Nesmrteľná sila ducha Mahátmá Gándhího
Plameň života indického mysliteľa a politika Mahátmá Gándhího (1869 – 1948) uhasila streľba fanatického atentátnika.
Prvé zápasy
Móhandás Karamčand Gándhí, známy ako Mahátmá (t. j. Veľký duch) Gándhí uzrel svetlo sveta 2. októbra 1869 v indickom pobrežnom meste Pórbandar pri Arabskom mori. Narodil sa v zámožnej rodine ministerského predsedu a neskoršieho sudcu Karamčanda Gándhího. Vo veku 13 rokov sa v rámci dohodnutého sobáša oženil.
V roku 1888 odcestoval do Londýna študovať práva. Počas pobytu v Anglicku rozšíril aj svoje znalosti v oblasti filozofie a svetových náboženstiev. Po absolvovaní štúdia v roku 1891 sa vrátil do Indie, odkiaľ v roku 1893 odišiel do Južnej Afriky, kde strávil 21 rokov, až na krátku prestávku v roku 1896, keď šiel vyzdvihnúť svoje dve deti a tehotnú manželku z Indie.
V Afrike začal brojiť proti rasovej segregácii Indov a problematike diskriminácie taktiež venoval mnoho článkov, ktoré si získali široký ohlas verejnosti. V januári 1897 takmer umrel po útoku rozzúreného davu, ale ani tento zážitok ho nedokázal zastaviť v boji za krajanov.
Necelé tri roky po tomto incidentne zorganizoval Indické ambulanté zbory v Natale, ktoré stáli na strane Angličanov počas druhej búrskej vojny (1899 – 1902), keď oddiely britského impéria bojovali proti vojskám Juhoafrickej republiky a Oranžského slobodného štátu, podporovaného africkými farmármi a zahraničnými dobrovoľníkom. Tieto zbory tvorilo vyše tisíc Indov so zdravotníckym výcvikom, ktorých úlohou bolo predovšetkým zachraňovať ranených britských vojakov a ich spolubojovníkov z imperiálnych kolónií.
Prvé zápasy
Móhandás Karamčand Gándhí, známy ako Mahátmá (t. j. Veľký duch) Gándhí uzrel svetlo sveta 2. októbra 1869 v indickom pobrežnom meste Pórbandar pri Arabskom mori. Narodil sa v zámožnej rodine ministerského predsedu a neskoršieho sudcu Karamčanda Gándhího. Vo veku 13 rokov sa v rámci dohodnutého sobáša oženil.
V roku 1888 odcestoval do Londýna študovať práva. Počas pobytu v Anglicku rozšíril aj svoje znalosti v oblasti filozofie a svetových náboženstiev. Po absolvovaní štúdia v roku 1891 sa vrátil do Indie, odkiaľ v roku 1893 odišiel do Južnej Afriky, kde strávil 21 rokov, až na krátku prestávku v roku 1896, keď šiel vyzdvihnúť svoje dve deti a tehotnú manželku z Indie.
V Afrike začal brojiť proti rasovej segregácii Indov a problematike diskriminácie taktiež venoval mnoho článkov, ktoré si získali široký ohlas verejnosti. V januári 1897 takmer umrel po útoku rozzúreného davu, ale ani tento zážitok ho nedokázal zastaviť v boji za krajanov.
Necelé tri roky po tomto incidentne zorganizoval Indické ambulanté zbory v Natale, ktoré stáli na strane Angličanov počas druhej búrskej vojny (1899 – 1902), keď oddiely britského impéria bojovali proti vojskám Juhoafrickej republiky a Oranžského slobodného štátu, podporovaného africkými farmármi a zahraničnými dobrovoľníkom. Tieto zbory tvorilo vyše tisíc Indov so zdravotníckym výcvikom, ktorých úlohou bolo predovšetkým zachraňovať ranených britských vojakov a ich spolubojovníkov z imperiálnych kolónií.
Po britskom víťazstve však Angličania nariadili, aby sa všetci Indovia v Južnej Afrike zaregistrovali prostredníctvom odtlačkov prstov a nosili pri sebe registračné dokumenty. To sa ale hrdým príslušníkom starobylého národa nepáčilo, a tak sa rozhodli v praxi uplatniť princípy filozofie Satjagrahy, vyvíjanej Gándhím od konca roku 1906, odmietnutím spolupráce s úradmi.
Podstatou Satjagrahy (pojem voľne preložiteľný ako: „duševná sila“, „sila pravdy“, alebo „pridŕžanie sa pravdy“) je nenásilný odpor.
