Muž, ktorý našiel Boha
Svätý Augustín (354 – 430) žil v mladosti prostopašným, rozmarným životom, avšak skutočné uspokojenie a pokoj mu priniesla až viera v Boha, ktorú našiel krátko pred dovŕšením tridsiatich dvoch rokov.
Biografia
Svätý Augustín, známy aj pod vlastným menom Aurelius Augustinus, uzrel svetlo sveta dňa 13. novembra 354 v meste Tagaste v Numídii (dnes Souk Ahras v Alžírsku).
Narodil sa v rodine pohanského štátneho úradníka Patrícia a jeho kresťanskej manželky, neskoršej svätice Moniky. Augustín spočiatku odmietal kresťanské učenie, zaujímal sa hlavne o antickú mytológiu a rétoriku a žil neviazaným, bujarým životom.
V roku 371 mu umrel otec, ktorý pred smrťou prijal kresťanskú vieru, a v tom istom roku Augustín odišiel študovať do Kartága, kde si našiel milenku. Jej meno však nikdy v žiadnom zo svojich spisov neuviedol. Z ich nemanželského zväzku vzišiel v roku 372 alebo 373 chlapec menom Adeodatus (Bohom daný).
Budúci svätec si počas pobytu v Kartágu prečítal Cicerovou dnes už stratenú knihou Hortensius, ktorá v ňom vyvolala záujem o filozofiu. Upútalo ho najmä učenie manicheizmu, vychádzajúce z princípu boja medzi dobrom a zlom, a obľúbil si i starogrécku filozofiu. V roku 375 sa Augustín vrátil do Tagaste, kde sa venoval výučbe rétoriky, ktorú neskôr prednášal aj v Ríme a Miláne.
Pod vplyvom hlbokoveriacej matky, milánskeho biskupa Ambróza a Listu apoštola Pavla Rimanom napokon v lete roku 386 konvertoval na kresťanstvo, rozišiel sa so svojou milenkou a o rok neskôr sa spolu so svojím synom dal pokrstiť biskupom Ambrózom. Keď mu umrela matka, syn i blízky priateľ Nebridius, odišiel do mesta Hippo (uvádzané aj ako Hippo Regius - dnes Annaba v Alžírsku), kde ho v roku 391 vysvätili za kňaza a od roku 396 tu pôsobil ako biskup.
Napísal desiatky literárnych, filozofických a náboženských diel, najznámejšie sú jeho autobiograficky ladené Vyznania. Zomrel 28. augusta 430 počas obliehania Hippa kmeňom Vandalov. Zásluhou pápeža Bonifáca VIII. ho v roku 1295 kanonizovali.
Kostrové pozostatky prisudzované tomuto svätcovi sa nachádzajú v Bazilike sv. Petra v zlatom nebi v talianskej Pavii a v Bazilike sv. Augustína v alžírskej Annabe.
Biografia
Svätý Augustín, známy aj pod vlastným menom Aurelius Augustinus, uzrel svetlo sveta dňa 13. novembra 354 v meste Tagaste v Numídii (dnes Souk Ahras v Alžírsku).
Narodil sa v rodine pohanského štátneho úradníka Patrícia a jeho kresťanskej manželky, neskoršej svätice Moniky. Augustín spočiatku odmietal kresťanské učenie, zaujímal sa hlavne o antickú mytológiu a rétoriku a žil neviazaným, bujarým životom.
V roku 371 mu umrel otec, ktorý pred smrťou prijal kresťanskú vieru, a v tom istom roku Augustín odišiel študovať do Kartága, kde si našiel milenku. Jej meno však nikdy v žiadnom zo svojich spisov neuviedol. Z ich nemanželského zväzku vzišiel v roku 372 alebo 373 chlapec menom Adeodatus (Bohom daný).
Budúci svätec si počas pobytu v Kartágu prečítal Cicerovou dnes už stratenú knihou Hortensius, ktorá v ňom vyvolala záujem o filozofiu. Upútalo ho najmä učenie manicheizmu, vychádzajúce z princípu boja medzi dobrom a zlom, a obľúbil si i starogrécku filozofiu. V roku 375 sa Augustín vrátil do Tagaste, kde sa venoval výučbe rétoriky, ktorú neskôr prednášal aj v Ríme a Miláne.
