November - mesiac ich odchodu
November 2024 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
Napríklad cintorín Slávičie údolie v Bratislave bol založený v roku 1912, pochovaných tu bolo odvtedy cca 250 tisíc zosnulých (podobne na Verejnom cintoríne v Košiciach, ktorý je najväčším cintorínom na Slovensku). V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa skutočné osobnosti nechávali a nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
Napríklad cintorín Slávičie údolie v Bratislave bol založený v roku 1912, pochovaných tu bolo odvtedy cca 250 tisíc zosnulých (podobne na Verejnom cintoríne v Košiciach, ktorý je najväčším cintorínom na Slovensku). V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa skutočné osobnosti nechávali a nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Rýchle hľadanie
Bodenek Ján, Dubček Alexander, Duchoň Karol, Flőgl Arnold, Husák Gustáv, Kostra Ján,
Lettrich Jozef, Mihálik Vojtech, Mikulík Pavol, Moric Rudo, Pašek ml. Dušan, Polonyi Viliam,
Ruppeldt Miloš, Smik Otto, Šindelár Alexander, Valko Ernest
Lettrich Jozef, Mihálik Vojtech, Mikulík Pavol, Moric Rudo, Pašek ml. Dušan, Polonyi Viliam,
Ruppeldt Miloš, Smik Otto, Šindelár Alexander, Valko Ernest
Bodenek Ján *6.3.1911 — † 25.11.1985
Bol slovenský spisovateľ, prekladateľ a autor literatúry pre deti a mládež. Narodil sa v rodine stolára vo Vrútkach a skončil Obchodnú akadémiu v Martine. Pracoval ako úradník v Matici slovenskej, redaktor vo vydavateľstve UNÁS v Bratislave, no po dvoch rokoch sa vrátil späť do Martina a Matice slovenskej, kde pracoval ako redaktor časopisu Slniečko. Počas 2. svetovej vojny sa aktívne zúčastnil SNP. Po skončení vojny sa stal vedúcim vydavateľstva Matice slovenskej, redaktorom edície Dobré slovo a v rokoch 1953 –1958 riaditeľom vydavateľstva Osveta. V roku 1963 sa presťahoval do Banskej Bystrice a stal sa redaktorom Stredoslovenského vydavateľstva, odkiaľ musel v čase normalizácie odísť. V roku 1971 odišiel do dôchodku.
Do literatúry sa uviedol prózou Ivkova biela mať (1938). Potom sa na dlhší čas odmlčal. V 50. rokoch sa venoval úpravám starších zápisov ľudových rozprávok, pre menšie deti v roku 1960 vydal knižku Žeriavček a roku 1975 román pre mládež Leto na Rovniach. Sociálna atmosféra medzivojnového obdobia ho motivovala v románe Zapálené srdce (1939). V zbierke noviel Svetlá na bublinách (1942) rezignoval na sociálnu problematiku a pod vplyvom postupov lyrizovanej prózy sa sústredil na psychický svet svojich intelektuálskych postáv. Po románe Kríž profesora Hunku (1945), koncipovanom ako konfrontácia ľudskej autentickosti s deformovanou morálnou praxou malomestskej spoločnosti, vydal zbierku povstaleckých poviedok Z vlčích dní (1947). Túto tému spracoval aj v románe s kriminálnou zápletkou Pod horami biele pláne (1962). Po satirickom románe zo športového prostredia Katastrofa (1961) sa v nasledujúcich knihách – poviedky Medzi nami (1967), román Vina (1968), novely Keď zanikol čas (1977) a Dom s manzardkou (1980) – usiloval preniknúť k spoločensko-mravným konfliktom súčasníka.
Do literatúry sa uviedol prózou Ivkova biela mať (1938). Potom sa na dlhší čas odmlčal. V 50. rokoch sa venoval úpravám starších zápisov ľudových rozprávok, pre menšie deti v roku 1960 vydal knižku Žeriavček a roku 1975 román pre mládež Leto na Rovniach. Sociálna atmosféra medzivojnového obdobia ho motivovala v románe Zapálené srdce (1939). V zbierke noviel Svetlá na bublinách (1942) rezignoval na sociálnu problematiku a pod vplyvom postupov lyrizovanej prózy sa sústredil na psychický svet svojich intelektuálskych postáv. Po románe Kríž profesora Hunku (1945), koncipovanom ako konfrontácia ľudskej autentickosti s deformovanou morálnou praxou malomestskej spoločnosti, vydal zbierku povstaleckých poviedok Z vlčích dní (1947). Túto tému spracoval aj v románe s kriminálnou zápletkou Pod horami biele pláne (1962). Po satirickom románe zo športového prostredia Katastrofa (1961) sa v nasledujúcich knihách – poviedky Medzi nami (1967), román Vina (1968), novely Keď zanikol čas (1977) a Dom s manzardkou (1980) – usiloval preniknúť k spoločensko-mravným konfliktom súčasníka.
Zdroje a literatúra
1 Bodenek Ján. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 43-44. ISBN 978-80-89222-48-3.
1 Bodenek Ján. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 43-44. ISBN 978-80-89222-48-3.
Dubček Alexander *27.11.1921 — † 7.11.1992
Narodil sa v obci Uhrovec neďaleko Bánoviec nad Bebravou, v tom istom dome ako Ľudovít Štúr. Jeho otec pracoval ako stolár niekoľko rokov v USA, po návrate bol jedným zo zakladateľov Komunistickej strany Československa.
Alexander sa učil za sústružníka a v roku 1939 vstúpil do vtedy ilegálnej KSS. Počas SNP bol dvakrát ranený v boji, jeho brata v povstaní zastrelili.
V roku 1955 odišiel študovať politické vedy na Vysokú školu do Moskvy. Po návrate získal pozíciu prvého tajomníka ÚV KSS (Ústredného výboru komunistickej strany Slovenska). V roku 1968 nahradil Antonína Novotného, s ktorým mal konflikty, vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ. Neskôr dostal titul RSDr. – doktor sociálno-politických vied po ukončení štúdia na Vysokej škole politickej ÚV KSČ.
Všetci si Dubčeka pamätajú ako lídra Pražskej jari, obrodného procesu, ktorý mal zmierniť podmanenosť a porobu pod rukou ZSSR. Udalosti roku 1968 však ukázali, že nielen prítomnosť vojsk (najmä sovietskych) , ktorí Dubčeka zatkli a i s inými odvliekli do Moskvy, ale aj prítomnosť krátkozrakých politikov bažiacich po starých časoch napokon viedli k vojenskej intervencii i za cenu obetí na ľudských životoch z radov civilného obyvateľstva.
Tým prakticky jeho roľa ako nádeje Pražskej jari skončila a Dubček sa ocitol v domácom exile pod ostriežím zrakom štátnej bezpečnosti až do roku 1989. Koncom roku po páde komunistického režimu bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR.
Dodnes je jeho dopravná nehoda, ktorá sa stala 1.9.1992 predmetom špekulácií. Bol odporcom rozdelenia ČSFR na samostatné štáty čo by značne skomplikovalo plány budúcich privatizérov. Pravda, nič sa nikomu nepodarilo dokázať a tak dopravná nehoda bola pripísaná na vrub vodiča Jána Rezníka, ktorý išiel neprimeranou rýchlosťou v daždi a dostal šmyk. Dubčeka transportovali po havárii do Jihlavy, po pár desiatkach minút do Prahy do nemocnice na Na Homolce. Po dvoch operáciách dňa 7.11.1992 zomiera.
Zomrel vo svojich 70 rokoch a jeho ostatky boli uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Alexander sa učil za sústružníka a v roku 1939 vstúpil do vtedy ilegálnej KSS. Počas SNP bol dvakrát ranený v boji, jeho brata v povstaní zastrelili.
V roku 1955 odišiel študovať politické vedy na Vysokú školu do Moskvy. Po návrate získal pozíciu prvého tajomníka ÚV KSS (Ústredného výboru komunistickej strany Slovenska). V roku 1968 nahradil Antonína Novotného, s ktorým mal konflikty, vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ. Neskôr dostal titul RSDr. – doktor sociálno-politických vied po ukončení štúdia na Vysokej škole politickej ÚV KSČ.
Všetci si Dubčeka pamätajú ako lídra Pražskej jari, obrodného procesu, ktorý mal zmierniť podmanenosť a porobu pod rukou ZSSR. Udalosti roku 1968 však ukázali, že nielen prítomnosť vojsk (najmä sovietskych) , ktorí Dubčeka zatkli a i s inými odvliekli do Moskvy, ale aj prítomnosť krátkozrakých politikov bažiacich po starých časoch napokon viedli k vojenskej intervencii i za cenu obetí na ľudských životoch z radov civilného obyvateľstva.
