Ňaňo a láska k blížnemu
a jesenné slnko sa unavene šplhalo na rannú oblohu. Nebol som na tom o nič lepšie, automatickými pohybmi som zatváral dvere na pohrebnom voze pred firmou. Po úspešnom zakopnutí o poklop miestnej kanalizácie, ktorý tam už roky každé ráno na mňa čaká, som niečo nezrozumiteľné zabrblal a pootvoril vchodové dvere do dvora, kde ma s veľkou radosťou privítal majiteľov strážny pes ,,Ňaňko“, akási pouličná rasa menšieho vzrastu. „No aspoň niekto má zo mňa radosť“, pomyslel som si a s vyhliadkou na úspešný deň, som sa konečne uvelebil vo svojej stoličke. Káva to je to, čo ma preberie. Nacvičené pohyby rúk pripravovali povzbudzujúci mok a po prvých dúškoch som si začal uvedomovať, že som vlastne v robote.
Pretože som bol v kancelárii ešte sám a povedzme si na rovinu, ešte k tomu aj s názvom pohrebná služba, občas len tak z ničoho nič som prehovoril nahlas, aby som sa zbavil tiesnivého pocitu z prítomnosti sakrálnych predmetov používaných pri pohreboch, vonkoncom nehovoriac o rakvách vo vedľajšej miestnosti s názvom vzorkovňa. V ušiach mi ešte zneli manželkine láskavé slová pred odchodom do roboty... „A máš čistú košeľu, nezabudni sa zasa obliať kávou a obed si dávaj radšej do pusy áno!?!“
Keď sa to preloží do reči manželskej (to pre tých, čo ešte nie sú v takomto požehnanom stave), „Drahý mám ťa nekonečne rada ... budeš mi chýbať celý deň!“ Nuž mnohí z nás to poznajú aj v inej verzii, ale podstata je vždy rovnaká. V tom moje úvahy o krásnom rodinnom spolunažívaní prerušilo klopanie na dvere a v okamihu sa predo mnou zatmelo!
Nie, že by nastalo zatmenie slnka, to skutočne nie, vo dverách sa objavila pani plnoštíhlej postavy, obrovitého charakteru, čo zabraňovalo jednak priamemu vstupu svetla do kancelárie, zároveň aj vstupu akémusi pánovi, čo stál za ňou. Až neskôr som sa dozvedel že to bol jej zať Jozífek. „Nech sa páči poďte ďalej“, vítam ich so slovami úcty k danému okamihu. Opäť sa v kancelárii rozjasnilo, začínam mať prehľad. Usádzam ich do foteliek a prebieha klasický rozhovor o zosnulom, zostavovanie akéhosi itinerára priebehu pohrebu.
Pani Eve (nazvime ju tak), zomrel manžel a pri našom rozhovore sa samozrejme nedá ubrániť slzám a pocitu, že sme stratili niekoho blízkeho. Vreckovka putovala s kabelky k očiam a späť, ani som nechcel pomyslieť na moment, ku ktorému má človek v takejto situácii vždy blízko. Neraz sa stalo, že sa klient jednoducho zosypal. Že by som to s ňou v takej chvíli ozaj nemal ľahké, naznačovala jej úctyhodná váha ďaleko prevyšujúca 120 kilo. V mojej mysli sa vynorila ďalšia, zdanlivo neprekonateľná komplikácia. Ako ju dostaneme cez dvere do vzorkovne? Už majstri murári mi naznačovali „osemdesiatka šéfe bude sem malá, ale ako chcete“...
„Ná šak Pepane, úfam vybereš nejakú truhlu, néé?“ mieriac pohľadom na svojho zaťa. Odľahlo mi. Ona hádam číta moje myšlienky, prebehlo mi hlavou a odprevádzam Jozífka do vzorkovne. „Mamóó... zebereme detskú, tá je lacnejšáá!“ Tentokrát som už aj ja spozornel, a s údivom som sa pozeral na Jozífka či to myslí vážne. Červená farba v tvári pani Evy teraz nebola od sĺz zármutku, ale od zlosti.
„Šéfinku“, obrátila sa na mňa s dôverou „móžete mi poščat to tažítko ze stola, úfam ho trefím, šak není daleko“.
Jozífek pochopil, že to myslí svokra vážne a konečne sa diaľkovo dohodli, akú rakvu bude mať svokor na pohrebe. Papierová dokumentácia bola hotová raz dva a naše stretnutie sa chýlilo ku koncu. Moja vrodená inteligencia našepkávala, aby som pani Evu odprevadil aspoň k dverám, veď na jednej strane sa to patrí, na druhej sa uistím, že neodíde aj s mojimi verajami. Vstal som teda spoza stola a ráznym krokom som sa posunul k vchodu, aby som jej otvoril dvere. To som ešte netušil, aké prekvapenie ma medzi nimi čaká...
