Múzeum histórie pohrebníctva
Hovorí sa, že Viedenčania majú osobitný vzťah ku smrti. Možno aj preto sa na Centrálnom Viedenskom cintoríne nachádza Múzeum histórie pohrebníctva. Nezvyčajné muzeálne zbierky dávajú možnosť návštevníkom na ploche 300 metrov štvorcových nahliadnuť do tradície pohrebov a cintorínov vo Viedni od konca 18. storočia až do súčasnosti. Počas prehliadky múzea sa návštevníci dozvedia o rituáloch, rozvoji pohrebných zvykov i o činnosti Viedenského komunálneho podniku, zaoberajúceho sa človekom po smrti.
Začiatok 17. storočia: Prvé rakvy
V minulosti bolo zvykom pochovávať mŕtvych iba zabalených do listov alebo plátených vriec. Zosnulí sa začali pochovávať v rakvách až začiatkom 17. storočia. Širšia verejnosť si však truhly mohla dovoliť až vtedy, keď boli zavedené stroje na spracovanie dreva a ich priemyselná výroba v 19. storočí. Katalógy ponúkali rakvy z dreva a kovu podľa požiadaviek klientov. Dnes je najvyšší dopyt po klasických vzoroch, extravagantné tvary a farby rakiev sú skôr výnimkou.
17. storočie: Oznámenie o smrti
Oznámenie o úmrtí pochádza z Francúzska a vo Viedni bolo zavedené v 17. storočí. Malo za úlohu informovať o odchode nedávno zosnulej osoby a tiež o čase a mieste konania pohrebu. V 19. storočí sa na parte dostávajú romantické a sentimentálne obrázky. Pamätné fotografie sú distribuované na pamiatku mŕtvych pri zádušnej omši, pričom obsahujú náboženské symboly alebo portrét zosnulého.
1784: Pochovávanie vo vreci
V roku 1784 Jozef II. vydal dekrét o pohreboch, ktorý prikazoval, aby bol zosnulý pochovaný len v plátenom vreci bez oblečenia a bez rakvy. Účelom tohto nariadenia bola úspora finančných prostriedkov. Navyše sa zosnulé telá rozkladali rýchlejšie, čo neskôr nespôsobovalo problémy s hygienou pri opätovnom pochovávaní.
1784: Katolícke cintoríny na okraji mesta
Prvé cintoríny vo Viedni sa nachádzali okolo farských kostolov. Jozef II. však nariadil, aby boli z hygienických dôvodov, a taktiež z nedostatku miesta, uzatvorené. V roku 1784 bolo založených 5 katolíckych cintorínov mimo mesta (teraz Gürtel). V súčasnosti je vo Viedni spravovaných 46 cintorínov.
1874: Založenie Centrálneho cintorína vo Viedni
Keďže sa Viedeň naďalej rozrastala, pretože sa ľudia sťahovali z predmestí do mesta, v roku 1874 zriadili Centrálny cintorín. Tento druhý najväčší cintorín v Európe sa v súčasnosti rozkladá na ploche 2,5 milióna štvorcových metrov, má 300 000 hrobov a je na ňom pochovaných viac ako 3 milióny zosnulých.
1885: Pohrebníctvo sa stáva povolaním
Spočiatku bola povinnosť rodiny usporiadať pohreb, neskôr túto úlohu prebrali kostoly a súkromné pohrebné spoločnosti, ktoré boli založené v 19. storočí. Od roku 1885 bola vydávaná licencia na vykonávanie tohto povolania.
1900 – 1911: Kostol na Centrálnom cintoríne vo Viedni
Kostol a pohrebné ústavy boli na Centrálnom cintoríne vo Viedni postavené v rokoch 1900 – 1911 podľa plánov architekta Maxa Hegela. Cintorínsky kostol je známy ako pamätný kostol Karla Luegera, ktorý ho dal postaviť, keď bol starostom Viedne v rokoch 1897 – 1910. K. Lueger v roku 1911 našiel miesto svojho posledného odpočinku v tomto kostole. Protestantská komunita a židovská náboženská obec má svoje vlastné pohrebisko v bezprostrednej blízkosti.