Samotný Gándhí priblížil základné piliere tejto filozofie slovami: „Pravda (satja) implikuje lásku, a pevnosť (agraha) plodí, a teda slúži ako synonymum sily. Tak som začal nazývať indické hnutie Satjagraha, teda presnejšie sila, ktorá sa rodí z pravdy a lásky alebo nenásilia, a vzdal som sa v tejto súvislosti použitia frázy “pasívny odpor” do takej miery, že aj v anglických textoch sme sa jej často vyhýbali a používali sme namiesto toho slovo „satjagraha”....“ (z knihy M. K. Gándhiho: Satjagraha v Južnej Afrike, 1928). Za svoje názory a podnecovanie odporu voči vládnym nariadeniam ho v roku 1908 dva razy odsúdili, vo väzení strávil dovedna tri mesiace.
Napriek tomu ale nepoľavil a bojoval naďalej. Už v roku 1913 opäť viedol protestné akcie podľa filozofie Satjagrahy, keď v Južnej Afrike zvýšili dane pre Indov a anulovali sobáše, ktoré neboli uzavreté v súlade s kresťanskou tradíciou. Gándhího opäť uväznili na tri mesiace, avšak jeho vzbura nebola márna. Väznice boli také preplnené, že vláda napokon s požiadavkami protestujúcich súhlasila – zrušila zvýšenú daň, schválila platnosť nekresťanských sobášov a umožnila Indom, ktorí boli v Južnej Afrike takí diskriminovaní, že okrem iného mohli cestovať iba vo vyhradených vlakových vozňoch, voľný pohyb po krajine.
Po tomto úspechu sa rozhodol vrátiť do rodnej vlasti, aby aj tu bojoval za ľudské práva. Do Indie prišiel v januári 1915. Ihneď po vylodení ho vítali zástupy Indov ako svojho hrdinu a táto skutočnosť ho povzbudila k založeniu komunity, nazvanej Satjagraha ášram, kde sa zdržiavali prívrženci filozofie Satjagrahy. Podobné komunity pritom zakladal už skôr, v Južnej Afrike.
Niektorých Indov však prekvapilo jeho podporovanie Británie v prvej svetovej vojne a odporúčania, aby jeho krajania bojovali za Anglicko. Gándhího kritici totiž práve vo vojne videli šancu na získanie nezávislosti Indie alebo aspoň na zlepšenie pomerov Indov. Gándhí očakával od britských kolonistov za podanú pomocnú ruku rôzne ústupky a výhody, najmä prisľúbenú samosprávu Indie.
V rokoch 1916 – 1917 bojoval za práva pestovateľov stromov vo východnej Indii, ktorí museli vysádzať veľké množstvo Indigovníkov pravých, hoci dopyt po indigovom farbive klesal. Aj v tomto boji s použitím stratégie Satyagrahy uspel a vláda nezmyselné nariadenie zrušila. V roku 1918 sa znovu postavil na stranu utláčaného ľudu v západoindickom štáte Gudžarát, ktorý postihli povodne a hladomor. Inicioval tu podpisovú kampaň proti plateniu daní a presvedčil miestnych roľníkov, aby neplatili ani pod hrozbou konfiškácie pôdy, uväznenia alebo dokonca straty života. Vláda napokon po piatich mesiacoch ustúpila, pozastavila výber daní, prepustila všetkých zajatých farmárov a až do skončenia hladomoru upravila podmienky platby daní.
To už však bolo na Angličanov priveľa. „Polonahý fakír“, ako zvykli Gándhiho nazývať v súdobých novinách, pomaly začínal ohrozovať príjmy britského impéria, a tak v marci 1919 v hlavnom indickom meste Dillí prijali tzv. Rowlattov zákon o anarchických a revolučných zločincoch, ktorý oprávňoval vládu zadržať a uväzniť osoby podozrivé z „terorizmu“ bez súdneho procesu a riadneho prešetrenia orgánmi činnými v trestnom konaní.
V nadväznosti na prijaté opatrenie Gándhí vyzval ľudí, aby spálili britské oblečenie, ktoré vlastnia a bojkotovali anglický tovar. Následne ho zatkli.
V súvislosti s jeho uväznením vypukol 13. apríla 1919 nenásilný protest v severoindickom meste Amritsar. Jednotky britsko-indickej armády pod vedením plukovníka Reginalda Dyera ale znenazdajky začali do davu strieľať. Výsledkom bolo najmenej 200 mŕtvych a 1200 ranených. V súvislosti s incidentom sa Gándhí definitívne rozhodol ukončiť spoluprácu s Britániou a usiloval o samosprávu a politickú nezávislosť Indie.
