Najväčší cintorín sveta
V minulom čísle časopisu, v článku o význame zelene v historickom vývoji pohrebísk, bol spomínaný zlom vo vývoji cintorínov vznikom prvého parkového cintorína v Nemecku. Ide o cintorín v Hamburgu, časti Ohlsdorf, ktorý je najväčším parkovým cintorínom na svete a dodnes výrazne ovplyvňuje vzhľad pohrebísk najmä v Nemecku. Plány na vybudovanie nového centrálneho pohrebiska v Hamburgu Ohlsdorfe sú známe už z polovice 19. storočia, a to z dôvodu veľkého rastu počtu obyvateľov mesta. Článok pripravila Ing. Denisa Halajová PhD., z Katedry záhradnej a krajinnej architektúry v Nitre.
Nový centrálny cintorín v Hamburgu – Ohlsdorfe bol založený v r. 1877 ako prvý mestský cintorín pre všetky vierovyznania, a to najskôr len na ploche 6 hektárov. V tom čase bol dosť vzdialený od mestskej zástavby. V období medzi rokmi 1882 – 1914, keď bol riaditeľom cintorína Johan Wilhelm Cordes, bola plocha rozšírená o 196 hektárov. V roku 1914 bola plocha znovu rozšírená o ďalších 156 hektárov.
V súčasnosti jeho plocha zaberá 391 hektárov a je už úplne obklopená mestskou zástavbou. Cintorín je dnes sprístupnený sedemnástimi kilometrami ciest, štyrmi vjazdmi pre motorové vozidlá a dvomi trasami špeciálnych autobusových liniek, ktoré premávajú v jeho areáli. Od svojho založenia tu bolo pochovaných 1,5 milióna obyvateľov Hamburgu a dnes je tu 280 tisíc hrobov. Na jeho ploche sa nachádza krematórium s obradnými sieňami a 13 pohrebných kaplniek. Ročne sa tu uskutoční 40 % všetkých pohrebov v meste, teda asi 1 600 klasických pohrebov, a uloží sa tu 4 300 urien. O zelené plochy sa momentálne stará až 230 záhradníkov.
Záhradno-architektonická kompozícia cintorína je ovplyvnená dvomi obdobiami tvorby. Počas obdobia 38 rokov (1879 – 1917), keď bol areál upravovaný podľa myšlienok architekta J. W. Cordesa (1840- 1917), ktorý bol najprv jeho stavbyvedúcim a neskôr riaditeľom, dostal cintorín podobu parkového cintorína. Vtedy do kompozície prírodno-krajinárskeho parku boli zakomponované hrobové polia. Už v r. 1900 na svetovej výstave v Paríži bol tento cintorín vyznamenaný ako vzorová záhradná architektúra a stal sa vzorom pre tvorbu podobných pohrebísk. Základná koncepcia spočívala vo využívaní oblých línií cestičiek, zvlneného terénu, a prírodných vodných prvkov ako rybníčky a potôčiky.
Okrem domácich rastlín sa tu používalo mnoho cudzokrajných, najmä rododendrony, ktorým sa v týchto klimatických podmienkach dobre darilo. Do tejto prírodnej scenérie boli vkladané umelecké diela a náhrobky, ktoré samotné mali byť umeleckými dielami. Hrobové miesta boli veľké a každé malo predstavovať posledné miesto odpočinku v rajskej záhrade. Obľúbeným sa stala najmä časť lesa, kde sa nepochovávalo do rovných radov a na náhrobky sa používali prírodné kamene. Cordesovým zámerom bolo vytvoriť humánny, dôstojný priestor, ktorý poskytne návštevníkovi oddych, ale zároveň aj poučenie o živote a smrti, či prírode a umení.
Iný charakter má už časť cintorína pripojená po prvej svetovej vojne, v r. 1919. Táto bola po Cordesovej smrti riešená podľa projektu, ktorý vypracoval Otto Linne (1869 – 1937), ktorý bol aj prvým vedúcim pracovníkom plánovania zelene mesta Hamburg. Jeho plány úplne rešpektovali požiadavky hnutia pre reformu cintorínov, ktoré vzniklo v Nemecku už okolo r. 1900 apoukazovalo na úpadok v tvorbe náhrobkov, príčinu čoho videli najmä v ich priemyselnej výrobe. Hnutie, naopak, vyzývalo k jednoduchosti a prihliadaniu na estetiku pri tvorbe náhrobkov, ktoré mali vyjadrovať dôstojnosť. Keďže hlavnou požiadavkou bolo najmä dokonalé využitie miesta, táto časť je riešená architektonicky. Plochy hrobových polí, vodné prvky a zeleň sú pravidelných, geometrických a symetrických tvarov. 
Za základnú kompozičnú jednotku bola považovaná plocha hrobu. Hroby boli zoskupované do rovných radov, ktoré tvorili hrobové polia navzájom oddelené uličkami so živými plotmi. Prísne regulované boli veľkosti hrobov, materiály náhrobkov, ich dizajn, nápisy a rôzne ozdoby. Hnutie podporovalo aj myšlienku rovnosti ľudí po smrti, preto neboli vítané reprezentatívne hroby, ktoré vyjadrovali sociálne postavenie.