Začiatok 19. storočia: Smútočné oblečenie pozostalých
Smútočný obrad môže byť vyjadrený mnohými vecami a úkonmi, vrátane príslušného odevu pre pozostalých, ktoré predávali špeciálne obchody. Tí, ktorí si to mohli dovoliť, nosili oblečenie v tradičnej trúchliacej čiernej farbe. Na začiatku 19. storočia bolo smútočné oblečenie vymenené za tmavé, ktoré neskôr nahradili tlmené odtiene. Pozoruhodnou bola svetlo fialová farba.
Koniec 19. storočia: Vývoj hrobových miest
Na konci 19. storočia boli tri druhy hrobových miest: hriadeľový hrob pre 20 mŕtvych, jednotlivé hrobové miesto a hrobka. Pokiaľ ide o dizajn, na väčšine hrobov bol len kríž, alebo kamenný náhrobok. Pohrebisko pre strednú triedu bolo zdobené klasickými neogotickými prvkami, ktoré vyrábali v rámci sériovej výroby. V súčasnej dobe trend smeruje skôr k väčšiemu individuálnemu dizajnu.
Koniec 19. storočia: Extravagantné pohreby
Rastúca stredná triedna v žiadnom prípade nechcela byť spájaná s nižšou vrstvou, a preto sa od nej snažila odlíšiť extravagantnými pohrebmi, ktoré prichádzajú koncom 19. storočia. Tieto extravagantné pohreby boli dlhé a zastarané, vychádzali zo španielskych ceremoniálov. Súčasťou takejto rozlúčky bol sprievod s dramatickou prezentáciou. Sprievod mal špeciálny význam vo verejnej časti pohrebu. Trasa viedla od miesta posledného pobytu do farského kostola, alebo na cintorín, čo bola pre všetkých v uliciach mesta posledná príležitosť vidieť zosnulú osobu. Od roku 1955 sa sprievod skrátil na cestu z obradnej siene k hrobu.
Koniec 19. storočia: Uniformy na poslednú cestu
Uniformy na poslednú cestu, ktoré boli v móde od konca 19. storočia do medzivojnových rokov, odrážajú ducha príslušného obdobia. Jednotné oblečenie mali nielen nosiči rakvy, ale aj hudobníci. Tento štýl sa zjednodušil po druhej svetovej vojne. Po roku 1950 sa historické uniformy prestali používať a boli nahradené jednoduchým oblečením v tmavo-šedej farbe.
Koniec 19. storočia: Čestné hroby
V celej Viedni je asi 1 540 čestných hrobov alebo čestných pohrebísk, o ktoré je veľmi dobre postarané. V prvých rokoch boli na Centrálnom cintoríne vo Viedni určené hroby pre významné osobnosti, aby sa cintorín stal atraktívny pre obyvateľov Viedne.
Koniec 19. storočia: Židovské rituály
Ku koncu 19. storočia zaujímala významné postavenie vo Viedni židovská stredná vrstva. Aj židovská rodina kladie veľký dôraz na pohrebný rituál. S ohľadom na židovské rituály sa pohreby usporiadali podľa toho, čo sa všeobecne očakávalo od príslušnej spoločenskej vrstvy. O tom svedčí impozantné pohrebisko na Starom židovskom cintoríne.
1907: Založenie pohrebných služieb mesta Viedeň
Založenie Mestského pohrebníctva vo Viedni v roku 1907 znamenalo koniec nečestnej konkurencie na trhu pohrebníctva. Od tej doby Pohrebné služby mesta Viedeň sprevádzali na poslednú cestu viac ako milión Viedenčanov.
1911: Cintorínsky kostol sv. Karola Boromejského
Popri kostole Otta Wagnera v Steihnofe je cintorínsky kostol sv. Karola Boromejského najdôležitejším príkladom secesnej budovy kostola vo Viedni. Kostol bol navrhnutý podľa plánov architekta Maxa Hegela a po trojročnej výstavbe bol vysvätený v roku 1911. Počas druhej svetovej vojny bol pri bombardovaní vážne poškodený. Napriek tomu sa jeho veľká časť zachovala v pôvodnom secesnom štýle. V rokoch 1995 – 2000 bol kostol kompletne zrekonštruovaný a v súčasnosti je v plnom lesku svojej bývalej slávy, vrátane pozlátených hviezd na modrom pozadí.
