Michael Rockefeller a kanibali z Novej Guiney
Napadli dediča ropného impéria, cestovateľa a dobrodruha Michaela Rockefellera kanibali?
Vášeň pre dobrodružstvo
Michael Rockefeller sa narodil 18. mája 1938 ako piate dieťa Mary Todhunter Clarkovej Rockefellerovej a amerického obchodníka, guvernéra štátu New York a neskoršieho viceprezidenta USA Nelsona Rockefellera.
Po ukončení stredoškolských štúdií nastúpil na Harvardovu univerzitu. Po získaní bakalárskeho diplomu slúžil 6 mesiacov v americkej armáde. Rodičia od neho očakávali, že bude pokračovať v rodinnej tradícii a stane sa z neho úspešný podnikateľ, on však mal celkom iné plány. Už ako tínedžer býval účastníkom recepcií konaných v priestoroch pompézneho sídla Rockefellerovcov v New Yorku, na ktorých mal možnosť prezrieť si vzácne umelecké diela domorodcov z rôznych kútov sveta.
Jedna z takýchto recepcií, ktorá na mladého Michaela neobyčajne zapôsobila, sa uskutočnila 20. februára 1957, v predvečer otvorenia newyorského Múzea primitívneho umenia, ktoré založil jeho otec (v súčasnosti už táto inštitúcia neexistuje, exponáty boli premiestnené do Metropolitného múzea v New Yorku).
Osemnásťročného potomka miliardárskeho rodu ropných magnátov vtedy celkom očarili vystavené artefakty, medzi ktorými boli starodávne mayské a aztécke sochy, drevená maska z Nigérie či zdobené veslo z Veľkonočných ostrovov. Michael vzplanul pre umenie a históriu a rozhodol sa rozšíriť otcovu zbierku.
Na Harvarde, kde študoval ekonómiu skôr z donútenia rodičov ako z vlastného presvedčenia, sa venoval aj histórii. A práve vďaka tomuto odboru sa spoznal i s antropológom Robertom Gardnerom, ktorý pracoval na dokumente o primitívnych kmeňoch s názvom Dead Birds (Mŕtvi vtáci, film bol dokončený v roku 1963).
Rockefeller sa prihlásil do Gardnerovho tímu ako zvukový technik a začiatkom roka 1961 sa spolu s ďalšími antropológmi - Karlom Heiderom a Janom Broekhuijsom - a prírodovedcom Petrom Matthiessonom, vydali na cestu do ďalekých končín vtedajšej Holandskej Novej Guiney (dnes najvýchodnejšie položená provincia Indonézie – Papua) za domorodcami z kmeňa Dani. Počas májovej pauzy v natáčaní (filmovanie trvalo od apríla do augusta 1961) Rockefeller v sprievode holandského antropológa René Wassinga a zástupcu riaditeľa Holandského národného múzea etnológie Adriana A. Gerbrandsa navštívil Asmatov - etnickú skupinu (označovanú aj ako „kmeň“ či „ľud“), o ktorej sa vedelo iba veľmi málo. Holanďania, ktorí ich územie oficiálne spravovali ako svoju zámorskú kolóniu, s nimi prichádzali do kontaktu len sporadicky, aj to až od 50. rokov minulého storočia.
Pre mladého Rockefellera teda bola úloha objasniť tajomný spôsob života Asmatov veľkou a lákavou výzvou. Domorodcov fotografoval a zaznamenal si množstvo poznámok o ich podivných rituáloch, ktoré zahŕňali homosexuálne ceremónie medzi mužmi, vzájomné pitie moču, jedenie mäsa mŕtvych nepriateľov a zdieľanie manželiek.
V októbri 1961 sa vydal za Asmatmi po druhý raz so zámerom získať čo najviac umeleckých diel a artefaktov pre otcovo múzeum. Opäť ho sprevádzal Wassing a pridali sa k nim aj dvaja asmatskí tínedžeri. V priebehu troch týždňov navštívili 13 osád, pričom od domorodcov nazbierali množstvo rôznych vecí ako napríklad luky, bambusové rohy, veslá, kopije a štíty, ktoré vymieňali za prinesený tovar – najmä za rybárske háčiky, šnúry, oceľové sekery a tabak. V súčasnosti sú artefakty, ktoré Rockefeller poslal domov, vystavené v newyorskom Metropolitnom múzeu umenia.
Z Michaelových expedícií sa zachovali aj listy, ktoré písal svojim rodičom. Spolu s jeho poznámkami o ľudu Asmat vyšli v knihe The Asmat of New Guinea: The Journal of Michael Clark Rockefeller (Asmati z Novej Guiney: Žurnál Michaela Clarka Rockefellera, 1967).
