Na začiatku je podozrenie II.
Pred časom sme sa zaoberali spresnením postupu policajtov v prípadoch, keď ich lekár upozorní na prípad podozrivého úmrtia. Zákon zároveň presne určuje, v akých prípadoch je lekár, vykonávajúci prehliadku tela nebohého, povinný privolať políciu a nariadiť pitvu. Dnes si povieme o dôležitosti týchto úkonov a uvedieme skutočné prípady.
Prax, stanovená zákonom 581/2004 rozlišuje, o aký druh pitvy má ísť: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou prostredníctvom oprávnených osôb rozhodne o vykonaní pitvy na základe prehliadky mŕtveho tela, ak je potrebné určiť, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne - alebo z iných dôvodov ustanovených týmto zákonom. V takých prípadoch ide o tzv. zdravotné, teda patologicko-anatomické pitvy. Úrad môže nariadiť pitvu aj na žiadosť osoby, ktorá je blízkou osobou zomrelému. Podľa § 156 ods. 1 zákona 301/2005 Z. z. Trestného poriadku pitvu môže uznesením nariadiť aj prokurátor alebo policajt, ak vznikne podozrenie, že smrť človeka bola spôsobená trestným činom alebo nastala z iných, zákonom presne definovaných dôvodov, napríklad pri pracovných úrazoch, dopravných nehodách, pri otravách či pri úmrtiach v ústavoch pre výkon väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody. V takých prípadoch ani pozostalý nemá právo odmietnuť pitvu príbuzného a pitva bude vykonaná aj v prípade, keď napríklad nebohý už za svojho života predpísaným spôsobom prejavil písomne svoj nesúhlas s pitvou. (O týchto aspektoch už Slovenské pohrebníctvo informovalo v predchádzajúcich vydaniach)
Kriminalistická prax ukazuje, že napriek všetkým (napr. morálnym či cirkevným) výhradám je súdnolekárska pitva mnohokrát rozhodujúcim faktorom, ktorý môže prispieť k odhaleniu páchateľa, veľakrát umožní presne určiť príčinu smrti, teda napr. aj vylúčiť cudzie zavinenie v prípade nešťastnej náhody, prirodzeného úmrtia alebo samovraždy. Vysoká odbornosť a dlhoročné skúsenosti súdnych lekárov sú veľmi často základným predpokladom úspechu v úsilí kriminalistu dopátrať sa pravdy, preto súdni lekári zle znášajú, keď ich laická verejnosť zahŕňa pod všeobecnejší pojem „patológ“.
Nielen v televíznych krimiseriáloch, ale reálne aj v slovenskej praxi prípravného konania je súhra kriminalistov so súdnymi lekármi a odborníkmi z ďalších forenzných vied mimoriadne dôležitá. Dá sa povedať - až kľúčová. Súdni lekári sú však každodenne v dileme: profesionalita im predpisuje absolútnu zodpovednosť a dôslednosť pri výkone pitvy, políciu zasa tlačí čas v záujme čo najrýchlejšieho objasnenia prípadu, keďže časový odstup väčšinou nahráva páchateľom. V mnohých prípadoch práve závery súdnej pitvy určujú ďalší postup orgánov činných v trestnom konaní a vylúčia, prípadne potvrdia niektorú z vyšetrovateľských verzií, ak už bolo trestné konanie začaté. Až po ukončení pitvy dá orgán činný v trestnom konaní súhlas k pochovaniu tela.
História slovenskej kriminalistiky je bohatá na prípady, kedy práve súhra súdnych lekárov a kriminalistov priniesla úspech vo vyšetrovaní. Spomeňme aspoň niektoré z nich.
Staršia majiteľka rodinného domu objavila pod kopou uhlia v pivnici zotletú mŕtvolu, resp. skôr už len oblečenú kostru človeka. Policajné vyšetrovanie ukázalo, že nebohým bol dcérin manžel, ktorý - podľa jej tvrdenia - pred dvoma rokmi odišiel zo spoločnej domácnosti a viac sa už neozval. Dcéra sa napokon priznala, že v hneve do manžela len strčila, muž však spadol na schody do pivnice tak nešťastne, že na následky zranení hneď zomrel. Dcéra sa bála, že ju polícia bude podozrievať z vraždy, preto telo muža zabalila do kabáta a tajne zakopala do hŕby uhlia. Nevedela o tom ani jej matka, s ktorou bývala v spoločnej domácnosti. Dcéra všetkým oznámila, že muž od nej odišiel.
Súdny lekár v spolupráci s antropológom celú kostru zrekonštruoval a maximálnu pozornosť venoval poškodeniam lebky. Dokázal, že zlomy a praskliny lebky muža majú dve príčiny - prvé zlomeniny spôsobil pád na betónovú podlahu pivnice, tie však bezprostredne neboli smrteľné, stav lebky svedčil aj o viacerých silných úderoch tupým predmetom. Na základe tohto zistenia sa dcéra priznala, že muž po páde ešte javil známky života, a tak ho usmrtila opakovanými údermi obuchom sekery.