1914: Cisárske pohreby
Cisárske a kráľovské štátne pohreby boli významnou udalosťou, pri ktorej sa prenajímali okná a balkóny na dobrý výhľad. Dedič Franz Ferdinand, ktorý bol v roku 1914 zavraždený v Sarajeve, bol prvým členom cisárskej rodiny, ktorého pochovalo mestské pohrebníctvo Viedeň aj napriek tomu, že nebol pochovaný vo Viedni, ale v Arstettene. Hlavný sprievod sprevádzali poslední Habsburgovci z rakúskeho panovníckeho rodu Zita a Otto až k cisárskej hrobke. Ulice boli plné Viedenčanov, ktorí chceli sledovať celý pohreb.
1920: Z pohrebného voza do pohrebného vozidla
Pôvodným účelom pohrebných vozov bola preprava mŕtvych z kostola na cintorín. V 19. storočí boli pohrebné vozy s extravagantnými doplnkami ťahané viacerými pármi koní. Od roku 1920 sa pohrebné vozidlá po prvýkrát použili v doprave ako sprievod ostatných vozidiel. Dizajn pohrebných vozidiel bol pôvodne vytvorený na základe konského koča. Od roku 1930 návrhy pohrebných vozidiel zodpovedali modelom automobilov pre dané obdobie. Počas oboch svetových vojen však pohrebné vozidlá v rámci núdzových opatrení nahradili električky, nakoľko nebolo dosť koní ani dostatok paliva.
1922: Prvé krematórium v Rakúsku
Kremácia bola v Uhorsku zakázaná. V 19. storočí sa o tejto téme začalo opäť diskutovať. V roku 1886 bol Vatikán proti kremácii, liberálne kruhy a robotnícke hnutia boli za. Po celé desaťročia preto tento ideologický konflikt bránil vybudovať krematórium vo Viedni. Kto chcel zosnulého podrobiť kremácii, musel telo presunúť do mesta Gotha v Nemecku. Prvé krematórium v Rakúsku otvorili v Simmeringu v roku 1922. Kremácia sa rozšírila po tom, čo Vatikán v roku 1964 povolil veriacim byť spopolnení. V súčasnosti vo Viedni zaznamenali nárast kremácií, ktoré predstavujú okolo 30 %, ale stále sú pod priemerom ostatných častí Rakúska.
20. storočie: Memento smrti
Od stredoveku smrť pripomína ľuďom, aby premýšľali o svojej vlastnej pominuteľnosti. V priebehu 20. storočia sa pripomínanie si mŕtvych stalo významnejším. Ľudia si preto ešte počas života robili odliatky tváre a rúk, odkladali si vlasy a fotografie. Aj dnes existuje veľa možností ako spomínať na zosnulého. Jednou z nich je odtlačok prsta do pamätného diamantu. Rakúšania si podľa tradície pripomínajú zosnulých počas katolíckych sviatkov 1. a 2. novembra na Sviatky všetkých svätých a všetkých zosnulých. Ľudia navštevujú hroby zosnulých príbuzných, ozdobujú ich kvetinami a ozdobnými sviečkami. Len počas týchto dvoch dní navštívi Centrálny cintorín vo Viedni približne 300 000 ľudí. Aj v iných kultúrach si ľudia pripomínajú mŕtvych (napríklad 40. deň po pohrebe), keď pozostalí nechávajú pre pochovaných pri hrobe jedlo a drobné darčeky.
2014: Pohrebníctvo vo Viedni v súčasnosti
Cintorín sa už dávno stal viac než len posledným miestom odpočinku. Historické náhrobky a čestné hroby sú súčasťou kultúrneho dedičstva a reflektujú vývoj Viedne. Najmä v mestských cintorínoch je veľa zelene a pokoj pre ľudí, ale aj zvieratá. O viedenské cintoríny sa starajú denno-denne stovky zamestnancov. Aj napriek tomu, že životný štýl a požiadavky modernej, pluralitnej spoločnosti sa zmenili, vo Viedni bude mať smrť vždy svoje miesto.
