Nepolepšiteľný Ferko
Rieka ticho šumela, nič nenasvedčovalo tomu, že tu prebieha zápas na život a na smrť. Starší rybár pozorne sledoval vlasec na hladine a bránil rybe dostať sa k potopenému stromu. Zatiaľ nevedel aká ryba s ním na opačnom konci bojuje, no malá rozhodne nebude. Bojovala statočne za výdatnej pomoci prúdu rieky. Po chvíli bolo všetko jasné. Úhor sa splietal do klbka a opäť rozmotával v nádeji, že sa mu podarí zachytiť o nejaký konár a márne sa snažil zbaviť háčika. O pár minút bolo dobojované. Krásavec meral vyše metra, štíhle telo dokazovalo, že žil v tečúcej vode.
Starý Ferko si ho pyšne prezeral a už mu v očiach ihrali šibalské plamienky. Po návrate domov rybu opatrne vykuchal a stiahol z kože tak, aby ostala spojená s hlavou. Z poza dverí kuchyne zobral metlu a úhoriu hlavu s kožou na jej rúčku navliekol. Akoby nič vrátil metlu na svoje miesto. Mäso z úhora naporcoval a dal do nálevu. Pokojne si zapálil cigaretu a vyčkával. Dočkal sa na druhý deň ráno. Jeho žena siahla za dvere, popamäti schmatla metlu a vyšla pred dom. Krik pripomínajúci piskot parnej lokomotívy potvrdil Ferkovi, že ďalšia z jeho srandičiek vyšla na sto percent. „Ty odroň, ty trpák, somár starý, bodaj ťa zrádnik prešiel, chceš ma zabiť!?!“ mlátila ho namočenou utierkou všade kde dočiahla a dedo sa smial, až mu tiekli po lícach slzy.
Prešlo zopár zím. Slnko divo zohrievalo všetko načo dosiahlo, akoby chcelo ľuďom vynahradiť dlhú zimu a ospravedlniť sa za to, že ráno vstávalo neskoro a naopak chodilo skoro spať. Ferova Anička už poľahúvala od Vianoc, ale kostol nikdy nevynechala. Až teraz. Choroba udrela naplno a musela do špitálu. Po týždni prišla smutná správa. Ferko akoby ostarel o desať rokov. Sedával v kuchyni, pozeral na tikajúce hodiny a v duchu bilancoval svoj život s nebožkou. Pochádzal z ôsmich detí a v živote to nikdy nemal ľahké. Hádam preto bol taký srandista, vždy tvrdil, že v deň kedy sa nezasmeje, v ten deň bude mŕtvy. Dnes k tomu veru nemal ďaleko.
Pohreb začali vybavovať Ferkove deti. Kým dali do kopy živú hudbu, farára, kvetinovú výzdobu a všetko ostatné ubehlo zopár dní. Preto sa pohreb konal až týždeň po babkinej smrti. Celý ten čas presedel Ferko v kuchyni, hovoril málo, takmer nejedol.
Na návštevu k známym sme sa vybrali bez ohlásenia, tak ako sme boli pri týchto dobrých priateľoch navzájom zvyknutí. Vyobjímali sme sa aj spolu s deťmi, rozdali čokoládu a posadili sa ku káve. „Mimochodom,“ začala Evka, „dúfam, že ste v detstve mali ovčie kiahne, deti sa akurát z tejto infekčnej choroby doliečujú.“ Pozreli sme na seba so ženou a márne pátrali v hlave, či sme túto detskú chorobu absolvovali a či nie. „Nerob si starosti, boli sme bežné decká, iste sa nám táto choroba nevyhla.“ O pár dní sme však poznali, že to bol omyl.
Keď prišlo oznámenie o babkinej smrti, ležali sme vospolok ako ranení rusi v lazarete pri Prochorovke. V čase konania pohrebu sme mali už najhoršie za sebou, no neklamné sprievodné znaky pretrvávali. Vybodkovaní tekutým púdrom by nám naše sfarbenie mohol závidieť kdejaký pes z rodu dalmatíncov. Krásny vzor na našich tvárach umocňovali čierne šaty a oblek s čiernou kravatou.