Pod vplyvom hlbokoveriacej matky, milánskeho biskupa Ambróza a Listu apoštola Pavla Rimanom napokon v lete roku 386 konvertoval na kresťanstvo, rozišiel sa so svojou milenkou a o rok neskôr sa spolu so svojím synom dal pokrstiť biskupom Ambrózom. Keď mu umrela matka, syn i blízky priateľ Nebridius, odišiel do mesta Hippo (uvádzané aj ako Hippo Regius - dnes Annaba v Alžírsku), kde ho v roku 391 vysvätili za kňaza a od roku 396 tu pôsobil ako biskup.
Napísal desiatky literárnych, filozofických a náboženských diel, najznámejšie sú jeho autobiograficky ladené Vyznania. Zomrel 28. augusta 430 počas obliehania Hippa kmeňom Vandalov. Zásluhou pápeža Bonifáca VIII. ho v roku 1295 kanonizovali.
Kostrové pozostatky prisudzované tomuto svätcovi sa nachádzajú v Bazilike sv. Petra v zlatom nebi v talianskej Pavii a v Bazilike sv. Augustína v alžírskej Annabe.
Filozofia sv. Augustína
Podstatu Augustínovej filozofie, založenej na hľadaní Boha a dôkazov o Božej existencii, tvoria slová, ktoré nájdeme v prvej knihe jeho Vyznaní: „Ty sám povzbudzuješ človeka, aby Ťa s radosťou chválil, lebo stvoril si nás pre seba a nepokojné je srdce naše, kým nespočinie v Tebe."
Podľa tohto stredovekého mysliteľa teda človek nenájde vnútorný pokoj inde, než v kresťanstve a žiadna rozkoš, ani moc či sláva nenaplní ľudské srdce tak ako Božia blízkosť. Inšpiráciou k uvedenému poznaniu preňho boli najmä verše z Listu apoštola Pavla Rimanom: „Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí.“ (Rim, 13, 13 – 14).
V spomenutom Augustínovom diele však nájdeme aj mnoho iných pozoruhodných myšlienok, pri ktorých vychádza z vlastných životných skúseností. Napríklad, že spoločenstvo amorálnych ľudí privádza len do záhuby a to, čo je neprirodzené a proti prírode, tak ako hriechy obyvateľov Sodomy, sa prieči Božiemu majestátu a uráža Boha. Na inom mieste zasa upozorňuje, že vyhlasovať sa za Boha je prejavom najväčšej pýchy a ten, kto nehľadá radosť, slávu a pravdu v Bohu, ale v sebe a iných božích tvoroch upadne len do žalosti, hanby a bludu.
Augustín ďalej tvrdí, že viac ľútosti si zaslúži ten, kto sa raduje v neresti, než ten, kto je skľúčený zo straty bohatstva. A ten, kto pácha zločin, v skutočnosti nemiluje zločin, ale dôvody na zločin ako napríklad zbavenie sa strachu z porušenia zákona. Zaujímavý je i jeho názor o zdanlivom dobre, ktoré môže byť preoblečeným hriechom, tak ako je niekedy túžba po pokoji v skutočnosti len maskovanou lenivosťou.
A keďže ani vedomosti a učenosť, ani všetky rozkoše, sláva a majetok človeku neprinesú šťastie, vo svojich Vyznaniach sa opakovane vracia k tvrdeniu, že šťastný je len ten, kto pozná Boha. Preto je pre Augustína poznanie Boha a láska k nemu jediný cieľ hodný úsilia ducha.
A aký je vlastne Boh?
Z pohľadu Augustína: „Najvyšší, Najlepší, Najmocnejší, najviac Všemohúci, Najmilosrdnejší a Najspravodlivejší, Najskrytejší a zároveň Najprítomnejší, Najkrásnejší a Najsilnejší, Stály a Nepochopiteľný!“ Augustína už od čias jeho obrátenia až do smrti privádzala táto Božia nepochopiteľnosť, ktorú ešte väčšmi znásobuje Jeho skrytosť alebo to, čo sa nám javí ako Božie mlčanie, k tomu, aby prostredníctvom svojich diel poskytoval čo najviac dôkazov o Božej existencii. Za jeden z týchto argumentov v prospech pôsobenia Boha považuje samotné stvorenie, čiže prírodu, a Božie tvory.