Začiatok 17. storočia: Prvé rakvy
V minulosti bolo zvykom pochovávať mŕtvych iba zabalených do listov alebo plátených vriec. Zosnulí sa začali pochovávať v rakvách až začiatkom 17. storočia. Širšia verejnosť si však truhly mohla dovoliť až vtedy, keď boli zavedené stroje na spracovanie dreva a ich priemyselná výroba v 19. storočí. Katalógy ponúkali rakvy z dreva a kovu podľa požiadaviek klientov. Dnes je najvyšší dopyt po klasických vzoroch, extravagantné tvary a farby rakiev sú skôr výnimkou.
17. storočie: Oznámenie o smrti
Oznámenie o úmrtí pochádza z Francúzska a vo Viedni bolo zavedené v 17. storočí. Malo za úlohu informovať o odchode nedávno zosnulej osoby a tiež o čase a mieste konania pohrebu. V 19. storočí sa na parte dostávajú romantické a sentimentálne obrázky. Pamätné fotografie sú distribuované na pamiatku mŕtvych pri zádušnej omši, pričom obsahujú náboženské symboly alebo portrét zosnulého.
1784: Pochovávanie vo vreci
V roku 1784 Jozef II. vydal dekrét o pohreboch, ktorý prikazoval, aby bol zosnulý pochovaný len v plátenom vreci bez oblečenia a bez rakvy. Účelom tohto nariadenia bola úspora finančných prostriedkov. Navyše sa zosnulé telá rozkladali rýchlejšie, čo neskôr nespôsobovalo problémy s hygienou pri opätovnom pochovávaní.
1784: Katolícke cintoríny na okraji mesta
Prvé cintoríny vo Viedni sa nachádzali okolo farských kostolov. Jozef II. však nariadil, aby boli z hygienických dôvodov, a taktiež z nedostatku miesta, uzatvorené. V roku 1784 bolo založených 5 katolíckych cintorínov mimo mesta (teraz Gürtel). V súčasnosti je vo Viedni spravovaných 46 cintorínov.
1874: Založenie Centrálneho cintorína vo Viedni
Keďže sa Viedeň naďalej rozrastala, pretože sa ľudia sťahovali z predmestí do mesta, v roku 1874 zriadili Centrálny cintorín. Tento druhý najväčší cintorín v Európe sa v súčasnosti rozkladá na ploche 2,5 milióna štvorcových metrov, má 300 000 hrobov a je na ňom pochovaných viac ako 3 milióny zosnulých.
1885: Pohrebníctvo sa stáva povolaním
Spočiatku bola povinnosť rodiny usporiadať pohreb, neskôr túto úlohu prebrali kostoly a súkromné pohrebné spoločnosti, ktoré boli založené v 19. storočí. Od roku 1885 bola vydávaná licencia na vykonávanie tohto povolania.
 |
|
Výzdoba kostola sv. Karola Boromejského, viac foto v galérii pod článkom
|
Kostol a pohrebné ústavy boli na Centrálnom cintoríne vo Viedni postavené v rokoch 1900 – 1911 podľa plánov architekta Maxa Hegela. Cintorínsky kostol je známy ako pamätný kostol Karla Luegera, ktorý ho dal postaviť, keď bol starostom Viedne v rokoch 1897 – 1910. K. Lueger v roku 1911 našiel miesto svojho posledného odpočinku v tomto kostole. Protestantská komunita a židovská náboženská obec má svoje vlastné pohrebisko v bezprostrednej blízkosti.
Začiatok 19. storočia: Smútočné oblečenie pozostalých
Smútočný obrad môže byť vyjadrený mnohými vecami a úkonmi, vrátane príslušného odevu pre pozostalých, ktoré predávali špeciálne obchody. Tí, ktorí si to mohli dovoliť, nosili oblečenie v tradičnej trúchliacej čiernej farbe. Na začiatku 19. storočia bolo smútočné oblečenie vymenené za tmavé, ktoré neskôr nahradili tlmené odtiene. Pozoruhodnou bola svetlo fialová farba.
