Nešťastný cisár
Osvietenský panovník Jozef II. (*13. 3. 1741 - †20. 2. 1790) svojimi reformami uľahčil život tisícom ľudí. V súkromí však čelil osobným tragédiám aj nevraživosti šľachty.
Na svet prišiel do rodiny panovníčky Márie Terézie a jej manžela, toskánskeho a lotrinského veľkovojvodu Františka Štefana Lotrinského (neskoršieho cisára Rímsko-nemeckej ríše), ako ich najstarší syn.
Citlivé znamenie rýb, v ktorom sa narodil, akoby predurčilo i celú jeho empatickú a voči potrebám ľudu pozornú povahu.
Dostalo sa mu prísnej výchovy v striktne katolíckom duchu, on ale inklinoval skôr k francúzskemu osvietenstvu, než k cirkevným dogmám. Preto už v mladosti nadobudol presvedčenie, že nie je správne prenasledovať ľudí pre ich vierovyznanie, čo viedlo k vydaniu tzv. Tolerančného patentu, o ktorom ešte bude reč nižšie.
Mal talent na cudzie jazyky a miloval hudbu. Na sklonku života jeho otca bol Jozef korunovaný za rímsko-nemeckého kráľa (v r. 1764). O rok nato, po otcovej smrti, sa stal rímskonemeckým cisárom. Skutočnú moc však mala v rukách jeho matka, ktorá s ním v mnohom nesúhlasila.
Keď Mária Terézia v novembri 1780 zomrela, ujal sa samostatnej vlády nad celou monarchiou. No ako podotýka slovenský evanjelický kňaz a cirkevný historik Július Adamiš v učebnici Dejiny cirkvi kresťanskej: „On mal o panovaní celkom iné názory, ako jeho predchodcovia. Jeho presvedčením bolo, že panovník má mať pred sebou len jeden cieľ, pripravovať svojim poddaným pokojný a spokojný život.“
A v duchu uvedenej idey priniesť spokojnosť do života poddaných začal neúnavne pracovať na realizácii svojej vízie lepšieho a spravodlivejšieho impéria. Vychádzal pritom zo skúseností, ktoré získal počas svojich tajných výletov, keď cestoval pod falošnou identitou grófa Falkensteina.
Z jeho ciest sa zachoval aj list, adresovaný matke, v ktorom popisuje biedu poddaných: „Pretože je povinnosť roboty prikazovaná celkom svojvoľne, žijú sedliaci ako otroci (…) Od detstva sú nútení robotovať. V chatrných chatrčiach spia rodičia na slame a nahé deti na vyvýšených okrajoch ílovej podlahy. Neumývajú sa, a prispievajú tak k šíreniu epidémií. Lekárov vôbec nepoznajú (…) Ich osobný majetok nie je chránený pred chamtivosťou vrchnosti. Ak majú pekného koňa, donúti ich majiteľ panstva, aby mu ho predali, ak ich dobrý kôň na robote zdochne, zaplatia im ako za starú slepú kobylu.“
Na svet prišiel do rodiny panovníčky Márie Terézie a jej manžela, toskánskeho a lotrinského veľkovojvodu Františka Štefana Lotrinského (neskoršieho cisára Rímsko-nemeckej ríše), ako ich najstarší syn.
Citlivé znamenie rýb, v ktorom sa narodil, akoby predurčilo i celú jeho empatickú a voči potrebám ľudu pozornú povahu.
Dostalo sa mu prísnej výchovy v striktne katolíckom duchu, on ale inklinoval skôr k francúzskemu osvietenstvu, než k cirkevným dogmám. Preto už v mladosti nadobudol presvedčenie, že nie je správne prenasledovať ľudí pre ich vierovyznanie, čo viedlo k vydaniu tzv. Tolerančného patentu, o ktorom ešte bude reč nižšie.
