Nehody autobusov sú varovaním
V lete 2014 sa dopravné nehody nevyhýbali ani nehodám školských autobusov. Naposledy sa k takýmto tragickým udalostiam zaradila havária autobusu študentov Športového gymnázia Jozefa Herdu, na diaľnici D1 medzi Piešťanmi a Hlohovcom, začiatkom júna. Študenti sa vracali z výletu na Orave a do cieľa cesty im chýbalo posledných asi 15 kilometrov. O život prišli štyri osoby a ďalší študenti boli ťažko zranení. Prvé odhady hovorili o tom, že v zásade mohol zlyhať ľudský faktor alebo išlo o technickú poruchu. Hoci je zatiaľ predčasné hovoriť o možných príčinách, zaujímal nás pohľad riaditeľa Ústavu súdneho inžinierstva (ÚSI) Žilinskej univerzity, prof. Ing. Gustáva Kasanického, CSc.
Boli ste prizvaní k tejto nehode - aká tam bola vaša úloha vášho Ústavu súdneho inžinierstva?
Z našich radov sa spomínaného zásahu zúčastnil jeden z našich pracovníkov, a to na základe oznámenia operačného dôstojníka. Najskôr bolo treba zdokumentovať miesto nehody, priamo na mieste prebieha aj prvá obhliadka autobusu. Pomáhal policajtom zabezpečovať stopy a robil znalecké úkony, ktoré sme potrebovali pri vypracovaní odborného znaleckého posudku. Hoci konkrétne závery z tejto nehody nemôžem prezrádzať kvôli mlčanlivosti, možno konštatovať, že išlo o pochybenie vodiča, pravdepodobne jeho mikrospánok a nedostatočné venovanie sa riadeniu vozidla.
Aj prvé správy v médiách poukazovali na to, že autobus zišiel z cesty. Čo mohlo byť príčinou?
Pri obhliadke stôp, ktoré autobus zanechal na svahu, vodič sa pravdepodobne snažil dostať naspäť na cestu a na pomerne prudkom svahu došlo k prevráteniu vozidla. Keby bol zatočil smerom do blízkeho poľa, autobus sa nemusel prevrátiť. Vodič sa pravdepodobne dostal do situácie, kedy ju už nevedel primerane zvládnuť, čo vyústilo do tragickej nehody.
Z vyšetrovania vyplynulo, že štyri usmrtené študentky vo veku 17 až 18 rokov sedeli v zadnej časti autobusu vpravo. Sú toto tzv. sedadlá smrti, alebo sú v autobusoch ešte ďalšie rizikové miesta, ktoré sú najviac ohrozené v prípade nehody?
Na sedadlách pri okne je riziko o niečo väčšie ako na sedadlách do uličky. Keď sa autobus prevráti vpravo, môže cestujúcich privaliť, ako sa stalo aj pri v tomto prípade. Pokiaľ by sa prevrátil vľavo, mohol by škody veľkého rozsahu a ďalšie úmrtia spôsobiť zase napríklad náklad protiidúceho vozidla. V autobuse neexistuje miesto, o ktorým môžeme so stopercentnou istotou prehlásiť, že je absolútne bezpečné. Vždy záleží na okolnostiach. Bezpečnejšie miesta sú však z pohľadu prežitia sedadlá do uličky a v strede autobusu.
Ktoré nehody autobusov najviac poznačili v uplynulých rokoch Slovensko?
Jednou z najväčších tragédií sa stala dopravná nehoda autobusu českých turistov v obci Kolárovice, ktorá si v roku 1995 vyžiadala 17 ľudských životov. Autobus Karosa so 45 cestujúcimi zišiel v asi stokilometrovej rýchlosti pri jazde z kopca z vozovky, asi 35 metrov letel vzduchom a potom narazil do protiľahlého svahu. Zomrelo 15 cestujúcich. Dvaja ľudia zomreli, 22 bolo zranených ťažko a 19 ľahko pri nehode českého turistického autobusu, ktorému zlyhali brzdy neďaleko Liptovských Matiašoviec, okres Liptovský Mikuláš v roku 1997. Treba povedať, že rokmi sa výrazne znížil počet tragických dopravných nehôd autobusov. Zodpovednosť za ne sa začala viac presúvať na zlyhanie vodičov, nie na technický stav vozidiel.
Viete s odstupom času dať nejaké varovanie do budúcnosti, konkrétne pri školských výletoch a akciách?