Vášeň pre dobrodružstvo
Michael Rockefeller sa narodil 18. mája 1938 ako piate dieťa Mary Todhunter Clarkovej Rockefellerovej a amerického obchodníka, guvernéra štátu New York a neskoršieho viceprezidenta USA Nelsona Rockefellera.
Po ukončení stredoškolských štúdií nastúpil na Harvardovu univerzitu. Po získaní bakalárskeho diplomu slúžil 6 mesiacov v americkej armáde. Rodičia od neho očakávali, že bude pokračovať v rodinnej tradícii a stane sa z neho úspešný podnikateľ, on však mal celkom iné plány. Už ako tínedžer býval účastníkom recepcií konaných v priestoroch pompézneho sídla Rockefellerovcov v New Yorku, na ktorých mal možnosť prezrieť si vzácne umelecké diela domorodcov z rôznych kútov sveta.
Jedna z takýchto recepcií, ktorá na mladého Michaela neobyčajne zapôsobila, sa uskutočnila 20. februára 1957, v predvečer otvorenia newyorského Múzea primitívneho umenia, ktoré založil jeho otec (v súčasnosti už táto inštitúcia neexistuje, exponáty boli premiestnené do Metropolitného múzea v New Yorku).
Osemnásťročného potomka miliardárskeho rodu ropných magnátov vtedy celkom očarili vystavené artefakty, medzi ktorými boli starodávne mayské a aztécke sochy, drevená maska z Nigérie či zdobené veslo z Veľkonočných ostrovov. Michael vzplanul pre umenie a históriu a rozhodol sa rozšíriť otcovu zbierku.
Na Harvarde, kde študoval ekonómiu skôr z donútenia rodičov ako z vlastného presvedčenia, sa venoval aj histórii. A práve vďaka tomuto odboru sa spoznal i s antropológom Robertom Gardnerom, ktorý pracoval na dokumente o primitívnych kmeňoch s názvom Dead Birds (Mŕtvi vtáci, film bol dokončený v roku 1963).
Rockefeller sa prihlásil do Gardnerovho tímu ako zvukový technik a začiatkom roka 1961 sa spolu s ďalšími antropológmi - Karlom Heiderom a Janom Broekhuijsom - a prírodovedcom Petrom Matthiessonom, vydali na cestu do ďalekých končín vtedajšej Holandskej Novej Guiney (dnes najvýchodnejšie položená provincia Indonézie – Papua) za domorodcami z kmeňa Dani. Počas májovej pauzy v natáčaní (filmovanie trvalo od apríla do augusta 1961) Rockefeller v sprievode holandského antropológa René Wassinga a zástupcu riaditeľa Holandského národného múzea etnológie Adriana A. Gerbrandsa navštívil Asmatov - etnickú skupinu (označovanú aj ako „kmeň“ či „ľud“), o ktorej sa vedelo iba veľmi málo. Holanďania, ktorí ich územie oficiálne spravovali ako svoju zámorskú kolóniu, s nimi prichádzali do kontaktu len sporadicky, aj to až od 50. rokov minulého storočia.
Pre mladého Rockefellera teda bola úloha objasniť tajomný spôsob života Asmatov veľkou a lákavou výzvou. Domorodcov fotografoval a zaznamenal si množstvo poznámok o ich podivných rituáloch, ktoré zahŕňali homosexuálne ceremónie medzi mužmi, vzájomné pitie moču, jedenie mäsa mŕtvych nepriateľov a zdieľanie manželiek.
V októbri 1961 sa vydal za Asmatmi po druhý raz so zámerom získať čo najviac umeleckých diel a artefaktov pre otcovo múzeum. Opäť ho sprevádzal Wassing a pridali sa k nim aj dvaja asmatskí tínedžeri. V priebehu troch týždňov navštívili 13 osád, pričom od domorodcov nazbierali množstvo rôznych vecí ako napríklad luky, bambusové rohy, veslá, kopije a štíty, ktoré vymieňali za prinesený tovar – najmä za rybárske háčiky, šnúry, oceľové sekery a tabak. V súčasnosti sú artefakty, ktoré Rockefeller poslal domov, vystavené v newyorskom Metropolitnom múzeu umenia.
Z Michaelových expedícií sa zachovali aj listy, ktoré písal svojim rodičom. Spolu s jeho poznámkami o ľudu Asmat vyšli v knihe The Asmat of New Guinea: The Journal of Michael Clark Rockefeller (Asmati z Novej Guiney: Žurnál Michaela Clarka Rockefellera, 1967).
