Muž, ktorý prekročil brány vesmíru
Prvý muž v kozme, Jurij Gagarin, tragicky zahynul ako tridsať štyri ročný pred 55. rokmi.
Jurij Gagarin ukázal svoju statočnosť a zmysel pre spolupatričnosť už ako chlapec, keď sypal zeminu do batérií nacistických tankov, aby pomstil okupáciu svojej vlasti. A sabotáže páchal ešte častejšie potom, čo Nemci odviedli jeho dvoch starších súrodencov, brata Valentina a sestru Zoju, na nútené práce.
V tom čase tiež bol pevne rozhodnutý stať sa pilotom, čo sa mu aj splnilo.
Ako chlapec veľmi rád čítal a v škole dosahoval skvelé výsledky, pričom ho bavila hlavne matematika a fyzika a bol aj prirodzený športový talent.
Po oslobodení ZSSR však prehodnotil svoj chlapčenský sen o kariére pilota a rozhodol sa pre životnú dráhu športovca. Na vysnívanú Akadémiu telesnej výchovy v Leningrade sa mu ale dostať nepodarilo.
Napokon, v roku 1950, nastúpil na remeselné učilište pri Lubereckej oceliarni v Moskve, kde sa učil za zlievara. Vďaka vynikajúcemu prospechu ho po roku spolu s troma ďalšími vybrali, aby študoval na Technickej škole v Saratove, kde sa mal zaoberať poľnohospodárskymi strojmi. V Saratove sa taktiež prihlásil do aeroklubu, kde ho hneď po prvom skúšobnom lete na dvojplošníku Polikarpov Po-2 jeho inštruktor Dmitrij Marťanov pochválil slovami: „Zvládol si to dobre. Človek by si myslel, že si to už niekedy robil!“ Načo vraj Gagarin odpovedal: „Lietam celý svoj život!“
Štúdium na Technickej škole ukončil s výborným hodnotením, pričom v záverečnom posudky vyzdvihli jeho disciplinovanosť, zodpovedný vzťah k práci i športové nadanie. Gagarin ale ani trochu netúžil po kariére opravára traktorov či kombajnov, mal vášeň pre celkom iné stroje, a pomocou odporúčania od inštruktora Marťanova sa mu podarilo nastúpiť na pilotnú školu v Orenburgu. Tak sa stal Gagarin dňa 8. januára 1956 vojenským letcom. Aj v Orenburgu vynikal nad svojimi kolegami a po mesiaci bol povýšený do hodnosti seržanta.
Od 26. marca 1956 začal Gagarin pilotovať stíhačku MiG-15 sám. Lietanie mu išlo dobre, problémy však mával s pristávaním. S tým sa mu ale rozhodol pomôcť inštruktor Jadkar Akbulatov a pri ich spoločnom lete sa Gagarinovi podarilo pristáť hladko a bez akýchkoľvek komplikácií.
Keď sa ho jeho inštruktor pýtal, prečo takto nemôže pristáť stále, Jurij sa zamyslel a prišiel na to, že za hladkým pristátím zrejme stojí vankúš, ktorý mal pod zadkom. Kvôli nízkej postave totiž nevidel na všetky orientačné body a uvidieť ich mu pomohol práve vankúš, na ktorom sedel. Odvtedy si vraj pri každom lete na MiGu dával na sedadlo vankúš.
Na konci dvojročného výcviku dostal mimoriadne hodnotenie: „Počas výcviku v učilišti sa prejavil ako disciplinovaný a politicky uvedomelý kadet. (…) Jeho materiálna a telesná príprava je dobrá, teoretická - vynikajúca. Letový program úspešne zvládol a získal základné zručnosti, ktoré dokázal upevniť. Lietanie miluje, lieta smelo a sebavedome. Štátne skúšky z techniky pilotáže a bojové prípravy vykonal s hodnotením „výborne“. Lietadlá dobre pozná aj po materiálnej stránke. Učilište absolvoval medzi najlepšími.“
Jurij Gagarin ukázal svoju statočnosť a zmysel pre spolupatričnosť už ako chlapec, keď sypal zeminu do batérií nacistických tankov, aby pomstil okupáciu svojej vlasti. A sabotáže páchal ešte častejšie potom, čo Nemci odviedli jeho dvoch starších súrodencov, brata Valentina a sestru Zoju, na nútené práce.
V tom čase tiež bol pevne rozhodnutý stať sa pilotom, čo sa mu aj splnilo.
Ako chlapec veľmi rád čítal a v škole dosahoval skvelé výsledky, pričom ho bavila hlavne matematika a fyzika a bol aj prirodzený športový talent.