Ďalší rébus lúštili policajti v malej dedine, kde našli v kôlni obeseného staršieho muža, ktorý mal však takmer úplne odťatú ruku. V kôlni sa našla aj zakrvavená sekera. Krvné stopy však viedli do mužovej spálne, kde policajti zistili, že celá posteľ je zakrvavená, pričom krv patrila nebohému. Všetko nasvedčovalo brutálnej vražde, hoci stopy po páchateľovi nenašli žiadne. Napokon najmä vďaka zisteniam súdneho lekára vyšetrovateľ uzatvoril prípad ako samovraždu, keď si muž najskôr v kôlni odťal ruku a išiel si ľahnúť do postele, kde čakal na smrť, ale tá neprichádzala a tak sa napriek veľkej strate krvi ešte dokázal vrátiť do kôlne, jednou rukou si natiahnuť povraz cez hradu a obesiť sa v snahe skrátiť svoje utrpenie.
Tretí, veľmi záhadný prípad sa odohral ešte za hlbokého socializmu na našej štátnej hranici. Hliadka Pohraničnej stráže v tme zastrelila narušiteľa, ktorý nereagoval na výzvy ani na varovné výstrely a usiloval sa o prechod štátnej hranice. Ukázalo sa, že mladý muž zomrel na následky priestrelov, spôsobených vojenským samopalom vz. 58, pri pitve mu však súdny lekár našiel v hlave aj guľku kalibru 9 mm. Pochádzala z pištole typu, aký pohraničiari nepoužívali. Rozbehlo sa preto veľké pátranie po ďalšom strelcovi. Súdny lekár však ďalším skúmaním tela nebohého dospel k názoru, že guľka musela priletieť z väčšej vzdialenosti, keďže neprerazila lebku alebo naopak - strieľalo sa zblízka, ale strelivo bolo chybné, slabé či staré. Práve táto indícia lekára sa napokon ukázala ako správna. Potvrdil to objavený list, ktorý nechal mladý muž na rozlúčku - so stopami jeho vlastnej krvi. Z listu vyplynulo, že chcel spáchať samovraždu nelegálne držanou starou pištolou, guľka ho však len zranila, no neusmrtila, lebo pušný prach bol už starý, zvetraný. A tak sa rozhodol simulovať útek cez hranice, aby prinútil hliadku PS k paľbe. Tak sa vlastne dobrovoľne vystavil smrti. Jeho zvláštny spôsob ,,samovraždy“ uľahčil svedomiu strieľajúcich pohraničiarov, narobil však starosti vyšetrovateľovi i pohraničiarom, keďže na základe rozlúčkového listu nebohého nemohli označiť za skutočného narušiteľa, ani nebolo možné stíhať vojakov, ktorí ho pripravili o život. Našťastie, také niečo sa dnes už stať nemôže, skutočných ani fiktívnych narušiteľov už na štátnej hranici nestrieľame...
Zaujímavou ukážkou problémov kriminalistickej praxe bol aj prípad úmrtia pomocného robotníka v jednom z južných okresov, ktorého našli v dielni mŕtveho. Zakrvavený podbrušok obhliadajúceho lekára na prvý pohľad zvádzal k hypotéze bodnej rany od neznámeho páchateľa s následným vykrvácaním. Pitva však ukázala, že muž zomrel na následky zlomeniny spodiny lebečnej, zároveň však bol vykastrovaný ostrým nožom! Obe zranenia vznikli za jeho života, pričom obidve boli svojím charakterom v konečnom dôsledku smrteľné. Vyšetrovanie ukázalo, že pri popíjaní v dielni došlo kolektíve robotníkov k malej potýčke, pri ktorej muž dostal facku od kolegu a v opitosti nešťastne dopadol temenom na betónovú podlahu dielne. Muž sa však po páde hneď pozviechal a ľahol si na lavicu, kde ďalej driemal. Kolegovia ho nechali, nech sa prespí ,,z opice“ a išli domov. Večer sa k nemu vrátil ďalší z kolegov, duševne narušený pomocný robotník, ktorý priznal, že sa v duševnej poruche pod vplyvom alkoholu rozhodol muža vykastrovať, čo aj urobil a odišiel. Prečo to urobil, nevie. Pred súd sa tak postavili obaja páchatelia: ten, ktorý kolegu iba udrel, ale nechtiac, z nedbanlivosti mu spôsobil smrteľné zranenie hlavy. Druhý páchateľ bol potrestaný za to, že kastráciou spôsobil mužovi vážne zranenie, vedúce bez zásahu lekárov k vykrvácaniu. Psychiatri ho označili za príčetného a trestne zodpovedného.