Toto hľadanie Boha je však len jedným, i keď najzákladnejším prvkom jeho filozofie. Inú rovinu jeho filozofických predstáv tvoria „hlbiny duše“, teda akási psychoanalýza, neustále skúmanie psychiky, odhaľovanie pohnútok konania a zároveň i tých najskrytejších stránok ľudského vnútra. Naša pamäť je nespoľahlivá, skreslená. Poznanie, ktoré v živote svojím úsilím dosiahneme, vôbec nemusí byť pravdou, ba ani niečím užitočným či prospešným.
Ľudský duch je príliš obmedzený, aby pochopil sám seba a nemožno sa spoliehať ani na naše vnímanie okolitej reality. Preto pri nekonečnom zostupovaní do hlbín vlastného vnútra Augustín pociťuje potrebu nájsť akýsi pevný orientačný bod. Ním je neistota a pochybovanie alebo inými slovami: schopnosť myslenia. Augustín tak dospel k názoru, ktorý jasne vyjadril o 1200 rokov po ňom francúzsky filozof René Descartes: „Myslím, teda som.“
Avšak aj keď Augustín vníma obmedzenosť ľudského ducha ako závažnú prekážku, predsa pripomína: „Vráť sa do seba samého, pretože vnútri spočíva pravda!“ Túto pravdu predstavuje Boh, ktorý je síce neuchopiteľný, ale predsa zjavený na tomto svete prostredníctvom Biblie. Svätec sa tiež venoval objasňovaniu trojjedinej podstaty Boha. Božská substancia existuje v každej z Božích osôb – t. j. v Otcovi, Synovi i Duchu svätom neporušená a celá, pričom Augustín, ako upozorňuje nemecký spisovateľ Hans Joachim Störig v knihe Malé dejiny filozofie, vysvetľuje túto zložitú problematiku použitím analógie s ľudskou dušou, ktorá vytvára z bytia, života a poznania jednotnú bytosť.
Pri úvahách o stvorení sveta kládol Augustín dôraz na problematiku času. Keď Boh stvoril svet z ničoho prejavil tým svoju večnosť a veľkoleposť oproti ničotnosti a časovej obmedzenosti všetkého stvoreného. Čas preto považuje za neoddeliteľný od nášho vedomia a rovnako i neoddeliteľný od stvorenia sveta.
Ako jedinú skutočnú kategóriu času uznáva iba existenciu bezprostrednej prítomnosti. Minulosť pripomína sen, matnú spomienku. Budúcnosť je vlastne iba predstava, očakávanie. Niečo, čoho sa bojíme alebo naopak, niečo, na čo sa tešíme. Ani v jednom prípade však nevieme, čo sa v budúcnosti stane, a tak ide len o čosi neskutočné, vymyslené, zostavené z našich túžob alebo sklamaní.
Ďalší prvok jeho filozofie predstavuje jeho vnímanie ľudských dejín.
Dejiny považoval za proces, ktorý prebieha podľa vôle Boha a plánu spásy. V podstate ide o neustály boj medzi vierou a nevierou, ohraničený dvoma medzníkmi – príchodom Krista na Zem, čím začalo oddeľovanie zrna od pliev (porov. Mt. 3:12), resp. povolaných od zatratených, a Posledný súd, ktorým tento proces vyvrcholí. Tí, ktorí budú omilostení, vytvoria „Božiu obec“ a ostatní budú odsúdení k zániku v „pozemskej obci“. Cirkev pritom podľa neho zohráva v dejinách rozhodujúcu úlohu, pretože predstavuje pôdu, na ktorej raz vyrastie Božia ríša vyvolených.
A práve pre toto zdôrazňovanie jedinečného významu cirkvi býva Augustín označovaní za jedného z najväčších cirkevných otcov. Okrem toho sa vyjadroval aj k problematike slobodnej ľudskej vôle. V jeho časoch totiž získala popularitu náuka britského mnícha Pelagia, ktorý hlásal, že človek sa rodí slobodný a nepoškvrnený hriechom, pričom vlastným úsilím môže dôjsť blaženosti, pokiaľ koná v súlade s Kristovým učením.
Augustín však považoval tento názor za nesprávny, za dôkaz nepochopenia Písma. Na Pelagovo učenie preto odpovedal náukou o predestinácii – božskom predurčení.