Od roku 1921 stál na čele politickej strany Indický národný kongres, ktorá usilovala o oslobodenie spod britského vplyvu od roku 1885.
Gándhí volal po bojkote anglických výrobkov a ignoráciu úradov a od svojich prívržencov žiadal, aby sa vzdali britských titulov a vyznamenaní. V roku 1922 ho zatkli a odsúdili na 6 rokov väzenia, ale po dvoch rokoch ho vzhľadom na zlý zdravotný stav prepustili. Potom sa opäť vyhrážal anglickej vláde odmietnutím spolupráce a ďalšími protestmi v prípade, ak nedosiahne pre Indiu rozšírené právomoci. V januári 1930 zašiel ešte ďalej, keď publikoval indickú Deklaráciu nezávislosti.
Obdobie medzi januárom 1932 až májom 1933 znova strávil vo väzení.
Vznik Indie a Pakistanu
Po vypuknutí druhej svetovej vojny vyzýval Britov, aby opustili Indiu, a Indov, aby Angličanom vojensky nepomáhali, za čo ho poslali do väzenia na viac ako dva roky. Vyše dva a pol milióna Indov sa však navzdory jeho výzvam pripojilo k britskej armáde. V krajine tiež vypukli občianske nepokoje. Ľudia rozbíjali policajné a železničné stanice a poškodzovali telegrafické drôty. Briti reagovali a povstanie potlačili silou, pričom zahynulo asi 25000 obyvateľov. Avšak ešte ničivejší bol hladomor, ktorý pripravil o život takmer 3,5 milióna ľudí.
Keď v roku 1944 Gándhí opustil väzenskú celu, i napriek pokročilému veku, strate milovanej manželky a zlému zdravotnému stavu pokračoval v boji za nezávislosť jednotnej, mnohonárodnostnej a mnohonáboženskej Indie. Ale moslimovia presadzovali rozdelenie Indie na dve časti podľa vierovyznania, s čím súhlasili aj Briti. Moslimovia navyše v roku 1946 vyhlásili „džihád mečom“, na čo hinduisti zareagovali so zbraňami v rukách. V tejto situácii, keď zomierali tisíce Indov, Briti vojensky nereagovali a Gándhí sa spolu s hlavným zástancom moslimského štátu, Muhammadom Alím Džinnáhom, snažil nájsť kompromis. Napokon i napriek Gándhího nesúhlasu krajinu 15. augusta 1947 rozdelili na hinduistickú Indiu a moslimský Pakistan. Nasledujúce obdobie opäť poznačili krvavé strety medzi moslimskými obyvateľmi novovzniknutého Pakistanu a hinduistami, ktorí sa snažili dostať do Indie. Tieto nepokoje pretrvávali až do decembra 1948 a v dôsledku konfliktov zahynulo asi pol milióna ľudí.
Gándhí ešte ku koncu života držal hladovku za hinduisticko-moslimské zmierenie, čo hinduistickí radikáli vnímali ako zradu. Plameň Gándhího života uhasil hinduistický fanatik Nathuram Godse troma ranami z revolveru, dňa 30. januára 1948. Svoj osud však, zrejme vďaka skúsenostiam z predchádzajúcich štyroch pokusov o atentát, z ktorých posledný sa uskutočnil len 10 dní pred jeho zavraždením, politik predvídal. Dva dni pred smrťou totiž indickej ministerke zdravotníctva, Rajkumari Amrit Kaur, povedal : „Ak zomriem guľkou šialenca, musím tak učiniť s úsmevom. Boh musí byť v mojom srdi a na mojich perách.“
Gándhího telo spopolnili podľa starej indickej tradície. Jeho popol následne vsypali do niekoľkých urien, ktoré rozoslali do rôznych kútov krajiny, ako aj do Kalifornie a Ugandy. Časť popola skončila v indických riekach a v rieke Níl. Na mieste jeho kremácie v blízkosti indickej rieky Jamuna dnes stojí pamätník a pomník pripomínajúci jeho tragickú smrť sa nachádza aj v hlavnom meste Indie, Naí Dillí, a to priamo na mieste, kde bol zavraždený. Gándhího sochy a pamätníky však nájdeme aj v mnohých iných krajinách, vrátane Slovenska.