Oficiálna príčina smrti: utopenie
Keď sa Rockefeller a jeho spoločníci plavili pri pobreží Holandskej Novej Guiney, zasiahli ich obrovské vlny, ktoré prevrátili loď. Stalo sa to pred 60. rokmi, dňa 17. novembra 1961, vo vzdialenosti asi päť kilometrov od územia obývaného južnými skupinami Asmatov. Dvaja miestni chlapci hneď nato skočili do vody a vybrali sa hľadať pomoc.
Rockefeller zostal s Wassingom na potápajúcej sa lodi. Keďže záchrana ani počas celého nadchádzajúceho dňa neprichádzala a loď sa navyše ešte viac vzdialila od pobrežia, Rockefeller si nasledujúce ráno 19. novembra uviazal okolo pásu dve väčšie plechovky od benzínu a so slovami: „Myslím, že to zvládnem,“ odplával smerom k pevnine. Jeho plavidlo sa vtedy nachádzalo približne 20 km od pobrežia.
Wassinga zachránili už na druhý deň, po Michaeolvi však nebolo ani stopy. Rockefellerovi rodičia rozpútali obrovskú pátraciu akciu. Na Novú Guineu priletel dokonca aj Michaelov slávny otec. Pobrežie i ostrov prehľadávali helikoptéry, ale okrem jednej z plechoviek, ktorú si mladý dedič ropného impéria oviazal okolo pásu, sa nič nenašlo. Dňa 24. novembra 1961 napokon holandský minister vnútra Edzo Toxopeus v rozhovore pre magazín New York Times uviedol: „Už neexistuje žiadna nádej, že by sme mohli nájsť Michaela Rockefellera živého.“
O štyri dni nato odletel domov aj sklamaný a užialený Nelson Rockefeller. Po ďalších dvoch týždňoch Holanďania odvolali pátraciu akciu.
Miestne úrady boli presvedčené, že sa buď utopil, alebo ho zožrali žraloky, prípadne morský krokodíl.
Už v roku 1962 ale americká tlačová agentúra Associated Press publikovala správu, podľa ktorej mali Michaela zavraždiť domorodí kanibali z osady Otsjanep. Agentúra pritom vychádzala z listov a hlásení kňaza Hubertusa von Peija pôsobiaceho v osade Omadesep, za ktorým vraj prišli zhruba mesiac po Rockefellerovom zmiznutí štyria muži, z toho dvaja z Otsjanepu a dvaja z Omadesepu, a vyrozprávali mu, ako to s Rockefellerovým zmiznutím bolo naozaj.
Muži tvrdili, že Michael sa vynoril na pobreží 20. novembra, pričom si ho najprv pomýlili s krokodílom, a až neskôr spoznali, že ide o belocha. Vtedy im napadlo, že majú skvelú príležitosť pomstiť sa za zastrelenie piatich obyvateľov Otsjanepu holandskými strážnikmi v roku 1957, keď Holanďania pri pohľade na po zuby ozbrojených Asmatov spanikárili a začali strieľať.
Dvaja muži teda Michaela zdvihli a tretí ho bodol oštepom do rebier. To ale zďaleka nebol koniec Rockefellerovho utrpenia.
Krvácajúceho a stonajúceho Michaela následne odvliekli o čosi ďalej do kríkov, kde ho na smrť dobodali dvaja domorodci Ajim a Pep. Celkovo sa na Rockefellerovom umučení malo podielať 15 mužov, ktorí si korisť – teda jednotlivé časti Michaelovho tela a jeho osobné veci, podelili medzi sebou. Muž menom Fin si mal vziať Rockefellerovu hlavu, Pep dostal jednu stehennú kosť, Ajin druhú. Kanibal Jane získal jednu holennú kosť, Wasen ďalšiu. Okrem toho si podelili aj ramená, predlaktia, rebrá, Rockefellerove nohavice a okuliare. Von Peij o tom okamžite napísal hlásenie svojim nadriadeným, tí však týmto informáciám nedôverovali.
Správa sa postupne dostala až k Nelsonovi Rockefellerovi, ktorý sa vzápätí obrátil na holandskú ambasádu v USA so žiadosťou o vysvetlenie. Veľvyslanectvo mu odpovedalo prostredníctvom holandského ministra zahraničia, Josepha Lunsa, ktorý tieto informácie poprel a označil ich za obyčajné klebety.
