urobiť?
Problém je v tom, že niekde musí byť toto jeho právo zaznamenané. Otázne je, čo budeme robiť v prípade, keď sa daný dokument nájde až dodatočne. Ja doporučujem dotyčným, aby to ešte za svojho života zahrnuli do závetu alebo do iného dokumentu a dali ich notárovi. Prípadne aby pred blízkymi príbuznými nahlas vyjadrili svoju vôľu, napríklad, že chcú byť pochovaní do zeme, nechcú byť spopolnení a podobne. Ak svoje želanie niekto napíše na lístok a dá ho do zásuvky, možno ho nikdy neobjavia. Zákon nerieši, ako to má dotyčný urobiť, ale vo vlastnom záujme by to mal urobiť oficiálne.
Máte na záver nejakú radu aj pre blízkych príbuzných, na čo by mali myslieť v rámci novej legislatívy?
Pri každom konflikte s úradmi, súdmi, notármi sa snažiť ich presvedčiť, že tá nová právna úprava je určená pre ľudí. Nový Občiansky zákonník hovorí o práve chrániť našu dôstojnosť. Netreba podliehať formalizmu zo strany štátu, ale treba dať najavo svoje práva aj v takých ťažkých chvíľach, keď ich opustí blízky príbuzní.
Zuzana Voštenáková © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP IV. 2014
Späť na tému Česká republika