Predchádzajúci diel Na začiatku je podozrenie
Prax, stanovená zákonom 581/2004 rozlišuje, o aký druh pitvy má ísť: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou prostredníctvom oprávnených osôb rozhodne o vykonaní pitvy na základe prehliadky mŕtveho tela, ak je potrebné určiť, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne - alebo z iných dôvodov ustanovených týmto zákonom. V takých prípadoch ide o tzv. zdravotné, teda patologicko-anatomické pitvy. Úrad môže nariadiť pitvu aj na žiadosť osoby, ktorá je blízkou osobou zomrelému. Podľa § 156 ods. 1 zákona 301/2005 Z. z. Trestného poriadku pitvu môže uznesením nariadiť aj prokurátor alebo policajt, ak vznikne podozrenie, že smrť človeka bola spôsobená trestným činom alebo nastala z iných, zákonom presne definovaných dôvodov, napríklad pri pracovných úrazoch, dopravných nehodách, pri otravách či pri úmrtiach v ústavoch pre výkon väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody. V takých prípadoch ani pozostalý nemá právo odmietnuť pitvu príbuzného a pitva bude vykonaná aj v prípade, keď napríklad nebohý už za svojho života predpísaným spôsobom prejavil písomne svoj nesúhlas s pitvou. (O týchto aspektoch už Slovenské pohrebníctvo informovalo v predchádzajúcich vydaniach)
Kriminalistická prax ukazuje, že napriek všetkým (napr. morálnym či cirkevným) výhradám je súdnolekárska pitva mnohokrát rozhodujúcim faktorom, ktorý môže prispieť k odhaleniu páchateľa, veľakrát umožní presne určiť príčinu smrti, teda napr. aj vylúčiť cudzie zavinenie v prípade nešťastnej náhody, prirodzeného úmrtia alebo samovraždy. Vysoká odbornosť a dlhoročné skúsenosti súdnych lekárov sú veľmi často základným predpokladom úspechu v úsilí kriminalistu dopátrať sa pravdy, preto súdni lekári zle znášajú, keď ich laická verejnosť zahŕňa pod všeobecnejší pojem „patológ“.
Nielen v televíznych krimiseriáloch, ale reálne aj v slovenskej praxi prípravného konania je súhra kriminalistov so súdnymi lekármi a odborníkmi z ďalších forenzných vied mimoriadne dôležitá. Dá sa povedať - až kľúčová. Súdni lekári sú však každodenne v dileme: profesionalita im predpisuje absolútnu zodpovednosť a dôslednosť pri výkone pitvy, políciu zasa tlačí čas v záujme čo najrýchlejšieho objasnenia prípadu, keďže časový odstup väčšinou nahráva páchateľom. V mnohých prípadoch práve závery súdnej pitvy určujú ďalší postup orgánov činných v trestnom konaní a vylúčia, prípadne potvrdia niektorú z vyšetrovateľských verzií, ak už bolo trestné konanie začaté. Až po ukončení pitvy dá orgán činný v trestnom konaní súhlas k pochovaniu tela.
História slovenskej kriminalistiky je bohatá na prípady, kedy práve súhra súdnych lekárov a kriminalistov priniesla úspech vo vyšetrovaní. Spomeňme aspoň niektoré z nich.
Staršia majiteľka rodinného domu objavila pod kopou uhlia v pivnici zotletú mŕtvolu, resp. skôr už len oblečenú kostru človeka. Policajné vyšetrovanie ukázalo, že nebohým bol dcérin manžel, ktorý - podľa jej tvrdenia - pred dvoma rokmi odišiel zo spoločnej domácnosti a viac sa už neozval. Dcéra sa napokon priznala, že v hneve do manžela len strčila, muž však spadol na schody do pivnice tak nešťastne, že na následky zranení hneď zomrel. Dcéra sa bála, že ju polícia bude podozrievať z vraždy, preto telo muža zabalila do kabáta a tajne zakopala do hŕby uhlia. Nevedela o tom ani jej matka, s ktorou bývala v spoločnej domácnosti. Dcéra všetkým oznámila, že muž od nej odišiel.
Súdny lekár v spolupráci s antropológom celú kostru zrekonštruoval a maximálnu pozornosť venoval poškodeniam lebky. Dokázal, že zlomy a praskliny lebky muža majú dve príčiny - prvé zlomeniny spôsobil pád na betónovú podlahu pivnice, tie však bezprostredne neboli smrteľné, stav lebky svedčil aj o viacerých silných úderoch tupým predmetom. Na základe tohto zistenia sa dcéra priznala, že muž po páde ešte javil známky života, a tak ho usmrtila opakovanými údermi obuchom sekery.