Tá zakladá na tvrdení, že Boh stvoril svet a človeka ako dielo dobra a pôvodne bol človek v úzkom spojení s Bohom. Biblický Adam a jeho Eva mali moc nehrešiť, boli nesmrteľní, nepodliehali chorobám ani smrti a to až dovtedy, kým Adam pod vplyvom Satana neprepadol hriechu a nezatúžil byť sám sebe pánom. Tým, že zavrhol svojho Stvoriteľa a premenil lásku k Bohu v sebalásku a pýchu, ho následne Všemohúci odsúdil na smrteľnosť.
My všetci sme teda dedičmi prvotného hriechu Adama, otca ľudstva. Preto umierame, trpíme a neustále hrešíme, hoci v niektorých z nás naďalej ostáva túžba po Bohu a dobru.
O žiadnej slobode na tomto svete nemôže byť ani reč, pretože sme odsúdení na smrť, ktorá je odmenou za hriech (porov. List Rimanom, 6:23) a hrešenie je našou prirodzenou ľudskou súčasťou.
Iba Boh má možnosť vykúpiť ľudí, odvrátiť ich od večného zatratenia. A tých, ktorých zachráni, vyberá podľa svojej vôli. I pri tejto selekcii však platí, že základnou podmienkou spásy je popri Božej milosti viera v Krista.
Ale Pelagiovo údajné nepochopenie Kristovej náuky nebolo jediným tŕňom v oku pre stredovekého svätca. Augustín viedol spor aj s cirkvou Donatistov. Tí zdôrazňovali význam mravnosti, Kristovej náuke ostávali verní i v časoch najkrutejšieho prenasledovania kresťanov a odmietali sa podriaďovať svetským vládam či zákonom. Taktiež tvrdili, že v skutočnej cirkvi pôsobia len morálne bezúhonní ľudia a sviatosť prijatá od nemorálneho kňaza nielenže nie je platná, ale dokonca je škodlivá. Proti tomu sa ale postavil Augustín, ktorý zastával názor, rozšírený v radoch prívržencov katolíckej cirkvi, že účinnosť sviatostí je zakaždým udelená Bohom.
Nezhody vyústili až do krvavých nepokojov, ktoré vyvolali prívrženci Donatistov.
I keď Augustín spočiatku násilie odmietal a v čase, prijatia biskupského úradu v roku 396 dokonca vyhlásil: „Nemám v úmysle nikoho nútiť násilím proti jeho vôli k spoločenstvu katolíckej cirkvi“, po opakovaných ozbrojených akciách Donatistov svoje postoje radikalizoval a súhlasil s ozbrojeným bojom proti nim. Tým však otvoril cestu násilnej kristianizácii a likvidácii nekatolíckych kresťanských prúdov.
Podstatu Augustínovej filozofie, založenej na hľadaní Boha a dôkazov o Božej existencii, tvoria slová, ktoré nájdeme v prvej knihe jeho Vyznaní: „Ty sám povzbudzuješ človeka, aby Ťa s radosťou chválil, lebo stvoril si nás pre seba a nepokojné je srdce naše, kým nespočinie v Tebe."
Podľa tohto stredovekého mysliteľa teda človek nenájde vnútorný pokoj inde, než v kresťanstve a žiadna rozkoš, ani moc či sláva nenaplní ľudské srdce tak ako Božia blízkosť. Inšpiráciou k uvedenému poznaniu preňho boli najmä verše z Listu apoštola Pavla Rimanom: „Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí.“ (Rim, 13, 13 – 14).
V spomenutom Augustínovom diele však nájdeme aj mnoho iných pozoruhodných myšlienok, pri ktorých vychádza z vlastných životných skúseností. Napríklad, že spoločenstvo amorálnych ľudí privádza len do záhuby a to, čo je neprirodzené a proti prírode, tak ako hriechy obyvateľov Sodomy, sa prieči Božiemu majestátu a uráža Boha. Na inom mieste zasa upozorňuje, že vyhlasovať sa za Boha je prejavom najväčšej pýchy a ten, kto nehľadá radosť, slávu a pravdu v Bohu, ale v sebe a iných božích tvoroch upadne len do žalosti, hanby a bludu.