Mnoho veľkých dopravných spoločností za posledné roky svoje autobusy modernizovalo. Napríklad pri diaľkových linkách v rámci Slovenska môže byť vozidlo staré maximálne sedem rokov, na medzinárodných linkách len päť rokov. Každý prepravca však musí zo zákona spĺňať potrebné podmienky, aby mohol prepravovať verejnosť. Z môjho pohľadu by som si nevyberal najlacnejšiu dopravnú agentúru kvôli nižšej cene, ale uprednostnil by som prepravu modernými autobusmi, so spoločnosťou, ktorá má dostatočné skúsenosti a preškolených vodičov. Keď náhodou dnes na cesty vyráža starý autobus, ktorý už na prvý pohľad vzbudzuje nedôveru, je zrejmé, že niečo nie je v poriadku.
Nehoda pri Trnave potvrdila pokračujúci trend dopravných nehôd, pri ktorých vozidlá cestnej premávky skončia mimo ciest. Osadením cestných zvodidiel súvisle pozdĺž všetkých ciest by sa výrazne zvýšila bezpečnosť cestnej premávky na Slovensku. Aký je váš názor - pomohlo by to?
Použitie cestných zvodidiel je prípustné iba na miestach, na ktorých očakávané dôsledky nehody budú vážnejšie ako dôsledky nárazu vozidla do zvodidla. Určuje to legislatíva. Jednostranné zvodidlo sa osadzuje v priestore nespevnenej časti krajnice, na násypoch vyšších ako štyri metre, na násypových svahoch strmších ako sklon 1:2, a nad všetkými opornými múrmi vyššími ako dva metre. Ak je správne namontované, udrží aj ťažké nákladné vozidlo a autobus. Trendy v Európe smerujú k betónovým zvodidlám. Tie sa odporúčajú osadiť osadiť na strednom deliacom páse vždy, ak jeho šírka je menšia alebo rovná 5 metrov. V prípade tragédie autobusu v Trnave však žiadne zábrany byť nemuseli, išlo o zlyhanie vodiča.
Mnohé školy chodia počas roka na školské výlety, a častokrát rozhoduje aj nízka cena cestovnej agentúry či dopravcu. Nemali by platiť pri autobusoch prevážajúcich deti prísnejšie pravidlá na kvalitu autobusov či vodičov? Kde vidíte isté rezervy v praxi?
Mohli by mať sprísnené podmienky, podobne ako niektoré štáty. Napríklad Amerike sú školské autobusy súčasťou koloritu miest aj vidieka a ich fungovanie upravuje legislatíva. Ide o špecifické vozidlá prepravujúce maloletých, vzťahujú sa na ne osobitné dopravné a bezpečnostné predpisy. Od roku 1939 získali svoju tradičnú žltú farbu. Aj vodiči sa musia riadiť prísnymi pravidlami.
Boli ste prizvaní k tejto nehode - aká tam bola vaša úloha vášho Ústavu súdneho inžinierstva?
Z našich radov sa spomínaného zásahu zúčastnil jeden z našich pracovníkov, a to na základe oznámenia operačného dôstojníka. Najskôr bolo treba zdokumentovať miesto nehody, priamo na mieste prebieha aj prvá obhliadka autobusu. Pomáhal policajtom zabezpečovať stopy a robil znalecké úkony, ktoré sme potrebovali pri vypracovaní odborného znaleckého posudku. Hoci konkrétne závery z tejto nehody nemôžem prezrádzať kvôli mlčanlivosti, možno konštatovať, že išlo o pochybenie vodiča, pravdepodobne jeho mikrospánok a nedostatočné venovanie sa riadeniu vozidla.
Aj prvé správy v médiách poukazovali na to, že autobus zišiel z cesty. Čo mohlo byť príčinou?
Pri obhliadke stôp, ktoré autobus zanechal na svahu, vodič sa pravdepodobne snažil dostať naspäť na cestu a na pomerne prudkom svahu došlo k prevráteniu vozidla. Keby bol zatočil smerom do blízkeho poľa, autobus sa nemusel prevrátiť. Vodič sa pravdepodobne dostal do situácie, kedy ju už nevedel primerane zvládnuť, čo vyústilo do tragickej nehody.
 |
|
Riaditeľ Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity, prof. Ing. Gustáv Kasanický, CSc.
|
Na sedadlách pri okne je riziko o niečo väčšie ako na sedadlách do uličky. Keď sa autobus prevráti vpravo, môže cestujúcich privaliť, ako sa stalo aj pri v tomto prípade. Pokiaľ by sa prevrátil vľavo, mohol by škody veľkého rozsahu a ďalšie úmrtia spôsobiť zase napríklad náklad protiidúceho vozidla. V autobuse neexistuje miesto, o ktorým môžeme so stopercentnou istotou prehlásiť, že je absolútne bezpečné. Vždy záleží na okolnostiach. Bezpečnejšie miesta sú však z pohľadu prežitia sedadlá do uličky a v strede autobusu.
