Newtona chceli pochovať v stopäťdesiat metrovej hrobke
V ľudských dejinách sa objavilo niekoľko osobností, ktoré výrazným spôsobom zasiahli do formovania vedy, čím ovplyvnili životy nás všetkých. Jedným z týchto velikánov bol i všestranne talentovaný génius Isaac Newton. V tomto roku si pripomíname 380. výročie jeho narodenia.
Vedec, filozof, objaviteľ
Štedrý deň roku 1642 (v modernom gregoriánskom kalendári, ktorý Veľká Británia používa od roku 1752, je ekvivalentom uvedeného dátumu 4. január 1643 – pozn. red.) priniesol ľudstvu obrovský dar v podobe narodenia budúceho tvorcu gravitačného zákona, vynálezcu a mysliteľa Isaaca Newtona.
Otca, prosperujúceho farmára, žiaľ, nepoznal, keďže zomrel tri mesiace pred jeho narodením, no prevzal po ňom krstné meno. S matkou v detstve vyrastal len do veku troch rokov, keď sa znovu vydala a syna zverila do výchovy svojej matky. Táto skutočnosť pravdepodobne viedla k určitým psychickým problémom hraničiacim s autizmom a sociopatiou, ktoré poznačili celý Newtonov život.
Vo veku 12 až 16 rokov býval u lekárnika Williama Clarkea v Granthame, kde navštevoval gymnázium. Prejavoval veľký záujem o chémiu, no ostatné predmety ho príliš nelákali.
Bez toho, aby stihol dokončiť štúdiá, sa vrátil do rodného Woolsthorpu, kde žil dva roky so svojou, už druhý raz ovdovenou matkou. Tá chcela, aby pokračoval v otcových šľapajách a pracoval na farme, no chlapec bol nato až príliš bystrý a o farmárčenie nemal záujem. Jeho intelekt zaujal i správcu granthamskej školy, a ten napokon presvedčil Newtonovu matku, aby ho radšej nechala doštudovať a poslala na ďalšie štúdiá na Trinity College v Cambridgi.
Túto myšlienku navyše podporil aj Isaacov strýko, ktorý na jeho vzdelanie finančne prispieval.
Brány prestížnej univerzity v Cambridgi sa Newtonovi otvorili v roku 1661. Newton sa tu venoval matematike, filozofii, latinčine a astronómii, pričom akademický titul získal počas leta 1665. Potom sa z dôvodu preventívneho zatvorenia univerzity pre veľký londýnsky mor, ktorý v priebehu roku a pol vyhladil okolo 100 000 ľudí, čo bola zhruba štvrtina vtedajšej populácie Londýna, vrátil na dva roky do Woolsthorpu. A práve tu, v rodnej dedinke, mu vraj na hlavu spadlo jablko (podľa inej verzie to bolo už počas štúdií v Cambridgi v školskej záhrade - pozn. red.), čo ho priviedlo k sformovaniu jeho najslávnejšieho objavu, gravitačného zákona. Podstatu gravitácie neskôr, v roku 1687, objasnil v diele Philosophiae Naturalis Principia Mathematica (t. j. v preklade z latinčiny: Matematické princípy prírodnej filozofie), kde okrem iného vysvetlil i spôsob pohybu astronomických telies.
Po návrate do Cambridgu sa stal profesorom matematiky (v r. 1669). Matematika však nebola jediným predmetom jeho záujmu. Veľa experimentoval, zaoberal sa i históriou a filozofiou. Obrovský pokrok dosiahol v oblasti optiky v roku 1672, keď skonštruoval zrkadlový ďalekohľad (známy tiež ako Newtonov reflekčný teleskop) a dokázal, že denné biele svetlo sa skladá z farebných spektrálnych lúčov. Vysvetlil tiež zákonitosti farieb dúhy a svoje poznatky, späté s optikou, napokon zhrnul v knihe, ktorá vyšla v angličtine v roku 1704 pod názvom Optiks (t. j. Optika) a o dva roky nato i v latinskom preklade.
V publikácii Pojednanie o systéme sveta, vydanej až po jeho smrti v roku 1728, však píše o niečom, čo až také známe nie je – o umelých telesách, ktoré by mohli byť v budúcnosti vyslané na obežnú dráhu Zeme. Dnes ich nazývame satelity, pričom prvý z nich bol vypustený až v roku 1957. Málo sa tiež hovorí o jeho výpočte dátumu biblickej Apokalypsy. Tá by podľa neho mala nastať najskôr v roku 2060.
