Na pamiatku tragických obetí Dunaja
Primátor Bratislavy si už ako každý rok uctil pamiatku tých, ktorí v minulosti zahynuli v dunajských vodách. Pietna spomienka sa konala v predvečer Dušičiek, 31. októbra na nábreží Dunaja v lokalite nákupného centra Eurovea. Okrem primátora sa na nej zúčastnili zástupcovia Slovenskej plavby a prístavov, spevácky zbor Chorus Salvatoris a žiaci Základnej umeleckej školy Miloša Ruppeldta.
Spomienka sa začala o 18 hodine. V príhovoroch rečníkov zazneli dojemné slová o statočnosti pôvodných rybárov, ktorých rodinám rieka poskytovala obživu i o majestátnosti sily Dunaja, ktorý nie vždy bol takto bezpečný, ako je dnes. V minulosti si vyberal daň nielen v bežných dňoch, kedy bol tok „pokojný“, no najmä v časoch záplav a povodní. Spomienka sa netýkala iba obetí z nášho úseku veľrieky, ale všetkých, ktorým zobrala život od svojho prameňa až po svoje ústie do Čierneho mora.
Zvlášť v príhovoroch zarezonovala udalosť na ktorú si ešte živo pamätáme. Desať dní pred Dušičkami, 22. októbra 1996, krátko pred 20. hodinou sa blížil slovenský tlačný remorkér Ďumbier k plavebnej komore na vodnom diele Freudenau v susednom Rakúsku. Napriek nebezpečenstvu hroziacemu kvôli vysokej hladine rieky, ktorá pretekala cez priepustné hate so zvýšenou hladinou a vysokou rýchlosťou, dostal kapitán povolenie vplávať do komory. Dravý prúd však celú súpravu s vyše 750 tonami naloženej kostnej múčky stočil a zahnal ku nebezpečným prepúšťacím splavom. Tam sa člny s nákladom zachytili na múroch druhej a tretej hate, zatiaľ čo remorkér s posádkou stiahol prúd cez štvrtú hať. Zahynulo osem členov posádky vrátane kapitána. Jediný kto prežil, bol navigátor Emil Šimek.
Po príhovoroch vystúpili i zástupcovia cirkví, konkrétne evanjelická farárka a katolícky kňaz. Obidvaja poslúžili duchovným slovom a vzápätí, kým katolícky farár posväcoval primátorov veniec, farárka udeľovala požehnanie všetkým prítomným.
Potom už prišla ku slovu praktická časť, spustenie vencov na hladinu rieky. Postarali sa o ňu členovia Vodáckeho klubu Tatran Karlova Ves. Vence naložili na spriahnuté kanoe, s ktorým doveslovali do stredu Dunaja. Odtiaľ sa už svietiace venčeky vybrali na samostatnú dlhú púť. Prítomní ešte počkali na bezpečný návrat posádky a pomaly sa vo svojich zahĺbených mysliach vybrali ku svojim domovom.
text a fotografie pavel ondera © Slovenské pohrebníctvo
Návrat na Dušičky 2013
Fotopríloha k článku
Spomienka sa začala o 18 hodine. V príhovoroch rečníkov zazneli dojemné slová o statočnosti pôvodných rybárov, ktorých rodinám rieka poskytovala obživu i o majestátnosti sily Dunaja, ktorý nie vždy bol takto bezpečný, ako je dnes. V minulosti si vyberal daň nielen v bežných dňoch, kedy bol tok „pokojný“, no najmä v časoch záplav a povodní. Spomienka sa netýkala iba obetí z nášho úseku veľrieky, ale všetkých, ktorým zobrala život od svojho prameňa až po svoje ústie do Čierneho mora.
Zvlášť v príhovoroch zarezonovala udalosť na ktorú si ešte živo pamätáme. Desať dní pred Dušičkami, 22. októbra 1996, krátko pred 20. hodinou sa blížil slovenský tlačný remorkér Ďumbier k plavebnej komore na vodnom diele Freudenau v susednom Rakúsku. Napriek nebezpečenstvu hroziacemu kvôli vysokej hladine rieky, ktorá pretekala cez priepustné hate so zvýšenou hladinou a vysokou rýchlosťou, dostal kapitán povolenie vplávať do komory. Dravý prúd však celú súpravu s vyše 750 tonami naloženej kostnej múčky stočil a zahnal ku nebezpečným prepúšťacím splavom. Tam sa člny s nákladom zachytili na múroch druhej a tretej hate, zatiaľ čo remorkér s posádkou stiahol prúd cez štvrtú hať. Zahynulo osem členov posádky vrátane kapitána. Jediný kto prežil, bol navigátor Emil Šimek.Po príhovoroch vystúpili i zástupcovia cirkví, konkrétne evanjelická farárka a katolícky kňaz. Obidvaja poslúžili duchovným slovom a vzápätí, kým katolícky farár posväcoval primátorov veniec, farárka udeľovala požehnanie všetkým prítomným.
Potom už prišla ku slovu praktická časť, spustenie vencov na hladinu rieky. Postarali sa o ňu členovia Vodáckeho klubu Tatran Karlova Ves. Vence naložili na spriahnuté kanoe, s ktorým doveslovali do stredu Dunaja. Odtiaľ sa už svietiace venčeky vybrali na samostatnú dlhú púť. Prítomní ešte počkali na bezpečný návrat posádky a pomaly sa vo svojich zahĺbených mysliach vybrali ku svojim domovom.
text a fotografie pavel ondera © Slovenské pohrebníctvo
Návrat na Dušičky 2013
Fotopríloha k článku
