Miliónová sekera
Bratislavská obchodná spoločnosť ALKOLEX si už pár rokov na našom trhu celkom dobre žije. Šikovný manažment, opatrnosť pri investovaní a najmä dôsledné dodržiavanie pravidiel hry v tzv. dodávateľsko - odberateľských vzťahov spôsobili, že firma prosperuje. Keď by už hneď nebola bohatá, aspoň nemá dlhy od nepoctivých odberateľov, ako väčšina ich kolegov. Používali osvedčený recept - pri nových nákupcoch predaj zásadne za hotové, po nejakom čase a po získaní dôvery už aj na faktúry - ale vždy iba jednotlivo. Zaplatíš, dostaneš - taká bola filozofia.
Napriek tomu sa aj táto opatrná firma poriadne popálila. Prečo vlastne, to možno dosiaľ nechápu ani sami. Zhluk okolností, Náhoda, nepozornosť? Iný faktor? Nevedno. Isté bolo, že počiatkom októbra 1997 sa v ALKOLEX-e spustil poplach. Pri sledovaní splatnosti faktúr zistili, že po lehote už majú „sekeru“ nad 900-tisíc korún a všetky pohľadávky sú v jednej firme - v žilinskej „eseročke“ PPL. To sa im nikdy predtým nestalo!
Obchodný riaditeľ inžinier Brziak soptil. Ako je to možné? Nechal si predložiť všetky výkazy a dospel k názoru, že „niekto“ v ich firme nepochopiteľne zlyhal. V rozpätí od 26. augusta 1997 do 11. septembra 1997 totiž ich spoločnosť v piatich prípadoch prijala objednávku zo žilinskej firmy PPL na nákup najmä kvalitných druhov alkoholu vo veľkých objemoch. Objednávky boli v rozpätí od 30- až do 358-tisíc korún a všetky boli promptne zrealizované! To znamená, že posledné auto s tovarom odišlo do Žiliny 12. septembra 1997, ani jednu faktúru však táto firma nezaplatila! Hlavná ekonómka Ing. Černáková bola sama zúfalá - firma PPL si už vlani počas frekventovaných nákupov platbami v hotovosti získala dôveru a tak postupne prešli na úhrady faktúrou. Prečo ten skrat? Ako to vzniklo?
Ekonómka vysvetlila, že v tom čase - teda koncom augusta - volal inžinier Radimský z PPL, vraj záujem rastie, rozširujú sieť odberateľov a potrebujú rýchlo tovar, najmä Jim Beam, božkovský Fernet, Calvados a iné dosť nákladné komodity. V ALKOLEX-e radi vyhoveli, predaj totiž inde klesal. Keďže súčasťou ich obchodnej politiky bola 17-dňová lehota splatnosti faktúr, nevšimli si, že tých objednávok bolo tento raz „akosi viac“ a účtovníčky v takom krátkom čase nemali ako zaregistrovať, že PPL za tovar nezaplatila. Veď všetky objednávky išli za sebou v rozpätí 16 dní, teda o deň menej ako je splatnosť prvej dodávky! Ekonómka preto počínanie dievčat z ekonomického oddelenia hodnotila ako ,,úlet“, no neostávalo iné, iba faktúry po lehote splatnosti naháňať.
Poverení ľudia začali do žilinskej spoločnosti vyvolávať, či sa niečo nedeje. Zakaždým dostali od inžiniera Radimského ubezpečenie, že nie, lebo ich problémy sú krátkodobé a všetko vyrovnajú. Raz bol šéf na dovolenke, inokedy služobne vzdialený... Radimského z telefonických kontaktov už dlhšie poznali, bol to starší pán, zrejme už penzista, s ktorým najčastejšie spolupracovali. Upokojoval ich, ale neuspokojil. Keď peniaze nechodili, osobne Brziak sa v Žiline začal zháňal po majiteľovi a jedinom konateľovi Štefanovi Gažúrovi. Nikdy však nemal šťastie. Neskôr Brziak aj s ekonómkou Černákovou zašli do Žiliny a zistili, že sídlo firmy PPL je vlastne zatvorené, o firme nikto nič nevie a celá situácia je zvláštna, pretože ďalší ľudia z „PPL-ky“, ktorých ako-tak aj osobne poznali, sa im záhadne schovávajú. Aspoň taký dojem pri jednej z návštev získali. Keď napokon zistili, že PPL podľa všetkých príznakov naozaj neexistuje a niet nikoho, kto by ich pohľadávky uhradil, obrátili sa na políciu. Niečo tu smrdí!