Augustín ďalej tvrdí, že viac ľútosti si zaslúži ten, kto sa raduje v neresti, než ten, kto je skľúčený zo straty bohatstva. A ten, kto pácha zločin, v skutočnosti nemiluje zločin, ale dôvody na zločin ako napríklad zbavenie sa strachu z porušenia zákona. Zaujímavý je i jeho názor o zdanlivom dobre, ktoré môže byť preoblečeným hriechom, tak ako je niekedy túžba po pokoji v skutočnosti len maskovanou lenivosťou.
A keďže ani vedomosti a učenosť, ani všetky rozkoše, sláva a majetok človeku neprinesú šťastie, vo svojich Vyznaniach sa opakovane vracia k tvrdeniu, že šťastný je len ten, kto pozná Boha. Preto je pre Augustína poznanie Boha a láska k nemu jediný cieľ hodný úsilia ducha.
A aký je vlastne Boh?
Z pohľadu Augustína: „Najvyšší, Najlepší, Najmocnejší, najviac Všemohúci, Najmilosrdnejší a Najspravodlivejší, Najskrytejší a zároveň Najprítomnejší, Najkrásnejší a Najsilnejší, Stály a Nepochopiteľný!“ Augustína už od čias jeho obrátenia až do smrti privádzala táto Božia nepochopiteľnosť, ktorú ešte väčšmi znásobuje Jeho skrytosť alebo to, čo sa nám javí ako Božie mlčanie, k tomu, aby prostredníctvom svojich diel poskytoval čo najviac dôkazov o Božej existencii. Za jeden z týchto argumentov v prospech pôsobenia Boha považuje samotné stvorenie, čiže prírodu, a Božie tvory.
Toto hľadanie Boha je však len jedným, i keď najzákladnejším prvkom jeho filozofie. Inú rovinu jeho filozofických predstáv tvoria „hlbiny duše“, teda akási psychoanalýza, neustále skúmanie psychiky, odhaľovanie pohnútok konania a zároveň i tých najskrytejších stránok ľudského vnútra. Naša pamäť je nespoľahlivá, skreslená. Poznanie, ktoré v živote svojím úsilím dosiahneme, vôbec nemusí byť pravdou, ba ani niečím užitočným či prospešným.
Ľudský duch je príliš obmedzený, aby pochopil sám seba a nemožno sa spoliehať ani na naše vnímanie okolitej reality. Preto pri nekonečnom zostupovaní do hlbín vlastného vnútra Augustín pociťuje potrebu nájsť akýsi pevný orientačný bod. Ním je neistota a pochybovanie alebo inými slovami: schopnosť myslenia. Augustín tak dospel k názoru, ktorý jasne vyjadril o 1200 rokov po ňom francúzsky filozof René Descartes: „Myslím, teda som.“
Avšak aj keď Augustín vníma obmedzenosť ľudského ducha ako závažnú prekážku, predsa pripomína: „Vráť sa do seba samého, pretože vnútri spočíva pravda!“ Túto pravdu predstavuje Boh, ktorý je síce neuchopiteľný, ale predsa zjavený na tomto svete prostredníctvom Biblie. Svätec sa tiež venoval objasňovaniu trojjedinej podstaty Boha. Božská substancia existuje v každej z Božích osôb – t. j. v Otcovi, Synovi i Duchu svätom neporušená a celá, pričom Augustín, ako upozorňuje nemecký spisovateľ Hans Joachim Störig v knihe Malé dejiny filozofie, vysvetľuje túto zložitú problematiku použitím analógie s ľudskou dušou, ktorá vytvára z bytia, života a poznania jednotnú bytosť.
Pri úvahách o stvorení sveta kládol Augustín dôraz na problematiku času. Keď Boh stvoril svet z ničoho prejavil tým svoju večnosť a veľkoleposť oproti ničotnosti a časovej obmedzenosti všetkého stvoreného. Čas preto považuje za neoddeliteľný od nášho vedomia a rovnako i neoddeliteľný od stvorenia sveta.
Ako jedinú skutočnú kategóriu času uznáva iba existenciu bezprostrednej prítomnosti. Minulosť pripomína sen, matnú spomienku. Budúcnosť je vlastne iba predstava, očakávanie. Niečo, čoho sa bojíme alebo naopak, niečo, na čo sa tešíme. Ani v jednom prípade však nevieme, čo sa v budúcnosti stane, a tak ide len o čosi neskutočné, vymyslené, zostavené z našich túžob alebo sklamaní.