Tým prakticky jeho roľa ako nádeje Pražskej jari skončila a Dubček sa ocitol v domácom exile pod ostriežím zrakom štátnej bezpečnosti až do roku 1989. Koncom roku po páde komunistického režimu bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR.
Dodnes je jeho dopravná nehoda, ktorá sa stala 1.9.1992 predmetom špekulácií. Bol odporcom rozdelenia ČSFR na samostatné štáty čo by značne skomplikovalo plány budúcich privatizérov. Pravda, nič sa nikomu nepodarilo dokázať a tak dopravná nehoda bola pripísaná na vrub vodiča Jána Rezníka, ktorý išiel neprimeranou rýchlosťou v daždi a dostal šmyk. Dubčeka transportovali po havárii do Jihlavy, po pár desiatkach minút do Prahy do nemocnice na Na Homolce. Po dvoch operáciách dňa 7.11.1992 zomiera.
Zomrel vo svojich 70 rokoch a jeho ostatky boli uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Zdroje a literatúra
1 LEIKERT, Jozef. Alexander Dubček. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 85-87. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Dubček Alexander. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 120. ISBN 80-200-0443-2.
1 LEIKERT, Jozef. Alexander Dubček. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 85-87. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Dubček Alexander. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 120. ISBN 80-200-0443-2.
Duchoň Karol *21.4.1950 — † 5.11.1985
Rodák z Galanty, spevák s nepochybným talentom, nezameniteľným zamatovým barytónom prezývaný Tom Jones alebo slovenský Gott. Spevácke gény zdedil po svojej mame, ktorá pochádzala z Báčskeho Petrovca. Už ako dieťa nebol ideálnym školákom, hádam preto, že jeho otec bol riaditeľom strojárenského učilišťa v Galante. Aby nemal protekciu poslal ho otec študovať strojnícku priemyslovku do Partizánskeho. Školu nedokončil.
Počkal si, až rodičia odídu na dovolenku do Juhoslávie a „zdúchol“ s orchestrom Jaroslava Mikulu vystupovať do zahraničia. Neskôr sa pridal ku Robovi Kazíkovi a jeho hviezda začala v roku 1968 stúpať. Do povedomia slovenského publika vstúpil svojim účinkovaním v Malej televíznej hitparáde. Ako o ňom píše Stanislav Šimo: „ Vďaka hudbe bol Karol Duchoň skúsený cestovateľ, precestoval celý socialistický tábor vrátane Kuby, ale aj Francúzsko alebo Švajčiarsko. Dokonca vystúpil aj v Somálsku. Prezývka slovenský Tom Jones vznikla na festivale Yamaha v Tokiu."
Duchoň žil bohémskym životom. Karty, alkohol a večierky. V roku 1973 sa oženil s Elenou Šurákovou, potom sa im narodila dcéra Danka. Neskôr sa rozviedli. Druhýkrát sa oženil s majsterkou zvuku Alenou Čermákovou.
Karol bol jeden z najväčších talentov slovenskej popmusic. Žiaľ jeho kariéra začala upadať, lebo si okolo seba nikdy nedokázal vytvoriť tým spolupracovníkov, skladateľov, manažérov, ktorí by jeho vystupovanie usmerňovali, preto novú vlnu slovenskej popmusic nezachytil. Namiesto toho sa čoraz viac utiekal k alkoholu a jeho pečeň, ktorá už utrpela v detstve žltačkou len nezvratne devastoval. Zakončime slovami Stanislava Šima: „Nedá sa povedať, že ho choroba prepadla nečakane, veď Duchoň bol v nemocniciach starý známy. Doktorov nepočúval, zrejme si nemyslel, že by mu pečeň mohla vypovedať službu v 35-tich rokoch. Keď si uvedomil svoj omyl, bolo už neskoro. Kamaráti a herci z divadla chodili darovať krv pre Karola už zbytočne."
Zomrel 5.11.1985 vo veku 35 rokov. Pochovaný je na cintoríne Vrakuňa (ružinovský) v Bratislave. Jeho hrobové miesto je označené číslom 2 v sektore 2.
Počkal si, až rodičia odídu na dovolenku do Juhoslávie a „zdúchol“ s orchestrom Jaroslava Mikulu vystupovať do zahraničia. Neskôr sa pridal ku Robovi Kazíkovi a jeho hviezda začala v roku 1968 stúpať. Do povedomia slovenského publika vstúpil svojim účinkovaním v Malej televíznej hitparáde. Ako o ňom píše Stanislav Šimo: „ Vďaka hudbe bol Karol Duchoň skúsený cestovateľ, precestoval celý socialistický tábor vrátane Kuby, ale aj Francúzsko alebo Švajčiarsko. Dokonca vystúpil aj v Somálsku. Prezývka slovenský Tom Jones vznikla na festivale Yamaha v Tokiu."
Duchoň žil bohémskym životom. Karty, alkohol a večierky. V roku 1973 sa oženil s Elenou Šurákovou, potom sa im narodila dcéra Danka. Neskôr sa rozviedli. Druhýkrát sa oženil s majsterkou zvuku Alenou Čermákovou.
Karol bol jeden z najväčších talentov slovenskej popmusic. Žiaľ jeho kariéra začala upadať, lebo si okolo seba nikdy nedokázal vytvoriť tým spolupracovníkov, skladateľov, manažérov, ktorí by jeho vystupovanie usmerňovali, preto novú vlnu slovenskej popmusic nezachytil. Namiesto toho sa čoraz viac utiekal k alkoholu a jeho pečeň, ktorá už utrpela v detstve žltačkou len nezvratne devastoval. Zakončime slovami Stanislava Šima: „Nedá sa povedať, že ho choroba prepadla nečakane, veď Duchoň bol v nemocniciach starý známy. Doktorov nepočúval, zrejme si nemyslel, že by mu pečeň mohla vypovedať službu v 35-tich rokoch. Keď si uvedomil svoj omyl, bolo už neskoro. Kamaráti a herci z divadla chodili darovať krv pre Karola už zbytočne."
Zomrel 5.11.1985 vo veku 35 rokov. Pochovaný je na cintoríne Vrakuňa (ružinovský) v Bratislave. Jeho hrobové miesto je označené číslom 2 v sektore 2.
Zdroje a literatúra
1 LEIKERT, Jozef. Karol Duchoň. In: Osobnosti Slovenska II diel. 1 vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010, s 70-72. ISBN 978-80-07-01814-3.
1 LEIKERT, Jozef. Karol Duchoň. In: Osobnosti Slovenska II diel. 1 vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010, s 70-72. ISBN 978-80-07-01814-3.
Flőgl Arnold *10.7.1885 — † 20.11.1950
Svetlo sveta uzrel v Kroměříži. Po tzv. základnej škole navštevoval gymnázium v Brne, ešte pred dokončením prešiel na štúdium profesie zubný technik. Od malička sa venoval spevu. Až do roku 1906 kedy sa usadil v Martine trávil čas na potulkách Európou kde vždy našiel svoje miesto v miestnom spevokole. V Martine sa aj oženil a istý čas pracoval ako zubný technik.
Kariéru operného speváka začal priamo v Martine, kde sa zoznámil s viacerými osobnosťami kultúrneho života a tak jeho debut v Smetanovom Daliborovi v pražskom národnom divadle sa uskutočnil na odporúčanie Svetozára Hurbana Vajanského a Dr. Aloisa Kolíska (1912). V Čechách vystupoval od tej doby pravidelne a spieval najmä hlavné postavy. Vystupoval aj po Európe. Pravidelne sa však vracal na Slovensko, ktoré mu prirástlo k srdcu. Na scénu SND prišiel na vrchole svojej kariéry ako všestranne nadaný umelec, operný spevák a herec. Okrem týchto profesií sa venoval režisérstvu, prekladateľstvu, filmu a pedagogickej činnosti.
Vo svojich 65 rokoch zomiera 20.11.1950 po ťažkej chorobe v Bratislave a pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Kariéru operného speváka začal priamo v Martine, kde sa zoznámil s viacerými osobnosťami kultúrneho života a tak jeho debut v Smetanovom Daliborovi v pražskom národnom divadle sa uskutočnil na odporúčanie Svetozára Hurbana Vajanského a Dr. Aloisa Kolíska (1912). V Čechách vystupoval od tej doby pravidelne a spieval najmä hlavné postavy. Vystupoval aj po Európe. Pravidelne sa však vracal na Slovensko, ktoré mu prirástlo k srdcu. Na scénu SND prišiel na vrchole svojej kariéry ako všestranne nadaný umelec, operný spevák a herec. Okrem týchto profesií sa venoval režisérstvu, prekladateľstvu, filmu a pedagogickej činnosti.