Mal talent na cudzie jazyky a miloval hudbu. Na sklonku života jeho otca bol Jozef korunovaný za rímsko-nemeckého kráľa (v r. 1764). O rok nato, po otcovej smrti, sa stal rímskonemeckým cisárom. Skutočnú moc však mala v rukách jeho matka, ktorá s ním v mnohom nesúhlasila.
Keď Mária Terézia v novembri 1780 zomrela, ujal sa samostatnej vlády nad celou monarchiou. No ako podotýka slovenský evanjelický kňaz a cirkevný historik Július Adamiš v učebnici Dejiny cirkvi kresťanskej: „On mal o panovaní celkom iné názory, ako jeho predchodcovia. Jeho presvedčením bolo, že panovník má mať pred sebou len jeden cieľ, pripravovať svojim poddaným pokojný a spokojný život.“
A v duchu uvedenej idey priniesť spokojnosť do života poddaných začal neúnavne pracovať na realizácii svojej vízie lepšieho a spravodlivejšieho impéria. Vychádzal pritom zo skúseností, ktoré získal počas svojich tajných výletov, keď cestoval pod falošnou identitou grófa Falkensteina.
Z jeho ciest sa zachoval aj list, adresovaný matke, v ktorom popisuje biedu poddaných: „Pretože je povinnosť roboty prikazovaná celkom svojvoľne, žijú sedliaci ako otroci (…) Od detstva sú nútení robotovať. V chatrných chatrčiach spia rodičia na slame a nahé deti na vyvýšených okrajoch ílovej podlahy. Neumývajú sa, a prispievajú tak k šíreniu epidémií. Lekárov vôbec nepoznajú (…) Ich osobný majetok nie je chránený pred chamtivosťou vrchnosti. Ak majú pekného koňa, donúti ich majiteľ panstva, aby mu ho predali, ak ich dobrý kôň na robote zdochne, zaplatia im ako za starú slepú kobylu.“
Jozef II. zavádzal reformy prostredníctvom panovníckych listín, tzv. patentov, ktorých vydal okolo 6000. Pri tvorbe týchto opatrení sa neradil so šľachticmi, čo samozrejme z ich strany vyvolávalo vlny nevôle.
Naopak, protestantov a vyznavačov ortodoxnej cirkvi nesmierne potešil vyššie spomenutý Tolerančný patent, ktorý bol odpoveďou na ich spoločnú žiadosť o zastavenie náboženskej diskriminácie. V obciach, kde bolo aspoň sto protestantských, resp. ortodoxných rodín si mohli títo veriaci postaviť modlitebnicu, otvoriť školu a zriadiť cirkevný zbor. Mohli zastávať akýkoľvek verejný úrad a nesmeli ich nútiť, aby skladali katolícku prísahu. Povolené bolo i prestupovanie do týchto cirkví. Stavba murovaných tolerančných kostolov sa ale riadila istými pravidlami – nesmeli mať vežu ani zvony, nemohli stáť priamo na námestiach atď. Aj tak to ale bol veľký pokrok v porovnaní s prísnymi zásadami, platiacimi pre artikulárne kostoly, z ktorých väčšina bola nekatolíkom odobratá v čase panovania Jozefovho predchodcu Leopolda I. v druhej polovici 17. storočia.
Lepšie sa žilo i Židom, ktorí po novom nemuseli byť označovaní žltými krúžkami, avšak ešte stále nemohli pôsobiť v štátnych službách.
Z cirkevných reholí ponechal Jozef II. len tie, ktoré sa venovali charitatívnej alebo vzdelávacej činnosti. Majetok zrušených rádov bol použitý na vyplácanie miezd kňazom. Omše a pohrebné obrady boli zjednodušené, kňazské semináre mali vychovávať svojich zverencov v materinskom jazyku a v duchu náboženskej tolerancie. Pápežské buly sa smeli v kostoloch vyhlasovať len po predchádzajúcom súhlase panovníka...
Radikálnymi cirkevnými reformami si však cisár pohneval pápeža Pia VI., ktorý ho v tejto veci osobne navštívil vo Viedni. Ale ani pápežovo naliehanie nebolo nič platné. Jozef mu tak jasne ukázal, kto je v Habsburskej monarchii pán.