Ďalší prvok jeho filozofie predstavuje jeho vnímanie ľudských dejín.
Dejiny považoval za proces, ktorý prebieha podľa vôle Boha a plánu spásy. V podstate ide o neustály boj medzi vierou a nevierou, ohraničený dvoma medzníkmi – príchodom Krista na Zem, čím začalo oddeľovanie zrna od pliev (porov. Mt. 3:12), resp. povolaných od zatratených, a Posledný súd, ktorým tento proces vyvrcholí. Tí, ktorí budú omilostení, vytvoria „Božiu obec“ a ostatní budú odsúdení k zániku v „pozemskej obci“. Cirkev pritom podľa neho zohráva v dejinách rozhodujúcu úlohu, pretože predstavuje pôdu, na ktorej raz vyrastie Božia ríša vyvolených.
A práve pre toto zdôrazňovanie jedinečného významu cirkvi býva Augustín označovaní za jedného z najväčších cirkevných otcov. Okrem toho sa vyjadroval aj k problematike slobodnej ľudskej vôle. V jeho časoch totiž získala popularitu náuka britského mnícha Pelagia, ktorý hlásal, že človek sa rodí slobodný a nepoškvrnený hriechom, pričom vlastným úsilím môže dôjsť blaženosti, pokiaľ koná v súlade s Kristovým učením.
Augustín však považoval tento názor za nesprávny, za dôkaz nepochopenia Písma. Na Pelagovo učenie preto odpovedal náukou o predestinácii – božskom predurčení.
Tá zakladá na tvrdení, že Boh stvoril svet a človeka ako dielo dobra a pôvodne bol človek v úzkom spojení s Bohom. Biblický Adam a jeho Eva mali moc nehrešiť, boli nesmrteľní, nepodliehali chorobám ani smrti a to až dovtedy, kým Adam pod vplyvom Satana neprepadol hriechu a nezatúžil byť sám sebe pánom. Tým, že zavrhol svojho Stvoriteľa a premenil lásku k Bohu v sebalásku a pýchu, ho následne Všemohúci odsúdil na smrteľnosť.
My všetci sme teda dedičmi prvotného hriechu Adama, otca ľudstva. Preto umierame, trpíme a neustále hrešíme, hoci v niektorých z nás naďalej ostáva túžba po Bohu a dobru.
O žiadnej slobode na tomto svete nemôže byť ani reč, pretože sme odsúdení na smrť, ktorá je odmenou za hriech (porov. List Rimanom, 6:23) a hrešenie je našou prirodzenou ľudskou súčasťou.
Iba Boh má možnosť vykúpiť ľudí, odvrátiť ich od večného zatratenia. A tých, ktorých zachráni, vyberá podľa svojej vôli. I pri tejto selekcii však platí, že základnou podmienkou spásy je popri Božej milosti viera v Krista.
Ale Pelagiovo údajné nepochopenie Kristovej náuky nebolo jediným tŕňom v oku pre stredovekého svätca. Augustín viedol spor aj s cirkvou Donatistov. Tí zdôrazňovali význam mravnosti, Kristovej náuke ostávali verní i v časoch najkrutejšieho prenasledovania kresťanov a odmietali sa podriaďovať svetským vládam či zákonom. Taktiež tvrdili, že v skutočnej cirkvi pôsobia len morálne bezúhonní ľudia a sviatosť prijatá od nemorálneho kňaza nielenže nie je platná, ale dokonca je škodlivá. Proti tomu sa ale postavil Augustín, ktorý zastával názor, rozšírený v radoch prívržencov katolíckej cirkvi, že účinnosť sviatostí je zakaždým udelená Bohom.
Nezhody vyústili až do krvavých nepokojov, ktoré vyvolali prívrženci Donatistov.
I keď Augustín spočiatku násilie odmietal a v čase, prijatia biskupského úradu v roku 396 dokonca vyhlásil: „Nemám v úmysle nikoho nútiť násilím proti jeho vôli k spoločenstvu katolíckej cirkvi“, po opakovaných ozbrojených akciách Donatistov svoje postoje radikalizoval a súhlasil s ozbrojeným bojom proti nim. Tým však otvoril cestu násilnej kristianizácii a likvidácii nekatolíckych kresťanských prúdov.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