Vo svojich 65 rokoch zomiera 20.11.1950 po ťažkej chorobe v Bratislave a pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Zdroje a literatúra
1 Flőgl Arnold. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 98. ISBN 095-016-87.
1 Flőgl Arnold. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 98. ISBN 095-016-87.
Husák Gustáv *10.1.1913 — † 18.11.1991
Narodil sa v bratislavskej Dúbravke ešte za Rakúsko-Uhorska. Keď mal pätnásť mesiacov, jeho matka zomrela na tuberkulózu. O pár mesiacov neskôr musel otec narukovať na front, a tak sa o jedenapolročného chlapca i dve staršie sestry Katarínu a Štefániu museli postarať príbuzní. Husák tak štyri roky vyrastal bez otca u jeho matky v Dúbravke. Po ukončení gymnázia na Grösslingovej ulici začal štúdium na Právnickej fakulte UK. V roku 1938 získal titul doktor práv a začal prax u svojho priateľa Vladimíra Clementisa, ktorého dal popraviť Klement Gottwald (3.12.1952). V tom čase bol zatknutý a obvinený aj Husák, ktorého napokon odsúdili na doživotie, ale vďaka amnestii z roku 1960 bol prepustený a plne rehabilitovaný (1963).
Z politiky sa nestiahol, naopak stal sa jedným z hlavných predstaviteľov reformačného prúdu v KSČ. Až do vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 bol verný stúpenec Alexandra Dubčeka. Na moskovských rokovaniach Husák „zmenil kurz“ a stal sa Brežnevovým spojencom. Spolu s Biľakom sa stal symbolom takzvanej politiky normalizácie, ktorá znamenala zastavenie demokratizačných procesov Pražskej jari a návratu k represívnemu komunistickému systému.
V roku 1969 sa dostal na čelo KSČ, ako jej prvý tajomník, potom až do roku 1987 ako jej generálny tajomník. 29. mája 1975 ho poslanci Federálneho zhromaždenia jednohlasne zvolili aj za prezidenta Československa, čím nahradil Ludvíka Svobodu.
O Husákovi sa toho popísalo veľmi veľa. Jedni ho velebili, druhí zatracovali. Pravdou ostáva, že bol presvedčeným komunistou a dokázal sa prispôsobovať politickej aj životnej situácii, ktorá práve nastala. Bol rodinne založený, ale nemal na manželky šťastie. Jeho prvá žena Magda Lokvencová sa počas Husákovho väznenia stretávala s hercom Ctiborom Filčíkom. Manželstvo Husák ukončil rozvodom. Magda zomrela v januári 1966 a on to napriek rozvodu niesol ťažko. Druhá manželka Viera Husáková bola na verejnosti veľmi obľúbená, nezakladala si na svojom postavení prvej dámy, ale ostala pracovať na pôvodnom mieste. Husákovi ju závideli aj predstavitelia iných socialistických štátov. Po jej nešťastnej smrti pri havárii vrtuľníka (1977) sa Husák uzavrel do seba a stal sa z neho iný človek.
Keď abdikoval (1989), predniesol prejav, v ktorom ani len nenaznačil, že by on, alebo režim v niečom pochybili. „Oznamujem vám, že som sa rozhodol odstúpiť z funkcie prezidenta Československej socialistickej republiky“, stroho napísal a pridal len podpis. Od vtedy sa na pražskom Hrade neukázal.
Pomaly chradol, pokiaľ bol doma, starala sa o neho rodina. Následne ho hospitalizovali na Kramároch, kde vo svojich 78 rokoch dňa 18.11.1991 zomrel. Nemal štátny pohreb, ale obyčajný súkromný v bratislavskom krematóriu. Na pohreb sa dostavil vtedajší slovenský premiér Ján Čarnogurský, vtedajší predseda NR František Mikloško, objavili sa tam aj bývalí komunistickí pohlavári, za všetkých spomeňme Miloša Jakeša. Husákove ostatky uložili na cintoríne v Bratislave Dúbravke.
Z politiky sa nestiahol, naopak stal sa jedným z hlavných predstaviteľov reformačného prúdu v KSČ. Až do vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 bol verný stúpenec Alexandra Dubčeka. Na moskovských rokovaniach Husák „zmenil kurz“ a stal sa Brežnevovým spojencom. Spolu s Biľakom sa stal symbolom takzvanej politiky normalizácie, ktorá znamenala zastavenie demokratizačných procesov Pražskej jari a návratu k represívnemu komunistickému systému.
V roku 1969 sa dostal na čelo KSČ, ako jej prvý tajomník, potom až do roku 1987 ako jej generálny tajomník. 29. mája 1975 ho poslanci Federálneho zhromaždenia jednohlasne zvolili aj za prezidenta Československa, čím nahradil Ludvíka Svobodu.
O Husákovi sa toho popísalo veľmi veľa. Jedni ho velebili, druhí zatracovali. Pravdou ostáva, že bol presvedčeným komunistou a dokázal sa prispôsobovať politickej aj životnej situácii, ktorá práve nastala. Bol rodinne založený, ale nemal na manželky šťastie. Jeho prvá žena Magda Lokvencová sa počas Husákovho väznenia stretávala s hercom Ctiborom Filčíkom. Manželstvo Husák ukončil rozvodom. Magda zomrela v januári 1966 a on to napriek rozvodu niesol ťažko. Druhá manželka Viera Husáková bola na verejnosti veľmi obľúbená, nezakladala si na svojom postavení prvej dámy, ale ostala pracovať na pôvodnom mieste. Husákovi ju závideli aj predstavitelia iných socialistických štátov. Po jej nešťastnej smrti pri havárii vrtuľníka (1977) sa Husák uzavrel do seba a stal sa z neho iný človek.
Keď abdikoval (1989), predniesol prejav, v ktorom ani len nenaznačil, že by on, alebo režim v niečom pochybili. „Oznamujem vám, že som sa rozhodol odstúpiť z funkcie prezidenta Československej socialistickej republiky“, stroho napísal a pridal len podpis. Od vtedy sa na pražskom Hrade neukázal.
Pomaly chradol, pokiaľ bol doma, starala sa o neho rodina. Následne ho hospitalizovali na Kramároch, kde vo svojich 78 rokoch dňa 18.11.1991 zomrel. Nemal štátny pohreb, ale obyčajný súkromný v bratislavskom krematóriu. Na pohreb sa dostavil vtedajší slovenský premiér Ján Čarnogurský, vtedajší predseda NR František Mikloško, objavili sa tam aj bývalí komunistickí pohlavári, za všetkých spomeňme Miloša Jakeša. Husákove ostatky uložili na cintoríne v Bratislave Dúbravke.
Zdroje a literatúra
1 LEIKERT, Jozef. Gustáv Husák. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 139-141. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Husák Gustáv. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 247. ISBN 80-200-0443-2.
1 LEIKERT, Jozef. Gustáv Husák. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 139-141. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Husák Gustáv. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 247. ISBN 80-200-0443-2.
Kostra Ján *4.12.1910 — † 5.11.1975
Narodil sa v obci Turčianska Štiavnička v rodine kolárskeho majstra a richtára. Vyštudoval na umeleckej priemyslovke a na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, a pomedzi to ešte v rokoch 1930 – 1933 študoval architektúru na Českom vysokom učení technickom v Prahe. V roku 1934 však štúdium z finančných dôvodov prerušil a už nedokončil. Počas štúdií v Česku sa stal členom slovenského spolku Detvan.
Kostra pôsobil ako redaktor v Robotníckych novinách, neskôr v Slovenskom rozhlase v Prešove a Bratislave. Angažoval sa vo Zväze slovenských spisovateľov a súčasne bol šéfredaktorom týždenníka Kultúrny život. Bol ľahko ovplyvniteľný prítomnosťou v ktorej žil čoho dôkazom je „ospevovanie“ Tisovho režimu, neskôr komunistického.