Dňa 1. novembra 1781 vstúpil v rakúskych a českých krajinách do platnosti Patent o zrušení nevoľníctva (v Sedmohradsku v roku 1783, v Uhorsku v roku 1785). Jozef ním zrušil dedičnú pripútanosť poddaných k pôde, zaviedol možnosť vykúpiť sa z poddanstva a stať sa osobne slobodným, umožnil poddaným nakladať so svojim majetkom podľa vlastného uváženia, vyberať si povolanie a slobodne sa sťahovať. Encyklopédia Beliana v tejto súvislosti poukazuje na to, že sťahovanie obyvateľstva do miest vytváralo pracovné zdroje pre vznikajúce továrne a prispelo k hospodárskemu rozmachu monarchie. Krátkodobo bola taktiež zrušená povinnosť poddanskej roboty, ktorú nahradili peňažné dávky.
V rámci sociálno-ekonomických reforiem navyše nariadil zmerať všetky roľnícke a šľachtické pozemky (v r. 1785 – 1786), aby mohol rovnako zdaniť pôdu poddaných i šľachty. Nezanedbal ani oblasť zdravotnej starostlivosti a pomoci najchudobnejším a najzraniteľnejším vrstvám obyvateľstva – vo veľkom sa budovali nemocnice, sirotince i chudobince.
So zdravotnými opatreniami tiež súviselo premiestnenie cintorínov na okraj miest, čím sa sledovala ochrana pitnej vody. Zároveň spravidla platilo pochovávanie podľa konfesie na katolíckych a nekatolíckych cintorínoch. S cieľom šetriť drevom zaviedol v oblasti pohrebníctva i opakovateľne používateľnú rakvu, z ktorej sa mŕtve telo zabalené v plátne iba vyklopilo do hrobu a zasypalo vápnom. Táto tzv. jozefínska rakva však bola mimoriadne nepopulárna a ľudí pobúrila natoľko, že sa zhruba po pol roku takmer úplne prestala používať. Poddaní totiž považovali takýto spôsob pochovávania za neúctivý k zosnulým.
Ostatné nariadenia sa týkali hlavne štátnej správy a legislatívy. Novoty si našli zástancov, ale i mnoho odporcov. Kritici pritom často bývali postavení tak vysoko, že Jozef napokon na ich naliehanie väčšinu reforiem odvolal. Tri týždne predtým, než ako píše publicista Belo Klein-Tesnoskalský „vypustil svoju šľachetnú dušu“ podpísal reskript, v ktorom uviedol: „V takýchto okolnostiach nič nestojí polovičatý skutok. Aby som odrazu predišiel všetkým možným sťažnostiam uhorských a sedmohradských stavov, zničujem všetky, pod mojím panovaním vynesené všeobecné nariadenia a uzavretia a do takého stavu späť uvádzam, v akom pri smrti jej veličenstva kráľovnej boli. Vynímam z toho len tolerančný patent, na kňazské zriadenie vzťahujúce sa ustanovenie, konečne na poddaných sa vzťahujúce nariadenie.“
Z obrovského množstva reforiem teda cisára prežili len dve zásadné výnosy – tolerančný edikt a patent o poddanstve. Okrem toho len v podstate menej závažné reformy, akou bola napríklad tzv. farská reforma, ktorou sa navýšil počet farností, tak aby nikto nemal do kostola ďalej ako dve hodiny cesty. Desaťročie vytrvalej a úmornej práce prakticky skončilo v troskách...
Nešťastne dopadli aj dve Jozefove manželstvá. Prvú manželku, vnučku francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. Izabelu Parmskú, úprimne miloval. Zo zachovanej korešpondencie Izabely však vyplýva, že išlo o jednostrannú náklonnosť, lebo počas ich spolužitia udržiavala homosexuálny vzťah s Jozefovou sestrou Máriou Kristínou.