Vedec, filozof, objaviteľ
Štedrý deň roku 1642 (v modernom gregoriánskom kalendári, ktorý Veľká Británia používa od roku 1752, je ekvivalentom uvedeného dátumu 4. január 1643 – pozn. red.) priniesol ľudstvu obrovský dar v podobe narodenia budúceho tvorcu gravitačného zákona, vynálezcu a mysliteľa Isaaca Newtona.
Otca, prosperujúceho farmára, žiaľ, nepoznal, keďže zomrel tri mesiace pred jeho narodením, no prevzal po ňom krstné meno. S matkou v detstve vyrastal len do veku troch rokov, keď sa znovu vydala a syna zverila do výchovy svojej matky. Táto skutočnosť pravdepodobne viedla k určitým psychickým problémom hraničiacim s autizmom a sociopatiou, ktoré poznačili celý Newtonov život.
Vo veku 12 až 16 rokov býval u lekárnika Williama Clarkea v Granthame, kde navštevoval gymnázium. Prejavoval veľký záujem o chémiu, no ostatné predmety ho príliš nelákali.
Bez toho, aby stihol dokončiť štúdiá, sa vrátil do rodného Woolsthorpu, kde žil dva roky so svojou, už druhý raz ovdovenou matkou. Tá chcela, aby pokračoval v otcových šľapajách a pracoval na farme, no chlapec bol nato až príliš bystrý a o farmárčenie nemal záujem. Jeho intelekt zaujal i správcu granthamskej školy, a ten napokon presvedčil Newtonovu matku, aby ho radšej nechala doštudovať a poslala na ďalšie štúdiá na Trinity College v Cambridgi.
Túto myšlienku navyše podporil aj Isaacov strýko, ktorý na jeho vzdelanie finančne prispieval.
Brány prestížnej univerzity v Cambridgi sa Newtonovi otvorili v roku 1661. Newton sa tu venoval matematike, filozofii, latinčine a astronómii, pričom akademický titul získal počas leta 1665. Potom sa z dôvodu preventívneho zatvorenia univerzity pre veľký londýnsky mor, ktorý v priebehu roku a pol vyhladil okolo 100 000 ľudí, čo bola zhruba štvrtina vtedajšej populácie Londýna, vrátil na dva roky do Woolsthorpu. A práve tu, v rodnej dedinke, mu vraj na hlavu spadlo jablko (podľa inej verzie to bolo už počas štúdií v Cambridgi v školskej záhrade - pozn. red.), čo ho priviedlo k sformovaniu jeho najslávnejšieho objavu, gravitačného zákona. Podstatu gravitácie neskôr, v roku 1687, objasnil v diele Philosophiae Naturalis Principia Mathematica (t. j. v preklade z latinčiny: Matematické princípy prírodnej filozofie), kde okrem iného vysvetlil i spôsob pohybu astronomických telies.
Po návrate do Cambridgu sa stal profesorom matematiky (v r. 1669). Matematika však nebola jediným predmetom jeho záujmu. Veľa experimentoval, zaoberal sa i históriou a filozofiou. Obrovský pokrok dosiahol v oblasti optiky v roku 1672, keď skonštruoval zrkadlový ďalekohľad (známy tiež ako Newtonov reflekčný teleskop) a dokázal, že denné biele svetlo sa skladá z farebných spektrálnych lúčov. Vysvetlil tiež zákonitosti farieb dúhy a svoje poznatky, späté s optikou, napokon zhrnul v knihe, ktorá vyšla v angličtine v roku 1704 pod názvom Optiks (t. j. Optika) a o dva roky nato i v latinskom preklade.
V publikácii Pojednanie o systéme sveta, vydanej až po jeho smrti v roku 1728, však píše o niečom, čo až také známe nie je – o umelých telesách, ktoré by mohli byť v budúcnosti vyslané na obežnú dráhu Zeme. Dnes ich nazývame satelity, pričom prvý z nich bol vypustený až v roku 1957. Málo sa tiež hovorí o jeho výpočte dátumu biblickej Apokalypsy. Tá by podľa neho mala nastať najskôr v roku 2060.
(zdroj: en.wikipedia.org, foto poskytol Pavol Ičo)
Ako významný vedec získal Newton členstvo v Royal Society (t. j. v Kráľovskej vedeckej spoločnosti), ktorej predsedal od roku 1703 až do svojej smrti v roku 1727. Angažoval sa i politicky – v rokoch 1689 až 1690 a v rokoch 1701 až 1702 bol poslancom anglického parlamentu, hoci skôr išlo iba o formálnu funkciu. Traduje sa, že za celé toto obdobie predniesol v parlamente iba jednu vetu, a to v súvislosti s prosbou o zatvorenie alebo otvorenie okna.