Jeho tvorba sa orientovala na tvar a estetiku slova v lyrických dielach, ktoré boli čisté a pritom erotické. Básnická zbierka „Ave Eva“ vyšla aj s jeho ilustráciami. Vo svojej tvorbe sa venoval aj eseji, najznámejšia sa zaoberá dielom Ľudovíta Fullu, tvoril ale aj pre deti. Spolu s Kristou Bendovou pod pseudonymom Kristián Benko vydal zbierky básní pre deti „Vtáčky“, „Zvieratá“ a zbierku „Priamy smer do Tatier“, ďalej prebásnil ľudovú rozprávku Janko Hraško a napísal knižku detských veršov „Našiel som nožík rybku“. (Zdroj: Teraz.sk) Prekladal z francúzskej, ruskej, českej a španielskej literatúry. V roku 1954 dostal štátnu cenu Klementa Gottwalda za literatúru, v roku 1960 ocenenie Zaslúžilý umelec a v roku 1969 Národný umelec.
Bol manželom spisovateľky Kristy Bendovej †1988 a neskôr spisovateľky Hany Ponickej †2007.
Ján Kostra zomrel ako 64 ročný 5.11.1975 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Kostra pôsobil ako redaktor v Robotníckych novinách, neskôr v Slovenskom rozhlase v Prešove a Bratislave. Angažoval sa vo Zväze slovenských spisovateľov a súčasne bol šéfredaktorom týždenníka Kultúrny život. Bol ľahko ovplyvniteľný prítomnosťou v ktorej žil čoho dôkazom je „ospevovanie“ Tisovho režimu, neskôr komunistického.
Jeho tvorba sa orientovala na tvar a estetiku slova v lyrických dielach, ktoré boli čisté a pritom erotické. Básnická zbierka „Ave Eva“ vyšla aj s jeho ilustráciami. Vo svojej tvorbe sa venoval aj eseji, najznámejšia sa zaoberá dielom Ľudovíta Fullu, tvoril ale aj pre deti. Spolu s Kristou Bendovou pod pseudonymom Kristián Benko vydal zbierky básní pre deti „Vtáčky“, „Zvieratá“ a zbierku „Priamy smer do Tatier“, ďalej prebásnil ľudovú rozprávku Janko Hraško a napísal knižku detských veršov „Našiel som nožík rybku“. (Zdroj: Teraz.sk) Prekladal z francúzskej, ruskej, českej a španielskej literatúry. V roku 1954 dostal štátnu cenu Klementa Gottwalda za literatúru, v roku 1960 ocenenie Zaslúžilý umelec a v roku 1969 Národný umelec.
Bol manželom spisovateľky Kristy Bendovej †1988 a neskôr spisovateľky Hany Ponickej †2007.
Ján Kostra zomrel ako 64 ročný 5.11.1975 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Zdroje a literatúra
1 KOSTRA, Ján. In: Slovenský biografický slovník III. zväzok K—L. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1989, str. 196-198. ISBN 80-7090-019-9.
2 Kostra Ján. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 345. ISBN 80-200-0443-2.
3 Kostra Ján. In: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 246. ISBN 978-80-89222-48-3.
1 KOSTRA, Ján. In: Slovenský biografický slovník III. zväzok K—L. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1989, str. 196-198. ISBN 80-7090-019-9.
2 Kostra Ján. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 345. ISBN 80-200-0443-2.
3 Kostra Ján. In: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 246. ISBN 978-80-89222-48-3.
Lettrich Jozef *17.6.1905 — † 29.11.1969
Narodil sa v Diviackych Hájoch pri Turčianskych Tepliciach v evanjelickej rodine. Maturitu získal na gymnáziu v Turčianskom Sv. Martine. Právnickú fakultu UK v Bratislave absolvoval v rokoch 1925-1929. V nasledujúcom medzivojnovom období sa dal na politickú dráhu, bol členom Agrárnej strany, signatárom Vianočnej dohody a prispel k založeniu Demokratickej strany (ďalej len DS), ktorá po vojne získala vo voľbách až 62% hlasov.
DS bola tŕňom v oku komunistickej menšine, čo sa prejavilo neskôr, keď sa Komunistická strana drala k moci. Lettrich ako politik apeloval na Edvarda Beneša aby v procese s prezidentom slovenského štátu dr. J. Tisom udelil v jeho prípade milosť. Tesne pred februárom 1948 obvinili komunisti DS z prípravy protištátneho sprisahania. Za jeho prejavy v politickej funkcii boli na neho podané trestné oznámenia ŠtB. Preto v marci 1948 prekročil hranice cez rieku Moravu, o mesiac sa mu podarilo dostať do Londýna a odtiaľ do USA, Washingtonu.
Ako významná osobnosť demokratického exilu v USA sa zúčastnil založenia Rady slobodného Československa 11.2.1949 a do roku 1954 bol jej podpredsedom. Počas nasledujúcich 20 rokov v exile bol neustále činný, mal pred očami záujmy slovenského národa a osud celého Československa. Prednášal na univerzitách, publikoval, sledoval dianie v bývalej vlasti a zasadzoval sa za realizáciu ľudských práv a slobôd. V máji roku 1969 kedy zomrel , ešte vystúpil so svojou prednáškou o pomeroch v Československu po okupácii v Štrasburgu.
JUDr. Jozef Lettrich zomrel vo svojich 64 rokoch, 29.11.1969 v New Yorku. Jeho urnu previezli na Slovensko 14.9.1990 a uložili na Národnom cintoríne v Matrine.
DS bola tŕňom v oku komunistickej menšine, čo sa prejavilo neskôr, keď sa Komunistická strana drala k moci. Lettrich ako politik apeloval na Edvarda Beneša aby v procese s prezidentom slovenského štátu dr. J. Tisom udelil v jeho prípade milosť. Tesne pred februárom 1948 obvinili komunisti DS z prípravy protištátneho sprisahania. Za jeho prejavy v politickej funkcii boli na neho podané trestné oznámenia ŠtB. Preto v marci 1948 prekročil hranice cez rieku Moravu, o mesiac sa mu podarilo dostať do Londýna a odtiaľ do USA, Washingtonu.
Ako významná osobnosť demokratického exilu v USA sa zúčastnil založenia Rady slobodného Československa 11.2.1949 a do roku 1954 bol jej podpredsedom. Počas nasledujúcich 20 rokov v exile bol neustále činný, mal pred očami záujmy slovenského národa a osud celého Československa. Prednášal na univerzitách, publikoval, sledoval dianie v bývalej vlasti a zasadzoval sa za realizáciu ľudských práv a slobôd. V máji roku 1969 kedy zomrel , ešte vystúpil so svojou prednáškou o pomeroch v Československu po okupácii v Štrasburgu.
JUDr. Jozef Lettrich zomrel vo svojich 64 rokoch, 29.11.1969 v New Yorku. Jeho urnu previezli na Slovensko 14.9.1990 a uložili na Národnom cintoríne v Matrine.
Zdroje a literatúra
1 LETTRICH Jozef. In: Slovenský biografický slovník III. zväzok K—L. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1989, str. 396-395. ISBN 80-7090-019-9.
2 Lettrich Jozef. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 406. ISBN 80-200-0443-2.
1 LETTRICH Jozef. In: Slovenský biografický slovník III. zväzok K—L. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1989, str. 396-395. ISBN 80-7090-019-9.
2 Lettrich Jozef. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 406. ISBN 80-200-0443-2.
Mikulík Pavol *2.3.1944 — † 27.11.2007
Herec a režisér známy z divadelnej i filmovej tvorby, prorektor bratislavskej Vysokej školy múzických umení. Málokto vie o jeho kulinárskej záľube, gastronómia bola jeho koníčkom, medzi kolegami bol známy svojou „jemnou šošovicovou polievkou.“ Účinkoval tiež ako moderátor relácie „Varím, varíš, varíme“ a často bol pozývaný do televíznych programov o jedle. Patril medzi najobsadzovanejších slovenských hercov a to v divadle, televízii i filme.
Vo výťahu hotela Slovan v Košiciach ho postihla mozgová príhoda. Liftboy, ktorý ho našiel si myslel, že Mikulík toho viac vypil a odniesol ho do jeho izby. Tam ho neskôr našiel Stano Dančiak, ktorý zalarmoval záchranárov. Po dvoch mesiacoch sa prebral v nemocnici. Neskôr ho postihli dva srdcové infarkty, po vážnej chorobe mu amputovali pravú nohu a ostal tak pripútaný na invalidný vozík. S manželkou sa rozviedol po 26 rokoch. Všetok svoj majetok nechal svojim potomkom.
Ujal sa ho dlhoročný kamarát Ľubo Roman, ktorý ho zo starobinca previezol do svojho penziónu a staral sa o neho. Pavol Mikulík zomrel vo svojich 63 rokoch na zlyhanie srdca. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Urnový háj pri krematóriu v Lamači.