Po oslobodení ZSSR však prehodnotil svoj chlapčenský sen o kariére pilota a rozhodol sa pre životnú dráhu športovca. Na vysnívanú Akadémiu telesnej výchovy v Leningrade sa mu ale dostať nepodarilo.
Napokon, v roku 1950, nastúpil na remeselné učilište pri Lubereckej oceliarni v Moskve, kde sa učil za zlievara. Vďaka vynikajúcemu prospechu ho po roku spolu s troma ďalšími vybrali, aby študoval na Technickej škole v Saratove, kde sa mal zaoberať poľnohospodárskymi strojmi. V Saratove sa taktiež prihlásil do aeroklubu, kde ho hneď po prvom skúšobnom lete na dvojplošníku Polikarpov Po-2 jeho inštruktor Dmitrij Marťanov pochválil slovami: „Zvládol si to dobre. Človek by si myslel, že si to už niekedy robil!“ Načo vraj Gagarin odpovedal: „Lietam celý svoj život!“
Štúdium na Technickej škole ukončil s výborným hodnotením, pričom v záverečnom posudky vyzdvihli jeho disciplinovanosť, zodpovedný vzťah k práci i športové nadanie. Gagarin ale ani trochu netúžil po kariére opravára traktorov či kombajnov, mal vášeň pre celkom iné stroje, a pomocou odporúčania od inštruktora Marťanova sa mu podarilo nastúpiť na pilotnú školu v Orenburgu. Tak sa stal Gagarin dňa 8. januára 1956 vojenským letcom. Aj v Orenburgu vynikal nad svojimi kolegami a po mesiaci bol povýšený do hodnosti seržanta.
Od 26. marca 1956 začal Gagarin pilotovať stíhačku MiG-15 sám. Lietanie mu išlo dobre, problémy však mával s pristávaním. S tým sa mu ale rozhodol pomôcť inštruktor Jadkar Akbulatov a pri ich spoločnom lete sa Gagarinovi podarilo pristáť hladko a bez akýchkoľvek komplikácií.
Keď sa ho jeho inštruktor pýtal, prečo takto nemôže pristáť stále, Jurij sa zamyslel a prišiel na to, že za hladkým pristátím zrejme stojí vankúš, ktorý mal pod zadkom. Kvôli nízkej postave totiž nevidel na všetky orientačné body a uvidieť ich mu pomohol práve vankúš, na ktorom sedel. Odvtedy si vraj pri každom lete na MiGu dával na sedadlo vankúš.
Na konci dvojročného výcviku dostal mimoriadne hodnotenie: „Počas výcviku v učilišti sa prejavil ako disciplinovaný a politicky uvedomelý kadet. (…) Jeho materiálna a telesná príprava je dobrá, teoretická - vynikajúca. Letový program úspešne zvládol a získal základné zručnosti, ktoré dokázal upevniť. Lietanie miluje, lieta smelo a sebavedome. Štátne skúšky z techniky pilotáže a bojové prípravy vykonal s hodnotením „výborne“. Lietadlá dobre pozná aj po materiálnej stránke. Učilište absolvoval medzi najlepšími.“
Let do neznáma
Od roku 1958 pôsobil Gagarin na základni Nikel, v blízkosti fínskych hraníc. Uprostred nehostinnej snežnej krajiny žil spolu so svojou manželkou. Tu musel ako pilot čeliť aj takým nástrahám, akou je tzv. „čierny ľad“, čiže ľadová námraza, ktorá dokáže premeniť letovú dráhu v hotové klzisko. Popritom sa venoval redakčnej práci v novinách, určených miestnej vojenskej posádke, spieval v zbore a osvojoval si socialistickú ideológiu.
Na sklonku roku 1959, keď sa tešil zo svojho prvého potomka, dcéry Jeleny, mu ponúkli, aby lietal na celkom novom type strojov – raketách. Ponuku okamžite prijal a po náročnom výberovom procese a namáhavom výcviku napokon z troch tisícov pôvodných kandidátov zverili úlohu vstúpiť do vesmíru práve jemu. Len ťažko si dnes môžeme predstaviť, aké obavy museli mátať tohto statočného mládenca, čerstvého otca, ktorý si namiesto pohodlnej kariéry letca vybral túto nesmierne ťažkú výzvu. Najmä, ak zvážime vtedajšiu úroveň technických zariadení.