Treba v tejto súvislosti podotknúť, že náš osobný strážca pes ,,Ňaňo“ obľuboval obhrýzať veľké špikové kosti a na znak vďaky nám ich ohlodané s obľubou nosil na prah dverí. Boli tam!!!
Kosti sa nedali prehliadnuť, pani Eva ich mala rovno pred sebou. Chcel som zachrániť situáciu štipkou humoru, ktorý je aj pohrebákom vlastný. Špicou topánky som odkopol najväčšiu z nich. „Ňaňo, anciáša tvojho, zase si bol na cintoríne!?!“ S blaženým úsmevom na tvári som považoval túto situáciu za vyriešenú...
V tú ranu sa za mojím chrbtom ozvalo strašidelné žuchnutie, pani Eva sa okamžite a bez varovania zosypala v plnej kráse a hlavne váhe na svojho zaťa Jozífka. Jozífek a ja sme mali oči akosi vypučené, no každý z nás z iného dôvodu. Jediný kto mal radosť z nečakanej situácie bol pes „Ňaňo“. S krútiacim chvostom sa pozeral (mám pocit, že sa smial), ako pomaly preberám pani Evu a vyslobodzujem s pod nej Jozífka. Už ani neviem ako sme sa rozlúčili, týždeň som sa pohyboval od hanby v tieni stromov. Nuž, pokiaľ by si niekto myslel, že príbeh týmto končí, je na hlbokom omyle...
Pretože bolo potrebné ukončiť niektoré úkony súvisiace s pochovaním a dokumentáciou, dostavil sa náš Jozífek opäť na pohrebnú službu. V očiach šibalský lesk, v ruke držal fľašu koňaku a doslova vtrhol sebavedome do kancelárie.
„Šéfínku ... Šéfe ... tak sem tu! Nebojte sa, šecko je v porádku, svekra zostala doma. Popravdze šak sa jej ani moc nescelo jít ... škoda néé?“
Nechápajúco pozerám na Jozífka, úprimne povedané aj ja som rád, že pani Eva zostala doma. A Jozífek mlel ďalej „Šéfe... Šéfínku ... no bilo to super! Donísel sem flašku konaku, to máte odemňa“, sype slovo za slovom, „a mohli ste mjet aj neco navíc.“
„Ako to?“, nechápavo pokladám otázku. Jozífek sa na mňa pozrel, pomaly sa mu z očí vytrácal lesk a s veľkým povzdychom prehlásil „Keby vtedy svekru šlak trefil, mohli ste mjet dvje flaše konaku a pjetstovku k temu! Fčíl sme sa aspoň dobre zasmíli“ dodáva.
Nuž láska k blížnemu nepozná hranice...
© Slovenské pohrebníctvo
Pretože som bol v kancelárii ešte sám a povedzme si na rovinu, ešte k tomu aj s názvom pohrebná služba, občas len tak z ničoho nič som prehovoril nahlas, aby som sa zbavil tiesnivého pocitu z prítomnosti sakrálnych predmetov používaných pri pohreboch, vonkoncom nehovoriac o rakvách vo vedľajšej miestnosti s názvom vzorkovňa. V ušiach mi ešte zneli manželkine láskavé slová pred odchodom do roboty... „A máš čistú košeľu, nezabudni sa zasa obliať kávou a obed si dávaj radšej do pusy áno!?!“
Keď sa to preloží do reči manželskej (to pre tých, čo ešte nie sú v takomto požehnanom stave), „Drahý mám ťa nekonečne rada ... budeš mi chýbať celý deň!“ Nuž mnohí z nás to poznajú aj v inej verzii, ale podstata je vždy rovnaká. V tom moje úvahy o krásnom rodinnom spolunažívaní prerušilo klopanie na dvere a v okamihu sa predo mnou zatmelo!
Nie, že by nastalo zatmenie slnka, to skutočne nie, vo dverách sa objavila pani plnoštíhlej postavy, obrovitého charakteru, čo zabraňovalo jednak priamemu vstupu svetla do kancelárie, zároveň aj vstupu akémusi pánovi, čo stál za ňou. Až neskôr som sa dozvedel že to bol jej zať Jozífek. „Nech sa páči poďte ďalej“, vítam ich so slovami úcty k danému okamihu. Opäť sa v kancelárii rozjasnilo, začínam mať prehľad. Usádzam ich do foteliek a prebieha klasický rozhovor o zosnulom, zostavovanie akéhosi itinerára priebehu pohrebu.