Vo výťahu hotela Slovan v Košiciach ho postihla mozgová príhoda. Liftboy, ktorý ho našiel si myslel, že Mikulík toho viac vypil a odniesol ho do jeho izby. Tam ho neskôr našiel Stano Dančiak, ktorý zalarmoval záchranárov. Po dvoch mesiacoch sa prebral v nemocnici. Neskôr ho postihli dva srdcové infarkty, po vážnej chorobe mu amputovali pravú nohu a ostal tak pripútaný na invalidný vozík. S manželkou sa rozviedol po 26 rokoch. Všetok svoj majetok nechal svojim potomkom.
Ujal sa ho dlhoročný kamarát Ľubo Roman, ktorý ho zo starobinca previezol do svojho penziónu a staral sa o neho. Pavol Mikulík zomrel vo svojich 63 rokoch na zlyhanie srdca. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Urnový háj pri krematóriu v Lamači.
Zdroje a literatúra
1 Mikulík Pavol Ján. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 459. ISBN 80-200-0443-2.
1 Mikulík Pavol Ján. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 459. ISBN 80-200-0443-2.
Moric Rudo *27.3.1921 — † 29.11.1985
Slovenský prozaik a publicista. Narodil sa v Sučanoch. Po absolvovaní gymnázia v Martine prešiel do Bánoviec nad Bebravou na učiteľský ústav a v roku 1950 skončil externé štúdium na Pedagogickej fakulte UK v Trnave. Počas SNP vstúpil do 1. československej armády na Slovensku, v novembri 1944 bol zajatý a koniec vojny prečkal v nemeckom zajateckom tábore.
Od roku 1945 sa venoval hlavne literatúre pre deti a mládež. Patril medzi najčítanejších autorov píšucich pre deti. Prispieval najmä do detských časopisov, ako Okienko Záhoria, Slniečko, Ohník, Zornička a pod. Jeho viac ako 50 kníh, ktoré vyšli u nás boli preložené aj do srbochorvátčiny, bulharčiny, poľštiny, ruštiny, maďarčiny a nemčiny.
Pracoval aj vo Výskumnom ústave pedagogickom a bol predsedom Slovenského literárneho fondu a tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov. Zomrel v roku 1985. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Urnový háj pri krematóriu v Lamači.
Od roku 1945 sa venoval hlavne literatúre pre deti a mládež. Patril medzi najčítanejších autorov píšucich pre deti. Prispieval najmä do detských časopisov, ako Okienko Záhoria, Slniečko, Ohník, Zornička a pod. Jeho viac ako 50 kníh, ktoré vyšli u nás boli preložené aj do srbochorvátčiny, bulharčiny, poľštiny, ruštiny, maďarčiny a nemčiny.
Pracoval aj vo Výskumnom ústave pedagogickom a bol predsedom Slovenského literárneho fondu a tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov. Zomrel v roku 1985. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Urnový háj pri krematóriu v Lamači.
Zdroje a literatúra
1 Moric, Rudo. In: Slovenský biografický slovník IV. zväzok M—Q. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1990, str. 221-222. ISBN 80-7090-070-9.
2 Moric, Rudo. In: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 336-337. ISBN 978-80-89222-48-3.
1 Moric, Rudo. In: Slovenský biografický slovník IV. zväzok M—Q. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1990, str. 221-222. ISBN 80-7090-070-9.
2 Moric, Rudo. In: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 336-337. ISBN 978-80-89222-48-3.
Mihálik Vojtech *30.3.1926 — † 3.11.2001
Slovenský básnik a prekladateľ, esejista a politik. Maturoval v roku 1945 na gymnáziu v Trnave. Vzápätí začal študovať slovenčinu a filozofiu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Štúdium dokončil v roku 1949.
Po komunistickom prevrate začal od roku 1949 pôsobiť ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ, po roku 1951 ako redaktor časopisu Československý vojak. Súčasne a neskôr pôsobil ako tajomník Zväzu slovenských spisovateľov (ďalej len ZSS), bol opäť šéfredaktorom jeho vydavateľstva a predsedom ZSS.
Rok 1968 a roky normalizácie, ktoré prišli po ňom preverili charaktery jednotlivcov bez ohľadu na to akú pozíciu do tej doby zastávali. Mihálik najskôr napísal báseň Rekviem, ktorá bola protestom proti okupácii vojskami z 21. augusta. Neskôr však otočil kormidlo a aktívne sa zasadzoval za obhajobu režimu a to do až takej miery, že bránil priamymi zákazmi i sprostredkovanými cez ÚV KSS v publikovaní viacerým básnikom vtedajšej mladšej a strednej generácie, napr. Ivanovi Štrpkovi, Štefanovi Moravčíkovi, Milanovi Richterovi, Jánovi Švantnerovi, ktorí pre jeho politické zásahy boli sčasti, alebo úplne vylúčení z literárneho života 70. rokov 20. storočia a niektorí až do konca 80. rokov.
Ako politik pôsobil vo funkcii poslanca Slovenskej národnej rady, najskôr poslancom, neskôr predsedu Snemovne národov Federálneho zhromaždenia v Prahe, poradca vlády ČSSR a člen Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Od roku 1977 bol tiež riaditeľ vydavateľstva Slovenského spisovateľa. Od roku 1984 žil na dôchodku v Bratislave.
Prekladal z antickej, gréckej a rímskej literatúry, napríklad Sofokles, Aristofanes, Ovídius a iné.
Mihálik zomrel vo svojich 75 rokoch 3.11.2001 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie.
Po komunistickom prevrate začal od roku 1949 pôsobiť ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ, po roku 1951 ako redaktor časopisu Československý vojak. Súčasne a neskôr pôsobil ako tajomník Zväzu slovenských spisovateľov (ďalej len ZSS), bol opäť šéfredaktorom jeho vydavateľstva a predsedom ZSS.
Rok 1968 a roky normalizácie, ktoré prišli po ňom preverili charaktery jednotlivcov bez ohľadu na to akú pozíciu do tej doby zastávali. Mihálik najskôr napísal báseň Rekviem, ktorá bola protestom proti okupácii vojskami z 21. augusta. Neskôr však otočil kormidlo a aktívne sa zasadzoval za obhajobu režimu a to do až takej miery, že bránil priamymi zákazmi i sprostredkovanými cez ÚV KSS v publikovaní viacerým básnikom vtedajšej mladšej a strednej generácie, napr. Ivanovi Štrpkovi, Štefanovi Moravčíkovi, Milanovi Richterovi, Jánovi Švantnerovi, ktorí pre jeho politické zásahy boli sčasti, alebo úplne vylúčení z literárneho života 70. rokov 20. storočia a niektorí až do konca 80. rokov.
Ako politik pôsobil vo funkcii poslanca Slovenskej národnej rady, najskôr poslancom, neskôr predsedu Snemovne národov Federálneho zhromaždenia v Prahe, poradca vlády ČSSR a člen Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Od roku 1977 bol tiež riaditeľ vydavateľstva Slovenského spisovateľa. Od roku 1984 žil na dôchodku v Bratislave.
Prekladal z antickej, gréckej a rímskej literatúry, napríklad Sofokles, Aristofanes, Ovídius a iné.
Mihálik zomrel vo svojich 75 rokoch 3.11.2001 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie.
Zdroje a literatúra
1 Mihálik, Vojtech. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 456. ISBN 80-200-0443-2.
2 Mihálik, Vojtech. In: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 318. ISBN 978-80-89222-48-3.
3 Vojtech Mihálik. (2023, december 19). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 16:47, október 28, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vojtech_Mih%C3%A1lik&oldid=7763038.
1 Mihálik, Vojtech. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 456. ISBN 80-200-0443-2.
2 Mihálik, Vojtech. In: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 318. ISBN 978-80-89222-48-3.
3 Vojtech Mihálik. (2023, december 19). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 16:47, október 28, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vojtech_Mih%C3%A1lik&oldid=7763038.
Pašek ml. Dušan *18.1.1985 — † 5.11.2021
Narodil sa v Bratislave v rodine slávneho hokejistu, ktorý mu dal po sebe rovnaké meno Dušan. Jeho otec bol výborný útočník, reprezentoval na ľade Československo a dotiahol to až na prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja a šéfa klubu HC Slovan Bratislava. Keď v roku 1993 ukončil svoju aktívnu kariéru na ľade, venoval sa organizátorskej činnosti. O päť rokov neskôr sa zastrelil legálne držanou zbraňou v hoteli Slovan.