Ľudia ako Sergej Koroljov, hlavný konštruktér vesmírnej lode Vostok, na ktorej Gagarin obletel Zem, však mladého kozmonauta zakaždým upokojili. Napríklad pri stretnutí v júni 1960 mu Koroljov povedal: „To, čo tu robíme, je vlastne tá najjednoduchšia vec na svete. Niečo vymyslíme, nájdeme tých správnych ľudí, ktorí to postavia a zadáme spústu objednávok na komponenty tým najskúsenejším a najlepším továrňam po celom svete. Keď nám dodajú to, čo sme si objednali, ostáva nám už len to zložiť dokopy. Vážne to nie je nič zložité.“
Pred letom ale Gagarin navštívil rodičov. Azda pre istotu. Veď čo ak by sa z ďalekých čierňav už nikdy nevrátil, čo ak by mu už nikdy nebolo dopriate uvidieť tvár milovanej matky... No rodičom o svojej misii nepovedal a ani nemohol. Až do posledných chvíľ prebiehal celý výcvik pod rúškom tajomstva. Len svoju mamičku ešte poprosil, aby prišla pomôcť manželke Valentíne s druhým prírastkom v jeho rodine, keď bude kdesi na „služobných cestách“.
Predvečer nadchádzajúceho dlho očakávaného dňa letu Gagarin prezradil generálovi Kamaninovi, že nemá vôbec žiadne obavy, čo potvrdili aj výsledky zdravotnej prehliadky. Nášmu hrdinovi namerali krvný tlak s hodnotou 115/75 a srdce mu búšilo 64. údermi za minútu. Gagarina a jeho náhradníka Germana Titova prebudil ich ošetrujúci lekár o pol šiestej ráno miestneho času. Po raňajkách, pozostávajúcich z kávy, mäsového pyré a džemu z čiernych ríbezlí, sa presunuli do montážnej haly, kde si obliekli skafandre. Gagarinove ďalšie kroky viedli k rampe, na ktorej bola prichystaná raketa s kozmickou loďou.
Mladý muž, ktorý ešte v ten istý deň, 12. apríla 1961 navždy vstúpil do dejín ľudstva, bol úplne pokojný. A to i navzdory problémom s poklopom kabíny, ktorý museli technici opätovne uzatvárať. Nakoniec, krátko po 11. hodine Jurij Alexejevič Gagarin vzlietol až tam, do nekonečných výšin...
Štart Vostoku opísal takto:
„Počul som piskot a stále silnejší hrmot, pocítil som, ako sa gigantická raketa zachvela a pomaly, veľmi pomaly sa odtrhla od štartovacej rampy. Nastal zápas medzi raketou a zemskou gravitáciou. Hluk nebol silnejší, než je možné počuť v tryskovom lietadle, bolo v ňom však veľa muzikálnych tónov a farieb, ktoré žiaden skladateľ nikdy nezapísal do nôt, a ktoré žiaden hudobný nástroj ani ľudský hlas nemôže nikdy reprodukovať...“ Po necelých dvoch hodinách Gagarin pristál späť na Zemi.
Aj keď mu jeho let priniesol slávu i závisť kolegov, až do konca života vystupoval skromne a s povestným úsmevom.
Nad okolnosťami jeho smrti, ktorá nastala dňa 27. marca 1968, však naďalej visí množstvo otáznikov.
Podľa jednej z teórií išlo o nehodu, možno zrážku s kŕdľom vtákov; ďalšia hypotéza počíta so zlyhaním letiskových dispečerov, ktorí Gagarinovi a jeho kolegovi v lietadle MiG-15UTI poskytli nesprávne informácie; podľa inej teórie nebol v kabíne MiGu dostatok kyslíka, čo viedlo k neschopnosti ovládať lietadlo a následnej havárii a hovorí sa aj o možnosti, že za nešťastím stojí turbulencia, spôsobená stíhačkou Suchoj Su-15, kvôli ktorej sa MiG dostal do nekontrolovateľnej rotácie.
Od roku 1958 pôsobil Gagarin na základni Nikel, v blízkosti fínskych hraníc. Uprostred nehostinnej snežnej krajiny žil spolu so svojou manželkou. Tu musel ako pilot čeliť aj takým nástrahám, akou je tzv. „čierny ľad“, čiže ľadová námraza, ktorá dokáže premeniť letovú dráhu v hotové klzisko. Popritom sa venoval redakčnej práci v novinách, určených miestnej vojenskej posádke, spieval v zbore a osvojoval si socialistickú ideológiu.