Vzhľadom na to, že sa venoval i alchýmii a výrobe kovov, bol v roku 1696 vymenovaný do funkcie dozorcu mincovne v londýnskom Toweri, pričom ako odmenu za vypátranie dvadsiatich ôsmych falšovateľov mincí bol po troch rokoch ustanovený za najvyššieho správcu, t. j. majstra mincovne.
Táto práca mu priniesla značné hmotné zabezpečenie i povýšenie do šľachtického stavu, a preto sa mohol v roku 1702 zriecť profesúry na univerzite v Cambridgi.
Jeho bádanie otvorilo cestu modernej fyzike a z hľadiska viacerých objavov ho možno považovať prinajmenšom za geniálneho mysliteľa. Svedčí o tom aj jeho predstava o elipsoidnom tvare Zeme, bližšie popísanom v spomenutých Matematických princípoch prírodnej filozofie, ktorý potvrdil výskum Ruđera Josipa Boškovića a Christophera Mairea v päťdesiatych rokoch rokoch 18. storočia.
Zvláštnou rysou jeho charakteru však bolo, že sa podobne ako Henry Cavendish, ktorý o viac než 70 rokov po Newtonovej smrti určil až s pozoruhodnou presnosťou hmotnosť našej planéty, vyhýbal ženám a ľahko sa rozčúlil.
Samotný Newton však hovoril, že za svoje objavy vďačí svojim obľúbeným antickým filozofom (Platónovi, Aristotelovi, Hipparchovi, Aristrachovi, Ptolemaiovi, Euklidovi z Megary a i.) a astronómom, ktorí ho predchádzali (Mikulášovi Kopernikovi, Johannovi Keplerovi atď.). „To, že som videl tak ďaleko, je len preto, lebo som stál na pleciach obrov“, vyhlásil na margo uvedeného Newton. Jeho meno dodnes pripomína vo všetkých kútoch sveta pomenovanie jednotky sily.
Návrh stopäťdesiat metrovej hrobky
Isaac Newton naposledy vydýchol dňa 31. marca 1727 (podľa starého juliánskeho kalendára, používaného v tom čase v Anglicku – 20. marca 1726) vo veku 84 rokov. Pochovali ho vo Westminsterskom opátstve, kde jeho rakva spočíva v spoločnosti kráľov, najvýznamnejších vedcov a spisovateľov Veľkej Británie.
Na podstavci jeho umelecky zdobeného pomníka je latinský nápis, ktorý možno preložiť takto: „Tu je pochovaný Isaac Newton, rytier, ktorý silou mysle takmer božskou a matematickými princípmi, ktoré mu boli vlastné, preskúmal pohyb a podoby planét, dráhy komét, príliv a odliv na mori, rozdiely v lúčoch svetla, a, čo si žiadny iný učenec predtým nepredstavoval, vlastnosti takto vyrobených farieb. Usilovný, bystrý a verný vo svojich výkladoch prírodných javov, staroveku a Svätého písma potvrdil svojou filozofiou vznešenosť mocného a dobrého Boha a svojimi spôsobmi vyjadril podstatu Evanjelia. Smrteľníci sa radujú, že existovala taká ohromná ozdoba ľudskej rasy! Narodil sa 25. decembra 1642, zomrel 20. marca 1726.“
Šesťdesiat rokov po jeho smrti však vznikol nápad uctiť si pamiatku tohto génia ešte veľkolepejším hrobom. Autorom tejto myšlienky bol francúzsky neoklasicistický architekt Etienne-Louis Boullée, ktorý vytvoril návrh stopäťdesiat metrov vysokej hrobky v tvare gule. Ak by k výstavbe tohto architektonického diela skutočne došlo, bola by to najvyššia stavba tej doby na svete (pre porovnanie, najvyšší ľuďmi postavený objekt tých čias bola Štrasburská katedrála s výškou 142 metrov).
Podľa návrhu mal byť sarkofág s Newtonovými pozostatkami umiestnený v spodnej časti obrovskej gule a mal reprezentovať centrum gravitácie. Hrobka mala byť osvetlená pomocou niekoľkých otvorov, ktoré mali vytvárať dojem planetária a vnútro gule by osvetľovalo centrálne svetlo, vyvolávajúce zdanie dňa. Celú hrobku plánovali obklopiť zeleňou v pietnom štýle.