Syn sa vydal v jeho šľapajach. Aj keď slávu svojho otca nikdy nedosiahol získal tri slovenské tituly. Celkovo odohral v slovenskej extralige 657 zápasov s bilanciou 152 gólov a 168 asistencií. Na ľade sa objavil v roku 1999 a odišiel v roku 2016. Po skončení aktívnej hráčskej kariéry bol funkcionárom, naposledy bol generálnym riaditeľom a viceprezidentom klubu Bratislava Capitals. Práve tam sa udiala tragédia, ktorá spustila aj druhú Pašekovu. Počas zápasu v rakúskom Dornbirne 29. októbra 2021 skolaboval mladý útočník Boris Sádecký (24 rokov). Po prevoze do nemocnice 3. novembra 2021 zomrel.
Dušan Pašek mladší sa cítil osobne zodpovedný za jeho smrť, nakoľko pred časom s Borisom konzultoval jeho zdravotný stav a namiesto odborného vyšetrenia, ktoré by so sebou prinieslo aj pozastavenie hráčskej kariéry ho presvedčil, aby hral ďalej. Dva dni po smrti Sádeckého (*20.4.1997 - †3.11.2021) sa rozhodol Dušan Pašek mladší skoncovať so svojim životom. Jeho telo našla náhodná okoloidúca približne o ôsmej hodine ráno na jednom zo stromov vedľa bobovej dráhy na bratislavskej Kolibe. Vyšetrovatelia konštatovali smrť obesením a vylúčili cudzie zavinenie.
Dušan Pašek mladší zomrel vo veku 36 rokov 5. novembra 2021 a pochovaný je v hrobe, kde odpočíva aj jeho otec na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Syn sa vydal v jeho šľapajach. Aj keď slávu svojho otca nikdy nedosiahol získal tri slovenské tituly. Celkovo odohral v slovenskej extralige 657 zápasov s bilanciou 152 gólov a 168 asistencií. Na ľade sa objavil v roku 1999 a odišiel v roku 2016. Po skončení aktívnej hráčskej kariéry bol funkcionárom, naposledy bol generálnym riaditeľom a viceprezidentom klubu Bratislava Capitals. Práve tam sa udiala tragédia, ktorá spustila aj druhú Pašekovu. Počas zápasu v rakúskom Dornbirne 29. októbra 2021 skolaboval mladý útočník Boris Sádecký (24 rokov). Po prevoze do nemocnice 3. novembra 2021 zomrel.
Dušan Pašek mladší sa cítil osobne zodpovedný za jeho smrť, nakoľko pred časom s Borisom konzultoval jeho zdravotný stav a namiesto odborného vyšetrenia, ktoré by so sebou prinieslo aj pozastavenie hráčskej kariéry ho presvedčil, aby hral ďalej. Dva dni po smrti Sádeckého (*20.4.1997 - †3.11.2021) sa rozhodol Dušan Pašek mladší skoncovať so svojim životom. Jeho telo našla náhodná okoloidúca približne o ôsmej hodine ráno na jednom zo stromov vedľa bobovej dráhy na bratislavskej Kolibe. Vyšetrovatelia konštatovali smrť obesením a vylúčili cudzie zavinenie.
Dušan Pašek mladší zomrel vo veku 36 rokov 5. novembra 2021 a pochovaný je v hrobe, kde odpočíva aj jeho otec na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Zdroje a literatúra
1 Dušan Pašek ml.. (2024, október 12). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 17:08, október 28, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Du%C5%A1an_Pa%C5%A1ek_ml.&oldid=7924510.
1 Dušan Pašek ml.. (2024, október 12). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 17:08, október 28, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Du%C5%A1an_Pa%C5%A1ek_ml.&oldid=7924510.
Polonyi Viliam *6.7.1928 — † 12.11.2012
Narodil sa v Krupine. Ako bolo v jeho časoch zvykom divadelný kumšt našiel svoje miesto v každom väčšom meste a herci sa volali ochotníci, ktorí hrali z radosti, potešenia a väčšinou za symbolický peniaz. Nebolo tomu inak ani u Vila Polónyiho. Svoj čas delil medzi divadlo, šport, hudbu a spev.
Vyštudoval Obchodnú školu, po nej si splnil futbalový sen, hral za Zlín a potom za bratislavskú Káblovku. Tu v meste plnom divadiel sa mu zacnelo po ochotníctve a začal sa venovať herectvu na profesionálnej úrovni. Najskôr to bolo Stredoslovenské divadlo vo Zvolene, počas vojenčiny Vojenský umelecký súbor a z neho bolo len pár desiatok metrov do Novej scény. Tu prežil prakticky celý svoj aktívny život (okrem rokov 76 až 82, kedy šéfoval Divadlu Andreja Bagara v Nitre.
Jeho manželka Božena je operná speváčka a sólistka Novej scény, ich manželstvo trvalo vyše 40 rokov a mali syna Ľubora, ktorý je dnes kameramanom.
Viliam Polónyi trpel Parkinsonovou chorobou, zomrel †12.11.2012. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore V.I.P. blízko hlavného vchodu.
Vyštudoval Obchodnú školu, po nej si splnil futbalový sen, hral za Zlín a potom za bratislavskú Káblovku. Tu v meste plnom divadiel sa mu zacnelo po ochotníctve a začal sa venovať herectvu na profesionálnej úrovni. Najskôr to bolo Stredoslovenské divadlo vo Zvolene, počas vojenčiny Vojenský umelecký súbor a z neho bolo len pár desiatok metrov do Novej scény. Tu prežil prakticky celý svoj aktívny život (okrem rokov 76 až 82, kedy šéfoval Divadlu Andreja Bagara v Nitre.
Jeho manželka Božena je operná speváčka a sólistka Novej scény, ich manželstvo trvalo vyše 40 rokov a mali syna Ľubora, ktorý je dnes kameramanom.
Viliam Polónyi trpel Parkinsonovou chorobou, zomrel †12.11.2012. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore V.I.P. blízko hlavného vchodu.
Zdroje a literatúra
1 Polónyi, Viliam. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 560. ISBN 80-200-0443-2.
2 Viliam Polónyi. (2024, február 25). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 17:37, október 28, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Viliam_Pol%C3%B3nyi&oldid=7808775.
1 Polónyi, Viliam. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 560. ISBN 80-200-0443-2.
2 Viliam Polónyi. (2024, február 25). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 17:37, október 28, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Viliam_Pol%C3%B3nyi&oldid=7808775.
Ruppeldt Miloš *29.5.1881 — † 18.11.1943
Narodil sa v Liptovskom Mikuláši. Tu sa začali aj jeho štúdiá. Pokračoval v Banskej Štiavnici, potom odcestoval do Oberschutzenu do učiteľského ústavu. Od svojho otca Karola, učiteľa, prevzal vedenie spevokolu Tatran (1901), ktorému sa venoval štyri roky.
Na cestu do zámoria sa vybral v roku 1905. Viedla až do Argentíny medzi krajanov. Popri štúdiu hry na klavír na Hudobnom ústave v Buenos Aires vyučoval aj hru na klavír v tunajších spevokoloch. Po získaní diplomu sa vracia do Európy (V roku 1909 získava titul profesora hry na klavír). Vracia sa na konzervatórium do Lipska, kde sa venuje štúdiu kompozície. Neskôr krátko učí v Lodži (Poľsko) a od roku 1919 pôsobí v Bratislave.
Zakladá spolu s Mikulášom Schneiderom-Trnavským a Aloisom Kolískom Hudobnú školu pre Slovensko. Neskôr Družstvo SND, Spevácky zbor slovenských učiteľov. S Oskarom Nedbalom viedol bratislavské hudobné vysielania rozhlasu Radiojournal. Od roku 1939 bol riaditeľom Slovenského rozhlasu a riaditeľom Slovenského autorského zväzu.
Jeho meno nesie aj Základná umelecká škola na Panenskej ulici v Bratislave a na Františkánskom námestí č.4 v Starom meste sa nachádza pamätná tabuľa s jeho menom ako zakladateľa hudobného školstva spolu s jeho bustou od sochára Alexandra Viku.
Miloš Ruppeldt zomrel vo veku 62 rokov 18.11.1943 a je pochovaný na cintoríne Pri kozej bráne v Bratislave.
Na cestu do zámoria sa vybral v roku 1905. Viedla až do Argentíny medzi krajanov. Popri štúdiu hry na klavír na Hudobnom ústave v Buenos Aires vyučoval aj hru na klavír v tunajších spevokoloch. Po získaní diplomu sa vracia do Európy (V roku 1909 získava titul profesora hry na klavír). Vracia sa na konzervatórium do Lipska, kde sa venuje štúdiu kompozície. Neskôr krátko učí v Lodži (Poľsko) a od roku 1919 pôsobí v Bratislave.