Jozef mal s Izabelou dve deti. Prvorodená dcéra zomrela vo veku osem rokov, druhá hneď po narodení. Samotná Izabela Parmská podľahla kiahňam po troch rokoch manželstva ako dvadsaťjeden ročná. Do nasledujúceho zväzku s bavorskou princeznou Máriou Jozefínou ho prinútila jeho matka. Aj Máriu Jozefínu cisár prežil. Deti spolu nemali a panovník sa nezúčastnil ani jej pohrebu.
V ťažkom duševnom rozpoložení, keď už cítil, že nastáva koniec jeho pozemskej púte, si napísal epitaf: „Tu odpočíva Jozef II., ktorý vo všetkom, čo robil, zlyhal.“ Smutný nápis zdobí jeho skromný sarkofág v krypte pod viedenským kostolom kapucínov.
Naopak, protestantov a vyznavačov ortodoxnej cirkvi nesmierne potešil vyššie spomenutý Tolerančný patent, ktorý bol odpoveďou na ich spoločnú žiadosť o zastavenie náboženskej diskriminácie. V obciach, kde bolo aspoň sto protestantských, resp. ortodoxných rodín si mohli títo veriaci postaviť modlitebnicu, otvoriť školu a zriadiť cirkevný zbor. Mohli zastávať akýkoľvek verejný úrad a nesmeli ich nútiť, aby skladali katolícku prísahu. Povolené bolo i prestupovanie do týchto cirkví. Stavba murovaných tolerančných kostolov sa ale riadila istými pravidlami – nesmeli mať vežu ani zvony, nemohli stáť priamo na námestiach atď. Aj tak to ale bol veľký pokrok v porovnaní s prísnymi zásadami, platiacimi pre artikulárne kostoly, z ktorých väčšina bola nekatolíkom odobratá v čase panovania Jozefovho predchodcu Leopolda I. v druhej polovici 17. storočia.
Lepšie sa žilo i Židom, ktorí po novom nemuseli byť označovaní žltými krúžkami, avšak ešte stále nemohli pôsobiť v štátnych službách.
Z cirkevných reholí ponechal Jozef II. len tie, ktoré sa venovali charitatívnej alebo vzdelávacej činnosti. Majetok zrušených rádov bol použitý na vyplácanie miezd kňazom. Omše a pohrebné obrady boli zjednodušené, kňazské semináre mali vychovávať svojich zverencov v materinskom jazyku a v duchu náboženskej tolerancie. Pápežské buly sa smeli v kostoloch vyhlasovať len po predchádzajúcom súhlase panovníka...
Radikálnymi cirkevnými reformami si však cisár pohneval pápeža Pia VI., ktorý ho v tejto veci osobne navštívil vo Viedni. Ale ani pápežovo naliehanie nebolo nič platné. Jozef mu tak jasne ukázal, kto je v Habsburskej monarchii pán.
Dňa 1. novembra 1781 vstúpil v rakúskych a českých krajinách do platnosti Patent o zrušení nevoľníctva (v Sedmohradsku v roku 1783, v Uhorsku v roku 1785). Jozef ním zrušil dedičnú pripútanosť poddaných k pôde, zaviedol možnosť vykúpiť sa z poddanstva a stať sa osobne slobodným, umožnil poddaným nakladať so svojim majetkom podľa vlastného uváženia, vyberať si povolanie a slobodne sa sťahovať. Encyklopédia Beliana v tejto súvislosti poukazuje na to, že sťahovanie obyvateľstva do miest vytváralo pracovné zdroje pre vznikajúce továrne a prispelo k hospodárskemu rozmachu monarchie. Krátkodobo bola taktiež zrušená povinnosť poddanskej roboty, ktorú nahradili peňažné dávky.