Podstatou Satjagrahy (pojem voľne preložiteľný ako: „duševná sila“, „sila pravdy“, alebo „pridŕžanie sa pravdy“) je nenásilný odpor.
Samotný Gándhí priblížil základné piliere tejto filozofie slovami: „Pravda (satja) implikuje lásku, a pevnosť (agraha) plodí, a teda slúži ako synonymum sily. Tak som začal nazývať indické hnutie Satjagraha, teda presnejšie sila, ktorá sa rodí z pravdy a lásky alebo nenásilia, a vzdal som sa v tejto súvislosti použitia frázy “pasívny odpor” do takej miery, že aj v anglických textoch sme sa jej často vyhýbali a používali sme namiesto toho slovo „satjagraha”....“ (z knihy M. K. Gándhiho: Satjagraha v Južnej Afrike, 1928). Za svoje názory a podnecovanie odporu voči vládnym nariadeniam ho v roku 1908 dva razy odsúdili, vo väzení strávil dovedna tri mesiace.
Napriek tomu ale nepoľavil a bojoval naďalej. Už v roku 1913 opäť viedol protestné akcie podľa filozofie Satjagrahy, keď v Južnej Afrike zvýšili dane pre Indov a anulovali sobáše, ktoré neboli uzavreté v súlade s kresťanskou tradíciou. Gándhího opäť uväznili na tri mesiace, avšak jeho vzbura nebola márna. Väznice boli také preplnené, že vláda napokon s požiadavkami protestujúcich súhlasila – zrušila zvýšenú daň, schválila platnosť nekresťanských sobášov a umožnila Indom, ktorí boli v Južnej Afrike takí diskriminovaní, že okrem iného mohli cestovať iba vo vyhradených vlakových vozňoch, voľný pohyb po krajine.
Po tomto úspechu sa rozhodol vrátiť do rodnej vlasti, aby aj tu bojoval za ľudské práva. Do Indie prišiel v januári 1915. Ihneď po vylodení ho vítali zástupy Indov ako svojho hrdinu a táto skutočnosť ho povzbudila k založeniu komunity, nazvanej Satjagraha ášram, kde sa zdržiavali prívrženci filozofie Satjagrahy. Podobné komunity pritom zakladal už skôr, v Južnej Afrike.
Niektorých Indov však prekvapilo jeho podporovanie Británie v prvej svetovej vojne a odporúčania, aby jeho krajania bojovali za Anglicko. Gándhího kritici totiž práve vo vojne videli šancu na získanie nezávislosti Indie alebo aspoň na zlepšenie pomerov Indov. Gándhí očakával od britských kolonistov za podanú pomocnú ruku rôzne ústupky a výhody, najmä prisľúbenú samosprávu Indie.
V rokoch 1916 – 1917 bojoval za práva pestovateľov stromov vo východnej Indii, ktorí museli vysádzať veľké množstvo Indigovníkov pravých, hoci dopyt po indigovom farbive klesal. Aj v tomto boji s použitím stratégie Satyagrahy uspel a vláda nezmyselné nariadenie zrušila. V roku 1918 sa znovu postavil na stranu utláčaného ľudu v západoindickom štáte Gudžarát, ktorý postihli povodne a hladomor. Inicioval tu podpisovú kampaň proti plateniu daní a presvedčil miestnych roľníkov, aby neplatili ani pod hrozbou konfiškácie pôdy, uväznenia alebo dokonca straty života. Vláda napokon po piatich mesiacoch ustúpila, pozastavila výber daní, prepustila všetkých zajatých farmárov a až do skončenia hladomoru upravila podmienky platby daní.
To už však bolo na Angličanov priveľa. „Polonahý fakír“, ako zvykli Gándhiho nazývať v súdobých novinách, pomaly začínal ohrozovať príjmy britského impéria, a tak v marci 1919 v hlavnom indickom meste Dillí prijali tzv. Rowlattov zákon o anarchických a revolučných zločincoch, ktorý oprávňoval vládu zadržať a uväzniť osoby podozrivé z „terorizmu“ bez súdneho procesu a riadneho prešetrenia orgánmi činnými v trestnom konaní.
V nadväznosti na prijaté opatrenie Gándhí vyzval ľudí, aby spálili britské oblečenie, ktoré vlastnia a bojkotovali anglický tovar. Následne ho zatkli.