Zakladá spolu s Mikulášom Schneiderom-Trnavským a Aloisom Kolískom Hudobnú školu pre Slovensko. Neskôr Družstvo SND, Spevácky zbor slovenských učiteľov. S Oskarom Nedbalom viedol bratislavské hudobné vysielania rozhlasu Radiojournal. Od roku 1939 bol riaditeľom Slovenského rozhlasu a riaditeľom Slovenského autorského zväzu.
Jeho meno nesie aj Základná umelecká škola na Panenskej ulici v Bratislave a na Františkánskom námestí č.4 v Starom meste sa nachádza pamätná tabuľa s jeho menom ako zakladateľa hudobného školstva spolu s jeho bustou od sochára Alexandra Viku.
Miloš Ruppeldt zomrel vo veku 62 rokov 18.11.1943 a je pochovaný na cintoríne Pri kozej bráne v Bratislave.
Zdroje a literatúra
1 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Miloš Ruppeldt. In: Cintorín pri Kozej bráne. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2020, s. 194. ISBN 978-80-569-0700-9.
2 Ruppeldt, Miloš. In: Slovenský biografický slovník V. zväzok R—Š. Tlačiarne Neografia, š. p., Martin: Matica slovenská v Martine, 1992, str. 146-147. ISBN 80-7090-216-7.
1 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Miloš Ruppeldt. In: Cintorín pri Kozej bráne. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2020, s. 194. ISBN 978-80-569-0700-9.
2 Ruppeldt, Miloš. In: Slovenský biografický slovník V. zväzok R—Š. Tlačiarne Neografia, š. p., Martin: Matica slovenská v Martine, 1992, str. 146-147. ISBN 80-7090-216-7.
Smik Otto *20.1.1922 — † 28.11.1944
Letecké eso z obdobia bojov o Britániu, príslušník Kráľovského letectva RAF sa narodil v gruzínskom Bordžomi, kde prežil prvých svojich 12 rokov. Na Slovensko sa s rodinou dostal v roku 1934. Najskôr žili v Hájnikoch v blízkosti Sliača, kde bývala švagriná Rudolfa Smika, následne sa presťahovali do Bratislavy, kde Otto doštudoval na Obchodnej škole. V marci 1940 prekročil ilegálne hranice s úmyslom zapojiť sa do protifašistického odboja. Podarilo sa mu dostať do anglického Liverpoolu. Už v júli toho istého roku ho prijali do RAF. Po výcviku ho pridelili k 312. čs. stíhacej peruti. Potom prešiel pod britské velenie v 131. stíhacej peruti, kde ho brali ako rovnocenného pilota napriek jeho veku.
V službách RAF vystriedal viacero umiestnení aj bojových pozícií. Lietal radšej pod britským velením, 22.5. 1942 ho povýšili do dôstojníckej hodnosti Pilot Office (poručík) a už 25. 11. 1942 do hodnosti Flying Officer (nadporučík). Neskôr ho premiestnili k 312. čs. stíhacej peruti, kde už ako „čerstvý“ Flight Lieutenant (kapitán) prevzal velenie „B“ letky. Až do augusta 1944 sa mu vyhýbali nešťastné náhody. Vtedy ho prvýkrát zostrelili nad Gilze Rijen v Holandsku. S poškodeným strojom sa mu podarilo núdzovo pristáť pri Prinsebeeku, po istých peripetiách sa po dvoch mesiacoch vrátil do Anglicka, kde ho spolubojovníci už považovali za mŕtveho. Vzápätí ho vymenovali veliteľom 127. stíhacej perute a povýšili ho do hodnosti Squadron Leader (major).
Na posledný bojový let odštartoval 28.11.1944. Zostrelila ho protiletecká obrana pri útoku na železničnú stanicu v holandskom Zwolle.
Nemci ho považovali za Angličana a pochovali ho na cintoríne De Kranenburg. Neskôr v roku 1965 boli jeho ostatky preložené na vojnový cintorín Adegem East v Belgicku. Smik mal na konte 263 operačných bojových letov v súhrnnom čase 371,49 operačných hodín. Pri týchto letoch zostrelil 10 nepriateľských lietadiel určite, 2 pravdepodobne a 3 stroje poškodil. Taktiež zničil 3 bezpilotné strely V-1. Okrem toho zničil ďalšie 2 lietadlá na zemi, 6 lokomotív, 3 vlaky, 22 transportných lodí a člnov, 2 obrnené vozidlá, 4 nákladné automobily. Do hodnosti generálmajora in memoriam ho povýšil prezident SR Michal Kováč dňa 19. 7. 1994
Už 12.9. 1994 boli jeho ostatky prevezené z Belgicka na Slovensko a uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
V službách RAF vystriedal viacero umiestnení aj bojových pozícií. Lietal radšej pod britským velením, 22.5. 1942 ho povýšili do dôstojníckej hodnosti Pilot Office (poručík) a už 25. 11. 1942 do hodnosti Flying Officer (nadporučík). Neskôr ho premiestnili k 312. čs. stíhacej peruti, kde už ako „čerstvý“ Flight Lieutenant (kapitán) prevzal velenie „B“ letky. Až do augusta 1944 sa mu vyhýbali nešťastné náhody. Vtedy ho prvýkrát zostrelili nad Gilze Rijen v Holandsku. S poškodeným strojom sa mu podarilo núdzovo pristáť pri Prinsebeeku, po istých peripetiách sa po dvoch mesiacoch vrátil do Anglicka, kde ho spolubojovníci už považovali za mŕtveho. Vzápätí ho vymenovali veliteľom 127. stíhacej perute a povýšili ho do hodnosti Squadron Leader (major).
Na posledný bojový let odštartoval 28.11.1944. Zostrelila ho protiletecká obrana pri útoku na železničnú stanicu v holandskom Zwolle.
Nemci ho považovali za Angličana a pochovali ho na cintoríne De Kranenburg. Neskôr v roku 1965 boli jeho ostatky preložené na vojnový cintorín Adegem East v Belgicku. Smik mal na konte 263 operačných bojových letov v súhrnnom čase 371,49 operačných hodín. Pri týchto letoch zostrelil 10 nepriateľských lietadiel určite, 2 pravdepodobne a 3 stroje poškodil. Taktiež zničil 3 bezpilotné strely V-1. Okrem toho zničil ďalšie 2 lietadlá na zemi, 6 lokomotív, 3 vlaky, 22 transportných lodí a člnov, 2 obrnené vozidlá, 4 nákladné automobily. Do hodnosti generálmajora in memoriam ho povýšil prezident SR Michal Kováč dňa 19. 7. 1994
Už 12.9. 1994 boli jeho ostatky prevezené z Belgicka na Slovensko a uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Zdroje a literatúra
1 SMIK, Oto. In: Slovenský biografický slovník V. zväzok R—Š. Tlačiarne Neografia, š. p., Martin: Matica slovenská v Martine, 1992, str. 299. ISBN 80-7090-216-7.
2 Otto Smik. (2024, február 26). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 17:21, október 28, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Otto_Smik&oldid=7808935.
1 SMIK, Oto. In: Slovenský biografický slovník V. zväzok R—Š. Tlačiarne Neografia, š. p., Martin: Matica slovenská v Martine, 1992, str. 299. ISBN 80-7090-216-7.
2 Otto Smik. (2024, február 26). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 17:21, október 28, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Otto_Smik&oldid=7808935.
Šindelár Alexander *23. 2. 1888 — † 2. 11. 1947
Narodil sa v malej obci Čeklís (dnešné Bernolákovo) v rodine krajčíra. Absolvoval teologické vzdelanie a za kňaza bol vysvätený v roku 1910 (Bazilika Ostrihom). Na Slovensku začal pôsobiť v Budmericiach a neskôr v Malženiciach (už vtedy začal spolupracovať s budovateľom piešťanských kúpeľov Ľudovítom Winterom). V roku 1930 bol preložený do Piešťan. Rok nato sa stáva aj starostom mesta Piešťany.
Funkciu starostu vykonával až do roku 1938, kedy sa sa dohodli politické strany v Piešťanoch a presadili si za starostu kandidáta živnostenskej strany Michala Chrenka. Šindelár tak ostal v zastupiteľstve ale z politiky sa stiahol. Za jeho starostovania bol postavený napríklad Krajinský most, Poštový a telegrafný úrad a okresný úrad (dnešná SPŠE). Pokračovalo sa vo výstavbe vodovodu, kanalizácie telefónnych a elektrických prípojok. Srdcia ľudí si získal najmä svojou otvorenosťou. Ako starosta a správca farnosti stíhal vyučovať náboženstvo, zúčastňovať sa spoločenských, kultúrnych aj športových podujatí a pomáhať chudobným. V roku 1936 bol povýšený na dekana.