K dedovi Ferkovi sme dorazili pár hodín pred pohrebom. Keď nás zbadal, začal sa pučiť od smiechu a v očiach sa mu zjavili opäť tie šibalské plamienky, o ktorých si rodina myslela, že už vyhasli navždy. Nalial nám borovičky a začal sa s nami rozprávať o všeličom možnom akoby ani o pár hodín žiaden pohreb nebol. Opäť z kuchyne zaznieval smiech a oknom sa valili kúdole cigaretového dymu. „Neboj sa dedo, ten púder zmyjeme keď pôjdeme na pohreb“ uisťovali sme ho. „Neopovážte sa! Takto hazardovať! Pôjdete pekne tak ako ste“ uzavrel definitívne.
Otvorená rakva s nebožkou už stála v dome smútku a hejno babiek drmolilo jeden „zdrávas“ za druhým. Pohľadom sme sa privítali s príbuzenstvom, vďaka púdrovým bodkám na tvárach sa nás nikto vybozkávať nechystal. Sadli sme si vedľa dedka, z opačnej strany sa príbuzní trochu odtiahli. Boli sme už na viacerých pohreboch, preto sme čakali, že príbuzenstvo sa bude s babkou lúčiť ešte bozkami a pohladením. Nikto sa však ani nepohol a každý sa držal od rakvy v úctivej vzdialenosti. Jediní kto pristúpil k zosnulej sme boli my.
Pohreb prebehol veľmi rýchlo, aj pán farár skrátil čo sa dalo, hudba stála od hrobu ďaleko, a keď dopadli na rakvu prvé hrudky zeme, bol na miestnej toalete v dome smútku hotový nával, každý si chcel čím skôr umyť ruky. Nechápavo sme na seba so ženou pozerali, len dedo Ferko sa usmieval popod fúzy. Potom sa k nám pritočil, „Povedal som im, že babka zomrela na zvláštnu chorobu, ktorej prvé štádium boli vyrážky po celom tele a vy ste boli poslední, čo ju v nemocnici navštívili!“ Rozjasnilo sa nám, a začali sme sa na umývajúcej sa dedine zabávať aj my. „To tak“, dodal dedo, „ všetci by ju v rakve očumovali, a potom ohovárali po dedine. Rakvu som kvôli zvyku zatvoriť nemohol, tak ste mi pomohli aspoň vy. A teraz hybaj na štamperlík.“
Dedo Ferko je už u svojej Aničky pár rokov. Jeho nesmrteľné pestvá však ostali tu a pripomínajú nám jeho krédo. So smiechom sa dá ľahšie zniesť každý životný údel.
Starý Ferko si ho pyšne prezeral a už mu v očiach ihrali šibalské plamienky. Po návrate domov rybu opatrne vykuchal a stiahol z kože tak, aby ostala spojená s hlavou. Z poza dverí kuchyne zobral metlu a úhoriu hlavu s kožou na jej rúčku navliekol. Akoby nič vrátil metlu na svoje miesto. Mäso z úhora naporcoval a dal do nálevu. Pokojne si zapálil cigaretu a vyčkával. Dočkal sa na druhý deň ráno. Jeho žena siahla za dvere, popamäti schmatla metlu a vyšla pred dom. Krik pripomínajúci piskot parnej lokomotívy potvrdil Ferkovi, že ďalšia z jeho srandičiek vyšla na sto percent. „Ty odroň, ty trpák, somár starý, bodaj ťa zrádnik prešiel, chceš ma zabiť!?!“ mlátila ho namočenou utierkou všade kde dočiahla a dedo sa smial, až mu tiekli po lícach slzy.
Prešlo zopár zím. Slnko divo zohrievalo všetko načo dosiahlo, akoby chcelo ľuďom vynahradiť dlhú zimu a ospravedlniť sa za to, že ráno vstávalo neskoro a naopak chodilo skoro spať. Ferova Anička už poľahúvala od Vianoc, ale kostol nikdy nevynechala. Až teraz. Choroba udrela naplno a musela do špitálu. Po týždni prišla smutná správa. Ferko akoby ostarel o desať rokov. Sedával v kuchyni, pozeral na tikajúce hodiny a v duchu bilancoval svoj život s nebožkou. Pochádzal z ôsmich detí a v živote to nikdy nemal ľahké. Hádam preto bol taký srandista, vždy tvrdil, že v deň kedy sa nezasmeje, v ten deň bude mŕtvy. Dnes k tomu veru nemal ďaleko.