Ktoré nehody autobusov najviac poznačili v uplynulých rokoch Slovensko?
Jednou z najväčších tragédií sa stala dopravná nehoda autobusu českých turistov v obci Kolárovice, ktorá si v roku 1995 vyžiadala 17 ľudských životov. Autobus Karosa so 45 cestujúcimi zišiel v asi stokilometrovej rýchlosti pri jazde z kopca z vozovky, asi 35 metrov letel vzduchom a potom narazil do protiľahlého svahu. Zomrelo 15 cestujúcich. Dvaja ľudia zomreli, 22 bolo zranených ťažko a 19 ľahko pri nehode českého turistického autobusu, ktorému zlyhali brzdy neďaleko Liptovských Matiašoviec, okres Liptovský Mikuláš v roku 1997. Treba povedať, že rokmi sa výrazne znížil počet tragických dopravných nehôd autobusov. Zodpovednosť za ne sa začala viac presúvať na zlyhanie vodičov, nie na technický stav vozidiel.
Viete s odstupom času dať nejaké varovanie do budúcnosti, konkrétne pri školských výletoch a akciách?
Mnoho veľkých dopravných spoločností za posledné roky svoje autobusy modernizovalo. Napríklad pri diaľkových linkách v rámci Slovenska môže byť vozidlo staré maximálne sedem rokov, na medzinárodných linkách len päť rokov. Každý prepravca však musí zo zákona spĺňať potrebné podmienky, aby mohol prepravovať verejnosť. Z môjho pohľadu by som si nevyberal najlacnejšiu dopravnú agentúru kvôli nižšej cene, ale uprednostnil by som prepravu modernými autobusmi, so spoločnosťou, ktorá má dostatočné skúsenosti a preškolených vodičov. Keď náhodou dnes na cesty vyráža starý autobus, ktorý už na prvý pohľad vzbudzuje nedôveru, je zrejmé, že niečo nie je v poriadku.
Nehoda pri Trnave potvrdila pokračujúci trend dopravných nehôd, pri ktorých vozidlá cestnej premávky skončia mimo ciest. Osadením cestných zvodidiel súvisle pozdĺž všetkých ciest by sa výrazne zvýšila bezpečnosť cestnej premávky na Slovensku. Aký je váš názor - pomohlo by to?
Použitie cestných zvodidiel je prípustné iba na miestach, na ktorých očakávané dôsledky nehody budú vážnejšie ako dôsledky nárazu vozidla do zvodidla. Určuje to legislatíva. Jednostranné zvodidlo sa osadzuje v priestore nespevnenej časti krajnice, na násypoch vyšších ako štyri metre, na násypových svahoch strmších ako sklon 1:2, a nad všetkými opornými múrmi vyššími ako dva metre. Ak je správne namontované, udrží aj ťažké nákladné vozidlo a autobus. Trendy v Európe smerujú k betónovým zvodidlám. Tie sa odporúčajú osadiť osadiť na strednom deliacom páse vždy, ak jeho šírka je menšia alebo rovná 5 metrov. V prípade tragédie autobusu v Trnave však žiadne zábrany byť nemuseli, išlo o zlyhanie vodiča.
Mnohé školy chodia počas roka na školské výlety, a častokrát rozhoduje aj nízka cena cestovnej agentúry či dopravcu. Nemali by platiť pri autobusoch prevážajúcich deti prísnejšie pravidlá na kvalitu autobusov či vodičov? Kde vidíte isté rezervy v praxi?
Mohli by mať sprísnené podmienky, podobne ako niektoré štáty. Napríklad Amerike sú školské autobusy súčasťou koloritu miest aj vidieka a ich fungovanie upravuje legislatíva. Ide o špecifické vozidlá prepravujúce maloletých, vzťahujú sa na ne osobitné dopravné a bezpečnostné predpisy. Od roku 1939 získali svoju tradičnú žltú farbu. Aj vodiči sa musia riadiť prísnymi pravidlami.
Späť na tému Súčasnosť