Vzhľadom na to, že sa venoval i alchýmii a výrobe kovov, bol v roku 1696 vymenovaný do funkcie dozorcu mincovne v londýnskom Toweri, pričom ako odmenu za vypátranie dvadsiatich ôsmych falšovateľov mincí bol po troch rokoch ustanovený za najvyššieho správcu, t. j. majstra mincovne.
Táto práca mu priniesla značné hmotné zabezpečenie i povýšenie do šľachtického stavu, a preto sa mohol v roku 1702 zriecť profesúry na univerzite v Cambridgi.
Jeho bádanie otvorilo cestu modernej fyzike a z hľadiska viacerých objavov ho možno považovať prinajmenšom za geniálneho mysliteľa. Svedčí o tom aj jeho predstava o elipsoidnom tvare Zeme, bližšie popísanom v spomenutých Matematických princípoch prírodnej filozofie, ktorý potvrdil výskum Ruđera Josipa Boškovića a Christophera Mairea v päťdesiatych rokoch rokoch 18. storočia.
Zvláštnou rysou jeho charakteru však bolo, že sa podobne ako Henry Cavendish, ktorý o viac než 70 rokov po Newtonovej smrti určil až s pozoruhodnou presnosťou hmotnosť našej planéty, vyhýbal ženám a ľahko sa rozčúlil.
Samotný Newton však hovoril, že za svoje objavy vďačí svojim obľúbeným antickým filozofom (Platónovi, Aristotelovi, Hipparchovi, Aristrachovi, Ptolemaiovi, Euklidovi z Megary a i.) a astronómom, ktorí ho predchádzali (Mikulášovi Kopernikovi, Johannovi Keplerovi atď.). „To, že som videl tak ďaleko, je len preto, lebo som stál na pleciach obrov“, vyhlásil na margo uvedeného Newton. Jeho meno dodnes pripomína vo všetkých kútoch sveta pomenovanie jednotky sily.
Návrh stopäťdesiat metrovej hrobky
Isaac Newton naposledy vydýchol dňa 31. marca 1727 (podľa starého juliánskeho kalendára, používaného v tom čase v Anglicku – 20. marca 1726) vo veku 84 rokov. Pochovali ho vo Westminsterskom opátstve, kde jeho rakva spočíva v spoločnosti kráľov, najvýznamnejších vedcov a spisovateľov Veľkej Británie.
Na podstavci jeho umelecky zdobeného pomníka je latinský nápis, ktorý možno preložiť takto: „Tu je pochovaný Isaac Newton, rytier, ktorý silou mysle takmer božskou a matematickými princípmi, ktoré mu boli vlastné, preskúmal pohyb a podoby planét, dráhy komét, príliv a odliv na mori, rozdiely v lúčoch svetla, a, čo si žiadny iný učenec predtým nepredstavoval, vlastnosti takto vyrobených farieb. Usilovný, bystrý a verný vo svojich výkladoch prírodných javov, staroveku a Svätého písma potvrdil svojou filozofiou vznešenosť mocného a dobrého Boha a svojimi spôsobmi vyjadril podstatu Evanjelia. Smrteľníci sa radujú, že existovala taká ohromná ozdoba ľudskej rasy! Narodil sa 25. decembra 1642, zomrel 20. marca 1726.“
Šesťdesiat rokov po jeho smrti však vznikol nápad uctiť si pamiatku tohto génia ešte veľkolepejším hrobom. Autorom tejto myšlienky bol francúzsky neoklasicistický architekt Etienne-Louis Boullée, ktorý vytvoril návrh stopäťdesiat metrov vysokej hrobky v tvare gule. Ak by k výstavbe tohto architektonického diela skutočne došlo, bola by to najvyššia stavba tej doby na svete (pre porovnanie, najvyšší ľuďmi postavený objekt tých čias bola Štrasburská katedrála s výškou 142 metrov).
Podľa návrhu mal byť sarkofág s Newtonovými pozostatkami umiestnený v spodnej časti obrovskej gule a mal reprezentovať centrum gravitácie. Hrobka mala byť osvetlená pomocou niekoľkých otvorov, ktoré mali vytvárať dojem planetária a vnútro gule by osvetľovalo centrálne svetlo, vyvolávajúce zdanie dňa. Celú hrobku plánovali obklopiť zeleňou v pietnom štýle.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Výročia