V rámci sociálno-ekonomických reforiem navyše nariadil zmerať všetky roľnícke a šľachtické pozemky (v r. 1785 – 1786), aby mohol rovnako zdaniť pôdu poddaných i šľachty. Nezanedbal ani oblasť zdravotnej starostlivosti a pomoci najchudobnejším a najzraniteľnejším vrstvám obyvateľstva – vo veľkom sa budovali nemocnice, sirotince i chudobince.
So zdravotnými opatreniami tiež súviselo premiestnenie cintorínov na okraj miest, čím sa sledovala ochrana pitnej vody. Zároveň spravidla platilo pochovávanie podľa konfesie na katolíckych a nekatolíckych cintorínoch. S cieľom šetriť drevom zaviedol v oblasti pohrebníctva i opakovateľne používateľnú rakvu, z ktorej sa mŕtve telo zabalené v plátne iba vyklopilo do hrobu a zasypalo vápnom. Táto tzv. jozefínska rakva však bola mimoriadne nepopulárna a ľudí pobúrila natoľko, že sa zhruba po pol roku takmer úplne prestala používať. Poddaní totiž považovali takýto spôsob pochovávania za neúctivý k zosnulým.
Ostatné nariadenia sa týkali hlavne štátnej správy a legislatívy. Novoty si našli zástancov, ale i mnoho odporcov. Kritici pritom často bývali postavení tak vysoko, že Jozef napokon na ich naliehanie väčšinu reforiem odvolal. Tri týždne predtým, než ako píše publicista Belo Klein-Tesnoskalský „vypustil svoju šľachetnú dušu“ podpísal reskript, v ktorom uviedol: „V takýchto okolnostiach nič nestojí polovičatý skutok. Aby som odrazu predišiel všetkým možným sťažnostiam uhorských a sedmohradských stavov, zničujem všetky, pod mojím panovaním vynesené všeobecné nariadenia a uzavretia a do takého stavu späť uvádzam, v akom pri smrti jej veličenstva kráľovnej boli. Vynímam z toho len tolerančný patent, na kňazské zriadenie vzťahujúce sa ustanovenie, konečne na poddaných sa vzťahujúce nariadenie.“
Z obrovského množstva reforiem teda cisára prežili len dve zásadné výnosy – tolerančný edikt a patent o poddanstve. Okrem toho len v podstate menej závažné reformy, akou bola napríklad tzv. farská reforma, ktorou sa navýšil počet farností, tak aby nikto nemal do kostola ďalej ako dve hodiny cesty. Desaťročie vytrvalej a úmornej práce prakticky skončilo v troskách...
Nešťastne dopadli aj dve Jozefove manželstvá. Prvú manželku, vnučku francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. Izabelu Parmskú, úprimne miloval. Zo zachovanej korešpondencie Izabely však vyplýva, že išlo o jednostrannú náklonnosť, lebo počas ich spolužitia udržiavala homosexuálny vzťah s Jozefovou sestrou Máriou Kristínou.
Jozef mal s Izabelou dve deti. Prvorodená dcéra zomrela vo veku osem rokov, druhá hneď po narodení. Samotná Izabela Parmská podľahla kiahňam po troch rokoch manželstva ako dvadsaťjeden ročná. Do nasledujúceho zväzku s bavorskou princeznou Máriou Jozefínou ho prinútila jeho matka. Aj Máriu Jozefínu cisár prežil. Deti spolu nemali a panovník sa nezúčastnil ani jej pohrebu.
V ťažkom duševnom rozpoložení, keď už cítil, že nastáva koniec jeho pozemskej púte, si napísal epitaf: „Tu odpočíva Jozef II., ktorý vo všetkom, čo robil, zlyhal.“ Smutný nápis zdobí jeho skromný sarkofág v krypte pod viedenským kostolom kapucínov.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Úvodná foto k článku: Komplex pod kostolom Kapucínov vo Viedni má názvy Cisárska krypta, Cisárska hrobka alebo Kapucínska hrobka. Pred sarkofágom Márie Terézie s manželom Františkom sa nachádza skromný sarkofág (s krížom na vrchu) Jozefa II., foto Pavel Ondera
Späť na tému Výročia