Tak sa s pomocou daňového úradu i príslušníkov finančnej polície pustil do práce represívny aparát. Napokon, už dlhšie mali poznatky, že ten Gažúr je poriadny „kvietok“ - zo všetkých strán dostávali avíza o pozoruhodných transakciách, ktoré mali spoločného menovateľa - smrdeli podvodom a niesli Gažúrov rukopis. Tak rýchlo zistili, čo sa to vlastne s PPL stalo - firma bola pôvodne písaná na inžiniera Lehotaja, ten však svoj podiel predal Gažúrovi a založil si vlastnú firmu POMMA. Gažúr však PPL zlikvidoval hneď po tej mohutnej sérii objednávok, ponechali však platné podpisové vzory v banke i ostatné náležitosti, akoby firma ešte „šlapala“. Všetci pracovníci sa ďalej tvárili, že pôsobia vo firme PPL, hoci oficiálne už boli zamestnanci firmy Pomma s prakticky rovnakou náplňou činnosti. Kuriózne bolo, že všetky objednávky pre firmu PPL tak vybavovali tí istí ľudia, čo už pôsobili v POMME a sídlili na tej istej adrese. Riaditeľ Brziak sa chytal za hlavu - ako sme to mohli tušiť? ,,Keď som ešte v októbri naháňal Radimského, ani slovkom nenaznačil, že tá PPL vlastne už neexistuje!“ To isté tvrdil majiteľ veľkoskladu, od ktorého mala PPL prenajaté skladovacie priestory. nadával, že sa mu od istého času už vôbec nezdali, stále boli problémy s platením nájomného, do skladu chodilo veľa čudných ľudí, hovorilo sa aj niečo o falošných kontrolných páskach a o podozrení z výroby alkoholu na čierno. Majiteľ veľkoskladu mal také podozrenie, keďže v sklade našiel veľké množstvo drevného uhlia, ktoré sa pri destilácii používa. Ani on nemal poňatia, že firma PPL funguje už iba fiktívne - aby rozpredala tovar, ktorý dostali od ALKOLEX-u, ale nezaplatili. Signály o podozreniach z rozsiahlej trestnej činnosti sa množili. „Však už v októbri,“ hovoril policajtom, „si tu denne podávali kľučky dodávatelia z celého Slovenska a hľadali Gažúra. Ten odhad nezaplatených faktúr robil možno päť, možno osem miliónov korún...
Hľadali Gažúra, ale toho už dobre dlho nikto nevidel. V mieste trvalého bydliska sa nezdržiaval, manželka tvrdila, že naozaj nevie, kde by mohol byť. Vôbec sa neozýval. Vyšetrovateľ okresného úradu vyšetrovania preto pracoval s tými, ktorých mal po ruke - s manažmentom likvidovanej firmy PPL, všetko terajšími zamestnancami firmy POMMA. Pochopiteľne, všetci sa vyhovárali. Oni vraj o nezaplatených faktúrach nemali poňatia, resp. potom už o nich vedeli, mysleli si však, že Gažúr sa objaví a dá všetko do poriadku. Ani Radimského netrápilo, že spolu s ďalšími tovar objednával a hneď distribuoval odberateľom, peniaze od nich však už inkasoval v hotovosti. Všetko si vraj bral Gažúr... Bývalý konateľ PPL Ing.Lehotaj vyšetrovateľovi tvrdil, že firmy sa vzdal v prospech Gažúra preto, lebo v tejto oblasti bola veľká konkurencia. Vôbec ho netrápilo, že si okamžite založil takú istú firmu, akú predal Gažúrovi! Kto mu mal veriť? O nesplatených pohľadávkach musel mať preto oveľa lepší prehľad, ako ktokoľvek iný z výkonných pracovníkov PPL. Tí sa predsa o finančné toky starať nemuseli. Keď prišiel tovar, uskladnili ho a potom podľa objednávok distribuovali. Čože sa oni mali starať?