Koniec 19. storočia: Vývoj hrobových miest
Na konci 19. storočia boli tri druhy hrobových miest: hriadeľový hrob pre 20 mŕtvych, jednotlivé hrobové miesto a hrobka. Pokiaľ ide o dizajn, na väčšine hrobov bol len kríž, alebo kamenný náhrobok. Pohrebisko pre strednú triedu bolo zdobené klasickými neogotickými prvkami, ktoré vyrábali v rámci sériovej výroby. V súčasnej dobe trend smeruje skôr k väčšiemu individuálnemu dizajnu.
Koniec 19. storočia: Extravagantné pohreby
Rastúca stredná triedna v žiadnom prípade nechcela byť spájaná s nižšou vrstvou, a preto sa od nej snažila odlíšiť extravagantnými pohrebmi, ktoré prichádzajú koncom 19. storočia. Tieto extravagantné pohreby boli dlhé a zastarané, vychádzali zo španielskych ceremoniálov. Súčasťou takejto rozlúčky bol sprievod s dramatickou prezentáciou. Sprievod mal špeciálny význam vo verejnej časti pohrebu. Trasa viedla od miesta posledného pobytu do farského kostola, alebo na cintorín, čo bola pre všetkých v uliciach mesta posledná príležitosť vidieť zosnulú osobu. Od roku 1955 sa sprievod skrátil na cestu z obradnej siene k hrobu.
Koniec 19. storočia: Uniformy na poslednú cestu
Uniformy na poslednú cestu, ktoré boli v móde od konca 19. storočia do medzivojnových rokov, odrážajú ducha príslušného obdobia. Jednotné oblečenie mali nielen nosiči rakvy, ale aj hudobníci. Tento štýl sa zjednodušil po druhej svetovej vojne. Po roku 1950 sa historické uniformy prestali používať a boli nahradené jednoduchým oblečením v tmavo-šedej farbe.
 |
|
Dr. Helmut Zilk, starosta Viedne,
viac foto v galérii pod článkom |
V celej Viedni je asi 1 540 čestných hrobov alebo čestných pohrebísk, o ktoré je veľmi dobre postarané. V prvých rokoch boli na Centrálnom cintoríne vo Viedni určené hroby pre významné osobnosti, aby sa cintorín stal atraktívny pre obyvateľov Viedne.
Koniec 19. storočia: Židovské rituály
Ku koncu 19. storočia zaujímala významné postavenie vo Viedni židovská stredná vrstva. Aj židovská rodina kladie veľký dôraz na pohrebný rituál. S ohľadom na židovské rituály sa pohreby usporiadali podľa toho, čo sa všeobecne očakávalo od príslušnej spoločenskej vrstvy. O tom svedčí impozantné pohrebisko na Starom židovskom cintoríne.
1907: Založenie pohrebných služieb mesta Viedeň
Založenie Mestského pohrebníctva vo Viedni v roku 1907 znamenalo koniec nečestnej konkurencie na trhu pohrebníctva. Od tej doby Pohrebné služby mesta Viedeň sprevádzali na poslednú cestu viac ako milión Viedenčanov.
1911: Cintorínsky kostol sv. Karola Boromejského
Popri kostole Otta Wagnera v Steihnofe je cintorínsky kostol sv. Karola Boromejského najdôležitejším príkladom secesnej budovy kostola vo Viedni. Kostol bol navrhnutý podľa plánov architekta Maxa Hegela a po trojročnej výstavbe bol vysvätený v roku 1911. Počas druhej svetovej vojny bol pri bombardovaní vážne poškodený. Napriek tomu sa jeho veľká časť zachovala v pôvodnom secesnom štýle. V rokoch 1995 – 2000 bol kostol kompletne zrekonštruovaný a v súčasnosti je v plnom lesku svojej bývalej slávy, vrátane pozlátených hviezd na modrom pozadí.