Pod vplyvom údajných svedectiev o krutom osude Michaela Rockefellera rozbehol svoje vlastné vyšetrovanie aj miestny holandský strážnik Wim van de Waal. Tomu sa podarilo vypátrať domorodca, ktorý ho zaviedol do džungle na miesto, kde malo byť zakopané Rockefellerove telo. Keď začali kopať, skutočne narazili na ľudskú lebku a niekoľko kostí. Lebka mala otvor, aký zvykli Asmati vyrývať, keď sa chceli dostať k svojej obľúbenej pochúťke – ľudskému mozgu. Van de Waal neváhal a okamžite informoval svojich nadriadených. Rovnako ako von Peij, aj on už bol presvedčený o tom, že Rockefeller doplával na pobrežie, kde sa stal obeťou kanibalov.
Avšak namiesto pochvaly za dobre vykonanú prácu sa van de Waalovi nadriadení v reakcii na jeho hlásenie rozhodli, že iniciatívneho vyšetrovateľa radšej stiahnu z Novej Guiney. Uvedenej verzii o Rockefellerovom skone sa tiež venoval americký investigatívny novinár Carl Hoffman. Ten sa v Novej Guiney stretol s domorodcami, ktorí tvrdili, že poznali Rockefellerových vrahov, o čom píše v knihe Savage Harvest: A Tale of Cannibals, Colonialism and Michael Rockefeller's Tragic Quest for Primitive Art (Krutá žatva: Príbeh kanibalov, kolonializmu a tragického hľadania primitívneho umenia Michaelom Rockefellerom, 2014).
No napriek výpovediam domorodcov úrady určili ako oficiálnu príčinu smrti utopenie a Rockefeller bol vyhlásený za mŕtveho v roku 1964.
O päť rokov neskôr prišiel za americkým novinárom Miltom Machlinom cestovateľ, ktorý sa nechal oslovovať ako „Donahue“. Záhadný muž tvrdil, že Rockefellera stretol na ostrove Kanapu pri Novej Guiney, že je zdravý a odmieta sa vrátiť domov, lebo mu je bližší život v divočine ako medzi boháčmi. Machlin tam vycestoval, ale okrem provizórneho prístrešku na ostrove nič nenašiel. Prišiel teda k záveru, že Rockefellera najskôr zabili a zjedli kanibali, o čom ho presviedčal i misionár Cornelius van Kessel.
Keď sa Rockefeller a jeho spoločníci plavili pri pobreží Holandskej Novej Guiney, zasiahli ich obrovské vlny, ktoré prevrátili loď. Stalo sa to pred 60. rokmi, dňa 17. novembra 1961, vo vzdialenosti asi päť kilometrov od územia obývaného južnými skupinami Asmatov. Dvaja miestni chlapci hneď nato skočili do vody a vybrali sa hľadať pomoc.
Rockefeller zostal s Wassingom na potápajúcej sa lodi. Keďže záchrana ani počas celého nadchádzajúceho dňa neprichádzala a loď sa navyše ešte viac vzdialila od pobrežia, Rockefeller si nasledujúce ráno 19. novembra uviazal okolo pásu dve väčšie plechovky od benzínu a so slovami: „Myslím, že to zvládnem,“ odplával smerom k pevnine. Jeho plavidlo sa vtedy nachádzalo približne 20 km od pobrežia.
Wassinga zachránili už na druhý deň, po Michaeolvi však nebolo ani stopy. Rockefellerovi rodičia rozpútali obrovskú pátraciu akciu. Na Novú Guineu priletel dokonca aj Michaelov slávny otec. Pobrežie i ostrov prehľadávali helikoptéry, ale okrem jednej z plechoviek, ktorú si mladý dedič ropného impéria oviazal okolo pásu, sa nič nenašlo. Dňa 24. novembra 1961 napokon holandský minister vnútra Edzo Toxopeus v rozhovore pre magazín New York Times uviedol: „Už neexistuje žiadna nádej, že by sme mohli nájsť Michaela Rockefellera živého.“
O štyri dni nato odletel domov aj sklamaný a užialený Nelson Rockefeller. Po ďalších dvoch týždňoch Holanďania odvolali pátraciu akciu.
Miestne úrady boli presvedčené, že sa buď utopil, alebo ho zožrali žraloky, prípadne morský krokodíl.