V súvislosti s jeho uväznením vypukol 13. apríla 1919 nenásilný protest v severoindickom meste Amritsar. Jednotky britsko-indickej armády pod vedením plukovníka Reginalda Dyera ale znenazdajky začali do davu strieľať. Výsledkom bolo najmenej 200 mŕtvych a 1200 ranených. V súvislosti s incidentom sa Gándhí definitívne rozhodol ukončiť spoluprácu s Britániou a usiloval o samosprávu a politickú nezávislosť Indie.
Od roku 1921 stál na čele politickej strany Indický národný kongres, ktorá usilovala o oslobodenie spod britského vplyvu od roku 1885.
Gándhí volal po bojkote anglických výrobkov a ignoráciu úradov a od svojich prívržencov žiadal, aby sa vzdali britských titulov a vyznamenaní. V roku 1922 ho zatkli a odsúdili na 6 rokov väzenia, ale po dvoch rokoch ho vzhľadom na zlý zdravotný stav prepustili. Potom sa opäť vyhrážal anglickej vláde odmietnutím spolupráce a ďalšími protestmi v prípade, ak nedosiahne pre Indiu rozšírené právomoci. V januári 1930 zašiel ešte ďalej, keď publikoval indickú Deklaráciu nezávislosti.
Obdobie medzi januárom 1932 až májom 1933 znova strávil vo väzení.
Vznik Indie a Pakistanu
Po vypuknutí druhej svetovej vojny vyzýval Britov, aby opustili Indiu, a Indov, aby Angličanom vojensky nepomáhali, za čo ho poslali do väzenia na viac ako dva roky. Vyše dva a pol milióna Indov sa však navzdory jeho výzvam pripojilo k britskej armáde. V krajine tiež vypukli občianske nepokoje. Ľudia rozbíjali policajné a železničné stanice a poškodzovali telegrafické drôty. Briti reagovali a povstanie potlačili silou, pričom zahynulo asi 25000 obyvateľov. Avšak ešte ničivejší bol hladomor, ktorý pripravil o život takmer 3,5 milióna ľudí.
Keď v roku 1944 Gándhí opustil väzenskú celu, i napriek pokročilému veku, strate milovanej manželky a zlému zdravotnému stavu pokračoval v boji za nezávislosť jednotnej, mnohonárodnostnej a mnohonáboženskej Indie. Ale moslimovia presadzovali rozdelenie Indie na dve časti podľa vierovyznania, s čím súhlasili aj Briti. Moslimovia navyše v roku 1946 vyhlásili „džihád mečom“, na čo hinduisti zareagovali so zbraňami v rukách. V tejto situácii, keď zomierali tisíce Indov, Briti vojensky nereagovali a Gándhí sa spolu s hlavným zástancom moslimského štátu, Muhammadom Alím Džinnáhom, snažil nájsť kompromis. Napokon i napriek Gándhího nesúhlasu krajinu 15. augusta 1947 rozdelili na hinduistickú Indiu a moslimský Pakistan. Nasledujúce obdobie opäť poznačili krvavé strety medzi moslimskými obyvateľmi novovzniknutého Pakistanu a hinduistami, ktorí sa snažili dostať do Indie. Tieto nepokoje pretrvávali až do decembra 1948 a v dôsledku konfliktov zahynulo asi pol milióna ľudí.
Gándhí ešte ku koncu života držal hladovku za hinduisticko-moslimské zmierenie, čo hinduistickí radikáli vnímali ako zradu. Plameň Gándhího života uhasil hinduistický fanatik Nathuram Godse troma ranami z revolveru, dňa 30. januára 1948. Svoj osud však, zrejme vďaka skúsenostiam z predchádzajúcich štyroch pokusov o atentát, z ktorých posledný sa uskutočnil len 10 dní pred jeho zavraždením, politik predvídal. Dva dni pred smrťou totiž indickej ministerke zdravotníctva, Rajkumari Amrit Kaur, povedal : „Ak zomriem guľkou šialenca, musím tak učiniť s úsmevom. Boh musí byť v mojom srdi a na mojich perách.“
Gándhího telo spopolnili podľa starej indickej tradície. Jeho popol následne vsypali do niekoľkých urien, ktoré rozoslali do rôznych kútov krajiny, ako aj do Kalifornie a Ugandy. Časť popola skončila v indických riekach a v rieke Níl. Na mieste jeho kremácie v blízkosti indickej rieky Jamuna dnes stojí pamätník a pomník pripomínajúci jeho tragickú smrť sa nachádza aj v hlavnom meste Indie, Naí Dillí, a to priamo na mieste, kde bol zavraždený. Gándhího sochy a pamätníky však nájdeme aj v mnohých iných krajinách, vrátane Slovenska.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