Vyšetrovateľ len krútil hlavou. Akoby ani jeden z nich nevedel, že už vo firme nepracuje a napriek tomu navonok utvára „jej imidž“! O firme POMMA totiž nikto nemal poňatia - tak ako len málo ľudí fyzicky poznalo Gažúra. Pre každého boli skutoční partneri oni - inžinieri Radimský, Kýčera a Lehotaj „z PPL“, pričom sa vedelo aj to, že Radimský v podstate už iba brigáduje ako dôchodca. Celú v skutočnosti už neexistujúcu firmu teda riadili Lehotaj s Kýčerom. S vodičom Stoklasom a mladou ekonómkou Sapárovou prichádzali obchodní partneri do styku len ako s pracovníkmi, ktorí na chod firmy nemali vplyv. Predstavitelia firmy preto ťažko zdôvodňovali, že o likvidácii firmy síce vedeli, napriek tomu si až do polovice októbra v banke nechali podpisový vzor na jej účet! O tom, že účty tohto právneho subjektu boli dokonale vybielené, azda ani netreba hovoriť.
Samozrejme, hlavnú zodpovednosť aj tak niesol konateľ a jediný spoločník PPL Štefan Gažúr. Vyšetrovateľ mu už v decembri 1997 vzniesol obvinenie v neprítomnosti a sudca na neho vydal zatykač. Ostatní sa aj vďaka tomu vyhovárali na neprítomného a „hodili“ mu na krk všetky hriechy. V apríli 1998 však vyšetrovateľ vzniesol obvinenie všetkým piatim z firmy PPL na čele s Lehotajom. Dával im za vinu spolupáchateľstvo na trestnom čine podvodu, pri ktorom vznikla firme ALKOLEX bezmála miliónová škoda. Advokát sa snažil ako vedel, neustále dokazoval, že jeho klienti nemali žiaden úmysel niekoho podviesť - napokon, z prostriedkov, získaných predajom za hotové, aj tak nič nemali, všetko „zhrabol“ Gažúr. Na indíciach predsa nemožno postaviť obvinenie! tvrdil advokát.
Nuž, neišlo o indície. Celé mesiace prichádzali k vyšetrovateľovi procesne vypovedať desiatky svedkov, ktorí potvrdili, že títo ľudia, teda Lehotaj, Kýčera a spol. ešte dlho po zániku firmy ďalej vystupovali v jej mene, dodávali im tovar, brali zaň peniaze v hotovosti. A keďže sami boli už od leta 1997 riadnymi zamestnancami inej firmy POMMA, nemohli nevedieť, že svojich dodávateľov podvádzajú! Neišlo pritom iba o to, že o likvidácii firmy vedeli - konali aktívne a v priamom úmysle ponechať iných v omyle a mať z toho finančný prospech. Nechýbala teda ani subjektívna stránka, dôležitá pre trestnoprávnu zodpovednosť!
„Fantóm“ Gažúr ďalej strašil. Medzi vypočutými bol aj jeden podnikateľ, ktorý dlhšie zháňal úver na kúpu istého objektu. Banky mu nechceli požičať, cez náhodných známych sa mu napokon ozval jeden muž, ktorý sľúbil, že mu úver vo výške dva až dva a pol milióna poskytne. Ten muž sa volal Štefan Gažúr. Ako záruku za pôžičku mu Gažúr navrhol urobiť fiktívny zmluvný odpredaj jeho strojov v takej istej hodnote. Preukázal sa živnostenským listom, všetko bolo v poriadku. S Gažúrom sa dohodli, že akonáhle úver splatí, stroje sa zasa zmluvne prevedú k nemu, teda „akože“ sa znova odpredajú. Podnikateľ súhlasil, no úver nikdy nevidel. „Stretol som toho Gažúra ešte vo februári 1998, tvrdil mi, že aspoň milión mi určite vybaví a priniesol aj potvrdenia okolo DPH z nášho predaja, tak som si bol istý, že o stroje neprídem...
