Motív smrti v básňach Máši Haľamovej
Život a tvorba Máši Haľamovej
Máša Haľamová sa narodila 28. augusta 1908 v Blatnici. Krátko pred dovŕšením ôsmich rokov prišla o matku a do výchovy si ju vzala jej teta, nakoľko jej otec – obchodník, pracoval v Strednej Ázii. Neskôr bola podľa matkinej poslednej vôle zverená pedagogičke a spisovateľke Oľge Textorisovej, s ktorou ušla pred násilnou maďarizáciou do Starej Pazovy v Chorvátsku. Späť sa vrátili až po rozpade Rakúsko-Uhorska koncom roka 1918. Po maturite na Štátnej obchodnej akadémii v Bratislave sa zamestnala ako úradníčka v Novom Smokovci, kde sa zoznámila so svojím manželom a životnou lásku, o desať rokov starším doktorom Jánom Pullmanom.
V roku 1930 sa vydala a spolu s manželom žili vo vile Marína na brehu Štrbského plesa, kde mal Dr. Pullman ordináciu. Ako vynikajúca lyžiarka sa tiež stala v roku 1935 rozhodkyňou na majstrovstvách sveta na Štrbskom Plese. Po manželovej smrti sa z Tatier presťahovala do Martina a pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve Osveta. O dva roky neskôr odišla do Bratislavy, kde až do roku 1973 pôsobila vo vydavateľstve Mladé letá.
V básnickej tvorbe nadviazala na symbolizmus, no cítiť v nej i baladickosť slovenskej ľudovej poézie a vplyv českého básnika Jiřího Wolkra. Básnický štýl Máši Haľamovej je však svojský, ojedinelý, a preto ju literárny vedci označujú za „osamelú bežkyňu“ a „Poetu doctus“ - učeného básnika, ktorý získaný talent rozvinul a zdokonaľoval sa každou ďalšou zbierkou. Okrem poézie písala i príbehy pre deti a mládež, je autorkou viacerých spomienkových esejí a venovala sa aj prekladateľstvu. Máša Haľamová zomrela ako osemdesiatšesť ročná, 17. júla 1995 v Bratislave.
Básnická zbierka Smrť tvoju žijem
Haľamová vydala iba tri zbierky poézie. Medzi vydaním druhej zbierky Červený mak a jej poslednej zbierky Smrť tvoju žijem navyše uplynulo 34 rokov, avšak napriek tomu zanechala v slovenskej literatúre nezmazateľnú stopu a stala sa inšpiráciou pre nadchádzajúce generácie básnikov. Poéziu Máši Haľamovej výstižne charakterizoval spisovateľ Michal Bartko v eseji Poézia prostoty (1983): „V jej básňach nenájdete báseň bezstarostnú, bez baladického podtextu, jej erbom je melanchólia, vždy jej niečo chýba, vždy za niečím žiali, vždy po niečom prahne.“
V zbierke Smrť tvoju žijem, ktorá vyšla 10 rokov po smrti autorkinho manžela v roku 1966, sa dostáva do popredia motív smútku nad stratou milovanej osoby. Zbierka je rozdelená na dve časti a mottom prvej z nich, nazvanej September, sú verše z básne Laca Novomeského:
„Až po ten záchvev, čo sa volá láska,
proste len láska, hoci ňou,
iba ňou sa bráni život zraňovaniu.“
Tie akoby predznamenávali celý charakter tejto časti zbierky, presiaknutej spomienkami na stratenú lásku, baladickosťou, tragikou a smútkom. Najdôležitejšie posolstvo zbierky ale je, že v tomto smútku nezotrváva, snaží sa ho poraziť a pokorne prijať i tragický údel, ktorý ju postihol.
Zbierku síce vydala až 10 rokov po manželovej smrti, avšak pracovala na nej dlhší čas, o čom svedčia verše z básne Na Silvestra:
„Päť rokov prešlo ako sen,
päť rokov bez Vás,
a predsa kedysi boli sme -
Vy i ja.“
Okrem ústredného motívu smrti manžela však poetka v zbierka spracúva aj inú udalosť. V Balade o utopenom hercovi čitateľom pripomína tragickú smrť herca Srbského národného divadla v Novom Sade a Slovenského národného divadla v Bratislave, Svetozára Sveta Hurbana, ktorý sa 30. júla 1933 počas dlhého plávania v Dunaji v srbskom meste Zemun (dnes súčasť Belehradu) utopil.
Tragiku tohto úmrtia podčiarkujú slová:
„To nie je potlesk publika,
čo vďačí hercovi.
To vlna o kameň jednostaj tlieska
v suchom jelšoví.
