Nepriateľ vlasti
Rímsky cisár Nero (*15. 12. 37 n. l.), preslávený svojím zvráteným a krvilačným správaním, zomrel pred 1955 rokmi.
Pôvodným menom sa volal Lucius Domitius Ahenobarbus.
O otca prišiel ako trojročný. Neskôr sa jeho matka Julia Agrippina mladšia vydala druhý raz za bohatého senátora Gaia Sallustia Crispa Passiena, ktorého pravdepodobne otrávila, aby sa zmocnila manželovho majetku.
V roku 49 sa vydala znova, tentoraz za strýka z otcovej strany, cisára Claudia, ktorý bol od nej o štvrťstoročie starší.
Po svadbe si Claudius Agrippinho syna adoptoval. Tento akt zahŕňal aj prijatie nového mena Nero Claudius Caesar.
Agrippine sa tiež podarilo Claudia presvedčiť, aby uprednostnil Nera pred vlastným synom z predchádzajúceho manželstva (Britannicom) ako svojho nástupcu.
Obeťou Agrippinej ctižiadosti bol napokon zrejme i Claudius, keďže príznaky, ktorými trpel pred smrťou, pripomínajú otravu jedom.
Pohreb mu dal vystrojiť jeho adoptívny syn Nero. V rámci obradu predniesol pochvalnú smútočnú reč a vyhlásil ho za boha, hoci viacerí historici tvrdia, že o pripravovanej vražde cisára vedel. Nový vládca Nero veľmi rád usporadúval rôzny hry, veľkolepé a verejnosti prístupné vojenské cvičenia, divadelné predstavenia či gladiátorské zápasy. Zaviedol aj preteky v trojboji (tzv. Neronia), ktoré mali hudobnú, gymnastickú a jazdeckú zložku. On sám sa považoval za veľkého básnika, herca, športovca a hudobníka.
Okolnosti jeho vystúpení popísal rímsky historik Suetonius (cca. 69 – 122 n. l.) v knihe Životopisy rímskych cisárov: „Kým spieval on, nebolo dovolené odísť z divadla ani v najnutnejších prípadoch. Tak vraj počas hier niektoré ženy aj porodili a mnohí zas zhnusení počúvaním a tlieskaním alebo tajne zoskakovali z hradieb, pretože brány miest bývali zatvorené, alebo predstierali, že sú mŕtvi, a dali sa vynášať von.“
I keď sa s Nerom zväčša spájajú iba rôzne zločiny a úchylky, aspoň spočiatku svojej vlády vykonal i pár dobrých vecí; rozdával finančné a materiálne dary obyvateľstvu; prísne stíhal podvodníkov a falšovateľov. No ako podotýka Suetonius, postupom času sa jeho poklesky stupňovali.
Od vyvolávania pouličných bitiek, urážania ctihodných rímskych občanov a opilstva prešiel k nechutným úchylkám a vraždám.
„Okrem toho, že pohlavne obcoval s urodzenými chlapcami a súložil s vydatými paniami, znásilnil aj vestálku (t. j. starovekú rímsku kňažku – pozn. autora) Rubriu. (…) Chlapca Spora dal vyklieštiť, ba pokúsil sa premeniť ho na ženu, priviedol si ho k sebe s venom, zahaleného ohnivým závojom s početným sprievodom, ako to vyžadoval sobášny obrad, a žil s ním ako s riadnou manželkou. (…) Zatúžil pohlavne obcovať aj so svojou matkou; od tohto úmyslu ho odvrátili len jej nepriatelia, ktorí sa báli, aby táto spupná a vládychtivá žena nenadobudla týmto pomerom prílišnú moc (…) Hovorí sa, že aj predtým, kedykoľvek sa niesol na nosidlách so svojou matkou, škvrny na jeho šatách prezrádzali necudné správanie sa k nej.“
Vo svojej zvrhlosti taktiež vymyslel novú hru, pri ktorej sa oblečený v koži z divej zvery nechal zavrieť do klietky, a keď ho z nej vypustili, „...hnal sa k pohlavným častiam tela mužov a žien, ktorí boli priviazaní na koloch“ (uvedené citácie sú z knihy G. Suetonia Tranquillia: Životopisy rímskych cisárov, Bratislava: Vydavateľstvo Tatran, 1974, s. 262 - 266).
Šialený cisár bol presvedčený o tom, že v skutočnosti nikto nie je cnostný a nepoškvrnený, a preto tým, ktorí mu priznali mravné poklesky, odpúšťal rôzne previnenia.
Popritom všetkom bol i veľmi zlý hospodár – na hostiny, megalomanské stavby a odmeny pre svojich nohsledov vynakladal obrovské prostriedky, čím nesmierne zaťažil ríšsku pokladnicu. Povráva sa, že Rím dal v roku 64 zapáliť preto, aby ho mohol prestavať podľa vlastných predstáv.