Prišiel. Ale najväčší šok čakal nielen tohto podnikateľa, ale aj policajtov, keď dotyčnému podnikateľovi ukázali Gažúrovu fotku. „To predsa nie je on!“ vyhŕkol zdesený exmajiteľ strojov. „Tohto človeka, čo je na fotografii, som v živote nevidel!“ „Keď ste sa zoznámili, overovali ste si jeho totožnosť?“ pýtal sa vyšetrovateľ. „Nie, stačilo mi, že mal v poriadku papiere na podnikanie, vôbec ma nenapadlo pozrieť mu do občianskeho preukazu, či je to ozaj Gažúr alebo nie,“ smutno priznal podnikateľ...
Jeho prípad ostal ako jedna zo záhad okolo činnosti Štefana Gažúra. Nedalo sa vylúčiť, že niektorý šikovník začal vo viacerých podvodoch využívať jeho meno a takto mu „hádzať“ na krk aj svoje delikty. Rovnako pravdepodobné však je, že si na podobné majstrovské podvody najímal ľudí sám Gažúr! Ťažko sa to dalo zistiť, pretože muž tohto mena je stále v nedohľadne a množia sa hlasy, tvrdiace, že Gažúr sa neskrýva, ale bol už dávno a naveky ,,ukrytý“ buď spolupáchateľmi, alebo naopak dobehnutými veriteľmi, ktorí ho chytili skôr ako polícia. Inými slovami, veľa ľudí v Žiline si dnes už myslí, že Štefan Gažúr sa stal neoddeliteľnou súčasťou Vodného diela Žilina. Ak by sa však predsa len kdesi objavil, žilinská polícia bude vďačná za každú, hoci i anonymnú informáciu.
Dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry v Žiline sa o tento prípad živo zaujímal nielen preto, že ho advokát neustále zamestnával svojimi aktivitami (čo mu, samozrejme, nikto nemôže mať za zlé), ale i preto, že v prípade firmy PPL išlo naozaj iba o vrchol ľadovca a skutočný rozsah škôd, ktoré Gažúr napáchal, ešte stále nie je polícii celkom jasný. Celú skupinu piatich ľudí z bývalej PPL obžaloval a v novembri 1998 sa prípadom zaoberal žilinský okresný súd. Všetci piati obžalovaní na pojednávaní zotrvali vo svojej obhajobe, podľa ktorej sa ničoho nedopustili a za všetko môže iba Gažúr. Súd im neveril, oslobodil však spod obžaloby účtovníčku Sapárovú, dvom hlavným aktérom (Kýčera, Lehotaj) nadelil nepodmienečné, i keď nie veľké tresty, v prípade „menších rýb“, teda dôchodcu inžiniera Radimského a vodiča Stoklasa považoval za primeraný trest podmienečný. Všetci štyria odsúdení sa však proti verdiktu odvolali. Opätovne zdôrazňovali, že sami žiadne prostriedky nezískali, všetko išlo Gažúrovi a ten zmizol. Oni robili iba podľa pokynov, nevideli v tom nič zlé, vedeli akurát, že Gažúra naháňa ALKOLEX kvôli nejakým nezaplateným faktúram. Ale to je predsa starosť vlastníka, či nie? O tom, že mnohých uviedli do omylu, lebo existenciu novej firmy nikomu nespomenuli, nepadlo ani slova. Krajský súd v Žiline sa teda znova celým prípadom zaoberal a dospel k názoru, že vo všetkých prípadoch budú postačovať tresty podmienečné takpovediac rovným dielom - po dva roky v I. nápravnovýchovnej skupine, ale s rozdielnou dĺžkou odkladu výkonu trestu. Teda bývalý vlastník PPL Ing. Lehotaj a Ing. Kýčera dostali odklad na tri roky, inžinier Radimský s vodičom Stoklasom na dva roky. Nešťastný ALKOLEX bol s náhradou škody odkázaný na občianskoprávne konanie, pretože zaviazať odsúdených na úhradu v neprítomnosti hlavného vinníka Gažúra by bolo nepochybne nespravodlivé.