Už v roku 1962 ale americká tlačová agentúra Associated Press publikovala správu, podľa ktorej mali Michaela zavraždiť domorodí kanibali z osady Otsjanep. Agentúra pritom vychádzala z listov a hlásení kňaza Hubertusa von Peija pôsobiaceho v osade Omadesep, za ktorým vraj prišli zhruba mesiac po Rockefellerovom zmiznutí štyria muži, z toho dvaja z Otsjanepu a dvaja z Omadesepu, a vyrozprávali mu, ako to s Rockefellerovým zmiznutím bolo naozaj.
Muži tvrdili, že Michael sa vynoril na pobreží 20. novembra, pričom si ho najprv pomýlili s krokodílom, a až neskôr spoznali, že ide o belocha. Vtedy im napadlo, že majú skvelú príležitosť pomstiť sa za zastrelenie piatich obyvateľov Otsjanepu holandskými strážnikmi v roku 1957, keď Holanďania pri pohľade na po zuby ozbrojených Asmatov spanikárili a začali strieľať.
Dvaja muži teda Michaela zdvihli a tretí ho bodol oštepom do rebier. To ale zďaleka nebol koniec Rockefellerovho utrpenia.
Krvácajúceho a stonajúceho Michaela následne odvliekli o čosi ďalej do kríkov, kde ho na smrť dobodali dvaja domorodci Ajim a Pep. Celkovo sa na Rockefellerovom umučení malo podielať 15 mužov, ktorí si korisť – teda jednotlivé časti Michaelovho tela a jeho osobné veci, podelili medzi sebou. Muž menom Fin si mal vziať Rockefellerovu hlavu, Pep dostal jednu stehennú kosť, Ajin druhú. Kanibal Jane získal jednu holennú kosť, Wasen ďalšiu. Okrem toho si podelili aj ramená, predlaktia, rebrá, Rockefellerove nohavice a okuliare. Von Peij o tom okamžite napísal hlásenie svojim nadriadeným, tí však týmto informáciám nedôverovali.
Správa sa postupne dostala až k Nelsonovi Rockefellerovi, ktorý sa vzápätí obrátil na holandskú ambasádu v USA so žiadosťou o vysvetlenie. Veľvyslanectvo mu odpovedalo prostredníctvom holandského ministra zahraničia, Josepha Lunsa, ktorý tieto informácie poprel a označil ich za obyčajné klebety.
Pod vplyvom údajných svedectiev o krutom osude Michaela Rockefellera rozbehol svoje vlastné vyšetrovanie aj miestny holandský strážnik Wim van de Waal. Tomu sa podarilo vypátrať domorodca, ktorý ho zaviedol do džungle na miesto, kde malo byť zakopané Rockefellerove telo. Keď začali kopať, skutočne narazili na ľudskú lebku a niekoľko kostí. Lebka mala otvor, aký zvykli Asmati vyrývať, keď sa chceli dostať k svojej obľúbenej pochúťke – ľudskému mozgu. Van de Waal neváhal a okamžite informoval svojich nadriadených. Rovnako ako von Peij, aj on už bol presvedčený o tom, že Rockefeller doplával na pobrežie, kde sa stal obeťou kanibalov.
Avšak namiesto pochvaly za dobre vykonanú prácu sa van de Waalovi nadriadení v reakcii na jeho hlásenie rozhodli, že iniciatívneho vyšetrovateľa radšej stiahnu z Novej Guiney. Uvedenej verzii o Rockefellerovom skone sa tiež venoval americký investigatívny novinár Carl Hoffman. Ten sa v Novej Guiney stretol s domorodcami, ktorí tvrdili, že poznali Rockefellerových vrahov, o čom píše v knihe Savage Harvest: A Tale of Cannibals, Colonialism and Michael Rockefeller's Tragic Quest for Primitive Art (Krutá žatva: Príbeh kanibalov, kolonializmu a tragického hľadania primitívneho umenia Michaelom Rockefellerom, 2014).
No napriek výpovediam domorodcov úrady určili ako oficiálnu príčinu smrti utopenie a Rockefeller bol vyhlásený za mŕtveho v roku 1964.
O päť rokov neskôr prišiel za americkým novinárom Miltom Machlinom cestovateľ, ktorý sa nechal oslovovať ako „Donahue“. Záhadný muž tvrdil, že Rockefellera stretol na ostrove Kanapu pri Novej Guiney, že je zdravý a odmieta sa vrátiť domov, lebo mu je bližší život v divočine ako medzi boháčmi. Machlin tam vycestoval, ale okrem provizórneho prístrešku na ostrove nič nenašiel. Prišiel teda k záveru, že Rockefellera najskôr zabili a zjedli kanibali, o čom ho presviedčal i misionár Cornelius van Kessel.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