Z požiaru prezieravo obvinil kresťanov, čo viedlo k rozpútaniu prenasledovania vyznavačov tejto viery, ktorému podľahli aj apoštoli Peter a Pavol (viac o živote týchto apoštolov a prenasledovaní kresťanov sa dočítate v článkoch: Kresťanskí mučeníci diel prvý, Kresťanskí mučeníci diel druhý).
Pôvodným menom sa volal Lucius Domitius Ahenobarbus.
O otca prišiel ako trojročný. Neskôr sa jeho matka Julia Agrippina mladšia vydala druhý raz za bohatého senátora Gaia Sallustia Crispa Passiena, ktorého pravdepodobne otrávila, aby sa zmocnila manželovho majetku.
V roku 49 sa vydala znova, tentoraz za strýka z otcovej strany, cisára Claudia, ktorý bol od nej o štvrťstoročie starší.
Po svadbe si Claudius Agrippinho syna adoptoval. Tento akt zahŕňal aj prijatie nového mena Nero Claudius Caesar.
Agrippine sa tiež podarilo Claudia presvedčiť, aby uprednostnil Nera pred vlastným synom z predchádzajúceho manželstva (Britannicom) ako svojho nástupcu.
Obeťou Agrippinej ctižiadosti bol napokon zrejme i Claudius, keďže príznaky, ktorými trpel pred smrťou, pripomínajú otravu jedom.
Pohreb mu dal vystrojiť jeho adoptívny syn Nero. V rámci obradu predniesol pochvalnú smútočnú reč a vyhlásil ho za boha, hoci viacerí historici tvrdia, že o pripravovanej vražde cisára vedel. Nový vládca Nero veľmi rád usporadúval rôzny hry, veľkolepé a verejnosti prístupné vojenské cvičenia, divadelné predstavenia či gladiátorské zápasy. Zaviedol aj preteky v trojboji (tzv. Neronia), ktoré mali hudobnú, gymnastickú a jazdeckú zložku. On sám sa považoval za veľkého básnika, herca, športovca a hudobníka.
Okolnosti jeho vystúpení popísal rímsky historik Suetonius (cca. 69 – 122 n. l.) v knihe Životopisy rímskych cisárov: „Kým spieval on, nebolo dovolené odísť z divadla ani v najnutnejších prípadoch. Tak vraj počas hier niektoré ženy aj porodili a mnohí zas zhnusení počúvaním a tlieskaním alebo tajne zoskakovali z hradieb, pretože brány miest bývali zatvorené, alebo predstierali, že sú mŕtvi, a dali sa vynášať von.“
I keď sa s Nerom zväčša spájajú iba rôzne zločiny a úchylky, aspoň spočiatku svojej vlády vykonal i pár dobrých vecí; rozdával finančné a materiálne dary obyvateľstvu; prísne stíhal podvodníkov a falšovateľov. No ako podotýka Suetonius, postupom času sa jeho poklesky stupňovali.
Od vyvolávania pouličných bitiek, urážania ctihodných rímskych občanov a opilstva prešiel k nechutným úchylkám a vraždám.
„Okrem toho, že pohlavne obcoval s urodzenými chlapcami a súložil s vydatými paniami, znásilnil aj vestálku (t. j. starovekú rímsku kňažku – pozn. autora) Rubriu. (…) Chlapca Spora dal vyklieštiť, ba pokúsil sa premeniť ho na ženu, priviedol si ho k sebe s venom, zahaleného ohnivým závojom s početným sprievodom, ako to vyžadoval sobášny obrad, a žil s ním ako s riadnou manželkou. (…) Zatúžil pohlavne obcovať aj so svojou matkou; od tohto úmyslu ho odvrátili len jej nepriatelia, ktorí sa báli, aby táto spupná a vládychtivá žena nenadobudla týmto pomerom prílišnú moc (…) Hovorí sa, že aj predtým, kedykoľvek sa niesol na nosidlách so svojou matkou, škvrny na jeho šatách prezrádzali necudné správanie sa k nej.“
Vo svojej zvrhlosti taktiež vymyslel novú hru, pri ktorej sa oblečený v koži z divej zvery nechal zavrieť do klietky, a keď ho z nej vypustili, „...hnal sa k pohlavným častiam tela mužov a žien, ktorí boli priviazaní na koloch“ (uvedené citácie sú z knihy G. Suetonia Tranquillia: Životopisy rímskych cisárov, Bratislava: Vydavateľstvo Tatran, 1974, s. 262 - 266).
Šialený cisár bol presvedčený o tom, že v skutočnosti nikto nie je cnostný a nepoškvrnený, a preto tým, ktorí mu priznali mravné poklesky, odpúšťal rôzne previnenia.