V súčasnosti je cintorín vyhľadávaným miestom na prechádzky, hlavne na prelome mája a júna, keď sú v plnom kvete rododendrony. Svojou rozlohou a veľkým podielom zelene má cintorín významnú ekologickú funkciu v meste. Cintorín je zároveň aj akousi galériou sepulkrálneho sochárstva 19. a 20. storočia. V roku 1996 bolo otvorené na cintoríne múzeum, ktorého prevádzku zabezpečuje Združenie sponzorov Ohlsdorf. Združenie sa snaží o zachovanie cintorína, umelecky cenných náhrobkov či organizovanie prehliadok a výstav. Návštevu tohto cintorína odporúčam všetkým milovníkom histórie, prírody a architektúry.
Nový centrálny cintorín v Hamburgu – Ohlsdorfe bol založený v r. 1877 ako prvý mestský cintorín pre všetky vierovyznania, a to najskôr len na ploche 6 hektárov. V tom čase bol dosť vzdialený od mestskej zástavby. V období medzi rokmi 1882 – 1914, keď bol riaditeľom cintorína Johan Wilhelm Cordes, bola plocha rozšírená o 196 hektárov. V roku 1914 bola plocha znovu rozšírená o ďalších 156 hektárov.V súčasnosti jeho plocha zaberá 391 hektárov a je už úplne obklopená mestskou zástavbou. Cintorín je dnes sprístupnený sedemnástimi kilometrami ciest, štyrmi vjazdmi pre motorové vozidlá a dvomi trasami špeciálnych autobusových liniek, ktoré premávajú v jeho areáli. Od svojho založenia tu bolo pochovaných 1,5 milióna obyvateľov Hamburgu a dnes je tu 280 tisíc hrobov. Na jeho ploche sa nachádza krematórium s obradnými sieňami a 13 pohrebných kaplniek. Ročne sa tu uskutoční 40 % všetkých pohrebov v meste, teda asi 1 600 klasických pohrebov, a uloží sa tu 4 300 urien. O zelené plochy sa momentálne stará až 230 záhradníkov.
Záhradno-architektonická kompozícia cintorína je ovplyvnená dvomi obdobiami tvorby. Počas obdobia 38 rokov (1879 – 1917), keď bol areál upravovaný podľa myšlienok architekta J. W. Cordesa (1840- 1917), ktorý bol najprv jeho stavbyvedúcim a neskôr riaditeľom, dostal cintorín podobu parkového cintorína. Vtedy do kompozície prírodno-krajinárskeho parku boli zakomponované hrobové polia. Už v r. 1900 na svetovej výstave v Paríži bol tento cintorín vyznamenaný ako vzorová záhradná architektúra a stal sa vzorom pre tvorbu podobných pohrebísk. Základná koncepcia spočívala vo využívaní oblých línií cestičiek, zvlneného terénu, a prírodných vodných prvkov ako rybníčky a potôčiky.Okrem domácich rastlín sa tu používalo mnoho cudzokrajných, najmä rododendrony, ktorým sa v týchto klimatických podmienkach dobre darilo. Do tejto prírodnej scenérie boli vkladané umelecké diela a náhrobky, ktoré samotné mali byť umeleckými dielami. Hrobové miesta boli veľké a každé malo predstavovať posledné miesto odpočinku v rajskej záhrade. Obľúbeným sa stala najmä časť lesa, kde sa nepochovávalo do rovných radov a na náhrobky sa používali prírodné kamene. Cordesovým zámerom bolo vytvoriť humánny, dôstojný priestor, ktorý poskytne návštevníkovi oddych, ale zároveň aj poučenie o živote a smrti, či prírode a umení.
Iný charakter má už časť cintorína pripojená po prvej svetovej vojne, v r. 1919. Táto bola po Cordesovej smrti riešená podľa projektu, ktorý vypracoval Otto Linne (1869 – 1937), ktorý bol aj prvým vedúcim pracovníkom plánovania zelene mesta Hamburg. Jeho plány úplne rešpektovali požiadavky hnutia pre reformu cintorínov, ktoré vzniklo v Nemecku už okolo r. 1900 apoukazovalo na úpadok v tvorbe náhrobkov, príčinu čoho videli najmä v ich priemyselnej výrobe. Hnutie, naopak, vyzývalo k jednoduchosti a prihliadaniu na estetiku pri tvorbe náhrobkov, ktoré mali vyjadrovať dôstojnosť. Keďže hlavnou požiadavkou bolo najmä dokonalé využitie miesta, táto časť je riešená architektonicky. Plochy hrobových polí, vodné prvky a zeleň sú pravidelných, geometrických a symetrických tvarov. Za základnú kompozičnú jednotku bola považovaná plocha hrobu. Hroby boli zoskupované do rovných radov, ktoré tvorili hrobové polia navzájom oddelené uličkami so živými plotmi. Prísne regulované boli veľkosti hrobov, materiály náhrobkov, ich dizajn, nápisy a rôzne ozdoby. Hnutie podporovalo aj myšlienku rovnosti ľudí po smrti, preto neboli vítané reprezentatívne hroby, ktoré vyjadrovali sociálne postavenie.V súčasnosti je cintorín vyhľadávaným miestom na prechádzky, hlavne na prelome mája a júna, keď sú v plnom kvete rododendrony. Svojou rozlohou a veľkým podielom zelene má cintorín významnú ekologickú funkciu v meste. Cintorín je zároveň aj akousi galériou sepulkrálneho sochárstva 19. a 20. storočia. V roku 1996 bolo otvorené na cintoríne múzeum, ktorého prevádzku zabezpečuje Združenie sponzorov Ohlsdorf. Združenie sa snaží o zachovanie cintorína, umelecky cenných náhrobkov či organizovanie prehliadok a výstav. Návštevu tohto cintorína odporúčam všetkým milovníkom histórie, prírody a architektúry.
Späť na tému Architektúra