Pohreb začali vybavovať Ferkove deti. Kým dali do kopy živú hudbu, farára, kvetinovú výzdobu a všetko ostatné ubehlo zopár dní. Preto sa pohreb konal až týždeň po babkinej smrti. Celý ten čas presedel Ferko v kuchyni, hovoril málo, takmer nejedol.
Na návštevu k známym sme sa vybrali bez ohlásenia, tak ako sme boli pri týchto dobrých priateľoch navzájom zvyknutí. Vyobjímali sme sa aj spolu s deťmi, rozdali čokoládu a posadili sa ku káve. „Mimochodom,“ začala Evka, „dúfam, že ste v detstve mali ovčie kiahne, deti sa akurát z tejto infekčnej choroby doliečujú.“ Pozreli sme na seba so ženou a márne pátrali v hlave, či sme túto detskú chorobu absolvovali a či nie. „Nerob si starosti, boli sme bežné decká, iste sa nám táto choroba nevyhla.“ O pár dní sme však poznali, že to bol omyl.
Keď prišlo oznámenie o babkinej smrti, ležali sme vospolok ako ranení rusi v lazarete pri Prochorovke. V čase konania pohrebu sme mali už najhoršie za sebou, no neklamné sprievodné znaky pretrvávali. Vybodkovaní tekutým púdrom by nám naše sfarbenie mohol závidieť kdejaký pes z rodu dalmatíncov. Krásny vzor na našich tvárach umocňovali čierne šaty a oblek s čiernou kravatou.
K dedovi Ferkovi sme dorazili pár hodín pred pohrebom. Keď nás zbadal, začal sa pučiť od smiechu a v očiach sa mu zjavili opäť tie šibalské plamienky, o ktorých si rodina myslela, že už vyhasli navždy. Nalial nám borovičky a začal sa s nami rozprávať o všeličom možnom akoby ani o pár hodín žiaden pohreb nebol. Opäť z kuchyne zaznieval smiech a oknom sa valili kúdole cigaretového dymu. „Neboj sa dedo, ten púder zmyjeme keď pôjdeme na pohreb“ uisťovali sme ho. „Neopovážte sa! Takto hazardovať! Pôjdete pekne tak ako ste“ uzavrel definitívne.
Otvorená rakva s nebožkou už stála v dome smútku a hejno babiek drmolilo jeden „zdrávas“ za druhým. Pohľadom sme sa privítali s príbuzenstvom, vďaka púdrovým bodkám na tvárach sa nás nikto vybozkávať nechystal. Sadli sme si vedľa dedka, z opačnej strany sa príbuzní trochu odtiahli. Boli sme už na viacerých pohreboch, preto sme čakali, že príbuzenstvo sa bude s babkou lúčiť ešte bozkami a pohladením. Nikto sa však ani nepohol a každý sa držal od rakvy v úctivej vzdialenosti. Jediní kto pristúpil k zosnulej sme boli my.
Pohreb prebehol veľmi rýchlo, aj pán farár skrátil čo sa dalo, hudba stála od hrobu ďaleko, a keď dopadli na rakvu prvé hrudky zeme, bol na miestnej toalete v dome smútku hotový nával, každý si chcel čím skôr umyť ruky. Nechápavo sme na seba so ženou pozerali, len dedo Ferko sa usmieval popod fúzy. Potom sa k nám pritočil, „Povedal som im, že babka zomrela na zvláštnu chorobu, ktorej prvé štádium boli vyrážky po celom tele a vy ste boli poslední, čo ju v nemocnici navštívili!“ Rozjasnilo sa nám, a začali sme sa na umývajúcej sa dedine zabávať aj my. „To tak“, dodal dedo, „ všetci by ju v rakve očumovali, a potom ohovárali po dedine. Rakvu som kvôli zvyku zatvoriť nemohol, tak ste mi pomohli aspoň vy. A teraz hybaj na štamperlík.“
Dedo Ferko je už u svojej Aničky pár rokov. Jeho nesmrteľné pestvá však ostali tu a pripomínajú nám jeho krédo. So smiechom sa dá ľahšie zniesť každý životný údel.
Adrián, váš stály čitateľ
© Slovenské pohrebníctvo
Späť na tému Zo života