Popritom všetkom bol i veľmi zlý hospodár – na hostiny, megalomanské stavby a odmeny pre svojich nohsledov vynakladal obrovské prostriedky, čím nesmierne zaťažil ríšsku pokladnicu. Povráva sa, že Rím dal v roku 64 zapáliť preto, aby ho mohol prestavať podľa vlastných predstáv.
Z požiaru prezieravo obvinil kresťanov, čo viedlo k rozpútaniu prenasledovania vyznavačov tejto viery, ktorému podľahli aj apoštoli Peter a Pavol (viac o živote týchto apoštolov a prenasledovaní kresťanov sa dočítate v článkoch: Kresťanskí mučeníci diel prvý, Kresťanskí mučeníci diel druhý).
Výpočet Nerových vrážd preukázateľne začína jeho nevlastným bratom Britannicom, ktorého dal otráviť pri spoločnej večeri v roku 55.
Keď jeho zhýralé správanie kritizovala matka, znenávidel ju. Tri razy sa pokúsil otráviť Agrippinu jedom, vďaka protijedu však prežila. Sklamaný zo svojho nezdaru nechal prístrojom uvoľniť povalu jej spálne tak, aby na ňu v spánku spadla. Vec sa ale neudržala v tajnosti, preto vymyslel iný plán. Matku pozval na oslavy bohyne Minervy do mesta Baiae na brehu Neapolského zálivu, kde sa s ňou naoko zmieril. Po ceste Agrippinu loď poškodili na Nerov príkaz pri fingovanej zrážke s iným plavidlom. Cisár ponúkol matke ním nastrojenú loď, ktorá sa cestou potopila, no Agrippine sa podarilo doplávať až na breh. Jej život vyhasol v roku 59 rukou atentátnika, údajne ozbrojeného dýkou. Podľa rímskeho senátora a historika Lucia Cassia Dia (165 – 235 n. l.) boli Agrippine posledné slová, ktoré adresovala svojmu vrahovi: „Uder mi do lona!“
Cassius totiž tvrdí, že si želala, aby bola časť jej tela, ktorá porodila takého „ohavného syna“ zničená ako prvá.
Nechutný obraz o jeho manželstvách podáva Suetonius vo vyššie spomenutom diele: „Okrem Octavie mal ešte dve manželky: Poppaeu Sabinu, dcéru bývalého kvestora, ktorá bola predtým vydatá za rímskeho jazdca, a po nej Statiliu Messalinu (…) Aby sa mohol oženiť s Messalinou, dal zavraždiť jej manžela, konzula Attica Vestina, a to dokonca v čase, keď zastával konzulský úrad. Octavie sa skoro nabažil. Keď mu to priatelia vyčítali, povedal im „že sa musí uspokojiť s manželskými odznakmi“. Potom sa pokúsil niekoľkokrát ju zahrdúsiť, a keď sa mu to nepodarilo, odohnal ju od seba pod zámienkou, že je neplodná. Keď národ tento rozvod neschvaľoval a zahrňoval ho výčitkami, vypovedal ju z Ríma a nakoniec ju dal usmrtiť ako cudzoložnicu; bola to nehanebná obžaloba a nezakladala sa na pravde; pri vyšetrovaní ju všetci svedkovia popierali, takže Nero musel nakoniec nastrčiť svojho vychovávateľa Aniceta, aby podal nepravdivé udanie, že ju sprznil. Dvanásť dní po rozvode s Octaviou sa oženil s Poppaeou a vášnivo ju ľúbil; ale aj ju zabil: keď bola tehotná a chorľavá, kopol ju, lebo mu vyčítala, že sa neskoro vrátil z pretekov. Mal s ňou dcéru Claudiu Augustu, avšak stratil ju ešte ako nemluvňa.“ (Suetonius: Životopisy rímskych cisárov, s. 272)
Jedinou manželkou, ktorú nezabil, teda bola Statilia Messalina, ktorá však po Nerovej smrti spáchala samovraždu. Dnes sa môžeme len domnievať, či ju k tomuto činu viedol strach pred pomstou ľudu, rozhorčeného štrnásťročnou vládou jej tyranského manžela.
Na Nerov hnev tiež doplatil jeho učiteľ, filozof Seneca, obvinený z účasti na protivládnom spiknutí. Pritom je nepravdepodobné, že sa vo veku 69 rokov do sprisahania naozaj zapojil. Trest samovraždy spáchal vo vani napustenej horúcou vodou, kde sa podľa antického dejepisca Tacitusa (cca. 55 – 117 n. l.) udusil potom, čo si prerezal žily.