Čo dodať? ALKOLEX prišiel svojou neopatrnosťou za šestnásť dní o vyše 900-tisíc korún a naši protagonisti napokon s podmienečnými trestami neobišli tak zle. Ostatne, čože je to dnes milión...
Napriek tomu sa aj táto opatrná firma poriadne popálila. Prečo vlastne, to možno dosiaľ nechápu ani sami. Zhluk okolností, Náhoda, nepozornosť? Iný faktor? Nevedno. Isté bolo, že počiatkom októbra 1997 sa v ALKOLEX-e spustil poplach. Pri sledovaní splatnosti faktúr zistili, že po lehote už majú „sekeru“ nad 900-tisíc korún a všetky pohľadávky sú v jednej firme - v žilinskej „eseročke“ PPL. To sa im nikdy predtým nestalo!
Obchodný riaditeľ inžinier Brziak soptil. Ako je to možné? Nechal si predložiť všetky výkazy a dospel k názoru, že „niekto“ v ich firme nepochopiteľne zlyhal. V rozpätí od 26. augusta 1997 do 11. septembra 1997 totiž ich spoločnosť v piatich prípadoch prijala objednávku zo žilinskej firmy PPL na nákup najmä kvalitných druhov alkoholu vo veľkých objemoch. Objednávky boli v rozpätí od 30- až do 358-tisíc korún a všetky boli promptne zrealizované! To znamená, že posledné auto s tovarom odišlo do Žiliny 12. septembra 1997, ani jednu faktúru však táto firma nezaplatila! Hlavná ekonómka Ing. Černáková bola sama zúfalá - firma PPL si už vlani počas frekventovaných nákupov platbami v hotovosti získala dôveru a tak postupne prešli na úhrady faktúrou. Prečo ten skrat? Ako to vzniklo?
Ekonómka vysvetlila, že v tom čase - teda koncom augusta - volal inžinier Radimský z PPL, vraj záujem rastie, rozširujú sieť odberateľov a potrebujú rýchlo tovar, najmä Jim Beam, božkovský Fernet, Calvados a iné dosť nákladné komodity. V ALKOLEX-e radi vyhoveli, predaj totiž inde klesal. Keďže súčasťou ich obchodnej politiky bola 17-dňová lehota splatnosti faktúr, nevšimli si, že tých objednávok bolo tento raz „akosi viac“ a účtovníčky v takom krátkom čase nemali ako zaregistrovať, že PPL za tovar nezaplatila. Veď všetky objednávky išli za sebou v rozpätí 16 dní, teda o deň menej ako je splatnosť prvej dodávky! Ekonómka preto počínanie dievčat z ekonomického oddelenia hodnotila ako ,,úlet“, no neostávalo iné, iba faktúry po lehote splatnosti naháňať.
Poverení ľudia začali do žilinskej spoločnosti vyvolávať, či sa niečo nedeje. Zakaždým dostali od inžiniera Radimského ubezpečenie, že nie, lebo ich problémy sú krátkodobé a všetko vyrovnajú. Raz bol šéf na dovolenke, inokedy služobne vzdialený... Radimského z telefonických kontaktov už dlhšie poznali, bol to starší pán, zrejme už penzista, s ktorým najčastejšie spolupracovali. Upokojoval ich, ale neuspokojil. Keď peniaze nechodili, osobne Brziak sa v Žiline začal zháňal po majiteľovi a jedinom konateľovi Štefanovi Gažúrovi. Nikdy však nemal šťastie. Neskôr Brziak aj s ekonómkou Černákovou zašli do Žiliny a zistili, že sídlo firmy PPL je vlastne zatvorené, o firme nikto nič nevie a celá situácia je zvláštna, pretože ďalší ľudia z „PPL-ky“, ktorých ako-tak aj osobne poznali, sa im záhadne schovávajú. Aspoň taký dojem pri jednej z návštev získali. Keď napokon zistili, že PPL podľa všetkých príznakov naozaj neexistuje a niet nikoho, kto by ich pohľadávky uhradil, obrátili sa na políciu. Niečo tu smrdí!