1914: Cisárske pohreby
Cisárske a kráľovské štátne pohreby boli významnou udalosťou, pri ktorej sa prenajímali okná a balkóny na dobrý výhľad. Dedič Franz Ferdinand, ktorý bol v roku 1914 zavraždený v Sarajeve, bol prvým členom cisárskej rodiny, ktorého pochovalo mestské pohrebníctvo Viedeň aj napriek tomu, že nebol pochovaný vo Viedni, ale v Arstettene. Hlavný sprievod sprevádzali poslední Habsburgovci z rakúskeho panovníckeho rodu Zita a Otto až k cisárskej hrobke. Ulice boli plné Viedenčanov, ktorí chceli sledovať celý pohreb.
1920: Z pohrebného voza do pohrebného vozidla
Pôvodným účelom pohrebných vozov bola preprava mŕtvych z kostola na cintorín. V 19. storočí boli pohrebné vozy s extravagantnými doplnkami ťahané viacerými pármi koní. Od roku 1920 sa pohrebné vozidlá po prvýkrát použili v doprave ako sprievod ostatných vozidiel. Dizajn pohrebných vozidiel bol pôvodne vytvorený na základe konského koča. Od roku 1930 návrhy pohrebných vozidiel zodpovedali modelom automobilov pre dané obdobie. Počas oboch svetových vojen však pohrebné vozidlá v rámci núdzových opatrení nahradili električky, nakoľko nebolo dosť koní ani dostatok paliva.
1922: Prvé krematórium v Rakúsku
Kremácia bola v Uhorsku zakázaná. V 19. storočí sa o tejto téme začalo opäť diskutovať. V roku 1886 bol Vatikán proti kremácii, liberálne kruhy a robotnícke hnutia boli za. Po celé desaťročia preto tento ideologický konflikt bránil vybudovať krematórium vo Viedni. Kto chcel zosnulého podrobiť kremácii, musel telo presunúť do mesta Gotha v Nemecku. Prvé krematórium v Rakúsku otvorili v Simmeringu v roku 1922. Kremácia sa rozšírila po tom, čo Vatikán v roku 1964 povolil veriacim byť spopolnení. V súčasnosti vo Viedni zaznamenali nárast kremácií, ktoré predstavujú okolo 30 %, ale stále sú pod priemerom ostatných častí Rakúska.
20. storočie: Memento smrti
Od stredoveku smrť pripomína ľuďom, aby premýšľali o svojej vlastnej pominuteľnosti. V priebehu 20. storočia sa pripomínanie si mŕtvych stalo významnejším. Ľudia si preto ešte počas života robili odliatky tváre a rúk, odkladali si vlasy a fotografie. Aj dnes existuje veľa možností ako spomínať na zosnulého. Jednou z nich je odtlačok prsta do pamätného diamantu. Rakúšania si podľa tradície pripomínajú zosnulých počas katolíckych sviatkov 1. a 2. novembra na Sviatky všetkých svätých a všetkých zosnulých. Ľudia navštevujú hroby zosnulých príbuzných, ozdobujú ich kvetinami a ozdobnými sviečkami. Len počas týchto dvoch dní navštívi Centrálny cintorín vo Viedni približne 300 000 ľudí. Aj v iných kultúrach si ľudia pripomínajú mŕtvych (napríklad 40. deň po pohrebe), keď pozostalí nechávajú pre pochovaných pri hrobe jedlo a drobné darčeky.
2014: Pohrebníctvo vo Viedni v súčasnosti
Cintorín sa už dávno stal viac než len posledným miestom odpočinku. Historické náhrobky a čestné hroby sú súčasťou kultúrneho dedičstva a reflektujú vývoj Viedne. Najmä v mestských cintorínoch je veľa zelene a pokoj pre ľudí, ale aj zvieratá. O viedenské cintoríny sa starajú denno-denne stovky zamestnancov. Aj napriek tomu, že životný štýl a požiadavky modernej, pluralitnej spoločnosti sa zmenili, vo Viedni bude mať smrť vždy svoje miesto.
Pripravil Marcel Lincényi, foto Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP I. 2015
Späť na tému Z histórie
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 20 fotografií