Nespokojnosť s Nerovou vládou viedla v roku 68 k povstaniu veliteľov v rôznych častiach rímskej ríše. Senát ho vyhlásil za nepriateľa vlasti a odsúdil na trest smrti. Poslušnosť mu navyše vypovedala aj jeho osobná stráž. Rozhodol sa teda radšej pre samovraždu - s pomocou svojho tajomníka Epafrodita si vrazil dýku do hrdla.
Vzhľadom na to, že nemal žijúcich potomkov, zhynula spolu s ním i celá Juliovsko-claudiovská dynastia.
Keď jeho zhýralé správanie kritizovala matka, znenávidel ju. Tri razy sa pokúsil otráviť Agrippinu jedom, vďaka protijedu však prežila. Sklamaný zo svojho nezdaru nechal prístrojom uvoľniť povalu jej spálne tak, aby na ňu v spánku spadla. Vec sa ale neudržala v tajnosti, preto vymyslel iný plán. Matku pozval na oslavy bohyne Minervy do mesta Baiae na brehu Neapolského zálivu, kde sa s ňou naoko zmieril. Po ceste Agrippinu loď poškodili na Nerov príkaz pri fingovanej zrážke s iným plavidlom. Cisár ponúkol matke ním nastrojenú loď, ktorá sa cestou potopila, no Agrippine sa podarilo doplávať až na breh. Jej život vyhasol v roku 59 rukou atentátnika, údajne ozbrojeného dýkou. Podľa rímskeho senátora a historika Lucia Cassia Dia (165 – 235 n. l.) boli Agrippine posledné slová, ktoré adresovala svojmu vrahovi: „Uder mi do lona!“
Cassius totiž tvrdí, že si želala, aby bola časť jej tela, ktorá porodila takého „ohavného syna“ zničená ako prvá.
Nechutný obraz o jeho manželstvách podáva Suetonius vo vyššie spomenutom diele: „Okrem Octavie mal ešte dve manželky: Poppaeu Sabinu, dcéru bývalého kvestora, ktorá bola predtým vydatá za rímskeho jazdca, a po nej Statiliu Messalinu (…) Aby sa mohol oženiť s Messalinou, dal zavraždiť jej manžela, konzula Attica Vestina, a to dokonca v čase, keď zastával konzulský úrad. Octavie sa skoro nabažil. Keď mu to priatelia vyčítali, povedal im „že sa musí uspokojiť s manželskými odznakmi“. Potom sa pokúsil niekoľkokrát ju zahrdúsiť, a keď sa mu to nepodarilo, odohnal ju od seba pod zámienkou, že je neplodná. Keď národ tento rozvod neschvaľoval a zahrňoval ho výčitkami, vypovedal ju z Ríma a nakoniec ju dal usmrtiť ako cudzoložnicu; bola to nehanebná obžaloba a nezakladala sa na pravde; pri vyšetrovaní ju všetci svedkovia popierali, takže Nero musel nakoniec nastrčiť svojho vychovávateľa Aniceta, aby podal nepravdivé udanie, že ju sprznil. Dvanásť dní po rozvode s Octaviou sa oženil s Poppaeou a vášnivo ju ľúbil; ale aj ju zabil: keď bola tehotná a chorľavá, kopol ju, lebo mu vyčítala, že sa neskoro vrátil z pretekov. Mal s ňou dcéru Claudiu Augustu, avšak stratil ju ešte ako nemluvňa.“ (Suetonius: Životopisy rímskych cisárov, s. 272)
Jedinou manželkou, ktorú nezabil, teda bola Statilia Messalina, ktorá však po Nerovej smrti spáchala samovraždu. Dnes sa môžeme len domnievať, či ju k tomuto činu viedol strach pred pomstou ľudu, rozhorčeného štrnásťročnou vládou jej tyranského manžela.
Na Nerov hnev tiež doplatil jeho učiteľ, filozof Seneca, obvinený z účasti na protivládnom spiknutí. Pritom je nepravdepodobné, že sa vo veku 69 rokov do sprisahania naozaj zapojil. Trest samovraždy spáchal vo vani napustenej horúcou vodou, kde sa podľa antického dejepisca Tacitusa (cca. 55 – 117 n. l.) udusil potom, čo si prerezal žily.
Nespokojnosť s Nerovou vládou viedla v roku 68 k povstaniu veliteľov v rôznych častiach rímskej ríše. Senát ho vyhlásil za nepriateľa vlasti a odsúdil na trest smrti. Poslušnosť mu navyše vypovedala aj jeho osobná stráž. Rozhodol sa teda radšej pre samovraždu - s pomocou svojho tajomníka Epafrodita si vrazil dýku do hrdla.
Vzhľadom na to, že nemal žijúcich potomkov, zhynula spolu s ním i celá Juliovsko-claudiovská dynastia.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