Tak sa s pomocou daňového úradu i príslušníkov finančnej polície pustil do práce represívny aparát. Napokon, už dlhšie mali poznatky, že ten Gažúr je poriadny „kvietok“ - zo všetkých strán dostávali avíza o pozoruhodných transakciách, ktoré mali spoločného menovateľa - smrdeli podvodom a niesli Gažúrov rukopis. Tak rýchlo zistili, čo sa to vlastne s PPL stalo - firma bola pôvodne písaná na inžiniera Lehotaja, ten však svoj podiel predal Gažúrovi a založil si vlastnú firmu POMMA. Gažúr však PPL zlikvidoval hneď po tej mohutnej sérii objednávok, ponechali však platné podpisové vzory v banke i ostatné náležitosti, akoby firma ešte „šlapala“. Všetci pracovníci sa ďalej tvárili, že pôsobia vo firme PPL, hoci oficiálne už boli zamestnanci firmy Pomma s prakticky rovnakou náplňou činnosti. Kuriózne bolo, že všetky objednávky pre firmu PPL tak vybavovali tí istí ľudia, čo už pôsobili v POMME a sídlili na tej istej adrese. Riaditeľ Brziak sa chytal za hlavu - ako sme to mohli tušiť? ,,Keď som ešte v októbri naháňal Radimského, ani slovkom nenaznačil, že tá PPL vlastne už neexistuje!“ To isté tvrdil majiteľ veľkoskladu, od ktorého mala PPL prenajaté skladovacie priestory. nadával, že sa mu od istého času už vôbec nezdali, stále boli problémy s platením nájomného, do skladu chodilo veľa čudných ľudí, hovorilo sa aj niečo o falošných kontrolných páskach a o podozrení z výroby alkoholu na čierno. Majiteľ veľkoskladu mal také podozrenie, keďže v sklade našiel veľké množstvo drevného uhlia, ktoré sa pri destilácii používa. Ani on nemal poňatia, že firma PPL funguje už iba fiktívne - aby rozpredala tovar, ktorý dostali od ALKOLEX-u, ale nezaplatili. Signály o podozreniach z rozsiahlej trestnej činnosti sa množili. „Však už v októbri,“ hovoril policajtom, „si tu denne podávali kľučky dodávatelia z celého Slovenska a hľadali Gažúra. Ten odhad nezaplatených faktúr robil možno päť, možno osem miliónov korún...
Hľadali Gažúra, ale toho už dobre dlho nikto nevidel. V mieste trvalého bydliska sa nezdržiaval, manželka tvrdila, že naozaj nevie, kde by mohol byť. Vôbec sa neozýval. Vyšetrovateľ okresného úradu vyšetrovania preto pracoval s tými, ktorých mal po ruke - s manažmentom likvidovanej firmy PPL, všetko terajšími zamestnancami firmy POMMA. Pochopiteľne, všetci sa vyhovárali. Oni vraj o nezaplatených faktúrach nemali poňatia, resp. potom už o nich vedeli, mysleli si však, že Gažúr sa objaví a dá všetko do poriadku. Ani Radimského netrápilo, že spolu s ďalšími tovar objednával a hneď distribuoval odberateľom, peniaze od nich však už inkasoval v hotovosti. Všetko si vraj bral Gažúr... Bývalý konateľ PPL Ing.Lehotaj vyšetrovateľovi tvrdil, že firmy sa vzdal v prospech Gažúra preto, lebo v tejto oblasti bola veľká konkurencia. Vôbec ho netrápilo, že si okamžite založil takú istú firmu, akú predal Gažúrovi! Kto mu mal veriť? O nesplatených pohľadávkach musel mať preto oveľa lepší prehľad, ako ktokoľvek iný z výkonných pracovníkov PPL. Tí sa predsa o finančné toky starať nemuseli. Keď prišiel tovar, uskladnili ho a potom podľa objednávok distribuovali. Čože sa oni mali starať?