Po vojne zorganizoval zbierku na nový zvon pre farský Kostol svätého Štefana, kráľa (v kostole chýbal od roku 1916).
V deň kedy zvon slávnostne vysvätil a inštalovali ho do veže skončila aj jeho životná púť. V podvečer okolo 20 hodiny ho na fare zastrelili dodnes neznámi páchatelia. Písal sa 2. november 1947 (Pamiatka zosnulých-Dušičky) a jemu bolo 59 rokov. Jeho hrob nájdeme na cintoríne Na Žilinskej ceste (Horný cintorín). Autor náhrobného kameňa s motívom zvona je akademický sochár Ladislav Ľudovít Pollák.
Funkciu starostu vykonával až do roku 1938, kedy sa sa dohodli politické strany v Piešťanoch a presadili si za starostu kandidáta živnostenskej strany Michala Chrenka. Šindelár tak ostal v zastupiteľstve ale z politiky sa stiahol. Za jeho starostovania bol postavený napríklad Krajinský most, Poštový a telegrafný úrad a okresný úrad (dnešná SPŠE). Pokračovalo sa vo výstavbe vodovodu, kanalizácie telefónnych a elektrických prípojok. Srdcia ľudí si získal najmä svojou otvorenosťou. Ako starosta a správca farnosti stíhal vyučovať náboženstvo, zúčastňovať sa spoločenských, kultúrnych aj športových podujatí a pomáhať chudobným. V roku 1936 bol povýšený na dekana.
Po vojne zorganizoval zbierku na nový zvon pre farský Kostol svätého Štefana, kráľa (v kostole chýbal od roku 1916).
V deň kedy zvon slávnostne vysvätil a inštalovali ho do veže skončila aj jeho životná púť. V podvečer okolo 20 hodiny ho na fare zastrelili dodnes neznámi páchatelia. Písal sa 2. november 1947 (Pamiatka zosnulých-Dušičky) a jemu bolo 59 rokov. Jeho hrob nájdeme na cintoríne Na Žilinskej ceste (Horný cintorín). Autor náhrobného kameňa s motívom zvona je akademický sochár Ladislav Ľudovít Pollák.
Zdroje a literatúra
1 Alexander Šindelár. (2023, október 13). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:47, január 22, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Alexander_%C5%A0indel%C3%A1r&oldid=7686740.
1 Alexander Šindelár. (2023, október 13). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:47, január 22, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Alexander_%C5%A0indel%C3%A1r&oldid=7686740.
Valko Ernest *10.8.1953 — † 8.11.2010
Advokát, sudca, politik, posledný predseda Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. .
Narodil sa v Spišskej Novej Vsi. Vyštudoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, o rok neskôr absolvoval rigoróznu skúšku a získal titul doktor práv.
Študoval hospodárske právo, absolvoval tiež postgraduálne štúdium z tohto oboru na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Zaoberal sa aj ústavným právom.
Politicky sa angažoval v čase Nežnej revolúcie vo vzniknutej VPN (Verejnosť proti násiliu). Následne bol zvolený ako poslanec do Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia, od júna 1990 bol jej podpredsedom. V roku 1992 sa stáva členom Ústaného súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky.
Po vzniku Slovenskej republiky ako advokát zastupoval štát v tých najväčších kauzách. Ukončenie jeho života zavraždením je všeobecne verejne známe a stále diskutované verejnosťou i odborníkmi keďže k úplnému vyšetreniu ešte neprišlo.
Ernest Valko bol zastrelený vo svojom dome v Limbachu 8.11.2010. Bolo mu 57 rokov. Odpočíva v rodinnej hrobke na Martinskom cintoríne, na ktorom našlo svoje miesto odpočinku množstvo významných osôb. Za všetkých môžeme spomenúť mená ako František Krištof Veselý, Gejza Dusík, Dominik Tatarka, Vojtech Tuka alebo nedávno zosnulý Vladimír Krčméry.
Narodil sa v Spišskej Novej Vsi. Vyštudoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, o rok neskôr absolvoval rigoróznu skúšku a získal titul doktor práv.
Študoval hospodárske právo, absolvoval tiež postgraduálne štúdium z tohto oboru na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Zaoberal sa aj ústavným právom.
Politicky sa angažoval v čase Nežnej revolúcie vo vzniknutej VPN (Verejnosť proti násiliu). Následne bol zvolený ako poslanec do Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia, od júna 1990 bol jej podpredsedom. V roku 1992 sa stáva členom Ústaného súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky.
Po vzniku Slovenskej republiky ako advokát zastupoval štát v tých najväčších kauzách. Ukončenie jeho života zavraždením je všeobecne verejne známe a stále diskutované verejnosťou i odborníkmi keďže k úplnému vyšetreniu ešte neprišlo.
Ernest Valko bol zastrelený vo svojom dome v Limbachu 8.11.2010. Bolo mu 57 rokov. Odpočíva v rodinnej hrobke na Martinskom cintoríne, na ktorom našlo svoje miesto odpočinku množstvo významných osôb. Za všetkých môžeme spomenúť mená ako František Krištof Veselý, Gejza Dusík, Dominik Tatarka, Vojtech Tuka alebo nedávno zosnulý Vladimír Krčméry.
Zdroje a literatúra
1 Valko Ernest. In: Kto je kto na Slovensku 1991. Svornosť š.p. Bratislava: Konzorcium Encyklopédia, 1991, s. 174. ISBN 80-85226-06-5.
2 Ernest Valko. (2023, december 18). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:20, október 28, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ernest_Valko&oldid=7761240.
1 Valko Ernest. In: Kto je kto na Slovensku 1991. Svornosť š.p. Bratislava: Konzorcium Encyklopédia, 1991, s. 174. ISBN 80-85226-06-5.
2 Ernest Valko. (2023, december 18). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:20, október 28, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ernest_Valko&oldid=7761240.
Poznámka
Na tomto mieste si môžeme tiež pripomenúť osobnosti u ktorých nám chýbajú bližšie informácie. Či už životopisné údaje, alebo informácie o mieste ich posledného odpočinku. Ak máte potrebné údaje, alebo aj link na stránku kde ich získať, pošlite nám ich (v prípade záujmu zverejníme aj vaše meno). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
Huťan Martin.*7.10.1951 — † 8.6.2012.cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie, Bratislava
Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 — † 27.1.1988 Slávičie údolie, Bratislava
Chmúrny Daniel *28.5.1926 † 25.9.1998 Vrakuňa - Ružinov, Bratislava
Thurzo Igor *5.4.1884 † 7.9.1926 Národný cintorín, Martin
Huťan Martin.*7.10.1951 — † 8.6.2012.cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie, Bratislava
Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 — † 27.1.1988 Slávičie údolie, Bratislava
Chmúrny Daniel *28.5.1926 † 25.9.1998 Vrakuňa - Ružinov, Bratislava
Thurzo Igor *5.4.1884 † 7.9.1926 Národný cintorín, Martin
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 08. 2024
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 08. 2024
Rýchle hľadanie
Bodenek Ján *6.3.1911 — † 25.11.1985 Národný cintorín, Martin
Dubček Alexander *27.11.1921 — † 7.11.1992 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Duchoň Karol *21.4.1950 — † 5.11.1985 cintorín Vrakuňa-Ružinov, Bratislava
Flőgl Arnold *10.7.1885 — † 20.11.1950 Martinský cintorín, Bratislava
Husák Gustáv *10.1.1913 — † 18.11.1991 Dúbravka cintorín, Bratislava
Kostra Ján *4.12.1910 — † 5.11.1975 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Lettrich Jozef *17.6.1905 — † 29.11.1969 Národný cintorín, Martin
Mihálik Vojtech *30.3.1926 — † 3.11.2001 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Mikulík Pavol *2.3.1944 — † 27.11.2007 Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava
Moric Rudo *27.3.1921 — † 29.11.1985 Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava
Pašek ml. Dušan *18.1.1985 — † 5.11.2021 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Polonyi Viliam *6.7.1928 — † 12.11.2012 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Ruppeldt Miloš *29.5.1881 — † 18.11.1943 cintorín Pri Kozej bráne, Bratislava
Smik Otto *20.1.1922 — † 28.11.1944 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Šindelár Alexander *23.2.1888 — † 2.11.1947 Na Žilinskej ceste, Piešťany
Valko Ernest *10.8.1953 — † 8.11.2010 Martinský cintorín, Bratislava
Späť na tému Výročia