Ďalší rébus lúštili policajti v malej dedine, kde našli v kôlni obeseného staršieho muža, ktorý mal však takmer úplne odťatú ruku. V kôlni sa našla aj zakrvavená sekera. Krvné stopy však viedli do mužovej spálne, kde policajti zistili, že celá posteľ je zakrvavená, pričom krv patrila nebohému. Všetko nasvedčovalo brutálnej vražde, hoci stopy po páchateľovi nenašli žiadne. Napokon najmä vďaka zisteniam súdneho lekára vyšetrovateľ uzatvoril prípad ako samovraždu, keď si muž najskôr v kôlni odťal ruku a išiel si ľahnúť do postele, kde čakal na smrť, ale tá neprichádzala a tak sa napriek veľkej strate krvi ešte dokázal vrátiť do kôlne, jednou rukou si natiahnuť povraz cez hradu a obesiť sa v snahe skrátiť svoje utrpenie.
Tretí, veľmi záhadný prípad sa odohral ešte za hlbokého socializmu na našej štátnej hranici. Hliadka Pohraničnej stráže v tme zastrelila narušiteľa, ktorý nereagoval na výzvy ani na varovné výstrely a usiloval sa o prechod štátnej hranice. Ukázalo sa, že mladý muž zomrel na následky priestrelov, spôsobených vojenským samopalom vz. 58, pri pitve mu však súdny lekár našiel v hlave aj guľku kalibru 9 mm. Pochádzala z pištole typu, aký pohraničiari nepoužívali. Rozbehlo sa preto veľké pátranie po ďalšom strelcovi. Súdny lekár však ďalším skúmaním tela nebohého dospel k názoru, že guľka musela priletieť z väčšej vzdialenosti, keďže neprerazila lebku alebo naopak - strieľalo sa zblízka, ale strelivo bolo chybné, slabé či staré. Práve táto indícia lekára sa napokon ukázala ako správna. Potvrdil to objavený list, ktorý nechal mladý muž na rozlúčku - so stopami jeho vlastnej krvi. Z listu vyplynulo, že chcel spáchať samovraždu nelegálne držanou starou pištolou, guľka ho však len zranila, no neusmrtila, lebo pušný prach bol už starý, zvetraný. A tak sa rozhodol simulovať útek cez hranice, aby prinútil hliadku PS k paľbe. Tak sa vlastne dobrovoľne vystavil smrti. Jeho zvláštny spôsob ,,samovraždy“ uľahčil svedomiu strieľajúcich pohraničiarov, narobil však starosti vyšetrovateľovi i pohraničiarom, keďže na základe rozlúčkového listu nebohého nemohli označiť za skutočného narušiteľa, ani nebolo možné stíhať vojakov, ktorí ho pripravili o život. Našťastie, také niečo sa dnes už stať nemôže, skutočných ani fiktívnych narušiteľov už na štátnej hranici nestrieľame...
Zaujímavou ukážkou problémov kriminalistickej praxe bol aj prípad úmrtia pomocného robotníka v jednom z južných okresov, ktorého našli v dielni mŕtveho. Zakrvavený podbrušok obhliadajúceho lekára na prvý pohľad zvádzal k hypotéze bodnej rany od neznámeho páchateľa s následným vykrvácaním. Pitva však ukázala, že muž zomrel na následky zlomeniny spodiny lebečnej, zároveň však bol vykastrovaný ostrým nožom! Obe zranenia vznikli za jeho života, pričom obidve boli svojím charakterom v konečnom dôsledku smrteľné. Vyšetrovanie ukázalo, že pri popíjaní v dielni došlo kolektíve robotníkov k malej potýčke, pri ktorej muž dostal facku od kolegu a v opitosti nešťastne dopadol temenom na betónovú podlahu dielne. Muž sa však po páde hneď pozviechal a ľahol si na lavicu, kde ďalej driemal. Kolegovia ho nechali, nech sa prespí ,,z opice“ a išli domov. Večer sa k nemu vrátil ďalší z kolegov, duševne narušený pomocný robotník, ktorý priznal, že sa v duševnej poruche pod vplyvom alkoholu rozhodol muža vykastrovať, čo aj urobil a odišiel. Prečo to urobil, nevie. Pred súd sa tak postavili obaja páchatelia: ten, ktorý kolegu iba udrel, ale nechtiac, z nedbanlivosti mu spôsobil smrteľné zranenie hlavy. Druhý páchateľ bol potrestaný za to, že kastráciou spôsobil mužovi vážne zranenie, vedúce bez zásahu lekárov k vykrvácaniu. Psychiatri ho označili za príčetného a trestne zodpovedného.
Predchádzajúci diel Na začiatku je podozrenie
Späť na tému Súdne lekárstvo
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalšie 4 fotografie