Vyšetrovateľ len krútil hlavou. Akoby ani jeden z nich nevedel, že už vo firme nepracuje a napriek tomu navonok utvára „jej imidž“! O firme POMMA totiž nikto nemal poňatia - tak ako len málo ľudí fyzicky poznalo Gažúra. Pre každého boli skutoční partneri oni - inžinieri Radimský, Kýčera a Lehotaj „z PPL“, pričom sa vedelo aj to, že Radimský v podstate už iba brigáduje ako dôchodca. Celú v skutočnosti už neexistujúcu firmu teda riadili Lehotaj s Kýčerom. S vodičom Stoklasom a mladou ekonómkou Sapárovou prichádzali obchodní partneri do styku len ako s pracovníkmi, ktorí na chod firmy nemali vplyv. Predstavitelia firmy preto ťažko zdôvodňovali, že o likvidácii firmy síce vedeli, napriek tomu si až do polovice októbra v banke nechali podpisový vzor na jej účet! O tom, že účty tohto právneho subjektu boli dokonale vybielené, azda ani netreba hovoriť.
Samozrejme, hlavnú zodpovednosť aj tak niesol konateľ a jediný spoločník PPL Štefan Gažúr. Vyšetrovateľ mu už v decembri 1997 vzniesol obvinenie v neprítomnosti a sudca na neho vydal zatykač. Ostatní sa aj vďaka tomu vyhovárali na neprítomného a „hodili“ mu na krk všetky hriechy. V apríli 1998 však vyšetrovateľ vzniesol obvinenie všetkým piatim z firmy PPL na čele s Lehotajom. Dával im za vinu spolupáchateľstvo na trestnom čine podvodu, pri ktorom vznikla firme ALKOLEX bezmála miliónová škoda. Advokát sa snažil ako vedel, neustále dokazoval, že jeho klienti nemali žiaden úmysel niekoho podviesť - napokon, z prostriedkov, získaných predajom za hotové, aj tak nič nemali, všetko „zhrabol“ Gažúr. Na indíciach predsa nemožno postaviť obvinenie! tvrdil advokát.
Nuž, neišlo o indície. Celé mesiace prichádzali k vyšetrovateľovi procesne vypovedať desiatky svedkov, ktorí potvrdili, že títo ľudia, teda Lehotaj, Kýčera a spol. ešte dlho po zániku firmy ďalej vystupovali v jej mene, dodávali im tovar, brali zaň peniaze v hotovosti. A keďže sami boli už od leta 1997 riadnymi zamestnancami inej firmy POMMA, nemohli nevedieť, že svojich dodávateľov podvádzajú! Neišlo pritom iba o to, že o likvidácii firmy vedeli - konali aktívne a v priamom úmysle ponechať iných v omyle a mať z toho finančný prospech. Nechýbala teda ani subjektívna stránka, dôležitá pre trestnoprávnu zodpovednosť!
„Fantóm“ Gažúr ďalej strašil. Medzi vypočutými bol aj jeden podnikateľ, ktorý dlhšie zháňal úver na kúpu istého objektu. Banky mu nechceli požičať, cez náhodných známych sa mu napokon ozval jeden muž, ktorý sľúbil, že mu úver vo výške dva až dva a pol milióna poskytne. Ten muž sa volal Štefan Gažúr. Ako záruku za pôžičku mu Gažúr navrhol urobiť fiktívny zmluvný odpredaj jeho strojov v takej istej hodnote. Preukázal sa živnostenským listom, všetko bolo v poriadku. S Gažúrom sa dohodli, že akonáhle úver splatí, stroje sa zasa zmluvne prevedú k nemu, teda „akože“ sa znova odpredajú. Podnikateľ súhlasil, no úver nikdy nevidel. „Stretol som toho Gažúra ešte vo februári 1998, tvrdil mi, že aspoň milión mi určite vybaví a priniesol aj potvrdenia okolo DPH z nášho predaja, tak som si bol istý, že o stroje neprídem...