Z vyschnutej zeme
dych vrbín uniká.“
Trochu viac radosti však badať v nasledujúcej básni Kruhy na vode, kde svetielko nádeje prináša jar a kolobeh života:
„Počúvaj, spievajú o jari,
o brehoch plných kvietia,
o bielom venci milujúcich rúk,
o našej mladosti, o noci
s hviezdami,
o vykúpení z múk.
Zdvihni svoj obraz z hladiny,
pozri, aký je krehký.
Odhora ide dravý prúd,
čo nájde, roztriešti.
Za vlnou vlna
bez konca
pesničku novú spieva.
Z hlbiny voda vystrekla.
Kruh v kruh sa uzaviera...“
Svoj dávny bôľ za dávno zosnulou matkou a nesplnenú túžbu po dieťati vyžalovala v básni Predsavzatie, ktorá je zároveň akýmsi manifestom vnútornej sily a nezlomnosti človeka navzdory tragickým zážitkom a okolnostiam:
„Tak zdediť smútok duše
matky umučenej
a život neprekliať
a nezlorečiť ranám.
Piť horkosť sivých dní
z nádoby preplnenej
a smädu nezhasiť
prameňom živých vôd.
Mať úsmev na tvári po slze,
ako ja mám,
k oceli kalenej
neutiecť v beznádeji.
Nedať sa prízrakom
zelených brieždení
po nociach bez milosrdenstva slov.
Z bolesti v silu rásť.
Vystačiť s pokorou.
I keď pre úsmev dieťaťa,
čo nikdy
nepatril mi.“
Prvé dva verše uvedenej básne pritom poukazujú na ťažký život matky Máši Haľamovej, ktorá sa zamilovala do mladého evanjelického kaplána Janka Obucha, ale nakoľko rodina nesúhlasila s jej voľbou, musela sa svojej lásky vzdať. Nešťastný kaplán spáchal samovraždu (načo odkazujú slová: „k oceli kalenej neutiecť v beznádeji“) a Oľga Peniažková, matka budúcej poetky, sa ako 26-ročná vydala na radu svojej priateľky Oľgy Textorisovej za 53-ročného bohatého obchodníka Jozefa Haľamu, pričom sa starala aj o jeho šesť detí - polosirôt, ktoré mal z predchádzajúceho manželstva. Z tohto zväzku vzišli ďalšie dve deti (Máša a jej brat Jozef) a po necelých deviatich rokoch Oľga Haľamová vo veku 35 rokov podľahla tuberkulóze.
Tragikou, ale i túžbou po prekonaní smútku a živote sú charakteristické básne z druhej časti zbierky Bez teba, ktorá je uvedená mottom:
„Akou mieru bolesti
premeriam hluchý priestor,
čo ostal po tebe?“
Túžba po zmierení s hroznou stratou prenikla už do prvej básne tohto dielu V tú noc:
„Je noc, je noc!
Mať moja dobrá
keby žila,
na hlavu by mi
ruku položila
a tíško riekla:
Moje neboža,
skloň hlavu v pokore,
stala sa vôľa božia,
pokoja došiel,
kto spravodlivo žil.“
Ako však pripomína v básni Monológ, smútok neustal ani po rokoch:
„Cestičkou hornou
niesli ťa naposledy
červených smrekov katedrálou.
Odvtedy
smrť tvoju žijem.“
Na inom mieste v tejto básni akoby žiadala zosnulého manžela o povolenie ďalej žiť v spoločnosti, o povolenie prekonať smútok:
„Daj mi znať vetrom,
daj znať rečou vtáka,
znať mi daj,
či zísť tou druhou nadol,
medzi ľudí.
Či nebude to cesta krivolaká.“
Nezlomnosť a ľudskú silu umožňujúcu bojovať so žiaľom pripomínajú verše:
„Hmla obväz položí
na miesto bleskom zasiahnuté.
Ak poddá sa -
len veľkej povíchrici.“
Sugestívne a nesmierne tragicky vyznievajú i verše z básne Bolo to dávno?, v ktorej vytvára protiklad prírodnej katastrofy (povíchrici) a vojny.
Zatiaľčo v čase prírodnej katastrofy „Bol čas žiť, milovať“, a to i napriek tomu, že povíchrica priniesla smrť dvom veveričkám, v období vojny a bombardovania „čiernymi smrtonosnými vtákmi“, keď „si mŕtve deti podali krvavú rúčku nahú“ už „bol čas umierať“. Z týchto slov vyplýva, že prírodná katastrofa je predsa len (i navzdory úmrtiam, ktoré môže spôsobiť) čímsi prirodzeným, na rozdiel od vojny, ktorá je vo svojej podstate iba nenávistným vraždením.
Záverečná trojica básní Boso po tráve, Vtedy tiež limby kvitli a Tie machy pili z tvojich žíl prináša spomienky, ale i nádej v opätovné stretnutie na druhom svete.
Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