Pani Eve (nazvime ju tak), zomrel manžel a pri našom rozhovore sa samozrejme nedá ubrániť slzám a pocitu, že sme stratili niekoho blízkeho. Vreckovka putovala s kabelky k očiam a späť, ani som nechcel pomyslieť na moment, ku ktorému má človek v takejto situácii vždy blízko. Neraz sa stalo, že sa klient jednoducho zosypal. Že by som to s ňou v takej chvíli ozaj nemal ľahké, naznačovala jej úctyhodná váha ďaleko prevyšujúca 120 kilo. V mojej mysli sa vynorila ďalšia, zdanlivo neprekonateľná komplikácia. Ako ju dostaneme cez dvere do vzorkovne? Už majstri murári mi naznačovali „osemdesiatka šéfe bude sem malá, ale ako chcete“...
„Ná šak Pepane, úfam vybereš nejakú truhlu, néé?“ mieriac pohľadom na svojho zaťa. Odľahlo mi. Ona hádam číta moje myšlienky, prebehlo mi hlavou a odprevádzam Jozífka do vzorkovne. „Mamóó... zebereme detskú, tá je lacnejšáá!“ Tentokrát som už aj ja spozornel, a s údivom som sa pozeral na Jozífka či to myslí vážne. Červená farba v tvári pani Evy teraz nebola od sĺz zármutku, ale od zlosti.
„Šéfinku“, obrátila sa na mňa s dôverou „móžete mi poščat to tažítko ze stola, úfam ho trefím, šak není daleko“.
Jozífek pochopil, že to myslí svokra vážne a konečne sa diaľkovo dohodli, akú rakvu bude mať svokor na pohrebe. Papierová dokumentácia bola hotová raz dva a naše stretnutie sa chýlilo ku koncu. Moja vrodená inteligencia našepkávala, aby som pani Evu odprevadil aspoň k dverám, veď na jednej strane sa to patrí, na druhej sa uistím, že neodíde aj s mojimi verajami. Vstal som teda spoza stola a ráznym krokom som sa posunul k vchodu, aby som jej otvoril dvere. To som ešte netušil, aké prekvapenie ma medzi nimi čaká...
Treba v tejto súvislosti podotknúť, že náš osobný strážca pes ,,Ňaňo“ obľuboval obhrýzať veľké špikové kosti a na znak vďaky nám ich ohlodané s obľubou nosil na prah dverí. Boli tam!!!
Kosti sa nedali prehliadnuť, pani Eva ich mala rovno pred sebou. Chcel som zachrániť situáciu štipkou humoru, ktorý je aj pohrebákom vlastný. Špicou topánky som odkopol najväčšiu z nich. „Ňaňo, anciáša tvojho, zase si bol na cintoríne!?!“ S blaženým úsmevom na tvári som považoval túto situáciu za vyriešenú...
V tú ranu sa za mojím chrbtom ozvalo strašidelné žuchnutie, pani Eva sa okamžite a bez varovania zosypala v plnej kráse a hlavne váhe na svojho zaťa Jozífka. Jozífek a ja sme mali oči akosi vypučené, no každý z nás z iného dôvodu. Jediný kto mal radosť z nečakanej situácie bol pes „Ňaňo“. S krútiacim chvostom sa pozeral (mám pocit, že sa smial), ako pomaly preberám pani Evu a vyslobodzujem s pod nej Jozífka. Už ani neviem ako sme sa rozlúčili, týždeň som sa pohyboval od hanby v tieni stromov. Nuž, pokiaľ by si niekto myslel, že príbeh týmto končí, je na hlbokom omyle...
Pretože bolo potrebné ukončiť niektoré úkony súvisiace s pochovaním a dokumentáciou, dostavil sa náš Jozífek opäť na pohrebnú službu. V očiach šibalský lesk, v ruke držal fľašu koňaku a doslova vtrhol sebavedome do kancelárie.
„Šéfínku ... Šéfe ... tak sem tu! Nebojte sa, šecko je v porádku, svekra zostala doma. Popravdze šak sa jej ani moc nescelo jít ... škoda néé?“
Nechápajúco pozerám na Jozífka, úprimne povedané aj ja som rád, že pani Eva zostala doma. A Jozífek mlel ďalej „Šéfe... Šéfínku ... no bilo to super! Donísel sem flašku konaku, to máte odemňa“, sype slovo za slovom, „a mohli ste mjet aj neco navíc.“
„Ako to?“, nechápavo pokladám otázku. Jozífek sa na mňa pozrel, pomaly sa mu z očí vytrácal lesk a s veľkým povzdychom prehlásil „Keby vtedy svekru šlak trefil, mohli ste mjet dvje flaše konaku a pjetstovku k temu! Fčíl sme sa aspoň dobre zasmíli“ dodáva.
Nuž láska k blížnemu nepozná hranice...
© Slovenské pohrebníctvo
Späť na tému Zo života