Prišiel. Ale najväčší šok čakal nielen tohto podnikateľa, ale aj policajtov, keď dotyčnému podnikateľovi ukázali Gažúrovu fotku. „To predsa nie je on!“ vyhŕkol zdesený exmajiteľ strojov. „Tohto človeka, čo je na fotografii, som v živote nevidel!“ „Keď ste sa zoznámili, overovali ste si jeho totožnosť?“ pýtal sa vyšetrovateľ. „Nie, stačilo mi, že mal v poriadku papiere na podnikanie, vôbec ma nenapadlo pozrieť mu do občianskeho preukazu, či je to ozaj Gažúr alebo nie,“ smutno priznal podnikateľ...
Jeho prípad ostal ako jedna zo záhad okolo činnosti Štefana Gažúra. Nedalo sa vylúčiť, že niektorý šikovník začal vo viacerých podvodoch využívať jeho meno a takto mu „hádzať“ na krk aj svoje delikty. Rovnako pravdepodobné však je, že si na podobné majstrovské podvody najímal ľudí sám Gažúr! Ťažko sa to dalo zistiť, pretože muž tohto mena je stále v nedohľadne a množia sa hlasy, tvrdiace, že Gažúr sa neskrýva, ale bol už dávno a naveky ,,ukrytý“ buď spolupáchateľmi, alebo naopak dobehnutými veriteľmi, ktorí ho chytili skôr ako polícia. Inými slovami, veľa ľudí v Žiline si dnes už myslí, že Štefan Gažúr sa stal neoddeliteľnou súčasťou Vodného diela Žilina. Ak by sa však predsa len kdesi objavil, žilinská polícia bude vďačná za každú, hoci i anonymnú informáciu.
Dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry v Žiline sa o tento prípad živo zaujímal nielen preto, že ho advokát neustále zamestnával svojimi aktivitami (čo mu, samozrejme, nikto nemôže mať za zlé), ale i preto, že v prípade firmy PPL išlo naozaj iba o vrchol ľadovca a skutočný rozsah škôd, ktoré Gažúr napáchal, ešte stále nie je polícii celkom jasný. Celú skupinu piatich ľudí z bývalej PPL obžaloval a v novembri 1998 sa prípadom zaoberal žilinský okresný súd. Všetci piati obžalovaní na pojednávaní zotrvali vo svojej obhajobe, podľa ktorej sa ničoho nedopustili a za všetko môže iba Gažúr. Súd im neveril, oslobodil však spod obžaloby účtovníčku Sapárovú, dvom hlavným aktérom (Kýčera, Lehotaj) nadelil nepodmienečné, i keď nie veľké tresty, v prípade „menších rýb“, teda dôchodcu inžiniera Radimského a vodiča Stoklasa považoval za primeraný trest podmienečný. Všetci štyria odsúdení sa však proti verdiktu odvolali. Opätovne zdôrazňovali, že sami žiadne prostriedky nezískali, všetko išlo Gažúrovi a ten zmizol. Oni robili iba podľa pokynov, nevideli v tom nič zlé, vedeli akurát, že Gažúra naháňa ALKOLEX kvôli nejakým nezaplateným faktúram. Ale to je predsa starosť vlastníka, či nie? O tom, že mnohých uviedli do omylu, lebo existenciu novej firmy nikomu nespomenuli, nepadlo ani slova. Krajský súd v Žiline sa teda znova celým prípadom zaoberal a dospel k názoru, že vo všetkých prípadoch budú postačovať tresty podmienečné takpovediac rovným dielom - po dva roky v I. nápravnovýchovnej skupine, ale s rozdielnou dĺžkou odkladu výkonu trestu. Teda bývalý vlastník PPL Ing. Lehotaj a Ing. Kýčera dostali odklad na tri roky, inžinier Radimský s vodičom Stoklasom na dva roky. Nešťastný ALKOLEX bol s náhradou škody odkázaný na občianskoprávne konanie, pretože zaviazať odsúdených na úhradu v neprítomnosti hlavného vinníka Gažúra by bolo nepochybne nespravodlivé.
Čo dodať? ALKOLEX prišiel svojou neopatrnosťou za šestnásť dní o vyše 900-tisíc korún a naši protagonisti napokon s podmienečnými trestami neobišli tak zle. Ostatne, čože je to dnes milión...
Späť na tému Zo života