Na sklonku roku 1959, keď sa tešil zo svojho prvého potomka, dcéry Jeleny, mu ponúkli, aby lietal na celkom novom type strojov – raketách. Ponuku okamžite prijal a po náročnom výberovom procese a namáhavom výcviku napokon z troch tisícov pôvodných kandidátov zverili úlohu vstúpiť do vesmíru práve jemu. Len ťažko si dnes môžeme predstaviť, aké obavy museli mátať tohto statočného mládenca, čerstvého otca, ktorý si namiesto pohodlnej kariéry letca vybral túto nesmierne ťažkú výzvu. Najmä, ak zvážime vtedajšiu úroveň technických zariadení.
Ľudia ako Sergej Koroljov, hlavný konštruktér vesmírnej lode Vostok, na ktorej Gagarin obletel Zem, však mladého kozmonauta zakaždým upokojili. Napríklad pri stretnutí v júni 1960 mu Koroljov povedal: „To, čo tu robíme, je vlastne tá najjednoduchšia vec na svete. Niečo vymyslíme, nájdeme tých správnych ľudí, ktorí to postavia a zadáme spústu objednávok na komponenty tým najskúsenejším a najlepším továrňam po celom svete. Keď nám dodajú to, čo sme si objednali, ostáva nám už len to zložiť dokopy. Vážne to nie je nič zložité.“
Pred letom ale Gagarin navštívil rodičov. Azda pre istotu. Veď čo ak by sa z ďalekých čierňav už nikdy nevrátil, čo ak by mu už nikdy nebolo dopriate uvidieť tvár milovanej matky... No rodičom o svojej misii nepovedal a ani nemohol. Až do posledných chvíľ prebiehal celý výcvik pod rúškom tajomstva. Len svoju mamičku ešte poprosil, aby prišla pomôcť manželke Valentíne s druhým prírastkom v jeho rodine, keď bude kdesi na „služobných cestách“.
Predvečer nadchádzajúceho dlho očakávaného dňa letu Gagarin prezradil generálovi Kamaninovi, že nemá vôbec žiadne obavy, čo potvrdili aj výsledky zdravotnej prehliadky. Nášmu hrdinovi namerali krvný tlak s hodnotou 115/75 a srdce mu búšilo 64. údermi za minútu. Gagarina a jeho náhradníka Germana Titova prebudil ich ošetrujúci lekár o pol šiestej ráno miestneho času. Po raňajkách, pozostávajúcich z kávy, mäsového pyré a džemu z čiernych ríbezlí, sa presunuli do montážnej haly, kde si obliekli skafandre. Gagarinove ďalšie kroky viedli k rampe, na ktorej bola prichystaná raketa s kozmickou loďou.
Mladý muž, ktorý ešte v ten istý deň, 12. apríla 1961 navždy vstúpil do dejín ľudstva, bol úplne pokojný. A to i navzdory problémom s poklopom kabíny, ktorý museli technici opätovne uzatvárať. Nakoniec, krátko po 11. hodine Jurij Alexejevič Gagarin vzlietol až tam, do nekonečných výšin...
Štart Vostoku opísal takto:
„Počul som piskot a stále silnejší hrmot, pocítil som, ako sa gigantická raketa zachvela a pomaly, veľmi pomaly sa odtrhla od štartovacej rampy. Nastal zápas medzi raketou a zemskou gravitáciou. Hluk nebol silnejší, než je možné počuť v tryskovom lietadle, bolo v ňom však veľa muzikálnych tónov a farieb, ktoré žiaden skladateľ nikdy nezapísal do nôt, a ktoré žiaden hudobný nástroj ani ľudský hlas nemôže nikdy reprodukovať...“ Po necelých dvoch hodinách Gagarin pristál späť na Zemi.
Aj keď mu jeho let priniesol slávu i závisť kolegov, až do konca života vystupoval skromne a s povestným úsmevom.
Nad okolnosťami jeho smrti, ktorá nastala dňa 27. marca 1968, však naďalej visí množstvo otáznikov.
Podľa jednej z teórií išlo o nehodu, možno zrážku s kŕdľom vtákov; ďalšia hypotéza počíta so zlyhaním letiskových dispečerov, ktorí Gagarinovi a jeho kolegovi v lietadle MiG-15UTI poskytli nesprávne informácie; podľa inej teórie nebol v kabíne MiGu dostatok kyslíka, čo viedlo k neschopnosti ovládať lietadlo a následnej havárii a hovorí sa aj o možnosti, že za nešťastím stojí turbulencia, spôsobená stíhačkou Suchoj Su-15, kvôli ktorej sa MiG dostal do nekontrolovateľnej rotácie.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Výročia
